MUDr. Milan NAGY knihy :)  books

26.3.2022.

Pejoperly z Emirátov

Pozdrav: „Salam alejkum“ = mier s vami!     Odpoveď: „Wa alejkum salam“ = i s vami pokoj!

Úvodom:

1. Život v Emirátoch

Predheslo: Čo je žlté to je zlato!

          V Spojených Arabských Emirátoch (v skratke SAE, medzinárodne UAE = United Arab Emirates), federatívne zložených zo siedmych emirátov s hlavným mestom Abú Zabí, žije iba 20% pôvodných domorodcov Emirátčanov. Zvyšných 80% sú prisťahovalci, vo väčšine z Pakistanu, Filipín, Egypta, Nepálu, Indie, Bangladéša, Íránu a z ďalších krajín, tam pracujúci a tvoriaci nevídaný blahobyt pre tých vyvolených domácich. Títo robotníci žijú skromne na ubytovniach po piatich-šiestich na izbe, domov chodia zriedka, tak raz za rok alebo aj menej, a zo svojich zárobkov podporujú svoje doma žijúce rodiny. V sezóne pracujú v tej horúčave bez prestávky 12 i viac hodín denne, o odboroch a o inom pracovno-sociálnom zabezpečení neslýchať. Pritom sú spokojní a vďační za možnosť pracovať a zarábať, pravdepodobne na ich miesta čakajú zástupy mnohých ďalších. O cestovnom pase a možnosti spoznávať iný svet väčšinou z finančných dôvodov záujem nemajú, o takom niečom len snívajú. Ich príjmy sú porovnateľné s našimi priemernými zárobkami, sú však niekoľkonásobne vyššie ako u nich doma, v ich materských krajinách. Opýtal som sa inteligentného dubajského taxikára emirátčana, čo si myslí o ich kráľovskom zriadení bez volieb a bez parlamentu. Odpoveď ma veru po skúsenostiach s našou tridsaťročnou demokraciou a demokraciou vôbec ani veľmi neprekvapila: Jeden vládca, prísne rozdelené vlastníctvo a vládnuce funkcie rodiny, teda čistá monarchia znamenajú žiadnu korupciu! 

Záheslo: Je to možné? Čo my nato?

2. Rúskyje, vam ňe stýdno?

Heslo: Systém možno rozložiť zvonka alebo zvnútra. Ako to bude v Rusku?

          Ukrajinu pribíjajú na kríž, berieme im klince, lámeme kópie. A nádejame sa, že tak, ako rímsky stotník Longinus, ktorý precitol a uvidel, pochopia a precitnú aj Rusi. Mal som možnosť v Dubaji rozprávať s niekoľkými. Evidentne obchádzajú sankcie a lietajú do tohto rezortu, kde sú vítaní, cez Kazachstan a Irán. Je pravda, že priznali, že všetko u nich podraželo a ceny sa momentálne zdvojnásobili. Nedostatok zatiaľ nepociťujú.

          Jeden bol nadporučík polície, jeho žena pôrodná sestra, jedno dieťa s nimi, žijúci a pracujúci v podmoskovskej oblasti. Bol s nimi aj kirgizský priateľ, ktorý žije a pracuje v Petrohrade, neprezradil, čím sa zaoberá. Život v Rusku si pochvaľujú, žije sa im dobre, Putin priniesol ľuďom mnoho pozitívneho. No, začal som „slovnú inváziu, okupáciu, agresiu“ ohľadom vojny na Ukrajine. Nie, slušne som ich požiadal, aby sme si o probléme normálne ľudsky pohovorili. Na Ukrajine majú dokonca rodinu, veľa priateľov, asi tak ako my v Čechách. Kirgíz celý čas mlčal, iba počúval, policajt a jeho pani zastávali prísny proruský postoj. Vladimír Vladimírovič, ako dôverne Putina oslovovali, povedal, že prežijú a navyše ich to posilní. Keď som začal uvádzať reálne aktuálne fakty (na hoteli som každý večer sledoval CNN správy) tak s pevným presvedčením ich odmietli ako našu čistú propagandu. Pán nadporučík sa ma opýtal, či viem, kto bol Adolf Gitler? Hej, hej, vieš na Slovensku bolo SNP. No a v jeho očiach, za to čo šašo Zelenskyj robí na Donbase a v Luhansku je práve takým Hitlerom práve on. Nemajú moderátora, baviča, herca v nijakej úcte. Chlap, ktorý iba pokračuje po Euromajdane v Porošenkovom zapredaní Ukrajiny Američanom. Ide najmä o pšenicu, rudu. uhlie. Hovorili sme spolu asi tri krát, no moje argumenty žiaľ vôbec nezabrali. Veď v Číne, Indii, v Turecku, aj tu v SAE sú stále vítaní.

          Druhá dišputa bola s úspešným podnikateľom a s jeho peknou a milou pani. Svoj pobyt museli kvôli sankciám a poklesu kurzu rubľa skrátiť na tri dni. Pán podnikateľ sa zaoberal obchodom s Čínou. Na moje „žartovné provokácie“, že ako sa teraz žije Báťuškovi cárovi Vovovi I., pochopiteľne reagoval dosť podráždene. Asi najviac sa mu nepáčilo habanie majetkov ruským zbohatlíkom. Napokon sme „dali“ normálnu reč. Boli to inteligentní ľudia, no v tejto fáze konfliktu neboli ochotní uznať právo Ukrajincov na sebaurčenie. Dôsledky sankcií zatiaľ ako bohatší ľudia priveľmi nepocítili, no tu som isté obavy do budúcna už zachytil. Z pohľadu vývoja ekonomiky Ruska si myslia, že napokon nájdu cesty ako všetko potrebné obísť cez tretie krajiny. Uznali ale, že to bude čosi stáť a že ruská svetová prestíž poklesne. Cítil som, že pre týchto ľudí (hoc pani sa vyjadrila aj ku chybám)  prezident Putin požíva vysokú autoritu. O jeho bohatstve nevedia prakticky nič.

          Cestou tam i späť nás obsluhovali letušky z Bieloruska. Milé dievčatká sa ustráchane báli k čomukoľvek vyjadrovať sa (chápem, že arabský zamestnávateľ je viac ako slobodná dišputa s nejakým dedkom), a radšej mi po mojich otázkach v ruštine vyhýbavo tíško odpovedali v angličtine.

          A nakoniec po pristátí vo Viedni som sa spýtal ruského obsuseda: „Rúskyje, vam ňe stýdno?“ „I Vam?“, opýtal sa ma naspäť. „Da dá, miňé óčeň stýdno! Za vas!“ (Áno áno, veľmi sa hanbím! Za vás!)

          Na základe týchto mojich aktuálnych skúseností vidím, že je veľmi ďaleko od toho, aby ruský človek vo svojej typickej mentalite precitol. Stáročia poroby a poddanstva sú hlboko v ňom a mrazivá propaganda jednoducho nepustí. Tadiaľ rýchla cesta pre Európu a svet zatiaľ, myslím si, nevedie. Chce to asi iné spôsoby a metódy. No čo už! Želajme si len to aby boli mierové!

No né?

Perlička prvá: EXPO DUBAJ

Heslo: Ná jakože ináč: Slovákistáň!

          V rámci poznávacieho zájazdu do Spojených Arabských Emirátov som navštívil okrem iných dubajských atrakcií aj práve prebiehajúce EXPO. Nie, neviezol som tam 200eurové bankovky v kufríku, ani som sa neskrýval. Som z generácie ktorá ešte vie čo je to národné povedomie, hrdosť, vlasť a česť!

          Pocit z výstavy bol taký, že v prevažnej miere je prenos želanej informácie k oslovovaným subjektom založený na všetkých možných efektoch pôsobiacich na zmysly človeka. Obávam sa, že na človeka priemerného až podpriemerného. Normálnemu, bežne všeobecne vzdelanému človeku sa takto prezentujú pre neho už známe fakty. Zvonka ide o šou a prestíž, no a zvnútra – ako vždy...

          Pochopiteľne, vyzbrojený mimo iného aj na krku zavesenou visačkou „SENIOR“, vybral som sa omrknúť náš slovenský pavilónik. Mám problémy s pohybom, bedrový kĺb je zrejme zrelý k operácii, mobilita sa zhoršuje... No a na takých ako som ja tam nezabúdajú: všade rýchla a adresná pomoc, úľavy, prednostné vstupy, no aj decentné prijatie ľahkého bakšiša.

          Naše SK kočky ako vždy milé a ochotné, aj mi dôverne prezradili, že (vraj?) to „vodíkové“ auto funkčné nie je. (Či?) Veď dobre, atrapa sa aspoň nepokazí, možno to bol len taký kočičí džouk. Ja, bývalý technik, by som ale čakal aspoň odokrytú motorickú časť. Možno by som tak získal základnú technologickú predstavu. V tej našej expozícii rovno naopak: prístup ku kapotáži ani dokonca povolený nebol ! Žeby tajné?! Čo len na toto povedať? Čo povedať k lietadielku medializovanej Belgičanky, ktorá takýmto typom ľahkého lietadla obletela Zem (podľa českého návrhu z produkcie Seničanov), čo k interesantnému vírniku, k vystavovaným robotickým zariadeniam? Asi nič! Pretože podporné info nebolo takmer žiadne. Neskoré otvorenie našej výstavy, či kvalita obsahu a formy expozície môže byť vec názoru a neskoršieho hodnotenia, v aktuálnom čase má pán Sulík isto iné starosti. Podľa mojej mienky na Slovensku bezbrehý liberalizmus spôsobil pomenej slovenských výsostných znakov, symbolov, charakteristík. Veď aj načo? Rozprával som s mnohými taxikármi v Dubaji, ktorí minulý rok odviezli 49 miliónov návštevníkov, no iba s obtiažami som im dokázal vysvetliť, kde vlastne to Slovensko je.  Už sa akosi národnostné prvky nenosia. Pardón, v SAE ale áno!

          Tak šups do reštiky občerstviť sa a oddýchnuť si. I novopríchodzí, pýtam sa položartom, či tu majú slovenskí dôchodci keď sem vážia toľkú cestu aj nejakú tú zľavu. Spoza obslužného pultu mi hrdzavý mužščina s riedkou briadkou - hrdzaví bývajú vraj jedovitejší (či?) - mi razantne odvetil, že či doma nejaké zľavy máme? Preglgol som, heglo ma, lebo snáď PROFI personál by sa mal k hosťovi podľa možností správať vždy úctivo a s úsmevom,  aj keby sa mu ten javil ako riadne „hovädo“ (či?). Prehltol som výčitku a negatívnu odpoveď a pobral sa k stolu. Nie práve okamžite (v tom čase bol v reštaurácii okrem nás obsadený iba jeden ďalší stôl) k nám „pritancoval“ feši čašník vo vyhotovení blízkom predsedovi Hlasu. Ja: „Prosím si menu!“  On: „Na stole máte QR kód, tam si ponuku prečítajte!“. No a čo už si len počať s takouto milou "radou"?! Ja som nechal svoj mobil na hoteli, a keby aj nie, rovnako ako pán prezident Zeman alebo aj populárny herec Krampol máme iba ten obyčajný tlačidlový, ktorý čítať QR napriek všetkej snahe nezvládne. Tak ja nato: „Hmm, tak nám prosím prineste halušky a kyslé mlieko!“. On: Odvrkol bez ospravedlnenia, že typický slovenský drink k typickému slovenskému jedlu nemajú. Prósto: moloká ňet! Ani kyslé, ani sladké, ani ťavie, ... hádam všetko vypité (či?). 

          Tie halušky boli celkom fajné, no namiesto slaninky kúsky opraženej hovädzej salámy. Ja viem, arabská ortodoxná islamská krajina, tak halušky „a la Al Arab“, no ale prepáčte, na EXPO?! Peniažky v kufríkoch dopravovať do UAE vieme, no ingrediencie nie? Ani sme veľmi nezjedli, tak aspoň dobré pivečko, mimochodom tiež Islamom zakázané. České síce, štandardne very fine, no všetkým  slovenským výrobcom sa všetky druhy ich piviek doma museli vypariť, alebo čo ja viem kam sa podeli! (či?)

          Práve znela z reproduktora ABBA. Isto super populárna muzika. Neviem, kde urobili súdruhovia zo Slovenska chybu, ale aj naša pophudba, ľudovky, ako aj vhodná koncertná klasika znovu ostali ... žeby doma?!

          No a na koniec nášho zvláštneho zážitku uvediem "The Top of Service!" Naprosto vážne, verte neklamem, ako tam Alláh nado mnou mžúral!: Obsluha oblečená nie v čistulinkých uniformovaných šatôčkach v národných farbách, ale v ľahko obnosených odlišných kraťasoch a krátkych tričkách ! Netuším, či na takýchto svetových výstavách ako je EXPO existuje pre obslužný personál nejaký Dress Code, no ak nie, tak by hádam nemala chýbať aspoň obyčajná ľudská úcta k zákazníkovi. Asi som inak vychovaný konzervatívny starec, no s takouto ignoranciou som sa ešte nestretol!! Páni zodpovední! Neprepáčte, ja sa za takúto reprezentáciu Slovenska, ako aj za vás, jednoducho hanbím!

          Čo o tom napísať nakoniec? S nostalgiou a so žiaľom konštatáciou aj tam v ďalekej Arábii: také typicky súčasné slovenské! Vylievam si tu zranenú dušičku možno aj preto, lebo keď tam moju kritiku z knihy návštev vytrhnú, aby si to snáď u nás doma predsalen niekto prečítal. No a napokon moje záverečné zrýmované resumeé: 

Slovač tam na EXPO Dubaj     Chumaj len ešče podumaj!

Perlička druhá: Cesty železnice približovadlá

Heslo: Sem .iča tam .iča, kúpímty moskviča!

          V centre mesta na hlavnej triede Šejka Zayeda je sedem pruhov tam, sedem späť. Vodiči môžu ísť rýchlosťou do 130 km/h, vôbec nie sú nervózni, jazdia rýchlo a na blízky doraz. Napriek tomu sme za celý čas nášho pobytu videli iba jednu haváriu. Všetky autá musia byť čisté, inak priletí mastná pokuta. Za priestupky – mastná pokuta. Všade kamery, policajta vidíš zriedka. Prím v autoparku evidentne hrajú Japonci, najmä Toyota  a jej „lietadlová loď“ Lexus, pomenej Mercedes a VW. Forda nevidíš, islamské krajiny sa s Američanmi veľmi nemilujú. Liter benzínu za normálnych časov je asi 70 našich centov, teraz okolo eura, lebo je kríza. Výrazne prevládajú hybridy, plne elektrických je ešte pomenej.

          Smerom von z mesta sme videli iba jednu ťažobnú ropnú vežu, veľa ich je v púšti aj na mori, ako nám bolo povedané. Infraštruktúru stále raketovým tempom rozširujú a vylepšujú. Pri ohromnej prevádzke a v tom teple, asfaltový (?) povrch je stále všade neuveriteľne rovný a stabilný. Nechápal som. Kilometer jazdy taxíkom vychádza tak plus mínus kosínus okolo jedného dirhamu, teda asi ¼ eura.

          Inak funguje metro a aj električka, vozeň vyzerá ako náš vláčik na jednokoľajke v modernom vyhotovení. To využívajú vraj veľmi sporovliví Južní Kórejci. Mestský autobus som videl premávať iba na verejnej pláži. Kamióny a nákladiaky (asi nad 3,5 tony) majú svoju osve diaľnicu. No a to preslávené Ferrari, menej Lamborghini, vidíš iba v spojení s bohatým Arabom v klasickom bielom oblečení. Ten náš sa išiel pozabávať do hotela s peknučkou Portugalkou, ako som vyšpízoval ... no ... občas si s gustom zašpízujem, ... no a? Vy vari nie?!

Perla tretia: A moje meno je ...

Heslo: Martinko Klingáč!

          Viete, ako by som sa volal v Spojených arabských emirátoch? Nuž, zhruba takto: Sheikh Peyo ibn Stephen bin Vidlar Al Miklhuf (Šejk Pejo syn Štefana rodu Vidlárov z Miklhúfu), podľa vzoru miestneho vladára „Sheikh Mohammed ibn Zayed bin Rashid Al Makhtoum“.

Štvrtá: Jedlo

Heslo: Žranyca jak hovado!

          V minulosti sme pobehali viacero teplých letovísk a rezortov. Strava na systém švédskych stolov je všade pestrá a bohatá. Prvé dni by oči jedli, až sa „prežerieš“, príde ti z cudzokrajného jedla a premiéry alkoholu nevoľno, musíš dať oddych, začneš jesť normálne porcie a ku koncu si už nevieš vybrať, čo by ti zachutilo a tešíš sa na svoju domácu stravu. Takto nejako je to štandardne. Aj tu tak bolo.

          Mne väčšinou v základe fádne omáčky so štipľavými koreninami priveľmi nešmakujú. Knedle nevidíš a v islamských krajinách bravčové vôbec alebo minimálne. Aj údeniny majú iný šmak ako u nás. Cestoviny bývajú všade fajn a morské príšery ako guma tiež. Toto mi na cestách v limitovanom čase nevadí. Čo som si všimol a čo mi vadí je iné.

          V takom hoteli je Babylon národov, ktoré sa pri stravovaní na tesno v jedálňach stretávajú a spoznávajú. Verte, neverte, mladí, strední, starí, deti, zo všetkých kútov sveta (teraz sme si pokecali napr. s Uruguaycami) takmer všetci plytvajú. Naložia si hromady, nezjedia, obsluha odnesie, zopakujú niekoľko krát po sebe. A to v „all inclusive“ tri krát denne plus v baroch a v kluboch aj viac razy. Odhadujem, že tento kvalitný, veľmi drahý potravinový odpad tvorí viac ako polovinu ponuky. Pre mňa strašné! Jedna z ďalších silných neúct voči našej matičke Zemi. Myslel som si, že ekologická výchova vo svete pokročila oveľa viacej. Žiaľ, asi nie.

Piata: Čierne zlato

Heslo: Zaropú ho hledaj!

          Predstavte si že je rok 1970. Voláte sa Rášid bin Sa´id Ál Makhtúm, a pochádzate z kráľovskej rodiny. Stojíte v malej rybárskej osade pri mori na pirátskom pobreží v Perzskom zálive. Okolo zopár roztrúsených chatrčí, za Vami nehostinná púšť a nežírne skalnaté hory. A kočovní beduíni. Zrazu sa objaví ropa, a Vy sa ako zodpovedný šejk zamyslíte čo s tým a ako ďalej. Stanete sa otcom národa, vybudujete v klimaticky náročných podmienkach raj na Zemi, modernú pulzujúcu metropolu, stredisko stability, pokoja a obchodu. A až raz ropa skončí, Vaši potomci budú môcť vďaka tomuto vkladu existovať naďalej.

          A sme v realite roka 2022: Vaši predkovia sa vozili na ťavách, vy na Mercedesoch a Lexusoch, vaši synovia na Ferrari, Lambo, ... A je tu odrazu pálčivá otázka fíčru: či ich detné deti nebudú zasa šoférovať ťavy, teda tie relatívne lacné a neúnavné koráby púšte? Nuž, všetkého dočasu, nočak. Hádam už len ten Allah akbar (=Alah je veľký) predsalen zostane stabilný a možno aj na večné naveky! (či?)

Šiesta: Islam

Heslo: Víra silná meducína!

          Pochopiteľne, pre cudzinca neverca alebo iného vierovyznania sú mešity interesantné stavby. Tá najväčšia a najhonosnejšia je v Abú Zabí. Už som však nevidel a nepočul zvolávať veriacich k povinným piatim denným modlitbám muezína z mäsa a kostí, ale príjemný mužský hlas vo výške až kontratenoru, ktorý sa pravidelne hlasno ozýval z reproduktorov minaretov. (Hmm, práve po návrate domov som v TV zachytil správu, že idú modernizovať naše zastaralé varovné sirény práve takými výkonnými reproduktormi, aké používajú moslimovia).

          Na viacerých verejných miestach ako aj v hoteloch v každej izbe sa nachádzajú smerové značky, zobrazujúce najposvätnejší Dom Boží (Bajt Alláh), teda Kábu (Ka‘ba) nachádzajúcu sa v Mekke, ku ktorej otočení čelom sa moslimovia modlia, a ku ktorej majú za povinnosť aspoň raz za život vykonať púť. Kľaňajúceho a modliaceho sa moslima v čase modlitby som však tu v Dubaji ani vo vedľajšom emiráte a jeho hlavnom meste Abú Zabí na verejnosti nevidel ani raz.

          Ešte spomeniem, že práve teraz  3. apríla začína pôstny mesiac ramadán (prorokovi Mohamedovi sa v tomto mesiaci zjavili prvé verše Koránu, ktorého obsah sa od tých čias ani v najmenšom nezmenil). Počas ramadánu možno konzumovať jedlo a piť nápoje (tiež fajčiť, či milovať sa) iba počas noci, a to od poslednej večernej do prvej rannej modlitby. Komercia aj so zľavami na to reaguje tak, že napríklad môžete si kúpiť so sladkosťami nie ako u nás kalendár adventný, ale kalendár ramadánu. Dodržovať túto povinnosť deti pod sedem rokov nemajú, ale postupne sú rodičmi k tomuto postupu zaúčané. Prvou spoločnou rodinnou večerou je známy iftar s tradičnými arabskými jedlami.

Siedma: Púšť

Heslo: Písek napísku azapískem písek!

          Na púšti (kamennej) som bol iba v Izraeli, na úžasnom to poznávacom zájazde po stopách Krista. Interesovala ma, pochopiteľne, aj púšť v Arábii, pôvodom vytvorená zvetrávaním skalnatého podkladu. Piesok je tak jemný ako puder, vietor sa s jeho molekulami pohráva a vytvára neustále sa meniacu úchvatnú scenériu dún. Máte ho napokon všade, a ešte aj večera po osprchovaní boli „ustrice na piesku“. 

          Zajazdiť si po dunách, vychutnávať šmyky, zrýchlenia a brzdenia, prudké hrabania v piesku, ostré záhruty, kopčeky, zjazdy, neprevrhnúť sa, to je skutočný adrenalín. Mal som tú česť. 

          Je pravdú, že ‚Fitipaldy ze Záhorá‘, kerý si opčas na starém Fordze Rejndžri jezdzí zablbnút na záhoráckcýh pískoch má istú výhodu. Šak málogdo ví, že na Záhorí nad Búrama na kopečku, gde stójí kostelík zasvjecený Máriji Magdaléňe, neňi žádný malokarpacký vápencový kopeček, ale naozajstňí veliká duna. Tak.

Ôsma: Ski Dubai

Heslo: Nalyžách nasaňách!

          Máte chuť si v 40 stupňových horúčavách zalyžovať? Nech sa páči, v shopping (SOUK) Emirates Centre je v Ski Dubaj taká možnosť. Zorganizované do najmenších detailov. Iba jedna perlička, že aj komplet požičané oblečenie je v rôznych farbách, aby videli, ktorý turnus má byť práve vo vnútri.

Deviata: Rám

Heslo: Dorámu aj zrámu ven!

          Turizmus musí byť založený na atrakciách, pretože ako sa vraví, tam kde nič nie je, tam ani smrť neberie. Jednou z atrakcií v Dubaji je The Frame (rám). Po vstupe cez krátku expozíciu otca-zakladateľa Dubaja šejka Rashid bin Saeed Al Maktouma vás rýchlovýťahom vyvezú do hornej časti rámu, z ktorého sa možno kochať panorámou mesta, ba čo naviac: pozerať cez priesvitný chodník pod seba do 250 metrovej hĺbky pod sebou. Veľmi interesantné, pre niekoho chôdza vo výške „vo vzduchu“ maximálne stresujúce. Vonkajší materiál je eloxovaný hliník, teda ľahký kov, ktorý  pri stavbe moderných mrakodrapov na fasády používajú najviac.

          Z tej výšky sme videli tri obrovské fabriky na odsoľovanie morskej vody, eketráreň aj hlinikáreň. Ako bývalý učiteľ všade a s každým vykecávam, následne všetko vyrozprávam, napíšem. Nie nadarmo mi moja mama hovorila, že: „su jak kačacá riť“! Tam som sa už vo výťahu prihovoril typickej rodine zo Saudskej Arábie. Dôstojný veliteľ hlava a vládca rodiny muž otec, zahalená manželka, a tiež tri dcéry tak s dvoj-trojročným odstupom. Podľa očí a častí odhalených tvárí všetky veľmi pekné usmievavé komunikatívne príjemné ženy. Ich hábity už boli poznačené módou, rôznofarebné s jemným decentným vzorom. Pri pohyboch sa na rukách aj zlato zablysklo. Otec oblečený európsky: nohavice, košeľa. Pre mňa zážitok v angličtine kultivovane porozprávať si s nimi.

          Aby toho nebolo dosť, vidím, že okolo uniformovaného štíhleho šedivého fešného pána „tancujú“ dvaja sprievodcovia, jeden v európskom druhý v arabskom oblečení. I priplížil som sa, s dovolením sprievodcu sa opatrne spýtal, že prečo pán dôstojník nebojuje na Ukrajine, ale trávi tu ďaleko od bojov opušťákový čas? Zobral to špotovo, s úsmevom, otočil sa aby som videl, že je to portugalský generál, v NATO vysoko postavený, ako sa mi predstavil. Intendant, teda veliaci dôstojník tylového zabezpečenia.  Asi mal dobrú náladu a spolu sme krátko pohovorili. Ospravedlnil som sa a vzdialil sa. No o chvíľu ma kontaktoval zasa práve on, aby sme dali reč o jeho pracovnom dlhšom pobyte a o pekných spomienkach na Prahu.

Desiata: TWiiNS-ky

Heslo: Isto víte gdo sú TWiiNS. Né CO ale GDO!

            11. septembra teroristami alebo podľa všakových konšpirácií inak zničené dvojičky WTC v New Yorku a ich osud pozná asi každý. Ale tie ja vôbec nemyslím. Myslím na dvojičky naprosto nezničené, náhodne stretnuté mojou maličkosťou na dubajskej hotelovej pláži. 

            V slovenskom šoubiznise  sa ja postarší oldschool-intelektuál orientujem veľmi neohrabane a biedne. Na konci rušného dňa dám ešte zopár temp v bazéne, omočím svoje starnúce telo a pozdvihnem unavenú dušičku s dišputou o živote s peknou mladou úspešnou vzdelanou a inteligentnou žienkou stredného veku z Prahy, viac úspešnou v podnikaní (plavecké kurzy pre bábätká) ako v súkromnom živote. Tak to veru často býva že buď funguje jedno, alebo druhé, spolu len zriedka.

            Do rozhovoru sa dobrovoľne pridajú dve rozkošné ženy so svojimi malými bábätkami - tipujem že jedno dievčatko tak cez rok a druhé okolo troch mesiacov. Ich mamičky vyzerali ako top-modelky: krásne telá vôbec nepoznačené pôrodom, jemná pokožka aj pleť bez mejkapu, kultivovaná melodická reč, nádherný úsmev s bielymi zúbkami, žiadne veľkopanské móresy, normálna materinská starostlivosť o svoje dietky, bez opatrovateliek, k tomu plynulá angličtina, samozrejme medzi nami krásne po slovensky, ... 

            Veľmi pomaly ale predsalen mi to došlo: héééj, starče! Veď toto sú predsa naše slávne Twínsky z Hronaského Beňadiku! No toto?!

            Vôbec sme sa nenudili. Milé dámy, známe to šoubiznisové dvojičky so mnou strávili viac ako hodinu veľmi príjemného rozhovoru. Ani ony ani ja sme sa na nič nehrali, užili sme si voľne a naplno prítomnej chvíle.

            Milé, krásne, úspešné TWiiNS Daniela a Veronika! Fandím vám a ... ďakujem!

Jedenásta: Al-kuhúl

Heslo: Hele vepře dejsipepře aťsevzepře!

          Vedeli ste že slovo alkohol pochádza z arabčiny? Je to paradox, pretože veľká väčšina arabov sú moslimovia a tí alkohol nepijú. Ako sa teda dostalo toto slovo do arabčiny? Slovo alkohol ako ho my poznáme pochádza z latinčiny (alcohol). Tam sa dostalo z arabčiny, a v súčasnej arabčine znie al-kuhúl.

            Iba jeden z mnohých „inostranných“ taxikárov, s ktorými som hovoril počas jázd po Dubaji a okolí, navštívil Európu a jeden dokonca len Slovensko, pretože tu má priateľa. Ten jeho priateľ sa ženil a tohto egyptského kamoša pozval na svoju svadbu. Zabudol som už kde presne, no kdesi v okolí Žiliny. Nie na východ, a hneď pochopíte prečo to zdôrazňujem.

            Toho „európskeho“ cestovateľa skutočne fascinovala naša príroda, zeleň, kvety, rieky, hory, lúky,... Ten „Slovák“ sa v rozhovore so mnou interesoval o náš alkohol, ktorý, ako vieme, je podľa Koránu prísne zakázaný. Že vraj aké najväčšie percento alkoholu má náš šnaps, ktorý druh je najsilnejší? Pýtam sa prečo ho práve toto zaujíma? No, na svadbe si pripil na zdravie mladomanželom domácim truňkom a dodnes deň mu v spomienkach z úst šľahajú pekelné plamene. Čudoval sa, že svadobčania tieto hard-drinky pili celkom bezbolestne jeden za druhým. Počítam, že Slovák tomuto nešťastníkovi mohamedánovi poslednú opičiu fázu neúmerného pitia nášho chlastu  zatajil.

            Trochu exibične a chválenkársky som chlapíka vo svojej odpovedi zavádzal, keď som mu vysvetľoval z akých všetkých možných druhov ovocia sa u nás pálenka bežne destiluje, a ako sa nastavuje jej koncentrácia miešaním s vodou. Keď som tvrdil, že štandardne na 51 až 52% etylalkoholu, nechcel mi veriť. Samozrejme, doplnil som informácie aj o víne, likéroch a pive. Úmyselne som nezverejnil TTÚ o Tatranskom čaji. Zakontroval som tým, že keby navštívil východ našej krásnej krajiny, kde je práve teraz neďaleko od nás vojna, čo som stále každému donekonečna mnohokrát opakoval, uveril by aj tomu, ako náš boj so zlým alkoholom nemožno vyhrať: alkohol je neporaziteľný ako tá ich viera, ale ako tvrdia štamgasti na našom východe, remizovať s ním možno. 

            Z taxíka som vystúpil s veľkým uspokojením, že ja, konkurenčný spoluveriaci, kresťan–opilec som aspoň čiastočne nahlodal a zasial semienko pochýb do mysle alkoholom zatiaľ nepoškvrneného ortodoxného moslimského veriaceho. Prosím, nech mi Veľký Alláh v záujme demokracie a pokroku odpustí!

            Poznamenávam ešte, že Mr. Fillip, belgický direktor kuchyne a jedálne na našom hoteli moju pleskaňu s 52%-nou slivovicou ako dar zobral bez akýchkoľvek ideologických a náboženských obmedzení. A za poctivé navrátenie pleskačky, samozrejme už vyprázdnenej, dostal aj parádny nášup!

Toš, nazdraví!

Dvanásta: Výťaha

Heslo: Hore dole rychlo zbjesilo bespečno!

          Vo výťahu takého hotela stretnete hádam aj celý svet. Taktiež tam všeličo aj zažijete. Napríklad ak si zabudnete vziať z izby hotelovú kartu, výťah Vás zavrie a nepustí, vyslobodí vás až dežurnyj výťahu, ktorý sa práve náhodou pozrel na kamerový záznam dotyčnej kabínky a zbadal jačiaceho kripla s mávajúcou bakuľkou ... 

          Tá bakuľka má nesporne svoje výhody. Jednak poskytuje istú oporu vekom a ‚výčinmi mlíďí‘ schátranému telu, ale aj pomerne jasne dáva najavo vašu validitu (v tomto kontexte od slova valiť sa), presnejšie samozrejme tú vašu tvrdou prácou vymakanú in-validitu. Okrem toho, ak ste vo výťahu davom zatlačený do kúta v diagonále, teda najďalej od ovládacích tlačidiel, a ak vás ekvipáž kabíny nepočuje alebo nerozumie, gumovým koncom tej svojej invalidnej paličky správne poschodie ľahko navolíte, o vypichnutí oka každému drzému mladíkovi pod päťdesiat nehovoriac ...

          Jedného večera do výťahu priskočil upachtený dedko s blížiacim sa infarktom na perách a ako sa hovorí o šoférskych elévoch: „na tachometri tridsať, v očiach smrť!“. Bol to Čech, poľutoval som ho, a reku že čo sa mu prihodilo že je takovej roscuchanej udejchanej ... Keď sa mu jeho tachykardia ako-tak ustálila, vyšlo z neho že bol v tejto super horúčave na tripe vo vyhriatych úzkych uličkách starého mesta, čo ho celkom evidentne schvátilo. Aby napravil svoju momentálnu vykoľajenosť, uľavil si prostým: „Kua! Ještě že zítra letím domú !“

          Istú mladú slečnu z Anglie som takmer presvedčil že som Santa Claus ktorý býva na severnom polárnom kruhu Na Papirji vo Fínsku, a že mám len letný strih, a že som tu nota bene na EXPO 2020 na dovolenke, že miesto sobov mám zapriahnuté ťavy, ... že či uverila mojím smrtedelne vážne vykydnutým tliachaninám neviem, ale vyhúkaná z toho bola ažaž!

          PS: Spozoroval som, že niektoré dámy, obvykle to boli tie nižšieho vzrastu a vyššieho veku, sa často s jemným údivom (obdivom?) „vis a vis“ zahľadeli na tričko mojej poprednej časti hrude v miestach medzi mojimi mohutnými prsiami a málinko mohutnejším bruchom. Samozrejme som mal každý deň iné tričko, na čo manželka starostlivo dohliadala. Pochopiteľne mi to lichotilo. Ale len do chvíle, kedy mi bolo mojou zákonitou vynadané, že každý deň si na svojom tričku donesiem mikrozvyšky raňajok, desiatej, obeda, olovrantu, večere, ... 

Nuš, co uš ... jest sa mosí sca nesca, pit jakbysmet, toš hlavná vjec že sme zdraví. No ne?!

Trinásta: Trhy

Heslo: U Arabáča ňikdáj nevíš!

          V týchto zemepisných šírkach (výškach?, hĺbkach?) býva zvykom v ľudských konglomerátoch babylonského typu živiť sa obchodom. Podobnou „vôňou“ sa vyznačuje aj starý trh (souk) v Dubaji. Pravdou je, že na známy Istanbulský bazár sa ale dľa mojej skromnej mienky nechytá. No ten duch (puch?) ľudského mraveniska, ten genius loci spleti úzkych uličiek, tá ničím nenahraditeľná atmosféra, ten bezčasový ruch, to je jak tu tak aj tam vždy. Večná a všadeprítomná ponuka a dopyt, nepretržite bojujúca viac alebo menej účinnými prostriedkami ľudskej vynaliezavosti - potúlať sa v takomto prostredí vždy patrilo k našim povinným jazdám každej dovolenky.

          Výnimkou nebol ani dubajský trh. Typická ponuka sušeného ovocia, korenín, sladkostí, oblečenia, kožených výrobkov, zlata, šperkov, bižutérie, parfumérie atď., ... tak ako všade. Trh vás ale vždy niečím prekvapí. Tentoraz to bola pre nás džidžibaba a kiribaba.

          Chlapík čo to propagoval, teda predával, nás presviedčal že na bilión percent ide o prírodný produkt a nie o žiadny syntetický fejk. Toto zázračné čosi kryštalického pôvodu vo veľmi malom množstve, tak na štipku noža, hodíte do poldeci–deci vriacej vody a zrazu ucítite ohromne intenzívnu arómu, ktorá vám prečistí všetky dýchacie cesty zhora až dole, ba aj naopak. Džidžibaba (číra látka ako kremeň) má vôňu chladiaceho mentolu, kiribaba (akoby zamútená mliekom) zasa eukalyptu. Prchavosť a jej intenzita sú skutočne prekvapujúce. Predpokladám, že aj u týchto éterických látok sú účinky stimulačné, antiseptické, antibakteriálne, antivírusové, ba možno aj antirepelentné. Vzali sme si štipku, však jeden nikdá nevie ... Tak teda, aš ten náš záhorácký Alibaba ochorí na nátchu (nedajalláh na Covid), skúsim prijmút jako ten náš známý meta-para-politik né votku s Ivermektínem, ale dubajskú džidžibabu pomíchanú s kiribabú, pretpokládám s mnohem vječíma ozdravňíma účinkama jak horespomenutý nácko-lektvar.

Štrnásta: Letisko

Heslo: Ket sem leceu išeu ...

          Počas svojich cestovateľských aktivít som zákonite prešiel viacerými letiskami. „Ceremónia“ odbavovania batožiny a pasových kontrol je na dubajskom letisku štandardná ako všade inde na svetových internacionálnych letiskách. Pristávacie a štartovacie dráhy sú zo strany vnútrozemia v smere od juhovýchodu na severozápad. Je situované v centre mesta asi 8km od pobrežia Perzského zálivu. Je nahusto obklopené rôznorodou zástavbou, prevažne rodinnými domami a k nim patriacou infraštruktúrou. Zaujalo ma i metro, ktoré premáva medzi vstupnou prijímacou halou a príletovým a odletovým priestorom.

          V hale ako aj ‚na pľaci‘ je naozaj nepretržitý frmol. Toto famózne letisko odbaví najmä v doobedňajších a odpoludňajších hodinách v rýchlom slede jedno lietadlo za druhým, v 24hodinovom móde priemerne 15 za hodinu. Na 49 miliónov návštevníkov v predminulom roku je to už dosť, a preto sa mocní a bohatí vládcovia-emíri rozhodli pristaviť ďalšie obrovské letisko, ktoré tým pádom zvýšilo kapacitu na 75 miliónov cestujúcich ročne. 

          Byť invalidom (disabled person) na tomto letisku je takmer pôžitok. Využil som to prvý krát vo svojom živote a verte, že som sa chvíľami cítil ako Jozef Švejk, ktorého ‚po sedmých kulách v Sarajevu‘ viezla pani Müllerová do vojny na vozíčku. Akurát že on mával dvomi barlami a ja iba paličkou-špacírkou, a on ‚se mazal opodéldokem‘ a ja voltarénem. No ale tá podoba nie je veru ale vôbec náhodná!

          Na tomto letisku som mal tú česť byť pozvaný našou neúnavnou sprievodkyňou a držiteľkou zlatej bankovej a platinovej launchkarty pani Darinkou Nagyovou do VIP priestorov tamojšej Marhaby (marhaba=welkome=vitajte). Okrem dnes už bežného zabezpečenia a spríjemnenia čakania na svoj let v takýchto zariadeniach poskytujúcich osvieženie vo forme jedla, pitia a kľudu pri odpočinku, zaujal ma akýsi ležiaci valec o priemere 1,2m a dĺžky cez 2 metre. Išlo o kabínu určenú pre unaveného usedeného uchodeného pútnika, ktorý si v bezpečí a v pokoji potrebuje nejaký ten čas poležať, zdriemnuť, prípadne aj nerušene pospať. Ja som toto zaiste užitočné "lože poutníkovo" nevyužil. Jednak preto, lebo som oddych takéhoto formátu pred návratovým odletom ešte akosi nepotreboval, ale bolo tu aj nejaké to ‚druhak‘: dívajúc sa na predmetný odpočinkový vynález, nabral som isté pochybnosti o dostatočnom spriemerovaní tohto výdobytku doby. Aby som bol presnejší, uvítal by som aspoň 1,5m prípadne i viac - to aby som mohol v pohode a bez úrazu otočiť svoje korpulentné telíčko aj na jeho druhý bok. No né?

A nakoniec pätnásta: Bonus

Heslo: Raja zraja

          Náš hotel bol dislokovaný na ostrove. Na prirodzenom, nie na umelom ako ten vychýrený Atlantis a ostatné drahé rezidencie na „konároch palmy“. Žiaľ, v pozadí zálivu nebolo šíre voľné more, ale zasa len novostavby. Voda v porovnaní s naším morom v Chorvátsku je tam menej číra, s pieskovým dnom, a len sem tam občas zbadať nejaké tie menšie rybky. Čo ma ale prekvapilo, minimum ba žiadne morské rastliny. Ále čo, dumám zamyslene podvečer v mori prakticky sám, premietajúc zážitky, hľadiac na hravé vlnky. Vtom sa zrazu nečakane z vody ladne dva krát vymrštila raja! Blízko, len tak zo 20 metrov odo mňa. Jej typický tvar tela ani ja, suchozemský Záhorák v tejto islamskej krajine výnimočne triezvy, si nemôže pomýliť. Veľmi zvláštny zážitok.

Šokran (ďakujem)     Afuan (prosím)     Má saláma (dovidenia)

          

Ha-ha-haj, ha-ha-haj,

zbohom buď zlatý Dubaj!

Nedeľa 27. marca - piatok 1. apríla 2022.                                  Štefan „Pejo“ Vidlár, v. r.