MUDr. Milan NAGY knihy :) books
|
"PRÍRODA JE VŠETKO, VŠETKO JE PRÍRODA. AJ BOH!" Dr.MilanNAGY "NATURE IS EVERYTHING, EVERYTHING IS NATURE. EVEN GOD!" Vitajte v sekcii PEJOVO. Welcome to the section PEVIA. Názvy článkov sú hore ^, kliknutím na názov sa článok otvorí. Names of articles are up ^, click the name of the article will open. Príjemné čítanie, dobrú zábavu a najmä veľa ponaučenia! Happy reading, good fun and especially a lot of lessons!https://tatranec.rajce.idnes.cz/HUMNO_U_PEJKA_2018_SK/1293663027
Moje práňá! Dokončené a udržávané trojprúdové dálňice a nové cesty bes výmolú, opravené nepadavé mosty. Čisté, presné, nehorlavé a rychlé cúgy, lacná autobusová 5G síť. Bessmradová nehlučňí doprava. Fšady rozvod kvalitnéj vody a votky, čisťičky otpadových drogových vod, černé sklátky do černých dzír, ekologicko-energetická edukácija ve školách a v rodzinách. Platy, poplatky, daňe a odvody v dialektickéj marxleňinskéj jednoce. Podňikatelský ráj v slobodze a fsolidarice. Vzďelanostná ekonomika blíská atómovéj fyzice. Zdravotňíctvo s chorobámi a se smrťú s úsmjevem a levú zadnú. Súdy, prokuratúra a policajci - vzor spravedlivosci, čestnosci a charakternosci. Vnútorňe zahanbeňí kriminálňíci s autocenzúrú svedomjá. Komu padňi, zapadňi! Nové nájemňí králikárňe a lapáky. Premnožeňí úradňíci pokorňí: náš opčan = náš pán! Uvjedomňelí, vzďelaňí a poslušňí Romáci v ideálňí symbiózi s gádžama, belgičanáma aj s angličanáma. Politické autority ve zhodze, míri a lásce. Další nové strany. Minoritám majoritu, co najvíc lásky, vúle, citu. Slovač dopredu, spátky ňi krok! dedo Pejo
Čo sa práve varí v mojej kuchyni?
Buďte v strehu, onedlho vyjde!
Hahá, UŽ VYŠLA! A vzápjací aj její tandém:
ALE DOVTEDY BUT IN THE MEANTIME UVÍTACIA OCHUTNÁVKA WELKOME TASTING: Prvý máj Jeseň života, podvečer, vonku krásna slnečná jar. Čerešnička v plnom kvete akosi už po odkvete. Pod ňou lavička a na nej ty. Biele šaty, biele vlasy, biela holubica, biely briliant. V sne prichádzam, vyrovnaný, zmierený, s ťarchou poznania, spomienkami, s láskou v duši a v srdci. Hmm jeden bozk tak málo, či stačí? Okolo džavot detí, mamičky vo víre svojich radostí i starostí. Mocní chlapi na piedestáli úspechov a práce. Kolobeh života svoje kolo večne točí. Už si asi neprisadnem, ani neodídem, chvíľku ešte postojím. Ty usmeješ sa a zamávaš, v tmavých očiach minulosť sa zračí. Nenaplnil sa džbán, aspoň sa neprelial, priezračná a čerstvá voda ostala v ňom. A diamant v hrudi nezhnije! dedo Pejo Otec Keď mi umrel otec, bol, či je to môj otec? Som tu stále, jeho syn, v duši nosím smútok, splín. A keď na večnosť ja odídem, zídeme sa, či nezídem? Budeme tam tatko, synček jeho, naveky v mieri spolu s nehou? Prišlo mi to neskoro akosi, život - vietor, vánok v rákosí. Zaveje a zašveholí, prišli sme, odídeme takí holí. Kým čas, chutnaj, precíť vzťahy, ty aj on, ste si takí drahí... Otec a syn tvoj, žitia, úcty, lásky zdroj. Wishing (To our son Steven) It´s true, it´s not „ fór“ You are ó God! forty four! We wish you a beautiful life In pocket close knife to your wife. Enjoy yourself with perfect son Let shining all time onYou sun. We wish You many merry days Full of beauty and power rays. Your Parents
PEJKOVO DESATORO BOŽÍCH PRIKÁZANÍ
(The Little Pejo´s Ten God´s Commandments)
1. JA SOM PÁN, TVOJ BOH! NEBUDEŠ MAŤ INÝCH BOHOV OKREM MŇA! (Thou shalt have no other gods before me!) *
2. NEZNEUŽIJEŠ MENO PÁNA, SVOJHO BOHA! (Thou shalt not take the name of the Lord thy God in vain!) *
3. DEŇ SVIATOČNY MÁŠ SVÄTIŤ! (Remember the sabbath day!) *
4. MÁŠ CTIŤ OTCA I MATKU! (Honor thy father and thy mother!) *
5. NEZABIJEŠ! (Thou shalt not kill!) *
6. NENARUŠÍŠ MANŽELSTVO! (Thou shalt not commit adultry!) *
7. NEBUDEŠ KRADNÚŤ! (Thou shalt not steal!) *
8. NEVYDÁŠ KRIVÉHO SVEDECTVA PROTI BLÍŽNEMU SVOJMU! (Thou shalt not bear false witness against thy neighbor!) *
9. NEBUDĚŠ BAŽIŤ PO ŽENE BLÍŽNEHO SVOJHO! (Thou shalt not make unto thee any graven imagines!) *
10. NEBUDĚŠ ŽIADOSTIVÝ DOMU SVOJHO BLÍŽNEHO A NIČOHO, ČO JE JEHO! (Thou shalt not covet thy neighbor´s house!) *
Dve tabule z kameňa pravdy, čo sa nezmenia.
Štefan "Pejo" Vidlár: Môj otec lekár Matrika to dosvedčí: Rod náš hynul po meči! Tatovi to nesvedčí, málo mu je do reči. Tri či štyri také rody: Jeden chlapec, samé Dory. Keď mal tato druhú dievku, na ocot či na polievku, k tomu z domu ušla slúžka, šeptal mame tak do úška: „Ket zadušim tak zadušim, no parobka zrobic mušim!“ Na svet som sa pribral v dobe v cisárovej nahej róbe, kúsok potom našim obom komunisti dali - zbohom! Doktorovi vzali skalpel, prednejší bol rudý apel. V meruôsmom buchar kosák, a pre slušných - v riti bodák! Z toho smogu v každom rohu s Pánom Bohom Pánu Bohu. Tak sa zrodil proletár. A z doktora ... „biletár“!
In memoriam MUDr. Štefana Vidlára: Dovolte mi napísat pár spomínek na mojeho otca, kerý byl takým mojím duchovňím guru a kerého sem mněl velice rád pro jeho vlastnosti „šlachtica ducha“. Já, strojár, technik, remeselňík, sem podvedomně blahodárně cítil jeho humánňí, pro človjěčí dušičku citlivé a empatické jěmné chováňí. Počas jěho praxe zažil množstvo človjěčích príbjěhú a historek, z kerých zepár na jeho počesť opíšu. Ces vojnu, ket Holíčem procházal ruský front, zastavili saldáty s náklaďákem u nás a otca na mamino veliké zděšeňí odvézli na velitelstvo do Hodoňína. Továrišč palkóvňik mjěl ňejakú črevňí infekciu, kerú jěho vrač léčil bankama s pijavicama. Nevím jakú léčbu nasadil otec, no velitel sa uzdravil. Ket mu ďěkoval, povidal otcovi velice uznanlivú vjětu: „Ty ně vrač, ty profésor!“. Onedlúho zastavil zas ten náklaďák a vojáčci s velikú vďakú vyložili s korby dvjěstolitrový sud vína, kerý f temto moravském vinárskem kraji někde zrekvírovali jak zálohu na neskúrší vojenské reparácijě a eště kojku. Nevíte co je kojka? Preca diván, teda asi najvyšší výraz vděky ruského bojovňíka kapitalistickému doktorovi (šak furt byl Slovenský štát). F tém časi otec nějak dozoroval odfšivováňí vojákú vracajících sa s frontu a tú procedúru ríďili sovjětské vojandy. Jědnej sa jěden vojáček tak zalúbil, že ho nútila s namíreným samopalem, aby ju pomiloval. Co by sa mu mohlo postavit v takej chvíli, skutečně netuším, ba, chlupy na hlavjě od strachu a hrúzy. Mama nám zas vyprávjala, že pri náfštěvách pána dochtora doprovodňí vojačky ze štábu čistú náhodú objavili v skriňi mojej mamy decentňí hedvábňí nočňí košele, keré im aj tak mosela „darovat“. Neskúr sa roznéslo, že v ňich v Hodoňíně tancovali na báli. Ket sme u tej vojny, aj otca na istý čas odvelili jak dústojňíka Slovenského štátu na ruský front. Né prímo do prvňí línijě, kamsi k Minsku jako velitela malej chirurgickej skupiny. Ftedy mjěl hodnosť nadporučíka, do zálohy išel jak kapitán. A jak to uš býva, gdo z vás byl na vojně, vjěčšinú má skúsenosť, že na rotě je šedú eminencijú výkoný práporčík, pošťák, roťák, kerý má pot palcem tzv. MTZ (materiálňí technické zabezpečeňí), proviant, sklad, teda vládne rúznýma praktickýma vymoženosťama ulachčujícíma vojákom trudný život. Aj v Minsku byl taký, kerému tata personálně asi moc nesedel a začal ho buzerovat všakovýma sekirácijama, či seďí počet lavórú, fáčkú, dek a podobně. Osud byl otcovi prízňivý, do ordinácijě došel vojáček s brušnýma poťížama, neskúr další, dalšímu sa s diagnózú pomohlo výplachem žalútka a uš putovalo hláseňí na velitelstvo o nebezpečí infekčňí črevnej nákazy, pravděpodobně s jídla. Kontrola doletěla jak blesk a velice rýchlo odhalila praporčíkové nekalé kšefty s pokútňím nelegálňím nákupem masa pochybňí kvality od privátňíkú bes dokladú a isto s provízijú mimo účtovňíctva armády Slovenského štátu. Odftedy sa uš u dochtorú žádné lavóre aňi fáčky nepočítali. Dobrí dochtori by mjěli mjět naozajstňí vstach k luďom, empatiju, porozumněňí, ináč povidané humánňí orientáciju. Ketže sa denodeně stretávajú s ludskú „bídú“, asi ich Pán Boh odmněňuje všelijakýma veselým historkama, aby sa v robotě nezblázňili a aby to prežili. Či akorát táto historka patrí mezi ty Bohem požehnané, posúďte sami. Múj kamrát chirurg Dušan C. sa rozhodel odstráňit mi početné bradavice s těla. Moja životňí skúsenosť je, že objem bradavic tvojeho těla je konštatňí. Odstráňíš několko velkých, spravidla za čas naroste vjeťčší počet malých na iných místách, ale v rovnakém objemjě alebo naopak. Naprík temu, doktor rezal a rezal, ketže mi lokjálňí anestéza nevaďila. A aby reč a skalpel nestál, tak vyprávjal. Spomínal jak na vojenskej základňí prezenčňí službjě na ošetrovňi večer absíci, doktor C., zubár a lapiduši hráli mariáš. V pozdňí nočňí hoďinu došel vojáček, rasú cigáň, že sa mu špatne dýchá. Nechcelo sa im vstat ot karbanu a vyhoďili ho. Nedal sa a o chvílu tam byl zas. Ftedy sa napajeďil uš istě pritruňkovaný dentista, posaďil ho do kresla a vytrhel mu hore dvjě predňí jedňičky, že aby sa mu zlepšila ventilácija!!! Jasné, že tento obr prúser mňel neveselú dohru. Ale jak to súvisí se mnú? Presně ftedy, ket spomněl ty vytrhnuté predňí zuby, zasmíl sem sa, brucho od rehotu poskočilo a skalpel, kerý mněl púvodně odrezat na bruchu malú bradavičku, potáhel rez tak na tri, či štyri štichy. A tak sem mňel od kamaráda chirurga aj bónusové šití. A jak to súvisí s mojim tatú, no, že on skutečně byl ten empatický dochtor, kerý púl úspjěchu terapijě prikládal psychológiji človjěka presně v súladě s biblickým: „Víra tvá ťa uzdravila!“. V otcovem pracovňím širším aj blíském okolí otca považovali za dobrého dochtora. Dodnes sa stretávám s ľuďma, kerý eště ces dvacet rokú po jeho smrťi, na něho v dobrém spomínajú. A ket sa to tak vezme, dobrým dochtorem sa stal okrem poctivého štúdija aj v podstatě v dúsledku jědnej vážňí negatívňí udalosťi v jěho životě. Jak mladý dochtor nastúpil na juch Slovenska do nemocňíc v Komárně a v Nových Zámkoch. Tam prešel skoro všeckýma odděleňáma, aby sa podučil dochtorskému remeslu. Rádně pričuchel a rysovala sa mu tam slubňí kariéra chirurga. No a zrázu bác, došla Vídeňská arbitráž a hranice sa posunuli na sever. Milého dochtora uš nepozdravil aňi vrátňík a tak náš dochtor úr mosel putovat jak Slovák (ftedy aj Záhoráka Maďari považovali za Slováka!) pjěkně dom. Tam si založil súkromnú prax , ostalo mu v pamjěťi dosť maďarských slof a nadávek, ale hlavně z nadobudnutých vjědomosťí a skúsenosťí čerpal prakticky celý život. „Holt, to jsou ty paradoxy...“ Irónijú osudu mojého otca bylo, že komunisťi, kerí ho za né moc príkladňí dodržáváňí leniských princípú čehokolvjěk, celý život víc alebo méněj dusili a nasírali, aj naprík temu, že po 68-mém v časoch poučeňí s krízového vývoja a následnej Husákofskej normalizácijě im na Sociálňím odbori Okresňího národňího výboru v Seňici, kde byl jak vedúcí posudkový lekár zamjěstnaný, napísal takúto „oslavňí“ básňičku (prepis je autentický):
KÁDROVAČKA (28. XI. 1969) Nariadili Hirnerovi vybudovať káder nový. Zamestnancov prever rady, prenikni pod závoj zrady! Aká že to bola fraška? Všeobecná kádrovačka. Bruchabôľ máš, ba i hnačku, neobídeš kádrovačku! * A tak v piatok bol ten tanec, keď úbohý zamestnanec by obhájil jedla žvanec, cítil sa jak štvaný kanec. Pozvali ho do miestnosti, kádrovali na dreň kosti, aby nemal dušu tenkú, po pravici dali Zdenku. * A keď jazyk slová breptá, povzbudí ho súdruh Repta. Chvíla dojemne je clivá, Pakan k tomu hlavou kýva. Vyrovnaj sa uprav vlásky, odpoveď daj na otázky: Čím bol otec, tvoja mať? Vieš kolektív milovať? * Ľúbiš vlasť, či rád máš ženy? Si aj ľudom obľúbený? Nahliadni aj v kalendár: Aký bol tvoj január? Sledoval si politiku? Odsudil Dubčeka kliku? Vítal pomoc z východu? Či vyzýval k odchodu?! * Po zistení identity víťazí duch reality: „Vsadil som ja na Husáka, vítal ruského vojáka!“... Jednohlasne zvolal zbor: "Zamestnanec svetlý vzor!" Sociálny to pre odbor vyvesme ho na priezor!!"
Po smrťi ho ale mjěli zraďit predstavitelé tých, kerých považoval za morálňí autority. No a f čem byla tá irónija? 24. 8. 1991 umrel bleskovú smrťú po infarktě na lavičke autobusovej zastáfky, ket išel z Holíča do Skalice za svojú manželkú do nemocňice ve vjěku nedožitých 82 rokú. Ket sem mu išel vybavit cirkevňí pohreb do holíčskeho kostela, f kerém právjě čerstvjě gazdovali mňísi, myslím, že rehole Dominikánú. Dva roky po pádě komunistú byly pochopitelně na koňi, sprísňili kánon, dodržávaňí cirkevňích regulí, někedy tuším aš do absurdity. Mňích sa mňa opýtal, či otec prijal na smrtelňí posteli posledňí pomazáňí? Ket né, pochovat ho nemože. Ríkám, a gde ste byly Vy ket umíral, mohel vám na tej lavičke vyhovjět. Nedal si povidat a ftedy mňa napadla (odchovaného týma leninskýma princípama) spásonosná myšlenka, ket sem si spomenul, že otec dlúhé roky udržoval písemňí styk se svojim spolužákem, významňím hodnostárem ve Vatikáně. Zbjěhel sem dom a obratem sa vráťil, abych túto korešpodenciu mňíchovi ukázal. S fleku cúvel a otec byl kresťansky pochovaný. Pýtám sa, čím sa tento Boží človíček svojim správaňím líšil ot ideologicky zblbnutých komunistických funkcionárú a funkcionárkú? Múj druhý najlepší kamarád z detstva byl Štefan S., syn vrchňího kňihovňíka v mjěstskej kňižňici, na kerého mi zostala dochtorská spomínka. Štefanúf tata, mohutný zavalitý chlap, mjěl v hubjě iba jěden zub, a to očák fpravo dole, kerý sa vyznačoval svojú dominancijú nélen proto, že tam byl sám jak Jakešúf kúl v plotě, ale téš proto, že byl abnormálně mohutňího vzrastu. Týčil sa ja kameně v Stounhendži v Anglicku. A tento človíček jědného krásného dňa sa dobelhal k tatovi celý pokakaný a vystrašený, protože sa mu podarilo asi pri neopatrnej manipulácii s týmto zubem a jídlem zub napichnút na jazyk. Šušlal a stonal: „Štefane, Štefane, so mám plosím ťa lobit?“ Pán dochtor sa usmíl, chytil jazyk za špičku, škubel a tým trhavým pohybem ho zvlékel z jěďiného výstavňího zuba a neúročňí ďíra v jazyku sa coskoro zahojila. A my děťi sme f tej dobjě zas mohli chodit do kňižňice požičávat si a čítat krásné knišky zabalené do takého béžového potravinového papíra pro ich ochranu. Pridám eště jednu spomínku na otcove pikantňí dochtorováňí. Jeho další dobrý kamarád z mladosti byl Tonda Č., vyňikajúci remeselňík, nástrojár v ranňích časoch pomaly sa rozvíjajícího automobilizmu v socialistických podmínkách (a propos, jeho syn byl automobilový cestný „pirát“ /to si myslím proto, že rás mňa vézel na jěho vytunovanej Ladě do Brna na motocyklové pretěky a nevím, či sem sa aj ot strachu nepos...?/ a automobilový pretekár, jeho vnuk je místňím, regionálňím politikem, možno v budúcnosti bude aj parlamentár, podla mojej ženy, kerá ho učila na stredňí prúmyslofke má na to, súďa podla známek, všecky predpoklady). Dobjěhel za svojim kamarádem s bolestivo šklébivú grimasú ot vyklúbeného ramena pravej ruky, kerú jak pravák k robote nevyhnutně potreboval. Víme, že na vyklúbeňí ruky treba silný náras, pohyb a taktéš k nápravjě je treba silné usmjěrněné škubnutí rukú, na co treba mjět gríf a cvik. Stalo sa. Otca pochopitelně zajímalo jak k temu došel. „Ná, Štefane, tebjě jeďinému to povím. Nebudeš vjěrit, ale ket sem si vehementně ucíral rit...“ (Né jak moslimové, kerí si rit ucírajú rukú levú alebo někerí aj ňijak, jak viďíme s klipú, keré akorát fčil po internetě bjěhajú.) Tuším, že ste sa pousmíli, tak dám eště jednu. Otec v ostatnej fázi svojej dochtorskej kariéri robil posudkára, dochtora co posuzuje invalidity, odhaluje nepoctivých adeptú na túto platěnú funkciu nicnerobiča, kontroluje ich staf, prúbjěch, já nevím co eště. Vím, že aj v dobjě tuhého socíku permanentně zvádzal urputný boj s našima cigánskýma spoluobčanama, kerým sa tento inštitút socijálňí pomoci evidentně zalúbil. Pamatám si, že s času na čas mu z Okresu pridělili auto se šoférem a išel na kontrolu bezvládností, teda nafčívit bezvládňích pacientú, kerí ležali doma. S ňím vždycky išel súdruh preceda, to byl taký spolahlivý súdruch komunista, kerý bes jakéhokolvjěk odborného vděláňá dohlédal na ideologickú čistotu dochtorových zákrokú a rozhodnutí. A tak sa ocitli u postele jedného starečka, kerý po krátkej dišputě s mojim otcem požádal, aby mu jěho žena donésla čagan. Ostali prekvapeňí, ale potešili sa v náději, že sa mu snát polepšilo a že chce vstat s postele. Starká mu čagan donésla, podala mu ho rovno do ruk a ket sa od něho odkloňila, tak ju s celej zostávající sily treskel čaganem ces chrbet se slovama“ „Tak to máš za to, Marko, že sa´s mi celý život kurvila!“ Vidíte, moji milí, na co myslí chlap na smrtelňí posteli... Tak fajn, eště jednu na ostatek. Otca zavolali do Šašťína k urgentňímu prípadu, kedy asi troj, štvor- ročňí děfčátko spadlo do vápenňí jamy, zdúrazňujem mjěla tak 3 či 4 roky! Treba poznamenat, že to decko mjělo mamu, kerá byla ve svojem duševňím vývoji trošičku pozadu, zato enormně rečná, co sa istě projavilo aj na výrazových prostrídkoch ďífčaťa. Otec okamžite pochopil, že najprf musí pret agresívňím vápnem chráňit oči. Ďífča položili vodorovně na stúl a otec začal s bolestivým čistěňím víček a vnúter očí. Jasné, že to bolelo a šťípalo. Malá kupodivu nevrešťala, aňi nepípla. Zrázu zepla ruky jak pri modleňí alebo jak nebošťík na katafalku, všeci spozorněli, oči vyvrátila tak, že byli vidět iba bjělma a do hrobového ticha plačlivým hláskem pateticky prednésla tyto vjěty: „Panenko Maijo Šašťínská, ze sa mozeš dzívat, jak mňa tento kujva doktoj tjápí? Ze ho nekopneš do jiťi, aš ťi nohu oseje?“ Myslím, že v túto chvílu bylo po tragédiji... OK, ket vás tento text zaujal, tak povjěcte a já eště něco pospomínám a napíšu. Váš Pejo.
Pejo Vidlár
"Anjelíčku môj strážníčku, opatruj moju dušičku, aby bola čistá, pre Ježiša Krista! * Anjelíčku môj strážníčku, opatruj ma vo dne v noci, ochraňuj ma od zlej moci, buď mi stále na pomoci!" * Zamyslel sa´s, milý človek, celý život, celý tvoj vek, čo tvoj Anjel strážny stráži, keď smutný si, keď si v ráži? * Je to telo? Je to duša? Je to zloba čo narúša? Sú to kroky tvojho žitia v čase pozemského bytia? * Abo je to príprava, doľava ni doprava, kde už zákon iný, čistý, nie tak v tele, iba v mysli? * Skús zaloviť v pamäti, pamäť snáď ti odvetí: Kedy si bol blízko konca, štvaný zmenil sa na honca? * Kedy si mal už na mále, netančil valčík na bále? Zrazu čosi na tom sále tlačilo ťa: Len choď ďalej! * Bytím tvojim drásal ťa bôľ, mnohý problém, aj karamból. Potkol si sa, no nespadol, ruku podal ti Anjel tvoj. * Dal si chmúram navždy vale. Cez ružové okuliare chcel si riešiť život, vzťahy, a bol si pritom tak nahý! * Možno ti to nedochádza: To Anjel tebou prechádza! Za to jemu, na to dbaj, patrí vďaka - modlitba:
„Anjelíčku môj strážníčku, ty podávaš mi paličku, niekedy aj barle obe, keď ma osud riadne ďobe. * Z hĺbky srdca, z duše hĺbky ďakujem, že nie som trpký, že môj život plný žijem až do chvíle kým ... odbijem!“
Každý z nás sa v živote stretol so situáciami a chvíľami, ktoré si zapamätá až do smrti. Príhody a zážitky boli rôznorodé, no niektoré sa ťa dotkli až priveľmi bytostne. V týchto až fatálnych okamžikoch nám mohlo ísť o život, no predsa nestalo sa tak. Nie však našim pričinením. Ja si živo spomínam na niektoré z nich, ktoré sa udiali v mojom živote. O iných som už napísal v poviedke: „Pod lipama“. Ako deti sme sa bez vedomia rodičov chodili hrávať na pole do neďalekej stodoly plnej slamy. Lozenie po navŕšených hromadách, šmýkanie sa nadol, vytváranie tunelov a tiež skákanie z najvrchnejších poschodí trámov a hambálkov do mäkkých slamových vankúšov boli fantastické zážitky. Až do chvíle, kedy jeden z nás skočil iba tesnučký kúštiček vedľa zabudnutých ostrých vidiel. Neradno ani pomyslieť. Korčuľovanie na zamrznutom rybníku, vyjazdené cestičky medzi palaším, šáchorím, hokej so zahnutými bakuľami a s kameňom, naháňačky, prosto šťastné detské radovánky. A to až do skorej predjari, kedy sa už doska ľadu oddelila od brehov rybníka a majestátne sa jemne kývala a hýbala. Zábava sa mohla preto započať iba skokom z brehu na ľad a ukončiť skokom smerom opačným. Premočené nohavice pri páde po skoku na vodnatý ľad boli to menšie zlo. I stalo sa, že neistý odraz z ľadu a dopad na tenký ľad neďaleko brehu znamenal jeho deštrukciu a pre chlapca pád a ponor do ľadovej vody. Ešteže hĺbka v tom mieste inak dosť hlbokého rybníka spôsobila iba týždeň v posteli napriek babičkinej prvej pomoci pri horúcom sporáku. Naopak v lete bolo vzrušujúce kúpanie sa na kopčanskom rybníku, bývalom štrkovisku. Tam na jednom zráze navrchu väčší chalani inštalovali hrubú fošňu, z ktorej sa parádne skákalo do vody. Toľko som žobronil, až mi moja „dozorujúca“ mama konečne dovolila skočiť. Nie nohami alebo na „riťáka“, ale priamo šípku dole hlavou. No a táto, s ohľadom na hĺbku vody, nebola dostatočne plytká, ale priamo kolmo dole. Nasledoval úder do hlavy o, síce, pieskové dno, a ako mi neskôr mama rozprávala, pre ňu desivý nekonečný čas do môjho vynorenia. Skoro v každej motorizovanej domácnosti sa nájde bandaska s horľavým benzínom. Aj u nás. Toho roku sa asi premnožili ropuchy v záhrade, ktorú preskákali hore dole. A mladého zasrana, so surovosťou niektorých detí vlastnou, nenapadlo nič iné ako žabku poliať benzínom a podpáliť. A keď benzín dohorieval, nevymyslel som nič iné ako z bandasky rovno na žabu priliať. Bože, plamienok preskočil a na vrchnáku bandasky pomaly horel. V tej zúfalej chvíli som priskočil a uzáver bandasky bleskovo zatvoril. Samozrejme popálil si aj paprče. Pri tejto „hrejivej“ spomienke ma dodnes deň riadne mrazí. Ach, Ježišku na krížku, u starečka som našiel v krabici staré ostré náboje ešte z prvej svetovej vojny. Nič lepšie nás s mojim kamarátom nenapadlo ako u nás na dvore založiť poriadny ohníček a do uhlíkovej žeravej pahreby týchto pár nábojov nahádzať a s údivom čakať, čo sa bude diať. Ten ohňostroj, čo nastal, ako brutálne rozhodilo a rozmetalo pahrebu po blízkom okolí sme naozaj nepredpokladali a nečakali. Ešte že nás pri tomto pyrotechnickom akte nikto nevidel a že všetci Anjeli strážni zabezpečili trajektórie striel , nábojníc a žeravých uhlíkov mimo našich tiel. No a keď sme u tej streľby, tak ako „záklaďák absík „ na vojne som bol robiť na športových streľbách z malokalibrovky pre pubertálnych chlapcov dozor a tiež riadiaceho streľby. Mlaďoši boli riadne poučení, bolo im vysvetlené a ukázané správanie sa na palebnej čiare pred, počas a po streľbe. No aj tak, neviem, čo mi to napadlo, od jedného z kovbojov som po streľbe zobral pre demonštráciu ostatných vybitú zbraň, namieril ledabolo kam treba, stlačil spúšť a bum, vyšla rana istoty. Tá tesným krajom štrajchla plechovú strechu strelnice. Pane Bože, doteraz ma pri tejto spomienke trasie od strachu a nezodpovednosti. Tu zohrala svoju úlohu mladícka neskúsenosť ich aj moja. No keď pri športovej streľbe už ako strelec na letiace terče (ľudovo na asfaltové holuby) sa obstrelec na stanovisku otočil a pod nohy nám ostatným šlahlo tých 333 brokov z trapového náboja. Tam zohral úlohu zasa alkohol!!! Ako mladý asistent na katedre som sa zúčastnil edukačného procesu pre odbornú verejnosť z oblasti programovania mikropočítačov. Po celom Slovensku sme zabezpečovali tematické kurzy z tejto technickej oblasti. Nuž a po skončení dennej výučby sme v neznámom okolí a prostredí podnikali poznávacie pešie túry (alkoholu večer v krčme bolo v tom čase naozaj málo, lebo na druhý deň sa s dunivou hlavou prednáša a učí dosť ťažko). A tak jeden výlet nás zaviedol na akýsi kopec, ktorého istá časť bola chránená už dosť hrdzavým ostnatým drôtom uchyteným aj na povalených drevených koloch. Neskúsený junoch som túto výstrahu ignoroval a z jednej skalnej plošinky som z roztopaše skočil na druhú nižšie položenú. Zastavil som sa s hrôzou pri pohľade dole. Stál som necelý meter pred skalným zrázom, ktorý vytvorili pri ťažbe kameňa v už nefunkčnom kameňolome zo skalného masívu výbuchy od trhaviny. Podo mnou bolo tak 20 – 30 metrov príkreho skalnatého zrázu. Už ako zrelý muž a tatko som sa občas vybral pobicyklovať na hrádze Dunaja do Čuňova, Hamuliakova, či do Gabčíkova a späť. No a jeden podvečer prišla náhla, dlhšie trvajúca silná búrka. Vrátiť sa pri vode Dunaja som považoval v tom lejaku a bleskoch za zlý nápad a tak som sa už v úplnej tme vracal po starej hrádzi do Bratislavy. Cestný pretekársky bicykel s takýmito situáciami neráta a teda baterku som nemal žiadnu. Proti šľahajúcim prúdom vody som mal hlavu sklonenú a sníval o teplej vani. V tom celú scenériu osvetlil jasný blesk, zdvihol som inštinktívne hlavu a v úrovni očí pár centimetrov predo mnou oceľová tyč zatvorenej rampy, ktorá mala zabrániť bicyklovaniu po tejto starej hrádzi. Vtedy sme prilby (boli aj tak len „blembáky“ na motocykle) nenosili. Reflexívne som stlačil obidve brzdy, bicykel do šmyku a pádu tesne pod hrozivú oceľ. Odretý, ale živý. Za čias socíku sme chodievali za lacný peniaz s deťmi na Donovaly do vtedajšej starej chalupy ROH. Malo to svoje čaro, piecky na drevo, uhlie, vynášanie popola, málo teplej vody, netesné okná, dvere, ale za to duch miesta, čarovná starina a ohromná atmosféra. V lete aj v zime. I raz sa stalo, že na somársku lúku, kde sme s deťmi lyžovali, v priebehu pár sekúnd zahalila hustá nepriehľadná hmla. Tie hrozné chvíle čakania, než sme sa s deťmi šťastlivo zvítali, boli nekonečné. Na viac podobných príhod so šťastným koncom si v tejto chvíli nespomínam, bolo ich isto viac, preto jediné, čo musím v závere vysloviť je, že veľmi pekne ďakujem všetkým anjelíčkom strážníčkom, ktorí isto pri nás v tých chvíľach stáli. Ďakujem.
"PRÍRODA JE VŠETKO, VŠETKO JE PRÍRODA. AJ BOH!" Dr.MilanNAGY "NATURE IS EVERYTHING, EVERYTHING IS NATURE. EVEN GOD!"
|
N.I.T-T.®sro
Anjelíček strážníček 
