MUDr. Milan NAGY knihy :)  books

Kak já strojíl svínnuju fármu

        Písal sa rok 1973, išlo leto a Gustova normalizácija ešče furt nabírala na straňíckej sile. Ideologické buzerácije a masáže národa nemjeli konca kraja. Neuvjeríte, napr. ket bježal známý folklórňí festival na Myjavje, špeciálňe k tejto udalosci byla založená straňícka skupina, kerá mňela dohlédnút na ideovú čistotu ludových pjesňiček, ... Ňekerí možno pamatáte, jak na 1. a 9. mája mosela byt fšady tá gýčová komunistická kosákovo-kladzivovská výzdoba. Mňe utkvjela v pamjaci najvíc výzdoba výkladu malého masárstva na kraji Obchodňí ulice, de mezi úďenýma brafčovýma hlavama sa vyňímali téš huavy portrétú protagonistú robotňíckého hnucá.

        No a f takéj dobje sme my na Strojňíckej fakulťe SVŠT akorát končili osmý semestr, prvý rok na ftedy dosť pokrokovéj špecializáciji Prístrojová, regulačná  a automatizačná technika. Tam sa grupovali ťí jakože lepší študenci, u kerých sa asi predpokládala aj vyšší ideologická úroveň pochopeňá straňíckých princípú budováňá komunizmu. A proto nás „vyspjelých“ študentú asi z ftedajšího celého Ost bloku  vybrali ces ono leto na študentský Meždunaródnyj láger do Litvy nedaleko Kaunasu budovat obrofskú svínnuju fármu.

        Po skončeňí mjesíčňí brigády nám za odmňenu zorganizovali naozaj interesantňí  poznávací zájezd po celém Pobalťí. Spomínám, že najvíc sme utužovali „socialistické“ vstahy s pjeknýma Polkama. O to bylo pro nás lepší, lebo rušťina nám išla, aj ket horší jak Bulharom, isto lepší jak eNDéeRákom a nakonec aj Polákom, kerí asi od Katyňe Rusú v lásce moc nemjeli. Proto o komunikáciju s místňím obyvatelstvem, ale hlavňe s robotňíkama na stavbje nebyla núza. Byli hladňí po informácijách, kerých sa im pod ťarchú domácí propagandy asi moc nedostávalo. Furt nás volali pakuríť i pagavaríť, no my len a len rabótať. Do smrťi mi zostane v pamaťi jejich: Spakójna, rabóta ňe chuj, pastójit! Alebo slušňejší: Rabóta ňe zájc, ňeubjegájet!

Epizódka 1: Kak póľzovaťsja tuaľétom?

         Cesta vlakem v spacích vozňoch, s reštaurácijú, s možnoscú precházek a pohybu po chodbičkách, ces Polsko byla sice dúhá, no s dobrú partijú mladých veselých luďí celkem prijatelná. Pamatám, že do tábora sme dorazili ňekedy v poobjedňajších hodzinách. Išlo o púvodňe velikú lúku premňeňenú na vojenský stanový tábor, fčil náš študentský domof. Nedaleko ďerévňa a téš stavenisko, naše budúcí pracovišče. Ubytovali sme sa a pochopitelňe ňekerí to slovenské hovno nésli rovno z cestovňího stresu aš sem, aby tu obohacilo živinama baľšúju  rúskuju zemľú.

        A tak vybrali sa vykonat potrebu do radovej zástavby drevjených kaďibúdek, keré tam postavili. Na ja, otevreš vrátka a tam vnútri v podlaze dzíra, jak to bylo a možno ešče  aj je zvykem v týchto končinách. A od suseda nalevo napravo enem drevjená prehrádka, aby čupící respondent na súseda nevidzel. Zato čut ho mohel a v prípadze vyprázdňovacích problémú sa inšpirovat.

        Na tento šok  a situáciju nás skúška z marxizmu–leňiňizmu jaksi moc nepripravila. Vypýtali sme si proto ešťe ten deň desky a náradzí a vyrobili sme si primjerané sedačky evrópskym móresom, a téš zvýšili prehrádky tak, aby sa seďící súseďi nevidzeli. Na rešeňí odhlučňeňá prevácky sme uš unaveňí sily nemjeli.

        Hnet na druhý deň sa mňe prihodzilo cosi zvláštňí. Sedzím si a v pokoji tuačím, ket zrázu do vedlašího boxu dobjehne domorodec, co mňel na cito, zmerčí čudnú zmňenu, nezaváhá, vyskočí na sedátko nohama, čupne a spuscí kanonádu. Já nevím, moje oči byli nemálo výšej od jeho zadku, kerý sem ces zvýšenú prehrádku nevidzel. Zato do svojich očí sme si hledzeli jak dvá ostýchaví zalúbenci, akorát on mňel navrch. Jeho ex-porcie šak padali z vyšší výšky, tým pádem podla fyzikálňích zákonú nadobúdali vječší kinetickú energiu, kerá po dopade aj mimo púvodňí dzíry (to sme nezvládli a zvječili ju asi málo) sa premňéňala na silné akustické efekty, exaktňe šplechy, ale hlavňe na rozmetané kúsky „bomb“, keré chaoticky  končili na šeckých stranách absorbčňí komory  (aj z druhej strany prehrádky, né celkom uťesňenéj, ňeco pod úrovňú mojich uší).

        Následujúcí hygienický akt ucíráňá rice téš nebyl ňic moc. Nevím, či mňel politruk tábora ten deň suabú chvílku, ale moje piktogramy: „Kak práviľno i ňepráviľno poľzováť sja tuaľétom“, keré sem ešče ten deň nakreslil, dovolil vyvjesit na táborovú centrálňí násťenku. Uš nevím, jaký medijálňí a edukatívňí úspjech mňel tento počin, ale s odstupem času si myslím, že takto aj já sem kedysi dávno investigatívňe prispjel k harmonizáciji pravidel mezi Litvú, východňím blokem a budúcí Evropskú únijú.

Epizódka 2: Načálňik pa betónu

         Našú úlohú bylo vybetónovat výbjehy pro chované sviňe v napojeňí na dvojité dvérká od prasačňíka, teda prímo tam, gde odpočíval v další epizódke neskúr menovaný J. L..

        Ustanovili mňa, uš nevím li f tajnéj volbje, aklamačňe, alebo samozvaňe, za náčelňíka kres betón. Pýtám sa inžinýra, že jak hrubý má byt ten betón v tých výbehoch? Odpovjeď byla: čuť, čuť... Kuknúc do slovňíka, len, len. Rekél sem si, že bez armováňá sviňám postačí tak 10 – 15 čísel. Zašalovali sme, nachystali, a hrdo čekali na „raketu“, kerá betón doveze, netušíc, že betón dovézú z betonárky nedalekéj prehrady, kerú tu téš akorát budovali. Raketa dofrčala, a betónovú smjes vyplula na určené místo. A f tem náš cichý úžas, betón vyrobený z džulvákú o prúmeri aj ces 30 cm. Ňičevó, čuť čuť bylo nakonec do púl metra. Úfám to bylo v druhém pláňe  parkováňí pro tanky...

        Nevím proč, možno na záklaďe mojich nejapných poznámek, sem byl prevelený od betónu k stavbje plota. Co sa ale nestalo! Filmový štáb, kerý pochopitelňe vyrábjal budovatelské šoty do TV, z tých pikatňích politických dúvodú si pri tem ploce vybral akorát mňa. Byl sem neopálený, bílý jak cmar. A pýtali sa mňa že proč?! Ríkám, že neňi umňeňí byt opálený v léce, ale naopak v zímje, a v léce zostat bílý. Vjedzeli, že sem byl rezignovaný náčelňík po betónu a začali vyzvídat, jak to bylu s tú hrúbkú? Ftedy sem sa mezinárodňímu incidentu diplomaticky vyhél sofistikovanú odpovjeďú, že: ťipjer ja načálňik po stolpach a ňet po betónu, a teda že nemám mandát k danej témje sa do médyjí odborňe vyjadrovat.

Epizódka 3: Vot ňedaľekó.

(vážnosti príbehu dodá číročíra slovenčina)

         S nami na brigáde bol aj spolužiak Jano Líška (dnes by sme povedali, že Johny Fox). Chlapec od Detvy, ktorý išiel na výšku z priemyslovky a dokonca po vojňe, možno aj prepadol, asi nie, neviem, jednoducho bol od nás výrazňe starší a teda aj skúseňejší. Nielen v remeselnej práci a zručnostiach, ale aj v láske.

        I stalo sa, že ho dva dňi celkom nebolo. Keď sa nakoniec objavil, zaliezol do tých prasačích boxov (foto) a tam ďalšie dva dni prespal. Až potom sme sa dozvedeli, što slučílos. Hmm, nabalil sličnú dévušku Natašku. V miestnom uňivermágu kúpil prezervatívy, ktoré, ako tvrdil, vraj predávali na váhu. Predavačka rukami vybrala hrsť trcgumek z krabice, jak nafukovací balónky, odvážila a v papierovom sáčku bez ostychu odovzdala zákazníkovi. K opakovanému aktu multi internacionálnej lásky to ale stačilo. No a keď medové hodiny skončili, podujal sa náš Janko devuchu, jak správný gentleman, odprevadiť domov. Gde živjóš, Nataša? Vot neďaľekó! I pašli.

        Na ja, ale vot neďaľekó cez typickú pobaltskú krajinu cez lúčky, brezové hájiky a potôčiky bolo do zapadlej a Bohom zabudnutej ďérevňi tak 30 km! Hmm, viete, čo v ruštine znamená: U čorta na kalíčkach? Nie, tam kde líšky (Jano Líška)  dávajú dobrú noc...

Epizódka 4: Násťenka hamby.

         F tem časi bylo po VOSR zhruba tak pjet a pú desítek rokú. Lúku, kerú sme mjeli vyhradzenú na športováňí, hlavňe na fotbal, asi ešče za cára Mikoláša vlastňila rodzina fčil dobre ces osemdesát ročňí babičky. Bes ohledu na všelidové vlastňíctvo, znárodňeňí, kolchozy a sofchozy, táto bábuška pásla svoju jeďinú kravku na našem športovisku.

        Pochopitelňe, čerstvé klapance sice prispívali k efektňím fklúzačkám, ale nám fajnovým študentom sa to moc nezdálo. I sťežovali sme sa na biró. Biró prislúbilo nápravu. A jak uš to pri rídzeňí štátu bývá, nápravňí opatreňá sa jaksi ihned nedostavovali. Spor gradoval, aš nakonec komunizmu neprispúsobivú bábušku odfocili a vyvjesili na tabulu hamby na námjesťíčku ďediny. Ideológiji a kódexu budovatela komunizmu bylo tak učiňené zadost, a my sme sa v kravincoch pri fotbali šmýkali dálej.

No a jak spomínky zakončit?

        V rámci teho zájezdu na konci brigády sme mjeli všelico, aj mezinárodňí všeobecňevjedomostňí súťaž. Védli sme si dobre a hrozilo, že vyhrajeme. Pamatám, že jedna s posledňích otázek byla, co to je monopost? Bacha, v roku 1973 nebyli preteky formul bježná vjec. My sme vjedzeli, ale já blbec, enem z recesije sem náš tím presvječil, že nech povíme kvúli sranďe a zábavje, že kompost o jednej zložke. Samozrejmje sme nevyhráli, ale uš ftedy v ZSSR, enem pár rokú po okupáciji, tací sme byli frajeri!!!

dedo Pejo, v.r.

PS: Pridám ešče náš litevský welness z teho památňího roku 1973: