MUDr. Milan NAGY knihy :)  books

 

  Keď Tomino umrel   

Hlavnými hrdinami tohto príbehu sú naši neďalekí susedia a ich milovaný Tomi, mne neznáma psia sorta.

        Bezdetný pár. On, bývalý kapitán Plavby Dunajskej, ktorý dokonca z ľavého brehu na lodi otáčal a usádzal konštrukciu mosta Apollo, a ona, učiteľka. Na dôchodok prišli oddychovať z rušného veľkomesta na rodný záhorácky vidiek, kde si postavili šikovný domček, tak ako napokon aj my a aj mnohí ďalší. Adoptované dieťa, ako to mnohokrát býva, sa priveľmi nevydarilo. A tak stredobodom ich pozornosti a citov týchto dvoch postarších manželov sa stal psík, ofukovaný a obletovaný miláčik Tominko.

        Posledné roky Tomiho psieho života mu pribúdali choroby a iné s vekom súvisiace ťažkosti, a oni sa mu snažili špičkovou super extra opaterou všemožne aj nemožne zlepšiť a predĺžiť ten jeho psí život. Viete, na dedinách obvykle pes spĺňa inú hlavnú úlohu, a tou je funkcia ochrancu a supervisora domova, pričom domáci rozmaznaný mazlíček-uzlíček je typický skôr pre citovo strádajúce veľkomesto. Názor dedinčanov na takéto správanie sa páničkov voči Tominkovi sa k nim z pochopiteľnej úcty asi nedostal, no ja viem, že boli často subjektom i objektom ironických poznámok a tajných úškľabkov.

        Čas bežal, i prišiel Tominov deň posledný. Nasledovné nám už porozprávala ktože iný ako naša ústredná galaktická informačná kancelária Gulina:

        Pani učiteľka sa stretla na ulici s Helenkou z druhého konca, ktorá veľmi netušila o konkrétnom psíkovi týchto Blavákov, a o jeho životnom príbehu nevedela už vôbec nič. So slzičkami v očkách sa rozľútostená pozostalá vyrozprávala susedke zo svojho preveľkého žiaľu. Sme mini dedina, všetci sa tu akože poznáme, každý sme každému akože sused, ... Helenka už-už podávala ruku ku kondolencii s obvyklými slovami hlbokej sústrasti, keď vtom na záver svojej smútočnej reči pani učiteľka zavzdychala a uzavrela: „Chudáčik starý, dožil sa požehnaných štrnástich rokov.“. Vtedy Helenke zasvitalo: pochopila, že ide o jej milovaného čokla, zadržala dych, ruku stiahla, ...

        Murphyho zákony asi naozaj fungujú. Pretože keď Gulina končila s rozprávaním tejto srdcervúcej uličnej udalosti, práve sme zozadu nášho humna autom míňali dom našich psích pozostalých. Neuveríte, čo tam bolo!: tri cudzie autá, do ktorých práve nasadali odchádzajúci, nám absolútne neznámi ľudia. Gulina sa neudržala a sucho skonštatovala: „Skončil kar. Smútiaca rodina odchádza.“.

        PS:

        Túto poviedočku som napísal mierne ironicky, chtiac upozorniť na prehnané, častokrát až nekritické správanie sa ľudí voči svojim zvieratkám, obzvlášť voči psom a mačkám, ktoré im akože majú v ich životoch suplovať iné človečensky nenaplnené túžby. Mojím poznaním za celý život vynikajúceho spolužitia s týmito tvormi je akési nepísané pravidlo že ty sa máš ‚popsiť‘, ‚pomačkovať‘, nie zviera ‚poľudšťovať‘.

        I prečítal som pri jej náhodnej návšteve u nás poviedku ďalšej susede, veľmi empatickej, ezotericky citlivej osobe, taktiež celoživotnej milovníčke domácich zvierat. Jej reakcia bola rozpačitá. Ťažko prehltla a vyjavila toto:

        Dva dni pred Tominovým skonom bola u nich doma. Psík už nevládal chodiť, isto mal bolesti, a iba tými smutnými psími očkami nemo sledoval svoje okolie. Sadla si k nemu na zem, pritúlila sa, pohladkala ho a peknými slovami mu udelila právo spokojne odísť do psieho neba a tak opustiť svojich pánov, ktorým bol podľa najvyššieho psieho zákona celý život verný. Oni by sa s ním takto rozlúčiť nedokázali, práve naopak, absolvovali ďalšiu veterinárnu tortúru, injekciu, ktorá už aj tak  nepomohla. Psík sa čoskoro nato tichúčko porúčal na druhý svet.

        No a teraz som ostal v rozpakoch ja. Po chvíli ticha a prirodzeného nepredstieraného mlčania dodala, že takýmto spôsobom vyprevadila  z nášho sveta všetky svoje doterajšie zvieratká.

        Hmm! Dojemné. Nádherné. Ľudské.