MUDr. Milan NAGY knihy :)  books

Trapasy

        Myslím, že každý človek počas svojho života zažije/vyprodukuje niekoľko ozajstných veľmi zahanbujúcich trapasov. Mne, či už chcem alebo nie, sa nevdojak z času na čas vybavujú dva: ten hádam aj prvý, no a potom ten ostatný.

        Ten prvý sa datuje tak do tretej triedy základnej školy v priestore horného „echtovného“ Záhoria v Holíči. Darmo sa náš školský systém snažil vyučovať pospolitú mládež v spisovnom jazyku, niektoré jej taje nám, deckám vyrastajúcim tu na Záhorí, akosi tvrdošijne unikali. Vtedy medzi predmety výučby patrili aj „práce v dielňach a na pozemku“, kde sa ten môj prvý trapas stal.

        Súdružka učiteľka (mimochodom, rýchlo to u nás vzdala, zobrala si pravého Nemca a tradá do vyspelého kapitalizmu) ma vyzvala, aby som zo skladu od súdruha školníka vypýtal a priniesol vedro. Asi sme čosi sadili a bolo treba zasadené semienka zaliať. Na já, to sa lachko poví, enémže tadyk v Holíči a aj v jeho širokém okolú neegzistuje žádne vjedro, ale kýbl!  Vjedro je ftedy, ket je horko, po slovensky veľká horúčava, páľava.

        Hanbil som sa priznať moju potupnú nevedomosť, zrejme väčšina mojich spolužiakov bola na tom so znalosťou materčiny rovnako, a tak som nakoniec s malou dušičkou veľmi pokorne a so značnými obavami o výsledok môjho poslania doniesol - motyku. Kupodivu, žiadne fiasko sa akosi nekonalo, pretože súdružka už asi bola myšlienkami v Dojčlande, a tam je vedro tiež len der kűbel, tak ako je aj tu na susednej a nám veľmi blízkej južnej Morave dosť podobné gbel/gbelík. Gdohoví že gdo ot keho co chycil ... myslím samosebú čisto liňgvisťicky!

        No a ten môj ostatný trapas má tiež súvislosť s Nemeckom:

        Stavali sme s manželkou domček na dedinke s perspektívou nášho žitia v budúcej veľmi pomaly sa blížiacej penzii. Starostí nad hlavu, vo firme problémov požehnane, a tak moja hlava bola zahltená kadejakými myšlienkami, častokrát aj protichodnými a nesúrodými. Oproti nášmu pozemku šikmo cez cestu kúpil tesne po revolúcii postaršiu chalupu istý Gerhard Sch., maník prapôvodom zo Slovenska, ktorého otec pracoval v diplomatických službách, mimo iné aj vo Viedni. V rodine mali aj iných nemeckých príslušníkov, čiže dotyčný sa mohol do Nemecka bárskedy legálne vysťahovať a zase sa sem vrátiť, a to najust kedy len chcel. No a teraz po tom svetobornom nežnom prevrate nastal aj preňho čas zhodnotiť na rodnom Slovensku nie nevýznamné rozdiely vtedajšej slovenskej a nemeckej meny, pochopiteľne vo výraznom nepomere tej našej koruny k tej germánskej marke.

        A tak sa jedného dňa milý Gerhard nasťahoval do nedávno nadobudnutého nemovitého majetku, vybaveného kdeakými movitými akcesóriami. V tom čase sme sa pochopiteľne ešte nepoznali. Samozrejme, ako to už v tých dobách bývalo a sa aj patrilo, prišiel na vypulírovanom mercedese, a chcel ho rovno zaparkovať, rozumej schovať, do svojej šopo-stodolo-garáže, aby ho uchránil pred zvedavcami, ale hlavne, ako to ešte aj dnes u nás býva, i keď sa to už fakt vrcholne nepatrí, aj pred potencionálnymi závistlivcami, ale najmä dobromyseľnými okoloidúcimi alias príležitostnými ostroškrtavými záškodníkmi.

        Akoby naschvál, práve pred chvíľkou tam naši robotníci nechali zhodiť fúru štrku. Na nešťastie tak, ako sa to dodnes bežne deje aj v tých najlepších postsocialistických rodinách, že v dráhe zákruty z cesty kolmo do garáže jemne, ale naozaj len jemňúčko bránila pri geráde zagarážovávaní veľkého susedovho miláčika. Samozrejme, že len a len číročistou zhodou rôznych náhod a okolností som sa tam práve vtedy motkal aj ja, teda akože majiteľ, staviteľ a nezastupiteľný a za všetko zodpovedný stavbyvedúci v jednej osobe. No a tak došlo z jeho strany síce k stručnej a nejednoznačnej, ale pritom naprosto jasnej ústno-gestikulárnej reklamácii.

        Ja som v tom porevolučnom hektickom čase k takýmto emigrantom, ktorí z tých či oných dôvodov opustili svoju vlasť aby jej následne už nič neodovzdali, a teraz ju prišli len mohutne využiť, takže u mňa takíto príživníci bohvieakú veľkú úctu nepožívali, pochopiteľne som voči novému susedovi nepožíval žiadne priateľské city. No a aj tá moja vtedajšia nervozita, ale najmä prchkosť sebe vlastná zohrala svoju rolu. Skrátka, keďže podľa mojej vtedajšej neochvejnej mienky zaparkovať možné bolo, tak keď ma pán Sch., asi aj oprávnene, žiadal o uvoľnenie kvázy polozataraseného vchodu do tej jeho kvázy garáže, bez slov som mu ukázal na v kope zapichnutú lopatu a gestom naznačil, že veď nech sa páči! Na to on spoza chrbta pre mňa prekvapivo, ba by som povedal priam šokujúco vytiahol doteraz zaclonenú ľavú ruku a tam, Bože môj!, od zápästia po plece mal iba - kýpeť! Totiž, v mladosti, ešte ako obsluha bagra tu na Slovensku, sa mu stal tento fatálny úraz, a v Nemecku sa potom ako invalid živil už len svojimi zvyšnými schopnosťami, prevažne "hubnými", prevažne vo funkcii poisťovacieho agenta.

        V tom strašnom momente ma zalial pocit obrovskej hanby, ktorá z mojej dušičky nezmizla dodnes. Chlapci stavebníci cestu samozrejme bleskovo upratali, a môj nový sused následne luxusne zaparkoval, ale pre mňa to bolo ponaučenie pár excelláns!

        Odvtedy som s týmto človekom zažil mnoho všakovakých príhod, o ktorých som už možno aj niekde písal. No a ak nie, ... mal séhen!

  dedo Pejo, dnes už tiež naprostá kalika!

(  )

*