MUDr. Milan NAGY knihy :)  books

AMSTERDAM:

The Red Lights District

        Istý čas som pracoval v správe bytových a nebytových priestorov, spojenej s výrobou a dodávkou tepla a teplej úžitkovej vody. Išlo vo väčšine prípadov o bývalé socialistické Bytové podniky, ktoré nová doba donútila zmeniť podľa Obchodného zákonníka formu, no skraja obsah menej alebo málo.

        Medzi staré komunistické štruktúry socialistických riaditeľov vstúpili nové kádre z vonkajšieho prostredia, a fasády boli premaľované, národ si pomaly zvykol.

        Aj ja som patril medzi kvázi nové štruktúry. No a okrem snahy o všakové technické a technologické inovácie som mal tú česť zúčastniť sa odborného zájazdu  do Holandska, kde sme išli zbierať kapitalistické skúsenosti z našej oblasti podnikania a práce.

        Okrem iného sme veľmi rýchlo zistili, že tamojší direktori si rovnako závidia, intrigujú a žiarlia na seba ako aj my tu v tomto našom postsocializme. Taktiež stavali rovnaké činžovné kikindy pre pospolitý chudobnejší ľud ako sme stavali aj my tu u nás. Ani domčeky, v ktorých bývali členovia firemných hlavoňov, neboli o nič honosnejšie ako tie bežné naše. A firemné auťáky boli určite staršie ako tie naše nové limuzíny. No a ich manželky? určite od tých našich krajšie neboli.

        Preto, aby sme sa domov nevrátili celkom postihnutí ťažkou depresívnou trudnomyseľnosťou, vybrali sme sa podvečer navštíviť v Amsterdame tú vychýrenú podnikateľskú štvrť s najstarším remeslom na svete. Volá sa „The Red Lights District“, teda po našom „Štvrť červených svetiel“.

        Prvým šokom pre pupkatých ženáčov bolo, keď sporo odetá dáma hlasno z dverí zakričala: „Jaňi, nevíš gde je Mařena?“  „Mařena ještě spí!“,  znela tlmená odpoveď. A až teraz mi dochádza, že v našom prípade by jazyková bariéra nebola žiadny problém - hmm, u tých dievčat vlastne ... nikdy!

        Ale ja chcem opísať iný, celkom normálny, povedal by som ľudský zážitok. Aj keď, ako tak nad tým premýšľam, tak nie zase až tak veľmi normálny.

        Hlavný bulvár tejto štvrte sa skladá, opíšuc z jednej strany na druhú: priestor kam ústili schodíky do jednotlivých izbičiek, alebo aj do tých svetoznámych a preslávených výkladov, potom chodník pre peších, či už  zákazníkov, štamgastov, alebo len bežných turistov-zvedacov, potom bicyklová cestička vedľa trávička so stromčekmi, krami a inou zeleňou, následne asi tak dvojmetrová šírka potoka, no a samozrejme fotosymetricky rovnako z druhej strany to isté.

   

        Naozaj to tam je celkom dosť široká komunikácia, asi jak skalická Potočná krát tri. No a naša skupina riaditeľských zvedavcov tvorila dosť početnú skupinu, asi tak okolo 15 slušne oblečených a decentne vyzerajúcich, navidomoči movitých pánkov, teda pre slečny snáď aj veľmi potenciálnych, žiadaných, lukratívnych klientov.

        Išli sme pomaly, vychutnávajúc si genius loci tohto nie bežného miesta, keď sa závesy v jednotlivých auslágoch začali postupne odhŕňať, a príslušné dámy sa začali štylizovať do eroticky lascívnych, naozaj vcelku pre nadržaného našinca interesantných postojov a póz.

        Jedna z nich sa mi natoľko typologicky zapáčila, že medzi mnou a ňou začala mimoverbálna komunikácia: úsmevy, posunky, figúry, no hotový raj na Zemi. Chlapci okolo mňa spozorneli, celá grupa sa zastavila, ja som pochopil a chopil som sa svoje príležitosti ukázať sa medzi touto skupinou staroriaditeľov.

    

        Vzájomné non-verbálne laškovanie, šteklenie, pantomimická teatrácia nerušene gradovala, keď vtom slečna pochopila, že ona aj ja (hmm, šak ona vždy) sme už pripravení k platenému ľúbostnému aktu: postavila sa, a išla mi v ústrety privítať ma do svojho horúceho náručia.

        Studený pot ma okamžite neoblial iba preto, lebo sme boli chválabohu na druhej strane bulváru, teda za potokom, a mostíky zas neboli tak nahusto. Škodoradostní direktori ma falošne hecovali, uchechtávali sa a čakali, ako sa to vyvŕbi, tešiac sa na moju potupu (ja neviem, mal som vtedy tak niečo pod 50).

        A vtedy prišiel ten moment človečiny. V tvári som sa zachmúril, nahodil trpiteľský, smutný, ba až plačlivý výraz, pokrčil som plecami, zdvihol pravú ruku, v zavretej pästi som otvoril iba palec a ukazovák tak na vzdialenosť pár centimetrov od seba, a pomaly, veľmi pomaly som ho ťahal k svojmu prirodzeniu.

        Toto tá skúsená dievčina, ktorá vo svojom mladom živote musela vidieť už veľmi veľa všeličoho, skutočne nečakala. Vybuchla v úprimný ľudský smiech, kývla rukou akože: ná nech, nevadí!, a dokonca mi zatlieskala. Následne sa všetci okolo mňa tiež rozosmiali, tak ako aj ja. Ale ja, ... s obrovskou úľavou!

        Čo dodať. Toto je príklad toho, ako aj takýto bojazlivý, neskúsený, nepripravený, verný, možno lakomý, možno v tej prekérnej chvíli totálne impotentný chlap mohol zažiť/prežiť svoju kratučkú chvíľku opravdickej slávy.

        Nie, vážne: láska a sex sú asi spojené nádoby, a ten fantastický prežitok z úprimného ľúbenia nie je isto niekde tam za niektorým z tých výkladov.

dedo Pejo

*