MUDr. Milan NAGY knihy :)  books

Príbjech masový aj rasový

 

        Kedysi, tak pred dvaceťima rokama, ket ešče aj u mňa byli jakéš takéš fyzické sily, euforická doba po ňežnej a hlavňe trvalé bydlisko v Prešpurku, tak ftedy Slovač zachváťila éra masového športováňá po dunajskej lavo- alebo pravo-brežnej asfaltovej hrázi od prístavu aš po Gabčíkovo. Nevím jak fčíl, no ftedy tam aj novodobí zbohatlíci s cílem zdravého životňího štýlu často vysedli ze svojich vrtulňíkú , či mercedesú, aby sa v plnej zbroji producírovali pred zrakama pospolitého ludu.

        Najčasťejší išlo o drahé bicáky a kolečkové brusle. No a na tých korčulách krásné Slovensky s božskýma siluetama v šortečkách, obtáhnutých overálkoch, bikinkách, radosť pohleďet. Rytmický  pohyb vyvolával harmonické vlňeňí inkriminovaných časťí ženského ťela, vláňí rozpusťených vlasú, prevalováňí sa zadných partií a celkovú rajskú harmóniju dámskych ťel. Ideálňí pohledy a výhledy v proťisvjetli zapadajícího slunka nad kapitalistickým Rakúskem, nélen pro zatmňené mužské mozgy bujných mlaďochú, ale také pro nás obstarožňích pamjetňíkú.

        Vječšinú pospolitý lud jezďil na bicákoch cestňích, závodňích, trekových, méňej na horských. Aj já sem mňel taký, ešťe z malovýroby českého preťekára Fořta. No ten, pochopitelňe, byl opatrený uš né galuskama, ale podobne tenkým plášťem s dušú. Já najčastejší sem robil trasu od Slovnaftu po Čilistov (nedaleko oproťi Šamorína) a obyčajňe aj naspátek (ňekedy sa prihoďilo, že naspátek za účinej pomoci mojich synkú, ale to sú aj iné príbjehy). No a predstavte si situáciu, že na krásnej rovinke pred vama korčuluje vyšší popísaný božský subjekt, vy spomalíte, prispúsobíte rýchlosť a s príslušným odstupem dobrej viďitelnosťi sa odzadu kocháte a kocháte a kocháte.

        Jasné, ve vašem vjeku donde chvíla, ket sa dokocháte, ozve sa predsa len spomínka na dobrú večeru od manželky a rozhodnete sa toto sňeňí opusťit. Pomaly predbjehnete, ale v hlavje červík vŕtá, že dojem neňi kompletňí, ket ten subjekt neočekujete aj ze predu. Nevydržíte a otočíte sa a ket sa predstavy o popredných pasážách naplňá, v skúmaňí parametrú ešče osudovú chvílečku zetrváte. No a f tem je ten pes zakopaný. Totiš asfalt na hrázi neňi zas tak široký, navíc premáfka je obojsmjerňí, a je známý fakt, že aj blúďící čovjek choďí furt do kolečka. Okraje sú nespevňené, je tam písek, drobný štrk, zem. V mojem prípaďe čumil bicyklista dycky vbjehne do tejto vrstvy, chválabohu, že fpravo a né v proťismjeri. Tenučké predňí koleso bicáku neudrží stopu, zvrtne sa a tresk.

        Pravidelne sem pri temto nedústojňím páďe pochytal nejaké cestňí vyrášky a koleso rádne skrivil. S osmičkú sa potem dalo ít dom enem po svojich, alebo za motorizovanej pomoci mojich dzecí. A tak nakonec pod ťarchú svjedomňá, ale hlavňe drahých opraf bicykla (neklamem, stalo sa to asi tri, či štyri krát) skrslo v hlavje predsavzaťí týmto pokušeňám hráze odolat.

        Jáj, ale čert nespí. Jeden rás na spátečňí cesťe prede mnú skutečne neodolatelná krásná postava, se šeckýma erotickýma atribútama, jaké si enem chlípný chlap može predstavit. Odolával, odolával, neodolal. Pri predbíhacím manévri sem si dával sakra bacha, aby zas nedošlo k potupnej haváriji jak obyčajňe, pomály, opatrne sem sa otočil a...

        Za porušení chlapského slova došlo k najhoršímu trestu Božímu. To rajské stvoreňí, to majstrovské ďílo prírody, tá vyšportovaná dokonalá mladá pružná postava patrila, s odpušťeňím, starej, vráskavej, velice v tvári nepjeknej športovkyňi.  Chvála Bohu mňa hrúzú otráslo tak, že uš uš štandardňe padajíci bicák sa vyrovnal do správneho smjeru a já sem mňel asi tak ešče 10 kilákú jízdy na úprimňí pokáňí.

        No a proč sem vám to tak rozvláčne opísal? Po tejto story sa preca len zmňeňil aj múj prístup k človječím výkonom na hrázi. Totiš porevolučňí kapitalistický nezdaňený lukratívňí biznis a trh sa okamžite rospútal aj na hrázi, kde, jak hub po dežďi, vyroslo nespočet bufetú a občerstveňí. Ňekeré sa aj špecializovali a snažili sa početným športofcúm punúknút ňejakú tú pridanú hodnotu.

        Tak príkladno, nedaleko Hamuliakova byl jeden zamjeraný na výborné pečené ryby a aj s doprovodem živej muziky. Ten deň tam virtuózňe hrál na husle starší počerný pán s púvodňe krásnýma havraňíma kučeravýma vlasama, keré uš pokryl bílý sríň, s jemným, decentňím aš graciózňím vystupováňím. V danej chvíli aj za mojej prítomnosťi prevažovala slovensky mluvící klientela, kerú tento perfektňí muzikant postupňe dostával do varu a spjevu objednávaným repertoárem ze šeckých hudebňích oblascí.

        Atmosféra a zábava pozitívňe gradovala, ket nepočetňí skupinka maďarsky mondokujících, uš dosť podgurážených mlaďíkú vulgárňe agresívňe slovňe napadla pokojného starého pána s výčitkama, že proč na temto „výhradňím“ území hraje samé slovenské pjesňičky? Aňi brvú nemrkel a ríká im, že nech si teda objednajú nejakú maďarskú, že im zahraje. Chalanú to tak  prekvapilo a zaskočilo, že f tej chvílce si nevjeďeli spomenút aňi na jednu.

        Starý huslista chvílku počkal, urobil malú dramatickú pauzu, usmíl sa, a bez náznaku strachu povidá: „Hoši! Já sem za svúj dlúhý život s husličkama pochoďil skoro celý svjet. Spoznal sem kraje, luďí, mravy. Pochopil sem ludské  a spoločenské hodnoty. Stretel sem sa s najrúzňejšíma ludskýma povahama bježných, a aj vysoko postavených, trízvých, ale aj veselých luďí. A víte, jaký je z teho závjer. Já su Cigáň, a nehambím sa za to. Nejsu aňi anglický lord, a aňi arabský šejk. Su muzikant,  su človjek. A nebudu na ňikoho útočit, a aňi sa vytahovat.“

        V bufeťe ostalo hrobové ťicho. Chalanom by sa´s krvi nedorezal. Asi rýchlo vytrízlivjeli, už ho nechceli aňi bit, aňi mu nadávat. Stuhli, „stáhli chvosty“, a s pocitem zahanbeňá z bufetu vypadli.

        Zrázu sa ozval najskúr nesmňelý, a potem aj silný aplauz temuto bohorovňímu čovjeku.

        Hmm! Múdrosť a životňí skúsenosť starca v mžiku na hlavu porazila mlaďíckú nerozvážnosť a rasové predsudky...

        A nám prítomňím ostalo jaksi fajn.

dedo Pejo