MUDr. Milan NAGY knihy :) books
|
TRETÍ STENT NÚSCH - to je skratka pre Národný Ústav Srdcovocievnych CHorôb na Bratislavských Kramároch, nachádzajúci sa v oblasti s poetickým názvom „Krásna Hôrka“.
https://www.youtube.com/watch?v=mke8YQrt6ZQ&feature=youtu.be UTOROK 6.10.2020. Príčinou mojej dnešnej hospitalizácie bolo vloženie výstuže do jednej zo zúžených srdcových tepien, čo zmenšovalo prietok krvi, čím dochádzalo k zníženiu množstva kyslíka do istej oblasti srdcového svalu, čo sa prejavovalo tupou bolesťou za hrudnou kosťou pri zvýšenejšej námahe. Napríklad vždy keď som sa vracal z Billy spod nášho strmého Holíčskeho námestia, musel som sa asi v strede kvôli tej bolesti na pár minút zastaviť pokým bolesť neustala, a až potom dokončiť moju nákupnú vychádzku zabsolvovaním tej druhej hornej polovice, pričom pred bránou som sa znova musel chvíľu „ukľudňovať“. Bolesť do dvoch-troch minút vždy ustúpila, nemusel som spraviť nič len zostať stáť a chvíľu počkať. Túto operáciu naplánoval môj kardiológ docent Dr. Gabriel Kamenský po dôslednom niekoľkonásobnom kontrolnom vyšetrení. Už raz som čosi podobné pred trinástimi rokmi absolvoval, vtedy mi po mojom treťom infarkte vložil Dr. Stanislav Mizera dva stenty do dvoch kolabujúcich srdcových tepien, čím ma zjavne stiahol hrobárovi z lopaty a umožnil pokračovať v žití. Vtedy mi po zákroku pred prepustením dal Dr. Sumbal dve rady: „Zaprvé prestaň fajčiť! a zadruhé nauč sa buchnúť do stola!“ a k tej prvej pridal názov „Champix“. Obe tieto jeho vskutku zlaté rady som počúvol, vďaka čomu som stále ešte tu medzi živými. Dnes to bolo trošku iné. Jednak som to už poznal, takže som nebol taký vyhúkaný, a jednak to nebolo v takom závratnom chvate ako vtedy, keď šlo o sekundy. Pohodlne ubytovaný v polohovateľnej posteli s telkáčom pod stropom, skrátka takmer ako doma, čakal som na zajtrajšok v miernych obavách a so strachom najmä z bolesti, ktorá ma zakaždým pri injekcii donúti zatínať zuby – my muži sme už raz takí, poznám to z vlastnej praxe. STREDA. Skoro ráno lieky, vyholenie nad kotníkmi, zápästím a v slabinách. Po dezinfekčnej sprche ležím a čakám na odvoz. O desiatej ma chlapec odváža v mojej posteli do neďalekej kabínky výťahu, potom po chodbe asi dvesto metrov, kde parkujeme pri stene pred otvorenými dverami. Začínam driemať, jasný uspávajúci účinok Lexaurinu. Okolo ide známa tvár, doktor Mizera, ten čo ma pred dvoma mesiacmi na tento zákrok objednával. Kývnem mu, so zjavným prekvapením sa mi prihovorí, vraj prečo som mu nedal vedieť, a že len nech nemám obavu. Asi po pätnástich minútach ma ktosi vyzve zísť z môjho teplého lôžka, a nech idem dovnútra. Vyzliekam sa donaha. Pred ohanbím si držím akúsi podanú plachtičku, prikročím k operačnému stolu, najprv si sadám a následne líham na tento pomerne úzky ponk. Vnímam okolo seba rôzne prístroje visiace zo stropu, napríklad vľavo obrovskú obrazovku, asi meter nado mnou štvorcové čosi veľkosti 50x50 cm pripomínajúce svetlá zabudované v stropoch, napravo akýsi mohutný stojan s riadidlom ako na bicykloch, viac už toho v zornom poli nemám. Prichádza operatér, volá sa Dr. Martin Gočár. Hovorí, že teraz ma to na zápästí zabolí, ale že potom už nie. Zatínam zuby. Cítim bolestivé vpichnutie. Po chvíli mi baštrnguje okolo pravého zápästia a cítim, ako mi čosi „lezie“ popod pazuchu k srdcu. Potom dlho nič, až asi za štvrť hodiny pociťujem to isté ale v spätnom slede, na čo zaznieva spásne „HOTOVO“. Na zápästie mi dávajú akýsi plastický náramok a nafukujú ho, ide o kompresný obväz. Preliezam z ponku na pristavenú posteľ a vraciame sa na izbu. Každú hodinu mi prichádza sestrička odpustiť trošku vzduch z toho náramku až pokým celkom nespľasne, odstráni ho a ranku zalepí. Tak toto bola takzvaná koronarografia, čiže angiografické vyšetrenie pomocou kontrastnej látky a rentgenu, čo do detailov zobrazilo srdcové tepny, ich rozmery a dynamiku, teda nielen ich tvar a priebeh, ale aj ich „pohyby“. ŠTVRTOK. Voľný deň. Smiem opatrne chodiť, viac piť, pokiaľ možno nechodiť ďaleko. Vonku je nádherne, bezvetrie, slnečno. Zašiel som do bufetu na prízemie o poschodie vyššie, kúpil fľašu malinovej minerálky a vrecko oškvarkových mini-pagáčikov. Vrátil som sa s nákupom na izbu, otočil sa na päte a znova výťahom na prízemie, odtiaľ ku hlavnému vchodu a von na slniečko. Skontroloval som auto, no a keď som bol „rozbehnutý“, šiel som kúsoček ďalej, do lesa nad areálom špitála. Vydal som sa opatrne do kopca serpentínovitou cestičkou, len tak, pokiaľ oči dovidia a srdce dovolí. Stretám oprotiidúceho asi 30ročného chudého dlháňa, dávame sa do reči, volá sa Marcel, vraj je raper a pracuje ako vychovávateľ v polepšovni, jeho otec je hardrockový metalista, spoločne pomaličky schádzame v družnom rozhovore o hudbe až dole na hlavnú, ja sa vraciam spiatky hore kopcom, napokon po tejto asi dvojhodinovej prechádzke zaparkujem v mojej dokonale vyvetranej postieľke. Som spokojný, denný rituál chôdze splnený. PIATOK. Všetko prebieha rovnako ako predvčerom, teda medikácia, odvoz, zákrok. Operatér ten istý, zákrok trošku iný: tentokrát z vnútornej strany pravého stehna, v záhybe medzi stehnom a bruchom. Pocity mám zhruba tie isté, len s tým rozdielom, že v istých momentoch výrazná tupá bolesť za hrudnou kosťou a v jej okolí, ale aj s tým, že to celé trvá oveľa dlhšie, vyše hodiny. Napokon úľava v slove „hotovo“ a v následnej inštruktáži. Nesmiem chodiť, ani sa veľmi hýbať. Na operačnú ranu mi dávajú záťažové vrecko. Vraj mám len ležať, veľa piť a močiť do pripevneného „bažanta“, to aby mi kontrastná látka čo mi pred chvíľou vstrekovali do žíl čo najskôr odtiekla. Asi po dvoch kontrolách mi dáva sestrička vrecúško preč, ale ešte nedovoľuje pohyb. Večer sa pomaly presúvam do kúpeľne, skúsiť prirodzene odľahčiť toho svojho „bažanta“, aj sa trošku ovlažiť. Domov ma vraj budú púšťať v pondelok. Špekulujem nad skorším odchodom. Spať idem skoro, okolo ôsmej. SOBOTA, 10.10.2020. O desiatej prichádza mladý doktor Ján Sumbal. Je to syn toho, ktorý mi pred trinástimi rokmi dával tie dve život zachraňujúce rady. Jeho dedo profesor Jaroslav Sumbal* bol náš významný kardiológ, ako prvý zaviedol v ČSR/Česko-Slovenská Republika/ EKG, bol dvakrát dekanom našej Bratislavskej Alma Mater**. Aj mu to hneď hovorím, a následne nesmelo drankám o prepustenie. Vraj ešte obehne oddelenie a potom sa zastaví. Neváham a rýchlo balím tých svojich pár slivák, upracem a vychystaný si sadám oproti oknám sesterne. O chvíľu prichádza „izbetná“ s doktorom. Nesú mi prepúšťaciu správu, lieky na tri dni a inštruktáž. Skvelá atmosféra, skvelý tím. Ďakujem všetkým upratovačkám, sestrám, bratom, doktorom. A samozrejme vedeniu. O pol dvanástej sa lúčim a opúšťam oddelenie, o minútku sedím v aute a volám domov. O trištvrte na jednu som doma v garáži. Som doma! HURÁ! A mám to úspešne za sebou! Holíč, 10. októbra 2020. ** https://sk.wikipedia.org/wiki/Alma_mater
PS: Čo je stent a ako funguje
|
