MUDr. Milan NAGY knihy :)  books

Cícící

        Nevím, samochvála smrdzí, no asi su predsájenem čovjek cícící. Staré ťelo isto, a možná že uš aj moja dost obstarožná duša.

        Za mlaďi sem na sebje pozorovál, že ket fúká silný vjetr, prepadne ňa  nepokoj, nervozita, jakýsi vnúterňí neklud, chvjeňí. Vjetrisko ustane, rozechvjeňí téš. Možno je to tým, že v ňejakém minulém živoce sem nedobre skončil v ňejakém víchri. Do ví. Fčil, ke stárú, to jaksi slábne, úfam pri týchto klimatických zmňenách a výkyvoch má aj vjetr inačí starosťi.

        Celý čas mojého zralého života ňa fascinujú schopnosťi budhistických mňíchú, jogínú, lámú, fakírú jakoš aj inších ekvilibristú, kerí v hubokých meditácijách a maximálném sústreďeňí dokážú svoju dušu odďelit od ťela, a f temtok nádherném bezváhovém stavje sa lahúčko vznášat, teda jakož levitovat, zbaveňí jakýchkolvjek pozemských ťáží a starosťí.

        Pamatám, že v mladosťi sa mi takto víckrát sňívalo, že sem vzlétel a zvrchu sám sebja v tém sňe viďel jako ležícího, spícího, ... Jak ezoterický samouk sem mnohokrát skúšal dosáhnút takého bezváhového stavu (za astronauta ňa nevzali) za pomoci tých najsilnejších manter jak Óm a aj inších, fuňgujúcích najvícej za doprovodu opakovanéj melódyje zvučných rezonujúcích ňízkých aš basových tónú.

        Bohužel, nebylo mi dopríté. Aš rás!

        Byli sme na jednom zájezdze snóf, a to prímo v Izraeli. Zhodú okolnoscí právje ftedy, ket ňákí že pré Palestínčaňá z ňákého že pré pásma Gazy strílali tými svojími nepresnými rachétlami  na metropolu Jeruzalém, obvykle kam sa len dalo, a celkem obvykle aj bárskam to padlo. Rozhodovali sme fšecí, že či pri daných okolnoscách ten náš zájazd nezrušit. No túžba viďet Svatú zem na vlastné bulvy byla silňejšá.

        A aj sme to, taký ten útok a prociútok, lajf zažili, ket nedaleko ot centra Jeruzaléma explódovala právje jedna z ňich, a to zrovnaj ftedy, kedy sme akorát scházali z Golgoty krížovú cestú dúle. Ty stofky ludzí okolo nás okamžito z téj Via Dolorózy kamsi zmizli, my ostatňí zme sa šmarili na zem a nehnuto čekali. Prakticky okamžito zlétla sťihačka, kerá zrejmje zaútočila na protivzdušnú obranú zamjerané místo otpalu téj inkriminovanéj rakety, teda na zrádno vystrelifšího neprítela. Stále dole hubú, ležící na cesce bolesci, čuli sme zdáli palbu z jejích palubních zbraní. Raketometčík dostal co proto!

        Ale o tom šeckom napíšu možná nekedy inokedy, teras scu písat o mojém najsilnejšém najintenzívnejšém duševném citovém zážitku v mojém duševnu, a uš relatívno pomjerne dúhém živoce vúbec.

        Podvečér sme navščívili múr nárekú. Úžasná atmosféra premodleného místa sa opísat snát aňi nedá. Zašél sem aj do zastrešenéj časci, gde vykonávali svoje náboženské obrady ortodoxňí židovskí vjeríci, dostávajúc sa monotónňím opakováňím modlitby pri rytmickém kýváňí celého ťela aš do jakéhosik tranzu.

        Fascinovalo ňa to. Na druhý deň sem požádal našého prúvoccu, kerý za danéj nebespečnéj bespečnostnéj situácije mňel za nás mimorádnú zodpovjednosc, o mimorádnú prevelikú láskavosc. Ukecál sem ho, aby ňa aspoň na púl hodziny samotného puscíl ešče rás navščívit ten svjetoznámy múr nárekóf. Nemjel sem žádné mimorádné aňi egoistické želányjé, jednoducho - enem tak.

        I stalo sa. Pri fstupje ňa zastavíl, polla vizáže a oblečeňá to býl snát aj ňáký rabín, pýtajúc sa ňa či som Žid. Ríkám mu že neé, - no moji kamarádzi by možná rekli, že mám židovskú enem povahu a charakter, - a že šak Boh je len jeden. Ňic neríkaja eném prikývel a puscil ňa.

        Oprél sem sa o múr, uvoľnil sem sa, a zanedlúho to prišlo: Začál sem sa pomaly vznášat, tělo lachké jako pírko, ohromný pocit vnútorného bošského pokoja, lásky a míru. Dvíhal sem sa stále výšej a rychlejc. Ftedy sem sa lekél, prebrál, vrácilo sa mi vjedomí, pocícil ťíhu, nohy na zemi, ruky opreté o múr, ...

        Za túto kraťúčkú chvílku poznáňá sem nesmírno vďačný a tažím z ňí dodnes dňa po celý múj dosavadňí život. A aš fčílkaj sem si uvjedomíl, že celú tútok pasáž sem jaksi mimovolno napísál v spisovném jazyku. Zrejme z podvedoméj úcty k téjto bohumiléj udalosci. (Teho translátora a przňitela našéj spisofščiny snáď pri najbliššéj príležitosci nakopnu!).

        No ale aby ste vjerili, ...:

        Rovnako v Betlehéme, majúc záľubu vo fotení, som bol za skupinou vždy pozadu, a priatelia mi neskôr ochotne (?) to podstatné vždy povedali. V ruine jedného zrekonštruovaného templa ma vyššie opísaný pocit ľahkosti bytia zasa prepadol, odišiel som z toho miesta, pocit ustal, vrátil som sa, pocit sa obnovil, cúvol, naspäť dopredu, myslel som, že som sa zbláznil. Fungovalo to! Radšej som čušal, rovnako ako o tom včerajšom zážitku pri múre nárekov. No a keď prebehol môj súkromný brífing, dozvedel som sa, že práve v tomto chráme pán Ježiš vyliečil na smrť chorého rabínovho syna. Že by práve tam?! Úžas!

        Svojho času sme tiež navštívili v Karibskom mori na polostrove Yucatán v Mexiku archeologické nálezisko starých Mayov sídla Tulum. Bola horúčava na skapanie, a my sme tam prišli práve v tom najväčšom hice v čase poludnia. Viacerým sa z toho tepla robilo nevoľno, no ja, súc „tlouštík“ s vysokým tlakom, som okolo chrámov a tých zrúcanín zázračne behal ako nejaký splašený mladý vyšportovaný junec. Pocity povznášajúce, duša ľahká, pohoda, mier. Tak neviem, ale vždy, keď si spomeniem, v duši poďakujem.

        Kto sa raz ocitol v Meteore, možno mi dá za pravdu. Meteora sú byzantské „vznášajúce sa“ monastiere na vrcholkoch bizardných skál v oblasti Tesálie v Grécku. Pohľad na ne je úchvatný. Asi by som mal zájsť za psychiatrom, no všade v tých priestoroch som nechodil, ale „lietal“! Za ohromný bonus považujem naše prvé okamihy po vystúpení z autobusu, keď z ničoho nič k nám pristúpili tí praví pravoslávni, už postarší, sivo-dlho-bradatí popi v čiernych sutanách, s typickými pokrývkami hlavy, vzadu s prevísajúcim bielym plátnom. Skupinka štyroch piatich postála, my sme spozorneli, tiež sme sa zastavili, a oni tými nádhernými barytónmi a basmi zaspievali zopár úryvkov z tých ich typických chorálov. Len tak. Prekvapení a šokovaní sme snáď stihli poďakovať. Ešte teraz pri písaní týchto riadkov mi naskakujú zimomriavky ako aj vtedy.

        Teda tak, pre mňa vždy bolo, je, a aj bude niečo ťažko identifikovateľné medzi zemou a nebom, čo ma povznáša, čo mi dáva ten správny životný esprit. A možno práve preto sa mi už teraz o to ľahšie žije. Či?

dedo Pejo

*