MUDr. Milan NAGY knihy :)  books

Lenin a nežná

        Koncom roka 1989, teda v čase tej nežnej, zamatovej, študentskej a neviem ešte aké prívlastky by sme jej mohli s odstupom tých 30 rokov udeliť, som bol učiteľom na Strojníckej fakulte Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave (SjF SVŠT). Jej vestibul je okrem iného typický aj tým, že na prvé poschodie sa ide mohutnými schodami, pod ktorými bol voľný, dovtedy akýsi nevyužitý priestor o značnej svetlej výške.

        V tom čase revolučne sa končiaceho normalizačného obdobia bol na večné časy a nikdy inak „maxi super bohom“ večne živý Vladimír Iľjič Lenin, vodca proletariátu aj VOSR, čo je skratka pre komunistami používaný názov Veľkej Októbrovej Socialistickej Revolúcie, (iné názvy: boľševická revolúcia, červený október), ktorá sa mimochodom v celom tomto našom vtedajšom východnom bloku slávila 7. novembra, (v Rusku bol v ten deň 25.október – mali tam ešte „juliánsky kalendár“),  kedy sa podľa  kalendára naozaj aj výstrelom z lode Auróra táto revolúcia údajne začala. ⁽*⁾

        Leninské princípy boli prítomné a hlboko zakotvené v každej, každučičkej oblasti nášho života. Krajina bola posiata jeho sochami všetkých veľkostí a vyhotovení, busty nepočítajúc. Citáty a transparenty boli bežnou súčasťou trvalej výzdoby ulíc a budov.

        Leninove početné „zobraté spisy“ v koži a v zlatej väzbe, ktoré vraj napísal on sám, boli chválou každej knižnice každého významného súdruha, v drvivej väčšine prípadov boli však pannou, ktorú sa nielenže nikto nepokúšal čítať, nebodaj študovať, ale ani otvoriť. To ale nebránilo, aby napr. v predslove, či doslove  skrípt výlučne technických odborov bolo povinnou jazdou zakomponovanie jeho významných a dôležitých myšlienok a fráz pre rozvoj daného odboru pre celkové blaho pospolitého socialistického ľudu.

        Na oslavách štátnych komunistických sviatkov, ale potom aj ako „zabudnuté“, boli portréty a busty súdruha Uľjanova dobrovoľno-povinne všade. A keď hovorím všade, tak naozaj všade, teda napríklad aj v mäsiarskych výkladoch medzi atrapami salámu, kabanosa, a samozrejme aj bravčovej hlavy, kde sa tá jeho spolu s kamarátmi súdruhmi Engelsom a Marxom vynímala obzvlášť revolučne. Hmm, spomínam si, že jeho nepekná lues-družka Nadežda Krupská sa akosi na verejnosti z mne naozaj nepochopiteľných dôvodov vyskytovala menej často, popravde ... vôbec.

        Už presne neviem, že kto, ale dozaista ktorýsi z „verných“ a možno vtedy už aj „národných“ umelcov socialistického realizmu urobil megasochu tohto nášho revolucionára velikána, zatiaľ len v sadrovom vyhotovení, ale s povrchovou bronzovou farebnou úpravou. Bola by dozaista dokončená, a celkom určite z toho najčistejšieho a hlavne naozajstného bronzu, ale prebiehajúce „revolučné“ udalosti na sklonku roku 89 plány súdruhov na takéto definitívne dokončenie tohto úžasného veľdiela, ktoré by nás ešte viac priblížilo k dnes občas videnému severokórejskému režimu, akosi narušili.

        Hlavoňi z ÚV KSS (Ústredného Výboru Komunistickej Strany Slovenska) mali ideologické zábrany a existenčné bobky nádherný model vodcu proletariátu zničiť, a tak hľadali vhodný interiér, kam ideologický megagíč umiestniť, keďže poveternostným vplyvom exteriéru by asi dlho neodolal.

        I padlo rozhodnutie, že ho umiestnia do vestibulu Strojníckej fakulty, práve tam pod tie vyššie spomínané schody, kam s rezervou niekoľkých milimetrov tak akurát vošiel.

        I stalo sa.

        Ale prišiel november 89. Na pôde fakulty, tak ako aj inde, zavládol euforický štatút dovtedy nám neznámej akademickej pôdy a jej akademických slobôd. Študenti vytvorili akademický senát, ktorý sa vo všeličom podieľal na chode fakulty. Okrem iného, obliekli najváženejšieho člena socialisticko - komunistickej spoločnosti do srandovnej šiltovej čiapky a mohutného šálu, zrejme z dôvodov prevencie chrípky, keďže vo vestibule budovy bolo predsalen v zimnom období trošku chladnejšie.

        Vladimír Iľjič pomerne dlhý čas prakticky z výšky prvého štoku sledoval to ľudské hmýrenie a dialektický pohyb, a vlastne sa tým aj de facto aktívne zapájal a očidieľne podieľal na zamatovo- revolučnom dianí tej doby.

        Spomenul som to hlavne preto, že význam tohto človeka v čase nežnej revolúcie sa doteraz nikde neobjavil, respektíve nespomenul a patrične nevyzdvihol. Chtiac napraviť túto historickú krivdu som napísal tieto riadky, aby dejiny v budúcnosti (a súdruh Blaha v prítomnosti) neopomenuli a nezabudli na prínos V. I. Lenina na čisto demokratický vývoj našej spoločnosti po novembri 89.

dedo Pejo

* „...25. októbra 1917 o 21. hodine 40 minúte bol z prídelového dela na rozkaz vojensko-revolučného výboru vykonaný historický výstrel - signál na útok na Zimný palác.“ Tak sú tieto slová odliate do bronzu na jednom z kanónov.