MUDr. Milan NAGY knihy :)  books

„DISIDENTSKÁ?“

            Mojeho otca komunisťi moc v lásce nemjěli. Aňi né tak kvúli slúšce Julke, kerá síce od nás utékla (pozor, ale né do radú proletariátu, keré ňijak nerozmnožila). Nános, s pohledu komunistú buržoázňího spúsobu života, kerý u nás pochytila, byl preca len mocnější jak Leňinove spisy. Otec nebyl aňi luďák, s ňikým nepaktoval, nebyl v žádnej partaji, byl inteligent a to byla špatňí trídňí nálepka. Navíc byl nad vjěcú a to robotňíckú trídu zastúpenú častokrát leňivým a nevzdělaným lumpenproletarijátem u moci dosť drážďilo. A jak mohli, tak mu to dali cíťit. Napríklad na oslavách Mezinárodňího dňa žen, kedy sem mosel jak mlaďičký začínající harmonikár vystúpit f kulturáku, všeckých konferanciér uvédel a predstavil, enem mňa né. Toto poňížeňí dokumentuje fotka s rukopisem mojeho otca:

    

            A tento pocit ublížeňá sa zákoňite mosel prenést aj do mojěj dušičky. Aby mňa rodičé preca socializovali na tú paródiju socializmu, tak výňimečně sem s treťí trídy ZŠ-ky išel do pionírského tábora do nedalekej Zlatňíckej doliny, do Skalických hor. Tam sem sa mjěl naučit jak vylepšit svúj kádrový profil. Otát sem napísal svúj prvňí písemňí doklad, list roďičom, kerý sa ale ideologicky moc nepovédel.  Podstata mojej ublíženeckej socialistickej traumy vyplýva z textu torza listu:

Na ja, precedkyňa mohla...

            Asi nechťíc, aj moja mama, kerej politické súvislosťi tej doby zjavně uňikali, priléla olej do vatry rodící sa nenávisti voči režimu. Bylo klišé tej doby, že každé děcko po složeňí slubu sa stalo pionírem na slávnostňím slubjě, kerý okrem povinných žvástú obnášal aj uvázaňí krásneho červeného pionírského šátku okolo krku pot límec vyžehlenej bílej košele. Jak mnohé vjěci, aj ideu púvodňích pionírú prúkopňíkú kupríkladu s Klondajku,  komunisťi,  ze začátku možno aj s dobrým úmyslem,  šlohli, prekrútili a privlastňili. Predstafte si na školském dvori nastúpené všecky trídy celého prvňího stupňa, kedy súdrušky učitelky, pioňírské vedúcé, uvazujú pioňírské šátky na klasické bílé košele s límcem. A zrázu tresk, malý Pejo nemá klasickú košelu s golírem, ale košelu š v é d s k ú  (nevím, či víte jak vypadala, límec sa nedal k sebjě zapnút, špičky límečka bily vzdálené, byly tam gombíčky, aj materiál byl celkom druhý). Okrem zjavnej kapitalistickej provokácijě byl problém na tú košelu šatku aj pjěkně uvázat. Ty nevraživé, uďivené, vylekané aj úsmjěvné pohledy spolužákú, učitelského zboru a súdružek pioňírských vedúcich na sebjě cítím dodnes. Co to urobilo s mojú schizofrenickú výchovú doma kontra v školi hádam aňi nemosím zdúrazňovat.

            Asi sa uš aňi PánBú nemohel na to mojě jalové kvázidisidentstvo ďívat (takých partizánu po vojne, disidentú a hrdinských bojovňíku proti režimu bylo vždycky aš aš) a zasáhel ohňivým mečem Archanďela Gabrijěla. Tuším na 9-tého mája, kerý dátum komunisťi vyhlásili za konec druhej svjětovej vojny (histórija dneška nás šak učí ináč, nevím jak to bude zajtra alebo pozajtrajšky...), tak sa mi marí, že aj proto, aby sa „pražské povstáňí“, keré trvalo pár dňí na pár barikádách, s kerých bylo hoděných pár dlažebňích kotek, vyrovnalo Slovenskému národňímu povstáňú. A co to na teho deváteho mája? Po zetmněňí byli na počest vždycky ohňostroje, aj keby tragače padali alebo aj keby pršalo. Teho mája bylo zrovna tak a nevybuchnuté ohňostrojky, petelice a petardy padali s kulturáku, otkát strílali, rovno do našej zahrady. Nenapadlo mňa ňic lepšího, neš ich pozbírat a zepár strčit do trúby kuchynského šporáku usušit. Asi byly super načasované, lebo akorát v jednej chvíli všecky rachli. Takú šupu ste asi nezažili, šťasťí, že sem nebyl akorát u teho. Šporhelt rozhodilo jak maštalňí hnúj po poli, liťinové platně nadskočili, někeré odletěli a praskli. Komínovú plechovú rúru ohlo, vydulo jak líca džezového trupkára a po jějí uvolněňí ze stěny z ní vyfúklo kúdel lepkavých černých sazí. No Sodoma, Gomora. Dúsledky na moju osobu byli velice osobňí, aš tragické. Dnes šak vím, že to byly boží plameně trestu za devastáciu poctivých úmyslú komunistú tých dob. Šak taký párek s horčicú, kerých na tyto oslavy moselo byt vždycky dost, fantastické kokosové zmrazené eskimo za 50 halérú kúsek, bílá a červená púlky šumněnky, najprf špičaté a neskúr gulaté lízátka, pelendrek, Sisi kapky, turecký med, kubánské pomaranče, keré sa sice nedali ošúpat, ale šťáva byla sladučká, laciný no chutný brněnský salám, obložené žemle a chlebíčky (chválabohu jějich recept zostal a dneska idúc ces Holíč si ich vždycky na tem istém místě kúpim a pošmáknu, mňam, mňam) a co já vím co eště, to všecko bylo krásné, protože to byla naša krásná mladosť.

            Chvála Pánu Bohu, neskúrej súdruhovjá z NDR kdesi udělali chybu, ale ftedy si eště furt nedali pokoj. V devátej trídě sa mňa, najlepšího žáka, rozhodli umístňit do JRD za traktoristu. Rešil to súdruch zástupca D., občan s Kopčan. Chválabohu blížil sa duch Pražského jara a nakonec mňa nechali na pokoji, možno aj proto, že riďitel SVŠ-ky (Stredňí všeobecně vzdělávací školy, kerej vybudoval ohromný kredit), rozhladěný človjěk Ing. Viktor K., obroděnecký komunista Dubčekovec a účastňík teho historicky významňího, neskúrší normalizácijú oplúvaného XIII. zjezdu KSČ, mňa zaradil do elitňí vybratej prírodovjědňí trídy. Neskúr ze strany za tento počin vylúčili aj našeho trídňího učitela Pištu J. pro podporováňí buržoázňí teórie elity?!? Já sem teho traktoristu nésel dosť ťaško a po nocách sem na svojem pinďasovi jezďil do Kopčan pred dúm súdruha zástupcu s vreckama plných kameňú.

            Ke kameňováňú oken nedošlo, nezvíťazil sice rozum, ale strach. A co je irónija? Dneskaj na svojěm gazdofstvjě, hospodárstvjě, jak sa kúl fčil ríká na farmjě, velice rád jezďím na svojem traktorku a s úctú myslím na všeckých traktoristú, kerí tento stroj se všemožnýma príslušenstvama a náraďáma brilantně ovládajú. Co sa o mně inteligentovi povidat nedá...

            Opíšem eště jednu absurdnosť teho obdobjá. Predsedú MNV (Místňího národňího výboru) sa stal súdruch Jozef C. Bývalý bíreš, teda ten najposlednější na statku, kerý sa nakonec stal našim súsedem. A v rámci kresťanského odpuštěňá mu múj otec lacino prodal zadňí časť našej záhrady, kerú on nevyhnutně potreboval jak vjězd do jěho domu. No co uš. Bylo to tak . Moja sestra Márja dostala do posudku, jak nebyla súčinná ze spoluprácú s robotňíckú trídú, protože vraj na nějakej zábavjě odmítla tancovat s vojákem základňí služby, neohrozeným ochráncem socialistickej vlasťi proti prohňilým imperialistom. Pravda byla taká, že byl drzý a ožratý jak sviňa. Ale to stačilo, aby sa tento falš dostal od milého precedu Jošku do osobňího posudku mojěj sestry a tým sa jí uzavreli všecky cesty na vysokú školu. Pochopitelně, my sme o tem nevjěděli a súdruh Joška sa otcovi ďíval do očí bes jakýchkolvjěk zábran a studu (nélen ftedy, ale aj potem). Eště že f tem časi na právňíckej fakultě byl tajemňíkem otcúf dobrý kamarát Joška M. Ten dobrý človjěk milý posudek strčil do teho najposlednějšího šuflíka a do tej najspodnější prepášky a vděka temu je dnes moja sestra JUDr. Po správnosci mosím subjěktívně konštatovat, že  f komunistama ovládaném štáte a štátňích podňikoch, jějí  nevalné výsledky práce podňikového právňíka (ketže toto povoláňí ju moc nebavilo a ňijak neuspokojovalo), tak tyto nevýsledky  v podstatě samovolně  a nechceně sabotážně odčiňili túto krivdu z jějí mladosti. 

            Teraz celkom vážny odsek, aby ste vedeli, že aj Záhorák sa môže „jakš takš“ naučiť po slovensky:

            Otcovi, ktorého som mal veľmi rád a bol pre mňa obrovskou autoritou hlavne pre jeho humánne vlastnosti “šľachtica ducha“, ktoré boli v silnom protiklade k mojim technokratickým sklonom. Pohľad plný dôvery a porozumenia, to bol môj otec. Tak som sa rozhodol predsa len pre štúdium na Strojníckej fakulte Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave (1969 - 1974) a nie na otcovu vytúženú medicínu, ku ktorej som podľa môjho súdu nemal žiadne predpoklady. Tento tichý nesúlad voči môjmu otcovi mi celý život zostal v podvedomí. Štúdium išlo veľmi fajn, skončil som s červeným diplomom a s úspechmi v študentskej vedeckej odbornej činnosti. Mal som všetky šance pokračovať v odbornom raste internou ašpirantúrou. Keď som požiadal vedúceho katedry, profesora (mimochodom do počtu jedného z mála nestraníkov vo vedúcej funkcii na škole, aby bolo aké také zdanie demokratičnosti systému, prd, neskôr som sa dozvedel, že bol žid), hoc najlepšieho študenta na špecializácii, odmietol ma s odôvodnením, že je školiteľom už veľkému počtu ašpirantov a poslal ma za iným školiteľom, docentom vymenovaným za služby strane najmä po roku 1968, človekom odborne málo zdatným (sám nikdy ašpirantúru neurobil, teraz už nech mu je zem slovenská ľahká), že ten má voľné školiteľské kapacity. Dotyčný súhlasil, ale s podmienkou, že vstúpim do KSS, bol vtedy predsedom komunistickej strany na fakulte. Išiel som sa opýtať otca o radu, je to z mojej strany alibistické vnútorne zvaľovať zodpovednosť aj na otca, ale jeho poznanie asi hovorilo, že v osobnom úprimnom záujme môjho odborného rastu treba skloniť hlavu a vstúpiť  (1974 - kto by asi v tom čase predpokladal totálny pád komunistického režimu?). Akými výčitkami svedomia to zaťažilo moju dušičku po roku 1989 hádam ani netreba zdôrazňovať.  Slabou náplasťou je, že som nebol v strane ako radový člen politicky angažovaný, politickým úlohám som sa snažil vyhnúť tým, že som prijal funkciu predsedu fakultného výboru Slovenského zväzu vedeckotechnických spoločností, kde som sa podieľal na odborných edukačných aktivitách, najviac v oblasti mikroelektroniky. Chvála Bohu, ŠTB ma „neoslovila“ a tak som nemusel riešiť ťažkú morálnu dilemu, ako mnoho iných slušných ľudí. Tie dlhé roky schizofrenického správania inak v súkromí, kváziinak  ateisticky, „marxisticko-leninsky“ vonku a neskôr po revolúcii strach z obávaných postihov z členstva v KSS a pochopiteľný handicap voči ľuďom, ktorých vyniesla a vynášala vlna revolúcie, boli pre mňa faktory veľmi deprimujúce. Ašpirantúru som ako priveľmi zodpovedný človek obhájil za dramatických stresujúcich okolností počas vojenskej služby. Keďže termín obhajoby určila nezávislá celoštátna vedecká komisia na obdobie mojej vojenskej služby, proti tomu stáli nezmyselné vojenské predpisy, na základe ktorých si vojak základnej vojenskej služby nemôže počas jej výkonu zvyšovať svoje civilné vzdelanie, čiže neostávalo mi nič iné ako útek z vojenskej služby na obhajobu a následný trest, predtým tajná príprava na obhajobu na vojenskej ošetrovni za pomoci ošetrujúceho lekára - absolventa, ktorý mi na dva týždne diagnostikoval nejakú vymyslenú chorobu. Namiesto radosti po úspešnej obhajobe a zaslúženého oddychu ašpirantúrou unaveného človeka som dostal ohromujúcu a mimoriadne výnimočnú ponuku od svojho oponenta - pána akademika K. (v tom čase najvyšší vedecký titul), že moja dizertačná práca je tak dobrá, aby som ju ďalej dopracoval a obhájil nie ako CSc., ale ako DrSc. Na to som už nemal duševných síl a ponuku som odmietol, zmätok v duši a neskoršie výčitky však zostali. Vtedy som prežíval ťažkú  krízu ako teraz, keď mi „demokrati rozhodnutím (v podtate znárodnením) v mestskom zastupiteľstve“ ukradli nemalý firemný majetok, o ktorý sa súdim iba len ôsmy rok, ale to je iná kauza.

            Každá poviedka byť mala mať snáď rozuzlenie, mravné poučenie, vektor ďalšej cesty a napredovania, lebo život nestojí, život ide ďalej. Dovolím si uviesť (tentokrát v češtine) nádhernú báseň, ktorá absolútne neguje tie všetky moje „ublíženecké“ postoje:

Rudyard Kipling:

Píseň mužů,  když....

Když bezhlavost svým okem klidně měříš

ač tupen, sám že nejsi bezhlavý,

když podezříván, pevně v sebe věříš,

však neviníš svých soků z bezpráví,

když čekat znáš ba čekat beze mdloby,

jsa obelháván, neupadat v lež,

když nenáviděn, sám jsi beze zloby,

slov cnosti nadarmo však nebereš,

 

když umíš snít a nepodlehnout snění,

když hloubat znáš a dovedeš přec žít,

když proti triumfu i ponížení

jak proti svůdcům spolčeným si kryt,

když nezoufáš, nechť pravdivá tvá slova

lstí bídáků jsou pošlapána v kal,

když hroutí se tvé stavení a znova

jak dělník v potu lopotíš se dál,

 

když spočítat znáš hromadu svých zisků

a na jediný hod vše riskovat,

zas po prohře se vracet k východisku

a nezavzdychnout nad hořem svých ztrát,

když přinutit znáš srdce své i čivy,

by s tebou vytrvali nejvěrněj,

ač tep a pohyb uniká ti živý

a jen tvá vůle káže „vytrvej!“

 

když něhu sneseš přílišnou i tvrdost,

když svůj si, všem nechť druhem si se stal

když sbratřen s davem uchováš si hrdost

a nezpyšníš, byť mluvil s tebou král,

když řekneš: „svými vteřinami všemi

mně, čase, jak bych závodník byl, služ!“

pak pán, pak vítěz na širé jsi zemi ~

a co víc: pak synu můj, jsi muž!