MUDr. Milan NAGY knihy :) books
|
Máme právo sa pýtať, a máme právo na odpoveď! Predovšetkým však: CHCEME NAŠE SPÄŤ! Do Hodonína chodíme my Holíčania takmer denne. Do práce, na nákupy, alebo len tak sa poprechádzať. Vzdialenosť asi 5 kilometrov sa dá hravo prejsť aj pešo. Medzi našimi mestami je len rieka Morava, prírodná to hranica medzi Slovenskom a Českom. Takto, relatívne voľne a nehatene, to bolo nielen za takzvanej prvej ČSR = Česko-Slovenská Republika, ale aj po druhej svetovej vojne, kedy sa skonštituovala ČSSR = Československá Socialistická Republika. Na nejakú „tvrdú“ hranicu sme neboli zvyknutí.
Po osamostatnení sa oboch republík 1. januára 1993 vznikli medzi nami na slovensko-českej hranici pasové a colné kontroly, ľudovo zvané ´colnice´. Pri každom prejazde sme sa museli na takejto colnici legitimovať, presne tak, ako pri prechode hraníc do akéhokoľvek iného susedného štátu. Jedinou „úľavou“ bolo, že sme nemuseli žiadať o vstupné víza, ako to bolo a ešte stále je medzi mnohými štátmi sveta. Ale aj tak nás to neskutočne otravovalo. Istý môj priateľ, Janko Gogola, to už akosi neuniesol. Pri jednom z prejazdov, na otázku colníka "Čo veziete?", odpovedal: "Hovno!". Samozrejme tým vyvolal okamžitý hnev a zopakovanie otázky, tentokrát však už značne dôraznejšie. Keď však dostal rovnakú odpoveď, stroho prikázal vodičovi vystúpiť a otvoriť batožinový priestor. Na veľké colníkove prekvapenie, v prostriedku prázdneho kufra auta naozaj trónilo obrovské plastové "hovno"! A tak colníkovi nezostávalo iné, než vrátiť doklady a rázne mávnuť rukou, nech mu drzý Janko okamžite zmizne z očí! Tento stav kontrolovaných hraničných prechodov trval až do momentu nášho vstupu do takzvaného Schengenského priestoru dňa 21. decembra 2007. Estónsko, Česká republika, Litva, Maďarsko, Lotyšsko, Malta, Poľsko, Slovensko a Slovinsko sa ocitli v novej, dovtedy nepoznanej situácii. Občania týchto štátov už nepotrebovali žiaden doklad, ak sa chceli ísť poprechádzať kamkoľvek v tomto priestore.
Medzi Čiernou nad Tisou a Šalamúnovom je taká istá vzdialenosť ako medzi Holíčom a Hodonínom, vzdušnou čiarou tiež len dajakých päť kilometrov. Ibaže tam je zatiaľ stále ešte nepreniknuteľná, zarúbaná, „tvrdá“ hranica.
Dnes je to nielen hranica štátna, medzi Slovenskom a Ukrajinou, ale súčasne aj terajšia východná hranica Európskej Únie. Ako k takémuto „odseknutiu“ a zataraseniu došlo, o tom hovorí tento príspevok. Lenže vtedy, v roku 1945, nám sem "veľký ruský medveď" nainfikoval aj vleklú, veľmi ťažko liečiteľnú chorobu: bolševizmus. A odniesol si počas nasledovných štyroch dekád aj všakovakú vojnovú korisť, akúsi „daň za slobodu“. A aby to nebolo málo, tak aj vo forme prisvojenia si územia s pol miliónom tamojších slovenských občanov! Týmto „odhryznutím“ z nášho pohľadu obrovského slovenského územia zvaného Karpatsko došlo nielen k odseknutiu územnému, ale aj ľudskému. Moja mama Margita Györyová sa narodila v roku 1910 v slovenskej obci Šalamúnovo. O tomto viem, lebo to mám napísané v rodnom liste. Asi okolo roku 1928 sa presťahovala za prácou – sestrička v jasliach - do Kráľovského Chlmca, a vydala za môjho otca Júliusa Nagya. Tam sa im narodili a tam aj vychovávali mojich súrodencov Valériu (1930), Tibora (1935), Magdalénu (1940) a Štefana (1942). Ja som tam žil od narodenia r. 1952 do r. 1959, kedy sme sa s mamou, vtedy už vdovou, a najstaršou sestrou Valikou, presťahovali do Bratislavy. O mojej šalamúnovskej rodine nemám dodnes takmer žiadne vedomosti. Stretať sa bolo vtedy, po odtrhnutí, takmer nemožné, a je takmer nemožné dodnes. Napriek ťažkostiam, ktoré spôsobilo toto vtedajšie násilné odtrhnutie, sa hodlám predsalen pozrieť do Šalamúnova, stretnúť a skontaktovať sa s rodinou. Pevne verím, že v dohľadnej dobe sa aj oni stanú súčasťou Schengenu, alebo aspoň EÚ. Na záver už len niekoľko mojich dúfam nielen hypotetických otázok, na ktoré mám, zaiste uznáte, ako potomok tamojších občanov plné právo:
PS: Podobnosť s anexiou Krymu v roku 2014 čisto náhodná? Kdeže! Podobnosť špinavo totožná! AKO TO BOLO:
Prečo Beneš pustil Stalinovi "PODKARPATSKO" Vladimír Jancura, Pravda 11.05.2014.
Edvard Beneš (prvý sprava) počas svojej prvej návštevy Moskvy v roku 1935 (ešte ako šéf diplomacie). Po jeho pravej ruke Josif Stalin, prvý zľava Viačeslav Molotov. Československo bolo jediným štátom víťaznej koalície, ktorý vyšiel z druhej svetovej vojny s menším územím, ako mal pred ňou. Prišiel totiž o Podkarpatsko, región s rozlohou 14-tisíc štvorcových kilometrov a s pol miliónom obyvateľov. Ako sa to mohlo stať?
Na začiatku tejto histórie bola dohoda. Zdalo sa, že je to dobrá dohoda. A dobré dohody, ako sa vraví, robia dobrých priateľov. Len čo niektorá časť oslobodeného územia prestane byť pásmom vojnových operácií, preberajú na nej všetku moc československé úrady. V pondelok 8. mája 1944, čiže presne rok pred kapituláciou nemeckej brannej moci, sa na tom v Londýne dohodli predstavitelia exilovej vlády ČSR a Sovietskeho zväzu. Pásmom vojnových operácií sa rozumelo územie ležiace 50 kilometrov za frontom a krylo sa zhruba s tylom postupujúcej armády.
Prezident Edvard Beneš sa v rovnakom čase, čiže pred 70 rokmi, pokúšal dosiahnuť podobnú dohodu aj so západnými Spojencami – členmi protihitlerovskej koalície, ale z nejakých dôvodov z toho zišlo. Rokovania so Sovietmi tiež neboli jednoduché – trvali viac ako dva mesiace – nakoniec však dohoda bola podpísaná. Benešovi na nej osobitne záležalo, ako keby už vtedy vedel, že Slovensko i Česko budú oslobodené z východu a nie zo západu. A že s budúcimi osloboditeľmi si treba vopred stanoviť pravidlá odovzdávania moci. Dosť na tom, že dohoda sa začala porušovať už o pol roka, pričom nečakaným spôsobom… Kde sa vzala „Zakarpatská Ukrajina“ V polovici októbra 1944 sa začala Karpatsko-užhorodská operácia 4. ukrajinského frontu. V priebehu dvoch týždňov sovietske vojská obsadili Podkarpatsko, ktoré sa predtým nachádzalo pod maďarskou a od marca 1944 aj pod nemeckou okupačnou správou. Treba vari pripomenúť, že pred vojnou bolo Podkarpatsko súčasťou Československej republiky, jej najvýchodnejšou provinciou. A že podľa zmluvy o spojenectve, uzavretej koncom roku 1943 medzi ZSSR a ČSR s platnosťou na 20 rokov sa obe strany zaviazali obnoviť Československo v jeho predmníchovských hraniciach. Teda aj s Podkarpatskom ako jeho neoddeliteľnou súčasťou. Prvým signálom, že sa niečo zásadne mení, mal byť už rozkaz Josifa Stalina z 28. októbra 1944, ktorým slávnostne oznamoval, že sovietske vojská deň predtým „získali na území Československej republiky kontrolu nad hlavným mestom Zakarpatskej Ukrajiny – Užhorodom“. Zrazu sa tu operovalo novým pojmom „Zakarpatská Ukrajina“, hoci takáto administratívno-územná jednotka v ČSR nikdy neexistovala. Ďalší krok už vyvolal znepokojenie aj v londýnskom exile. Sovietske velenie rozdelilo totiž kraj na dve zóny. „Sovietsku zónu“, v ktorej sa ocitli aj najväčšie mestá Užhorod a Mukačevo, vyhlásili za pásmo vojnových operácií, hoci front sa od nich vzdialil na viac ako 50 kilometrov. Menšia časť kraja predstavovala „československú zónu“. Podľa dohody z 8. mája 1944 smel do pásma, kde už neprebiehali vojnové operácie, vkročiť delegát československej vlády so sprievodom, aby tam zakladal správne orgány – národné výbory, mobilizoval mužov do československých vojenských jednotiek, a vôbec, aby organizovali život na oslobodenom území. Londýn vyslal do Užhorodu Františka Němca, exilového ministra pre obnovu hospodárstva, a generála Antonína Hasala. Sovietske velenie však určilo československému delegátovi iné sídlo, menej významné mesto Chust, a do Užhorodu ho ani nepustilo. Ale sovietske komandatúry aj v „československej zóne“ robili všetko možné i nemožné, aby paralyzovali prácu národných výborov, ktoré tam onedlho začali vznikať. Bolo z toho dvojvládie. O pár týždňov na konferencii v Mukačeve založili emisári Moskvy „Komunistickú stranu Zakarpatskej Ukrajiny“. Ako svoju hlavnú úlohu strana vytýčila „opätovné zjednotenie Zakarpatskej Ukrajiny so Sovietskou Ukrajinou“. Šidlo sa konečne vykľulo z vreca. „Moskva týmto spôsobom naplánovala anexiu východnej provincie ČSR, Podkarpatskej Rusi.“ tvrdí Ivan Pop, rusínsky historik, ktorý žije v Česku. Komu slúžil Ivan Turjanica Navonok to však vyzeralo tak, že Moskva s dianím na Podkarpatsku, teda na „Zakarpatskej Ukrajine“, nemá nič spoločné. Za všetko vraj môže „... masové a spontánne hnutie miestneho obyvateľstva (takzvaných „Rusínov“) za ich právo na sebaurčenie.“. Tak vysvetľovali situáciu zástupcovia sovietskeho velenia delegátovi Němcovi a neskôr aj Stalin Benešovi. Povedané dnešným slovníkom, mohli za to podkarpatskí proukrajinskí – alebo skôr prosovietski? – separatisti. Němcovi muselo byť na tom najčudnejšie, že ich viedol nadporučík Ivan Turjanica. Ten istý Turjanica, ktorého mu v októbri 1944 poslal ako poradcu, znalca miestnych pomerov, sám generál Ludvík Svoboda, veliteľ 1. československého armádneho zboru.
Ivan Turjanica (1901 – 1955), kľúčová postava v realizácii scenára anexie "Podkarpatska". Kto bol Turjanica? Rodák z dedinky Rjapiď pri Chuste sa pôvodne vyučil za kominára. V roku 1925 vstúpil do KSČ, ktorá vtedy začala pôsobiť aj na „Podkarpatskej Rusi“. Onedlho tam riadil červené odbory a neskôr aj oblastnú organizáciu strany. V rokoch 1930 – 1933 absolvoval Turjanica vysokú školu pre robotnícke kádre v Charkove. Podľa najnovších zistení ukrajinských historikov práve tam ho tajná sovietska služba NKVD zverbovala za agenta. Na jej príkaz sa v roku 1942 prihlásil do československej vojenskej jednotky, ktorá sa práve formovala v Buzuluku. Pôsobil v nej ako osvetový dôstojník. V Chuste, kde sídlila československá delegácia, sa však Turjanica ani poriadne neohrial. Už 4. novembra 1944 sa vypýtal do Mukačeva – vraj navštíviť matku – odkiaľ sa nevrátil. So skupinou podobných „osvetových“ dôstojníkov a poddôstojníkov tam totiž začal organizovať konferenciu komunistov. Narýchlo založená KS Zakarpatskej Ukrajiny si Turjanicu zvolila na svoje čelo. A vyhlásila spomínaný plán „znovuzjednotenia“ Zakarpatska so sovietskou Ukrajinou. Pritom v prípade Podkarpatska išlo o územie, ktoré po stáročia patrilo do Rakúsko-Uhorska, a po jeho rozpade pripadlo Československu. Udalosti nabrali ešte rýchlejší spád. O ďalší týždeň, 26. novembra 1944, sa konal 1. zjazd národných výborov „Zakarpatskej Ukrajiny“. Vyše 600 delegátov (ako neskôr vysvitlo, starostlivo vybraných sovietskymi komandatúrami) jednomyseľne schválilo (pod taktovkou agentov NKVD) Manifest (napísaný v Moskve) o „opätovnom zjednotení Zakarpatskej Ukrajiny so Sovietskou Ukrajinou.“. Podľa svedectiev pamätníkov sa niekto z delegátov zjazdu pred tým hlasovaním opýtal, či by takúto závažnú vec nebolo treba predložiť na referendum. Neznámeho odvážlivca však okamžite umlčali. Na zjazde bola ustanovená tzv. Národná rada na čele – akože ináč – s Ivanom Turjanicom. Ten v horlivosti prekonával očakávania svojich chlebodarcov, ktorí ho museli dokonca mierniť. Veď s okamžitou platnosťou zaviedol na celom území kraja moskovský čas namiesto stredoeurópskeho, a za symboly nového bábkového štátu vyhlásil hymnu a zástavu ZSSR! Turjanica však zašiel ešte ďalej, keď dekrétom Národnej rady zriadil tzv. Ľudovú družinu, akési ozbrojené sily „Zakarpatskej Ukrajiny“. Mali pomôcť pri „zjednocovaní všetkých ukrajinských území“, čiže tých, kde žili Rusíni. Turjanica tým myslel prešovský kraj na Slovensku (ale až po Poprad!), haličskú Lemkovinu (juhovýchodné Poľsko), Marmaroš v Rumunsku a časť maďarského územia po Debrecín. (!!!) Benešov veľký omyl Podľa Ivana Popa mala „Zakarpatská Ukrajina“ plniť istý časť úlohu nárazníkového bábkového miništátu medzi československou vládou v Londýne a vládou ZSSR. Začiatkom decembra 1944 Turjanica osobne odovzdal Němcovi uznesenie zjazdu. Ten sa mu odmietol podvoliť, odvolával sa na spojeneckú zmluvu so Sovietskym zväzom i na dohodu z 8. mája o výkone moci na oslobodenom území. Nasledovalo ultimátum Národnej rady, aby československá delegácia do troch dní opustila Podkarpatsko. V mene Národnej rady potom Turjanica poslal list Benešovi do Londýna s oznámením, že Zakarpatská Ukrajina vystupuje zo zväzku ČSR. Beneš sa s tým odmietol zmieriť, ale koncom decembra 1944 už aj on pochopil, že Podkarpatsko je zrejme nenávratne anektovaná Sovietskym zväzom. „Prezident a vláda môžu iba konštatovať,“ uvádzalo sa vo vyhlásení Benešovej kancelárie, „že nemajú možnosť uskutočňovať štátnu suverenitu na „Podkarpatskej Rusi“, ale ani nemajú právo sa jej zriekať.“ Sovietskemu veľvyslancovi v Londýne síce Beneš vyjadril protest proti nepochopiteľnému dianiu na Podkarpatsku, ale z Moskvy od ministra zahraničia Viačeslava Molotova dostal veľmi chladnú odpoveď. Beneš očividne nechcel vyvolať na sklonku vojny diplomatický škandál s veľkým spojencom, a navyše mal zlé svedomie. Ešte v roku 1939 a potom v auguste 1941 keď si chcel nakloniť Stalina pripustil v rozhovore s vtedajším sovietskym veľvyslancom Ivanom Majským možnosť povojnového pripojenia ´Podkarpatskej Rusi´ k ZSSR. Stalin na to dlho nereagoval, na záznam rozhovoru sa odvolal až v čase, keď prišlo na lámanie chleba. Podľa nedávno sprístupnených ruských archívov však s možnosťou anexie Podkarpatska pracovala komisia pre stanovenie povojnových hraníc ZSSR, vytvorená pri sovietskom ministerstve zahraničia, už prinajmenšom od roku 1942. Vychádzala pritom aj z Benešových „nezáväzných“ vyjadrení. Beneš neskôr svojmu blízkemu spolupracovníkovi Edvardovi Táborskému vysvetľoval, ako to myslel: „Podkarpatská Rus môže po vojne patriť iba nám alebo Rusku. Dôležité je, aby nepatrila Maďarsku.“ (!!!) Je zaiste zaujímavé, že podobne vtedy zmýšľal – no nielen zmýšľal – aj vodca exilového vedenia KSČ v Moskve a budúci československý prezident Klement Gottwald. „Budúca republika bude štátom Čechov, Slovákov a Podkarpatských Ukrajincov, bude štátom národným a slovanským,“ vyhlasoval Gottwald pred novembrom 1944. Zároveň však o niečo neskôr v rozhovore so Stalinom – na jeho priamu otázku – odpovedal, že „Podkarpatská Rus by sa mohla pripojiť k Sovietskemu zväzu“. (!!!) Stalin dal teda začiatkom roku 1945 Benešovi jasne najavo, že ak bude robiť s Podkarpatskom ťažkosti, má v Moskve pripraveného namiesto neho náhradníka, ktorý s ním vo všetkom súhlasí. A že vo svojich územných nárokoch môže zájsť oveľa ďalej.
,,Odstúpenie“ „Podkarpatskej Rusi“ Sovietskemu zväzu v dobovej tlači. Historici v tejto súvislosti upozorňujú, že Beneš sa obával precedensu – rozdelenia územia Československa po jeho obsadení Červenou armádou. Preto žiadal veľvyslanca v Moskve Zdeňka Fierlingera, aby informoval sovietsku vládu o dvoch podmienkach odstúpenia Podkarpatska. Po prvé, že sa tak stane po skončení vojny a schválení československým parlamentom. A, po druhé, že sovietska vláda prisľúbi, že nebude postupovať rovnakým spôsobom ako voči Podkarpatsku aj vo vzťahu k Slovensku. Odpovede sa dočkal od samotného Stalina, ktorý Benešovi pritakal, a pritom medzi riadkami sa mu posmieval. Opätovne sa odvolával na právo národov na sebaurčenie a s Benešom bol zajedno vlastne len v jednom – definitívne riešenie otázky „Zakarpatskej Ukrajiny“ môže vraj počkať dovtedy, kým nenastane vhodná príležitosť. Hralo sa o Prešovský kraj Nakoľko bola vtedy reálna hrozba rozdelenia Slovenska a pripojenia jeho východnej časti k sovietskej Ukrajine, a teda k ZSSR? Otázkou sa zaoberali už aj viacerí historici na Slovensku, najmä Marián Gajdoš, Michal Šmigeľ a Ivan Vanat. Podľa Šmigeľových zistení už koncom roku 1944 a začiatkom nasledujúceho roku začali z Podkarpatska prenikať na územie predovšetkým severovýchodného Slovenska s pomocou sovietskych tajných služieb skupiny agitátorov. Usilovali sa vyvolať medzi miestnym obyvateľstvom hnutie za pripojenie k „Zakarpatskej Ukrajine“. „Podpisové akcie sa uskutočňovali na rôznych miestach a v obciach regiónu,“ uvádza Šmigeľ. „Boli však získavané rôznym, často aj podvodníckym spôsobom, a nechýbal pri tom nátlak, resp. vyhrážky.“ Napokon 1. marca 1945 sa uskutočnil v oslobodenom Prešove snem delegátov z okresov Stará Ľubovňa, Sabinov, Bardejov, Humenné, Medzilaborce, Snina, Svidník a Stropkov. Vytvorili na ňom Ukrajinskú národnú radu Prjaševščiny, ktorá v rezolúcii už vtedy načrtla svoju predstavu pripojenia časti slovenského územia k ZSSR. Na čelo rady zvolili učiteľa Vasiľa Karamana, ktorý bol zrejme spolupracovníkom NKVD. Jeho skupina preto postupovala podľa scenára, ktorý sa už skôr osvedčil na Podkarpatsku. „Vari najdôležitejšie bolo, že Rusínov zo severovýchodného Slovenska začali zrazu prezentovať ako Ukrajincov alebo ukrajinskú národnostnú menšinu,“ upozorňuje Šmigeľ. A celé toto územie nazývali „Prešovskou Ukrajinou“. (!!!) Nikita Chruščov v posmrtne vydaných pamätiach uvádza, že približne v tom čase ho v Kyjeve navštívila delegácia zo severovýchodu Slovenska. „Žiadali, aby ich územie bolo pripojené k ZSSR,“ spomínal tento v roku 1945 najvyšší stranícky a štátny činiteľ Ukrajiny. Slovenským Rusínom údajne odpovedal, že to sotva bude možné, lebo by sa to dotklo Čechov, ale najmä Slovákov. Po odchode delegácie sa hneď skontaktoval so Stalinom. Ten už mal spontánnych „iniciatív“ Turjanicu a jeho Národnej rady plné zuby. Z marmorošského okruhu v Rumunsku práve dostal žiadosť tamojšieho Národného výboru o pripojenie k Zakarpatskej Ukrajine. A z Maďarska prišla správa, že Turjanicove Ľudové družiny obsadili niekoľko tamojších prihraničných obcí. „Zastavte toho zurvalca, jeho iniciatívy už nepotrebujeme,“ prikázal Stalin Chruščovovi. Čo sa týka prešovského kraja, Stalin nemohol mať oň v tom čase záujem aj z iného dôvodu: Beneš bol už povoľný. Koncom marca 1945 sa uskutočnili v Moskve sovietsko-československé rokovania na najvyššej úrovni. Beneš počas nich potvrdil, že pripojenie „Zakarpatskej Ukrajiny“ k ZSSR považuje za prirodzené, a len zopakoval, že formálne sa všetko uzavrie po oslobodení Československa riadne zvoleným parlamentom. Integrita obnovenej ČSR by tým bola zabezpečená, pomyslel si asi jej prezident. Pravda, už bez východnej provincie… (!!!) Dar osloboditeľovi generalissimovi Oslobodzovanie slovenského územia prebiehalo už v tom čase podľa dohody z 8. mája. Iste, vyskytli sa známe excesy, napríklad svojvoľné rekvirovanie cudzieho majetku sovietskymi vojakmi, niektoré ich násilné skutky voči civilistom a pod., ale tie velitelia spravidla prísne trestali. Sovietske velenie dokonca zmenšovalo pásmo vojnových operácií, aby ostatné územie za frontom mohli preberať pod svoju správu československé štátne a verejné orgány, v tomto prípade najmä národné výbory. Velenie 40. armády takto zúžilo operačné pásmo na svojom úseku v uvedenom období z 50 takmer na 25 kilometrov. Akoby na revanš 4. apríla 1945 sa československá vláda kladne postavila k otázke „Zakarpatskej Ukrajiny“: „Vláda si želá, aby táto otázka bola riešená podľa demokraticky prejavenej vôle karpatsko-ukrajinského ľudu,“ stojí v Košickom vládnom programe. (!!!) Už 25. júna toho istého roku podpísala československá delegácia (Vladimír Clementis a Zdeněk Fierlinger) v Moskve medzištátnu zmluvu o začlenení „Zakarpatskej Ukrajiny“ do Ukrajinskej SSR, čiže do ZSSR. (!!!) Čo na tom, že príslušný Benešov dekrét má dátum 1. september 1945 a dočasné Národné zhromaždenie, čiže československý parlament, vyjadrilo súhlas s takouto zásadnou zmenou štátnych hraníc takmer o dva mesiace neskôr. Navyše sovietska štátna hranica bola na rozdiel od pôvodných predstáv posunutá ešte viac na západ, tak, aby Sovieti dostali aj železničný uzol Čop, ležiaci už na území Slovenska. Prečo až také ústupky? Jednak to bol dar Stalinovi osloboditeľovi, ale podľa českého historika Karla Kaplana si chcela Praha týmto ústretovým krokom získať podporu Moskvy a výhodnú pozíciu na rokovaniach s poľskou vládou o těšínskom probléme. (!!!) Zároveň so zmluvou podpísali vtedy v Moskve protokol k dohode o vzájomnom presídlení obyvateľstva medzi ČSR a ZSSR. Zo slovenských okresov, ktoré chcel Turjanica pripojiť k sovietskej Ukrajine, sa postupne vysídlilo takmer 12-tisíc ľudí, prevažne rusínskej národnosti. Mali osídliť územie, ktoré po návrate do starej vlasti zanechali volynskí Česi. Slávnostný návrat Lekároviec Náš príbeh mal aj epilóg. Prvé výročie oslobodenia Bratislavy Červenou armádou sa oslavovalo vo veľkom štýle. Všade viseli portréty generalissima Stalina, konali sa zhromaždenia a manifestácie vďaky osloboditeľom. Zdá sa, že druhú stranu to nielen potešilo, ale aj pomklo k dobrému skutku. Všetky denníky 7. apríla 1946 referovali o „dare sovietskej vlády Slovensku“. Vec bola predmetom diplomatickej nóty, ktorú veľvyslanec ZSSR Valerian Zorin odovzdal najvyšším československým predstaviteľom. Hovorilo sa v nej o odstúpení časti pohraničného územia v obvode obce Lekart, dnešných Lekároviec na východe Slovenska v prospech ČSR. Sovietsky zväz sa ho zriekol. Vtedajšia Zpravodajská agentúra Slovenska (ZAS) priniesla podrobnosti. Vyplývalo z nich, že Moskva prikázala svojej delimitačnej komisii, aby pri vytýčení hraničnej čiary medzi ZSSR a ČSR túto viedla „vo vzdialenosti nie viac ako 1 kilometer od obvodu obce Lekart, pričom obec a územie k nej priliehajúce zostanú na československej strane“. Niektoré noviny sa ešte v ten istý deň poponáhľali s komentármi. „Táto správa vzbudí iste radostný ohlas najmä na Slovensku,“ napísal denník Demokratickej strany Čas, „kde ju prijmú s pocitom najúprimnejšej vďaky nášmu veľkému slovanskému spojencovi, veď rozhodnutie prišlo už po stanovení hraníc medzi oboma štátmi.“ Nikde ani slovo o tom, že Lekart – Lekárovce sa nachádzali pred vojnou v administratívnych hraniciach Slovenska. A už vôbec nič o tom, že v júni 1945 prišlo Slovensko (a celá ČSR) aj o mestečko Čop a dvanásť okolitých dedín. „Podkarpatská Rus si pripomína výročie oddelenia od Československa.“ (29. jún 1995 ČTK) Pol storočia po oddelení od bývalej Československej republiky chystá niekdajšia metropola Podkarpatskej Rusi Užhorod prvé oslavy zjednotenia tejto oblasti s Ukrajinou. Výnos o oslavách 50. výročia vydal minulý týždeň prezident Ukrajiny Leonid Kučma, ktorý na slávnosť príde tento týždeň do Užhorodu osobne. „Nejde o sviatok pre sviatok, je to významný dátum v živote Zakarpatska, je to navyše podnet na riešenie sociálno-ekonomických problémov oblasti,“ vyhlásil prvý námestník predsedu zakarpatskej oblastnej rady ľudových poslancov Voldymyr Prichoďko na tlačovej konferencii v Užhorode. Zástupca miestneho vedenia zdôraznil, že oslavy uhradí ukrajinská vláda. Údajne vyjdú na 23 miliárd ukrajinských karbovancov (asi 150 tisíc dolárov). Ukrajinský parlament už minulý týždeň usporiadal pri príležitosti pripojenia Zakarpatska k Ukrajine slávnostné zasadanie. Hlavný predstaviteľ Zakarpatska Sehrij Ustyč na ňom poukázal na „dlhoročné úsilie obyvateľov Zakarpatska o zjednotenie s Ukrajinou, ktoré sa prejavilo predovšetkým v 20. sotoročí. Podľa jeho slov už po rozpade Rakúsko-Uhorska, ktorého súčasťou táto oblasť bola, bolo zrejmé, že „Zakarpatsko má patriť Ukrajine.“ „Tomáš (T.G.Masaryk) bol dobrý, mali sme pôdu a dobytok, nič nám nechýbalo, aj školy sme mali, rusínske aj české, ako si kto vybral,“ spomína 73-ročná Mária Juraščuková z Prachova. Neprekážalo jej však, že v roku 1945 do jej krajiny prišli Sovieti. Povzdychne si, že dnes stojí bochník chleba 70 tisíc, zatiaľ čo jej dôchodok je 400 tisíc ukrajinských karbovancov (asi 2,5 dolára). Užhorodský denník Sribna Zemlja uviedol, že podpísanie zmluvy 29. júna malo „celosvetový historický význam“ a „prispelo k stanoveniu spravodlivého štátno-politického zriadenia v strednej Európe“. Opozičný týždenník Zakarpatská Rus však usudzuje, že „zakarpatskí Rusíni boli premenovaní na Ukrajincov a násilne pripojení k Ukrajine“. Tento názor však zakarpatské vedenie odsudzuje a odporúča príslušným orgánom „prijatie náležitých opatrení proti podobným publikovaniam“. Historické spory však väčšinu obyvateľov Užhorodu očividne nevzrušujú. Len málokto vie, že sa v meste vôbec nijaké oslavy pripravujú. „Sviatok? Aký sviatok? Budeme oslavovať asi až deň svätého Petra a Pavla, ale to je až v júli,“ čudoval sa otázke týkajúcej sa chystania osláv predavač na užhorodskom trhovisku. „Bolo nám veľmi dobre. Tak dobre ako za Masaryka nám už nebude. Kiež by sa to mohlo vrátiť. Všetko by som za to dal,“ spomína Vasil Žiga na svoju mladosť za čias niekdajšej československej Podkarpatskej Rusi. Pán Žiga narukoval v 20. rokoch do československej armády a dva roky slúžil v Brne a Zlíne. Najviac si spomína na dobré jedlo. Tak chutne ako na vojne už sa vraj nikde nenajedol. Po vojenskej službe staval na Podkarpatskej Rusi diaľnice. Boli vraj rovné ako sklo. Dnes s hrôzou sleduje, čo sa s nimi stalo. Na prácu s českými majstrami spomína veľmi rád. Len si sťažuje, že 14 rokov práce za ČSR mu nebolo započítaných do dôchodku. Sovieti, ktorí prišli po roku 1945, mu ich prosto neuznali. „Nikto nás neutláčal, Česi boli demokrati. Priniesli nám kultúru a vzdelanie, dali by nám aj autonómiu, keby nebolo Stalina. Keby nás Česi neobetovali, bol by ich povraždil,“ hodnotí udalosti z roku 1945 73-ročný učiteľ z obce Malyj Bereznyk Mikuláš Šelepec. Zjednotenie Podkarpatskej Rusi s niekdajšou sovietskou Ukrajinou nemalo podľa učiteľových slov nič spoločné s „prejavom vôle zakarpatských obyvateľov.“ Učiteľ Šelepec bol v roku 1944 predsedom volebnej komisie. Podľa jeho slov volebné lístky nikto nepočítal. Boli vraj zvolení tí, ktorých presadili komunisti podporovaní Moskvou. Pritom každý druhý lístok podľa jeho slov obsahoval poznámku „chceme zostať v ČSR“. Na to však nikto nebral ohľad. Hlasovanie bolo fiktívne, hovorí Šelepec. „Aj keby žiadne voľby neboli, Rusi by sa nás boli zmocnili. Česi o nás nechceli bojovať,“ konštatuje učiteľ. Jeho 72-ročná žena Anna, ktorá vyštudovala české užhorodské gymnázium a univerzitu a celý život učila na dedine nemčinu, tvrdí, že Podkarpatská Rus nemohla byť česká, lebo „Česi stratili pocit slovanstva,“ zatiaľ čo Zakarpatci sa Slovanmi cítia. Preto v roku 1991 hlasovali za nezávislú Ukrajinu, aj keď s ňou dnes nie sú spokojní. „Na Čechov však spomíname s láskou a závidíme im Havla,“ hovorí. Vedúci katedry ukrajinských dejín užhorodskej univerzity Voldymyr Žadorožnyj odmieta názor pražských publicistov, podľa ktorých bol podpis zmluvy medzi ČSR a ZSSR v roku 1945 „rusínskym Mníchovom“. Historik avšak pripúšťa, že išlo o „silu zbraní,“ ktorou v tej dobe disponovala sovietska diplomacia a ktorá ju k podpisu zmluvy oprávňovala ako víťaznú mocnosť. „Len zvrhlík môže tvrdiť, že nechceme žiť s našou matkou Ukrajinou. Celému svetu sme v roku 1944 povedali, že nechceme žiť s Československom. Dnes sme šťastní, že sme sa dočkali osláv 50. výročia zjednotenia Zakarpatska s Ukrajinou,“ vyhlásil v rámci osláv 50. výročia zjednotenia v Užhorode delegát prvého zjazdu národných výborov, ktorý sa ako jeden zo 49 žijúcich pamätníkov zúčastnil na stretnutí s miestnym vedením. Malý cíp zeme sa už niekoľko storočí nemôže vyrovnať so svojimi dejinami. Prehadzovali si ho rôzne národy, ktoré tu zanechali stopy. Dnes toto územie patrí Ukrajine. Také sú povojnové dejiny a zrejme nie je dôvod na spochybnenie dnešných hraníc. Aspoň obyvatelia Zakarpatska nedali najavo, že by si niečo podobné želali. Chceli by len trošku lepšie žiť. „Podkarpatská Rus.“ Podkarpatská Rus, Podkarpatsko, Zakarpatská oblast, Zakarpatí, nebo také Stříbrná Země – mnoho názvů, ale stále je tím myšlen ten krásný kout Země s milými lidmi, kteří to neměli nikdy moc jednoduché ... Už jen skutečnost, v kolika státních útvarech se toto území jen během posledních 100 let nacházelo, kolik společenských zřízení si museli jeho obyvatelé vyzkoušet ... Nás může těšit, že oněch 20 let, kdy byl podkarpatský medvěd umístěn v horní části československého státního znaku, bylo zřejmě tím nejlepším, co této oblasti poslední staletí přinesla ...
preklad: kosák a kladivo = smrť a hlad
186/1946 Zb. Časová verzia predpisu účinná od 21.10.1946 Obsah zobrazeného právneho predpisu má informatívny charakter. 186. JMÉNEM REPUBLIKY ČESKOSLOVENSKÉ! Dr. EDVARD BENEŠ, PRESIDENT REPUBLIKY ČESKOSLOVENSKÉ, VŠEM, KTEŘÍ TENTO LIST ČÍSTI NEBO ČTOUCE SLYŠETI BUDOU, POZDRAVENÍ. JMÉNEM REPUBLIKY ČESKOSLOVENSKÉ A SVAZU SOVĚTSKÝCH SOCIALISTICKÝCH REPUBLIK BYLA SJEDNÁNA TATO SMLOUVA S PROTOKOLEM: SMLUVA MEDZI ČESKOSLOVENSKOU REPUBLIKOU A SVÄZOM SOVIETSKYCH SOCIALISTICKÝCH REPUBLÍK O ZAKARPATSKEJ UKRAJINE. PREZIDENT ČESKOSLOVENSKEJ REPUBLIKY a PREZÍDIUM NAJVYŠŠIEHO SOVIETA SVÄZU SSR, predchnutí želaním, aby národy Československej republiky a Sväzu sovietskych socialistických republík žily vo večnom úprimnom priateľstve a aby im vo vzájomnej úzkej spolupráci bola zaistená šťastná budúcnosť, rozhodli sa k tomuto účelu uzavrieť Smluvu a menovali svojimi plnomocníkmi: PREZIDENT ČESKOSLOVENSKEJ REPUBLIKY Zdenka Fierlingera, predsedu vlády a Vladimíra Clementisa, štátneho tajomníka v ministerstve zahraničných vecí; PREZÍDIUM NAJVYŠŠIEHO SOVIETA SSSR Vjačeslava Michajloviča Molotova, zástupcu predsedu Rady ľudových komisárov a ľudového komisára zahraničných vecí Sväzu SSR, ktorí, vymeniac si svoje plné moci, ktoré boly najdené v patričnej forme a v úplnom poriadku, dohodli sa na nižšie uvedenom: Článok 1. Zakarpatská Ukrajina (podľa československej ústavy nazvaná Podkarpatská Rus), ktorá bola pojatá na základe smluvy zo dňa 10. septembra 1919, uzavretej v St.-Germain-en-Laye ako samosprávny celok do rámca Československej republiky, sjednoťuje sa v súhlase so želaním, prejaveným obyvateľstvom Zakarpatskej Ukrajiny a na základe priateľskej dohody medzi obidvoma Vysokými smluvnými stranami, so svojou odvekou otčinou Ukrajinou a vteľuje sa do rámca Ukrajinskej sovietskej socialistickej republiky. Hranica ako bola medzi Slovenskom a Zakarpatskou Ukrajinou dňa 29. septembra 1938 stáva sa s prevedenými zmenami hranicou medzi Československou republikou a Sväzom sovietskych socialistických republík podľa pripojenej mapy. Článok 2. Táto Smluva podlieha schváleniu československého Národného shromaždenia a prezídia Najvyššieho sovietu Sväzu sovietskych socialistických republík. Ratifikačné listiny budú vymenené v Prahe. Táto Smluva bola uzavretá v Moskve v troch vyhotoveniach, a to každá v slovenskej, ruskej a ukrajinskej reči. Pri interpretáciách majú všetky tri texty rovnakú moc. 29. júna 1945. Z PLNEJ MOCI PREZIDENTA ČESKOSLOVENSKEJ REPUBLIKY: Zd. Fierlinger v. r. V. Clementis v. r. L. S. (L.S. = Locus Sigillum = miesto pre pečiatku); Z PLNEJ MOCI PREZÍDIA NAJVYŠŠIEHO SOVIETU SVÄZU SOVIETSKYCH SOCIALISTICKÝCH REPUBLÍK: V. Molotov v. r. L. S.; PROTOKOL KU SMLUVE MEDZI ČESKOSLOVENSKOU REPUBLIKOU A SVÄZOM SOVIETSKYCH SOCIALISTICKÝCH REPUBLÍK O ZAKARPATSKEJ UKRAJINE. Pri podpise Smluvy o Zakarpatskej Ukrajine strany sa dohodly na nižšie uvedenom: Článok 1. Vytýčenie hraníc na mieste samom, ako ich má na zreteli článok 1. Smluvy, bude prevedené Rozhraničovacou komisiou, do ktorej každá z Vysokých smluvných strán vyšle troch zástupcov, ktorí budú mať právo pribrať k rokovaniam potrebný počet znalcov. Trovy Rozhraničovacej komisie budú znášať obidva zúčastnené štáty rovnakou mierou. Článok 2. Osoby slovenskej a českej národnosti, ktoré sú príslušné (majú trvalé bydlisko) na územie Zakarpatskej Ukrajiny, majú právo optovať pre štátne občianstvo Československej republiky a to do 1. januára 1946. Opcia sa koná podľa platných zákonov Československej republiky a nadobúda účinnosti iba po súhlase československých úradov. Osoby ukrajinskej a ruskej národnosti, ktoré žijú na území Československa (v okresoch Slovenska), majú právo optovať pre štátne občianstvo Sväzu sovietskych socialistických republík a to do 1. januára 1946. Opcia sa koná podľa platných zákonov Sväzu SSR a nadobúda účinnosti iba po súhlase sovietských úradov. Osoby, ktoré použijú tohoto práva opcie, prenesú svoje bydlisko behom následujúcich 12 mesiacov po obdržaní súhlasu príslušnej vlády s opciou, do štátu, štátne občianstvo ktorého majú prijať, pri čom môžu vziať so sebou celý svoj hnuteľný majetok. Tento majetok nepodlieha z tohoto dôvodu nijakému vývoznému clu ani poplatku. Za nehnuteľný majetok dostanú odškodné. Taktiež budú odškodnené za zanechaný nehnuteľný majetok osoby českej a slovenskej národnosti, ktoré musely v dôsledku nepriateľskej okupácie opustiť územie Zakarpatskej Ukrajiny. Týmto fyzickým osobám sú postavené na roveň právnické osoby, ktoré vzhľadom na národnostné složenie ich štatutárnych orgánov, aké boly pred okupáciou, je treba považovať za české alebo slovenské. Článok 3. K uskutečneniu článku 1. Smluvy z dnešného dňa a článku 2. tohoto Protokolu, pokiaľ ide o otázky právne, majetkové a finančné, ustanovuje sa Likvidačná komisia, do ktorej každá z Vysokých smluvných strán vyšle svojich zástupcov, ktorí budú mať právo pribrať k prácam potrebný počet znalcov. Do pôsobnosti tejto komisie patrí bezúplatný prevod štátneho majetku na Zakarpatskej Ukrajine z vlastníctva Československej republiky do vlastníctva Sväzu sovietskych socialistických republík. Článok 4. Odškodnenie podľa článku 2., odseku 3. a 4., prevedie podľa zásad, vypracovaných Likvidačnou komisiou, československá rešpektívne sovietska vláda. Vysoké smluvné strany vymenia si soznamy vyplatených odškodnení a potom sa prevedie vyrovnanie vzniknuvšieho dluhu. Likvidácia všetkých odškodnení a úhrada rozdielu bude prevedená do 18 mesiacov odo dňa ratifikácie Smluvy. Článok 5. Tento Protokol, ktorý tvorí integrujúcu časť Smluvy, podlieha ratifikácii, ktorá sa uskutoční za rovnakých podmienok ako ratifikácia hlavného smluvného aktu. Moskva, 29. júna 1945.
Z PLNEJ MOCI PREZIDENTA ČESKOSLOVENSKEJ REPUBLIKY: Zd. Fierlinger v. r.; V. Clementis v. r. SHLÉDNUVŠE A PROZKOUMAVŠE TUTO SMLOUVU S PROTOKOLEM A VĚDOUCE, ŽE PROZATÍMNÍ NÁRODNÍ SHROMÁŽDĚNÍ REPUBLIKY ČESKOSLOVENSKÉ S NIMI SOUHLASÍ, PROHLAŠUJEME JE ZA SCHVÁLENY, PŘIJATY, POTVRZENY A UTVRZENY A MOCÍ LISTU TOHOTO PODEPSANÉHO NAŠÍ RUKOU VLASTNÍ JE SCHVALUJEME, PŘIJÍMÁME, POTVRZUJEME A UTVRZUJEME, SLIBUJÍCE SLOVEM SVÝM, JMÉNEM REPUBLIKY ČESKOSLOVENSKÉ, ŽE JE PEVNĚ A NEPORUŠITELNĚ ZACHOVÁME A NEDOPUSTÍME, ABY PROTI NIM JEDNÁNO BYLO Z JAKÉKOLI PŘÍČINY A JAKÝMKOLI VYMYŠLENÝM ZPŮSOBEM. TOMU NA SVĚDOMÍ JSME TENTO LIST VYHOTOVITI KÁZALI A K NĚMU PEČEŤ REPUBLIKY ČESKOSLOVENSKÉ PŘITISKNOUTI DALI. JENŽ JEST DÁN NA HRADĚ PRAŽSKÉM, DNE 12. LEDNA LÉTA TISÍCÍHO DEVÍTISTÉHO ČTYŘICÁTÉHO ŠESTÉHO. PRESIDENT REPUBLIKY ČESKOSLOVENSKÉ: Dr. EDVARD BENEŠ v. r. ; MINISTR ZAHRANIČNÍCH VĚCÍ: (L. S.) JAN MASARYK v. r. Vyhlašuje se s tím, že ratifikační listiny byly podle článku 2 smlouvy vyměněny v Praze dne 30. ledna 1946 a že tímto dnem tato smlouva nabyla účinnosti. Změna hranic v úseku obce Lekartu, provedená dodatečně ve prospěch Československé republiky výměnou not mezi vládami obou států, není na mapě připojené ke smlouvě vyznačena. Masaryk v. r. Prevziať prílohu - Obrázok 01 Ruské znenie textu Prevziať prílohu - Ruské znenie textu Ukrajinské znenie textu Prevziať prílohu - Ukrajinské znenie textu https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1946/186/
Daniel Kerekes Stratená zem. Ako Slovensko prišlo o časť územia https://dennikn.sk/blog/980513/stratena-zem-ako-slovensko-prislo-o-cast-uzemia/
Hlavná ulica a železničná stanica v Čope. Foto: Daniel Kerekes Slovensko-ukrajinskú hranicu nedávno zviditeľnil film Čiara. Pomerne populárny film sa snaží divákovi priblížiť život v slovensko-ukrajinskom pohraničí dramatickým spôsobom. Napriek snahe filmárov popularizovať fenomén pohraničného života, o slovensko-ukrajinskej hranici vieme stále málo. Nevieme napríklad to, že bola posunutá v náš neprospech a že z časti slovenského územia sa z ničoho-nič stal Sovietsky zväz. Čop. Je 8:40 kyjevského času. Miestni majú na hodinkách 7:40. Na rýchlikovú železničnú stanicu prichádza medzinárodný osobný vlak z Čiernej nad Tisou do Čopu. Vystupujú z neho asi traja ľudia. Vlak jazdí dvakrát za deň. Asi desaťkilometrovú trasu urobí za hodinu. Nie preto, že by mal zastávky. Žiadne nemá. Zdržuje ho colná a hraničná kontrola. Je to jediné osobné železničné spojenie medzi Slovenskom a Ukrajinou, a vôbec jedno z mála železničných spojení medzi Západom a Východom. Cesta tam stojí dve eurá. Naspäť tri. Pomerne vysoká cena pre obyvateľov jedného z najchudobnejších regiónov Európy. Pri dverách vedúcich z colnice do staničnej budovy postávajú taxikári a zmenári. Je ich o dosť viac ako vlakov, ktoré miestna colnica odbaví. Je ich dokonca o dosť viac ako priemerný počet cestujúcich vo vlaku. Pravdepodobne bez licencie a bez dokladu vás odvezú kam chcete. Cena závisí od jazyka, ktorým sa prihovoríte. Oni hovoria všetkými. Maďarsky, slovensky, ukrajinsky, či rusky. V časoch analógového vysielania sa dali bez problémov chytiť slovenské a maďarské stanice. To je aj jeden z dôvodov, prečo miestni používajú „slovenský“ alebo „maďarský“ čas, hoci oficiálny kyjevský má o hodinu viac. Opýtať sa miestnych na čas odchodu autobusu môže byť zradné. Na tejto pohraničnej idylke nie je v zásade nič zvláštne. Možno iba to, že najstarší obyvatelia pamätajú časy, keď cesta z Čiernej do mestečka Čop nebola ničím výnimočná. Žiadna hranica, ani administratíva, žiadne kontroly. Žiadne pašovanie alkoholu či cigariet. Aj Čierna, aj mestečko Čop patrili do rovnakého okresu Kráľovský Chlmec. A Čop bol vtedy integrálnou súčasťou Slovenska, teda Slovenskej krajiny v rámci Československa. Viedla tadiaľ aj významná československá štátna cesta. Tá tam stojí dodnes, akurát, že je na mieste, kde pretína hranicu, prekopaná. Hranica ako ju nepoznáme Slovensko-ukrajinská hranica má zaujímavú históriu, jej vývoj podrobne zachycuje kniha profesora Švorca. Po prvej svetovej vojne sa Podkarpatská Rus, jeden z najmenej rozvinutých regiónov rakúsko-uhorskej monarchie, nečakane stala súčasťou Československa. Československo bolo unitárnym štátom a vnútorné hranice nemalo a nepotrebovalo, no Podkarpatská Rus mala trochu špecifické postavenie. Podmienkou pripojenia tohto regiónu k Československu bolo garantovanie autonómie pre podkarpatských Rusínov. V záujme všetkých tak bolo, aby sa vnútorná hranica medzi Slovenskom a Podkarpatskou Rusou určila. Muselo byť jasné a nesporné, na akom teritóriu bude autonómia platiť. Prvotne stanovená vnútorná administratívna hranica šla korytom rieky Uh tak, že sa celý Užhorod ponechal na Podkarpatskej Rusi a ďalej hranica tiahla na juh. Výhodne od obce Ašváň ústila do rieky Tisa.
Prvá hranica medzi Slovenskom a Podkarpatskou Rusou. Zdroj: Wikipedia Rusínske podkarpatské politické elity neboli spokojné s určením hranice a dožadovali sa jej posunu na západ, predovšetkým v jej severnej časti. Argumentom boli Rusíni žijúci na severovýchode Slovenska. Československo tejto požiadavke podkarpatských politikov čiastočne vyhovelo a chotáre niektorých rusínskych obcí na severovýchode Slovenska priradilo do okresov ležiacich na Podkarpatí. Tým sa na severovýchode hranica posunula smerom na západ. Pre československé úrady bola otázka vnútornej administratívnej hranice týmto uzavretá. Je nutné pripomenúť, že hranica existovala len na papieri. Sľúbená autonómia sa v Československu nerealizovala a tak hranica mala len minimálny, resp. takmer žiadny, dosah na životy miestnych. Strata Podkarpatskej Rusi Tesne pred druhou svetovou vojnou Podkarpatskú Rus obsadili maďarské vojská a vtelili ju do územia Maďarska. Následne maďarská armáda posunula slovensko-podkarpatskú, resp. maďarskú, hranicu ďalej na západ. Maďari to odôvodňovali tým, že chránia záujmy Rusínov. Počas vojny sa československé politické elity dohodli, že sa Československo obnoví vo svojich pôvodných hraniciach. Súhlasili s tým aj Sovieti, avšak tí už mali prichystaný plán na pripojenie Podkarpatskej Rusi k Sovietskemu zväzu. Po oslobodení Československa a skončení vojny na území Podkarpatskej Rusi Červená armáda ostala a československým úradom znemožňovala spravovať a kontrolovať toto územie. Medzitým sa už v Moskve rokovalo o odstúpení Podkarpatska Sovietskemu zväzu. Československé politické elity si pragmaticky uvedomovali, že diplomatický alebo vojenský boj o Podkarpatskú Rus by bol so Sovietskym zväzom márny. Sovieti na Podkarpatí dávali miestnym podpisovať petície a memorandá, že chcú do Sovietskeho zväzu. Mnohí to museli podpísať pod nátlakom. Na medzinárodnom poli by Československo diplomaticky boj asi nevyhralo. Pred vojnou bolo Československo Spoločnosťou národov silne kritizované za nerealizáciu garantovanej autonómie. Okrem toho, Sovieti boli víťazom vojny a zámer začleniť toto územie do Ukrajinského štátu v rámci Sovietskeho zväzu obhajovali potrebou zjednotiť ukrajinský národ. Zámerne sa už prestalo používať označenie Rusín a Podkarpatskú Rus už nazývali Zakarpatskou Ukrajinou. I keď de jure bolo územie stále integrálnou súčasťou Československa. Ako železnica zmenila ľuďom životy V prvej polovici dvadsiateho storočia bola železnica veľký fenomén. Železničné spojenie určovalo dôležitosť mesta; mala tiež nepochybne vojensko-strategický význam. Jedna taká železnica viedla aj z Čopu do Užhorodu. Čop bol vtedy, rovnako ako dnes, železničnou križovatkou a Užhorod bol na ňu odkázaný v prípade spojenia so zvyškom Podkarpatska. Sovieti si strategický význam tejto železnice uvedomili a sovietski vojaci ju už po vojne nepustili, hoci jej značná časť ležala na slovenskom území. Z archívnych materiálov českého ministerstva vnútra vyplýva, že si sovietski diplomati pri rokovaniach o odstúpení Podkarpatska vyjednali, že sa nová štátna hranica pri železnici určí tak, aby železnica ostala neprerušene v Sovietskom zväze. Československá diplomacia urobila pomerne veľký ústupok a súhlasila s odstúpením šiestich obcí popri železnici. Otázne je, ako veľmi mohli v dobových pomeroch československí diplomati odporovať sovietskym požiadavkám. Išlo o mestečko Čop a dedinky Ašváň, Tégľaš, Surty, Malé Rátovce a Veľké Rátovce. Obyvatelia týchto obcí vlastne nič netušili. Železnica im zmenila štát, v ktorom mali žiť.
Južná časť slovensko-ukrajinskej hranice. Fialovou farbou je vyznačená súčasná hranica, zelenou hranica, ktorá by rešpektovala dohodu o odstúpení šiestich obcí kvôli železnici a červenou je vyznačená pôvodná hranica. Mapa: Daniel Kerekes Odstúpiť inému štátu šesť obcí bez akejkoľvek kompenzácie bolo aj na tú dobu veľké sústo. Pre porovnanie môžeme zmieniť, že Československo si v obdobnom čase uplatňovalo požiadavku voči Maďarsku na päť obcí: Jarovce, Rusovce, Čuňovo, Rajka a Bezenye. Československo to odôvodňovalo potrebou územia pre rozširovanie Bratislavy. Vtedajším mocnostiam sa táto požiadavka zdala neprimeraná, a to aj napriek tomu, že Československo bol víťazný štát a Maďarsko porazený. Odklepli nakoniec len tri. V Maďarsku to samozrejme vyvolávalo veľké kontroverzie. Problematická mierka Dňa 29. júna 1945 v Moskve podpisujú za Československo predseda vlády Fierlinger a štátny tajomník ministerstva zahraničných vecí Clementis s Molotovom zmluvu o Zakarpatskej Ukrajine. Súčasťou zmluvy bola mapa, podľa ktorej sa mala vytýčiť nová hranica. Mapa mala rešpektovať pôvodnú krajinskú hranicu a dohodu o šiestich obciach kvôli železnici. Hranicu v teréne vytýčila zmiešaná rozhraničovacia komisia. Vytyčovala sa pomerne rýchlo a na vtedajšiu dobu aj pomerne viditeľne. Nebolo zvykom, že sa kvôli hranici vyrúbavali lesné pásy či pomerne husto stavali pevné hraničné stĺpy a kamene. Mala to byť moderná hranica, ale to už naznačovalo, že bude prísna a nepriechodná. V severnej časti sa hranica vytyčovala podľa krajinskej hranice. Miestami však kvôli terénu a technickým možnostiam nie úplne presne. Nepresnosti boli väčšinou v neprospech Československa. Každopádne však rešpektovala umiestnenie obcí na jednej alebo druhej strane pôvodnej krajinskej hranice. Problém ale nastal v južnej časti. Z mapy s mierkou 1:500 000, ktorá bola súčasťou zmluvy, nebolo jednoduché preniesť hranicu do terénu. Už len samotná hrúbka čiary v mape s takou mierkou vytvárala v teréne veľký manévrovací priestor. Sovieti si tento priestor maximalizovali vo svoj prospech. Československá strana v rozhraničovacej komisii žiadala vytyčovacie práce v tomto úseku pozastaviť a počkať si na presnejšiu mapu. Sovieti odmietli. A tak sa nič netušiaci obyvatelia ďalších siedmych slovenských obcí ocitli v Sovietskom zväze. Išlo o obce Šalamúnová, Palov, Malé Slemence, Palaď, Komárovce, Galoč a Batva. Hranica stredom obce Asi najsmutnejší príbeh novej hranice stelesňuje obec Slemence. Administratívne šlo o dve obce, Malé a Veľké Slemence, ktoré ležali na slovenskom území. Prakticky však šlo o jednu obec.
Obec Slemence, ktorá bola rozdelená novou štátnou hranicou. Zelenou čiarou je vyznačená hranica, ktorá by rešpektovala dohodu o odstúpení územia okolo železnice. Mapa: Daniel Kerekes Po vytýčení novej československo-sovietskej hranice ostal chotár Malých Slemeniec na sovietskej strane. Prísne strážená hranica rozdelila rodiny a priateľstvá v podstate navždy.
Uzavretá a strážená hranica medzi Malými a Veľkými Slemencami. Zdroj: Česká televize Podľa výpovedí ľudí v dokumentárnom filme Hranica, sa v najhorších časoch ľudia nesmeli cez hranicu ani rozprávať. Komunikovali spevom pri práci na poliach alebo si posielali správy pomocou sliepok. Až na Vianoce v roku 2005 v obci otvorili hraničný priechod. Obec so šťastným koncom Obec Lekárt, dnes Lekárovce, tvorili prevažne Slováci. Ležala na slovenskom území, avšak ešte pred druhou svetovou vojnou, pravdepodobne z praktických dôvodov, sa dostala do Užhorodského okresu, a tým pádom na teritórium Podkarpatskej Rusi.
Priebeh pôvodnej hranice (červenou) okolo obce Lekárt (Lekárovce). Mapa: Daniel Kerekes Kým hranica medzi Slovenskou krajinou a Podkarpatskou Rusou existovala len na papieri, ľuďom mohlo byť jedno, kde sú administratívne pričlenení. Po vojne však do obce prišli sovietski vojaci a nad obcou prevzali správu. Neskôr sa jej obyvatelia dozvedeli, že Podkarpatská Rus spolu s jej obcou pripadne Sovietskemu zväzu. Rozhraničovacia komisia už aj vytýčila hranicu. Obyvatelia Lekártu ale voči pripojeniu k Sovietskemu zväzu protestovali. Sovietski vojaci ich ale nepočúvali a rozhraničovacia komisia si robila len svoju prácu. Obrátili sa tak petíciou na československú vládu. V petícii deklarovali, že ak ich obec neostane v Československu, tak všetci obyvatelia budú optovať na československé občianstvo a presťahujú sa na československé územie. V petícii je tiež zmienka o tom, že nemohli priložiť obecnú pečať, lebo ju majú sovietski vojaci.
Z petície obyvateľov Lekártu. Zdroj: Národní archív v Prahe Československá vláda sa s požiadavkou obyvateľov Lekártu obrátila na Sovietski zväz, ktorý nakoniec Lekárt Československu odstúpil. Dodnes sa však v rôznych zdrojoch mylne objavuje informácia, že Lekárt bol Československu odstúpený recipročne za odstúpené územia okolo železnice. Faktom však je, že Sovietsky zväz s odstúpením obce vôbec nepočítal. Zásluhu na pripojení Lekártu k Československu mali predovšetkým jej obyvatelia a vtedajší rezort diplomacie pod vedením Jána Masaryka. Bol to v tej dobe jeden z mála diplomatických úspechov Československa vo vzťahu k Sovietskemu zväzu.
Z petície obyvateľov Lekártu. Zdroj: Národní archív v Prahe V správe národnej bezpečnosti ministerstvu vnútra sa uvádza, že sovietska pohraničná stráž opustila Lekárt 3. apríla 1946. V správe sa ďalej uvádza, že pohraničníci z obce vyviezli všetkých zakarpatských Ukrajincov, dve mláťačky s traktormi a 20 ton pšenice a raži. Maďari boli všetkým ukradnutí Sovietsky zväz sa Podkarpatska domáhal argumentujúc prianím podkarpatských Rusínov a Ukrajincov integrovať sa do Ukrajiny. Paradoxom celej situácie ale je, že na územiach, ktoré Sovietsky zväz získal posunom hranice smerom na západ, nežili takmer žiadni Rusíni ani Ukrajinci.
Zo správy československej delegácie v rozhraničovacej komisii ministerstvu vnútra. Píše sa o davoch ľudí, ktorí chcú optovať na československé občianstvo. Zdroj: Národní archív v Prahe Išlo o obce s maďarským obyvateľstvom. Maďari, rovnako ako Nemci, neboli v Československu po vojne veľmi obľúbení. Možno aj to bol dôvod, prečo sa československá diplomacia o dotknuté územie viac nezasadila. Legislatíva dala obyvateľom Podkarpatska možnosť optovať na československé občianstvo. Táto možnosť bola ale daná len Slovákom a Čechom. Maďarom, Ukrajincom a Rusínom ostával len nelegálny útek. Mnohým sa to ale nepodarilo. Tí, ktorým sa to podarilo, však prišli o všetok svoj majetok. Slovensko stratilo posunom hranice 13 obcí, 14 106 hektárov územia a 10 369 obyvateľov. Podľa informácií, ktorými disponujem, si Československo a ani Slovensko toto územie nikdy nenárokovalo späť. Dnes toto územie patrí k najmenej rozvinutým regiónom Európy.
22. 11. 2020 Před 75 lety se Československo rozloučilo s Podkarpatskem. Oblast se „vrátila“ Ukrajině, k níž dříve nepatřila „Stará hranice mezi bývalou Podkarpatskou Rusí a Slovenskem se změnila. Namísto zemské hranice nastoupila hranice státní, která nás však nebude oddělovat od Sovětského svazu,“ informoval o definitivním konci společného soužití Čechoslováků a Rusínů Československý filmový týdeník 1945. Přesně před 75 lety, 22. listopadu 1945, Prozatímní Národní shromáždění schválilo zákon o připojení Podkarpatska k Ukrajinské SSR. Oblast se tak „vrátila“ zemi, ke které historicky nikdy nepatřila. Podkarpatská Rus (nazývaná též Zakarpatskou Ukrajinou či prostě Zakarpatskem) byla od konce 11. století až do roku 1918 pod uherskou nadvládou. Území bylo osídleno převážně Rusíny, v jižních rovinatých oblastech však převažovali Maďaři. Existovala zde také početná německá, židovská a rumunská menšina. Politické okolnosti po konci první světové války vedly k tomu, že oblast – jejíž velikost by zhruba odpovídala společné rozloze Jihomoravského a Olomouckého kraje – se na dvě desetiletí stala součástí Československa. S tím, že se součástí nového státního útvaru stane také Podkarpatská Rus, přitom čeští a slovenští politici ve svých původních plánech nepočítali. Například budoucí prezident Tomáš Garrigue Masaryk se ještě v roce 1914 domníval, že oblast připadne Rusku. Cestu k tomu, že hranice nově vznikající republiky budou sahat až k Rumunsku, otevřelo rozhodnutí Národní rady uherských Rusínů. Podle historika Bohdana Zilynského se její členové na konci války vyslovili pro variantu připojení k ČSR zřejmě proto, že žádná jiná možnost se nejevila jako životaschopná. „Vznikající Československo a autorita prezidenta Masaryka nepochybně pro vystěhovalce ve Spojených státech byly nečím, co se zdálo být možností přitažlivou a dávající určitou jistotu,“ dodal v pořadu Historie.cs. Dohoda byla uzavřena 19. listopadu 1918 a mírová konference ve Versailles ji schválila 8. května následujícího roku. Podkarpatská Rus se tak mohla stát autonomní součástí nového státního útvaru. Spolu v jednom státě Československá vojska nicméně začala Podkarpatskou Rus postupně obsazovat už v dubnu 1919. Ústava z roku 1920 označila Podkarpatskou Rus za nedílnou součást ČSR, samosprávné území s autonomií. Jejím guvernérem byl jmenován Grigorij Žatkovič. Podle sčítání lidu z roku 1921 se jednalo o území se zhruba 600 tisíci obyvateli. K největším městům patřil Užhorod a Mukačevo – dohromady v nich však žilo asi jen čtyřicet tisíc lidí. Počet Čechů v zemi Podkarpatskoruské (což byl po roce 1926 její oficiální název jako jedné ze čtyř zemí ČSR) se odhadoval asi na 30 tisíc. Právě díky jejich pomoci v řadě ohledů zaostalá země začala prospívat. „Neexistovaly zde žádné politické tradice a politický život se vlastně teprve začal rozvíjet, protože v době Uherského království to nebylo vzhledem k tvrdé maďarizaci možné,“ poznamenal Vladimír Černý z katedry mezinárodních vztahů a evropských studií na Fakultě sociálních studií Masarykovy univerzity. Dodal, že v době připojení k Československu umělo na Podkarpatské Rusi číst a psát pouze 17 procet populace. Maďaři tam přitom i nadále tvořili bohatší vrstvu obyvatelstva a Rusíni na tom byli ekonomicky i sociálně mnohem hůř. „Přesto prováděné reformy postupně přinášely své ovoce a zejména ve školství a vzdělávání bylo do roku 1938 dosaženo značného pokroku. Otevíraly se nové školy a negramotnost klesala, vznikaly různé spolky, například čeští přistěhovalci zakládali sokolské jednoty. Postupně se zlepšovalo také zdravotnictví, a zejména se podařilo zastavit vysokou kojeneckou úmrtnost,“ vylíčil Černý. Díky pokroku pak ještě v devadesátých letech někteří rusínští pamětníci hodnotili období první republiky jako nejlepší, které ve svém životě zažili. Zisk Podkarpatska byl nicméně pro ČSR významný ze zahraničněpolitických důvodů. „Ze strategického hlediska bylo pro Československo území Podkarpatské Rusi důležité především z toho důvodu, že díky němu republika sousedila se spojeneckým Rumunskem,“ vysvětlil Černý. S Rumunskem a Královstvím Srbů, Chorvatů a Slovinců (později Jugoslávií) totiž Československo již na počátku dvacátých let uzavřelo obranný a politický pakt, jehož hlavním garantem se stala Francie. Smyslem Malé dohody, což bylo původně hanlivé označení používané maďarským tiskem, bylo zabránit revizím hranic vytyčených po první světové válce. Důležitými cíli byla i obrana před Maďarskem či zabránění návratu Habsburků na trůn. Toto spojenectví definitivně zaniklo až spolu s mnichovskou dohodou na podzim 1938. Hroutit se však začalo už dříve - a to především kvůli rostoucímu vlivu Německa na jugoslávské i rumunské hospodářství a postupnému příklonu zemí k jiným spojeneckým svazkům. Autonomie jako nesplněný závazek Jak bylo naznačeno výše, dvacet let v rámci Československa představovalo v Karpatské Rusi období největšího hospodářského rozkvětu a politické svobody v historii. Co se však naplnit nepodařilo, byl závazek poskytnout Podkarpatské Rusi autonomii a vlastní sněm. „Tohoto sněmu se však v době existence první republiky nedočkala, i když rusínští politikové v čele s prvním guvernérem Podkarpatské Rusi Grigorijem Žatkovičem za něj bojovali. Pražská vláda si však chtěla udržet přímou kontrolu a argumentovala tím, že obyvatelstvo ještě nedospělo do stavu, kdy by se mohlo aktivně podílet na politickém životě,“ vysvětlil Černý. Podle právníka a historika Reného Petráše za nevolí poskytnout Podkarpatské Rusi autonomii stály také například i obavy, že ji ovládnou místní Maďaři, kteří region dosud řídili. Tužba po autonomii přitom zejména koncem třicátých let narůstala. To podle historika Ivana Popa v předvečer druhé světové války způsobilo nárůst nejen autonomistických, ale i iredentistických sil. „Ty se spojily jak se slovenskými autonomisty, tak s henleinovci. Poté, co bylo Československo oslabené mnichovskou dohodou, usilovaly o rychlou nápravu toho, co nebylo uděláno během dvaceti let,“ uvedl Pop v pořadu Historie.cs. Autonomie se nakonec Podkarpatská Rus přece jen dočkala – a to pouhé dva měsíce po mnichovské dohodě – v listopadu 1938. Tehdy už byla oblast zmrzačena Vídeňskou arbitráží, na jejímž základě získalo její jižní část právě Maďarsko. Situace v Karpatské Ukrajině, jak autonomní oblast nově nazvali proukrajinsky orientovaní politici převažující v jejím vedení, byla v té době velmi nestabilní. V regionu se totiž střetávaly zájmy mnoha států či skupin. 14. března, den před začátkem nacistické okupace českých zemí a v den vyhlášení samostatnosti Slovenska, potlačila československá armáda pokus jednotek radikálních ukrajinských nacionalistů o puč proti autonomní vládě. Ještě ten den pak vyhlásila Karpatská Ukrajina nezávislost. „Bylo to mrtvě narozené dítě, protože v okamžiku, kdy ten stát byl vyhlášen, už maďarské jednotky okupovaly značnou část území Podkarpatské Rusi a tím se tato oblast dostává na dobu dlouhých pěti let pod nadvládu Maďarů,“ poznamenal v Historii.cs historik Jan Němeček. „Osvobození“ Maďarsko region okupovalo až do podzimu 1944, kdy jej osvobodila Rudá armáda. Ač prezident Edvard Beneš předpokládal po válce obnovení republiky v jejích předmnichovských hranicích a na jaře 1944 se vláda s Moskvou dohodla, že osvobozená území budou po skončení bojů předána do československé správy, Stalin oblast považoval za strategické území, kterého se nehodlal vzdát. „Sovětský svaz se připravoval na anexi Podkarpatské Rusi od bitvy u Kursku,“ poznamenal historik Pop. „Hned po ní byla v Moskvě zřízená tajná komise pro budoucí uspořádání Evropy a evropských hranic v čele s bývalým lidovým komisařem Maximem Litvinovem,“ uvedl. „V programu, který od Stalina dostal, tam figuruje: řešit problém Podkarpatské Rusi s Československem,“ dodal. Rusíni přitom po příchodu rudoarmějců zažili podle Černého období teroru. „Násilím byli nuceni podepisovat rezoluci žádající připojení Podkarpatské Rusi k sovětské Ukrajině. Řádila zde sovětská tajná policie NKVD a pronásledováni byli všichni, kdo zachovali věrnost Československu, a také představitelé řeckokatolické církve. Řada lidí byla například zatčena jen z toho důvodu, že absolvovala střední školu, protože vzdělaní lidé se sovětskému režimu nehodili,“ podotkl Černý. Tisíce lidí podle něj byly zavražděny a další zase z území Podkarpatska násilně deportovány a už o nich nikdo neslyšel. Výraz díků, ale i válečná kořist Definitivní konec existence Čechoslováků a Rusínů v jednom státě nastal 22. listopadu 1945, kdy Prozatímní Národní shromáždění schválilo zákon o připojení Podkarpatska k Ukrajinské SSR. Smlouvu mezi ČSR a SSSR, podle níž byla tato část republiky odstoupena Ukrajině, podepsali 29. června 1945 v Moskvě předseda vlády Zdeněk Fierlinger a státní tajemník ministerstva zahraničí Vladimír Clementis. Dokument začal platit 30. ledna 1946. Přenechání země Sovětskému svazu bylo komentováno jako výraz díků za osvobození, ale i jako sovětská válečná kořist. Oficiálním důvodem bylo „přání lidu“, kdy obyvatelstvo „manifestovalo vůli sjednotit opětně Zakarpatskou Ukrajinu s její velkou matkou – sovětskou Ukrajinou“. Podkarpatská Rus však nikdy k Ukrajině nepatřila. „Je zřejmé, že kdyby obyvatelstvo mohlo svobodně rozhodovat o své budoucnosti, tak by připojení k Sovětskému svazu neproběhlo. Rusínská emigrace v USA ostatně tuto anexi nikdy neuznala. Cíle mocenské politiky Sovětského svazu však byly zcela jasné a obyvatelstvo Podkarpatské Rusi o svém osudu svobodně rozhodnout nesmělo,“ domnívá se Černý. Československo tak ztrátou Podkarpatska přišlo téměř o desetinu svého území. Češi a Slováci, kteří měli v oblasti majetek, měli dle smlouvy získat odškodnění. Později však českoslovenští a sovětští komunisté podepsali tajný dodatkový protokol a rozhodli, že tisíce vystěhovalců, kteří většinou zemi opustili již po maďarské okupaci, nedostanou téměř nic. Sovětský svaz sice poskytl zhruba 920 milionů korun jako vyrovnání za nemovitosti, někdejší majitelé z řad Čechoslováků ale od komunistické vlády dostali jen asi 13 milionů korun, zbytek si ponechal stát. Novou cestu k náhradě umožnil až zákon z roku 2009, maximální částka činila dva miliony korun za jeden majetek.
18.06.2021 Optácia obyvateľov Zakarpatska v československo – sovietskych vzťahoch v rokoch 1945 - 1947 Svetové spoločenstvo na Balkáne sa snaží pokojné etnické spolunažívanie vyriešiť aj prostredníctvom vytváraním národnostne čistých teritórií a dobrovoľným alebo núteným presídlením etnických skupín (viď odchod Srbov z Kosova). Historická skúsenosť Európy XX. storočia dokazuje, že to nie je východisko a žiaľbohu je len podstatou syndrómu historických krívd a bázou pre vypuknutie konfliktov tohto druhu aj v strategickej perspektíve. Etnopolitický motivovaným presťahovaním celých národov alebo etnických skupín v priebehu tohto storočia sa nepodarilo zabezpečiť trvalý mier na európskom kontinente. Prvé etnický motivované medzištátne presídlenia v Európe sa uskutočňovali už na začiatku storočia po Balkánskych vojnách a po prvom svetovom vojnovom konflikte. Najväčší a najmasovejší rozsah však nadobudlo hneď po 2. svetovej vojne. Tento fenomén 40. rokov XX. storočia je niekedy nazývaný aj ako „veľké politické presídlenie národov„. Súčasťou tohto niekoľko miliónového „veľkého„presídlenia boli povojnové optačné procesy medzi Československom a Sovietskym zväzom. K poznaniu ich špecifík a priebehu významne prispel známy historik Ivan Vanat.1 Pozornosť však venuje prevažne otázkam presídlenia rusínskeho / ukrajinského obyvateľstva východného Slovenska na Ukrajinu v rámci volynskej akcie a nerozoberá presídlenie z Ukrajiny do Československa v rokoch 1945 - 1947. Tejto otázke väčšiu pozornosť venuje český historik Jaroslav Vaculík.2 Napriek nespornému prínosu prác týchto bádateľov, problém optácie obyvateľstva medzi ČSR a ZSSR v priebehu prvých povojnových rokov si vyžaduje ďalší výskum vrátane presnejšieho vysvetlenia niektorých sporných otázok. Podľa nášho názoru najmenej sú preskúmané problémy optácie obyvateľov Zakarpatska (Podkarpatskej Rusi), ktorá bola prvou etapou československo - sovietskych opčných procesov. Podľa nám známych nových dokumentov z archívov Ukrajiny, Slovenska a Češka, rozsah optácie zo Zakarpatská, a to aj v číselnom vyjadrení, nebol oveľa menší ako presídľovacie procesy v rámci volynskej akcie. Preto sa domnievame, ako sme uviedli aj v predchádzajúcich publikáciách, že by bolo chybou podceňovať, resp. ignorovať presídľovanie zo Zakarpatskej Ukrajiny do ČSR v rokoch 1945 – 1947.3 V československo - sovietskych vzťahoch sa o práve na optáciu prvýkrát uvažovalo v súvislosti so Zakarpatskom, čo našlo svoj odraz aj v článku 2 Protokolu k Zmluve medzi ZSSR a ČSR o Zakarpatskej Ukrajine z 29. júna 1945. Podľa neho, osoby slovenskej a českej národnosti, ktoré mali trvalé bydlisko na území Zakarpatskej Ukrajiny, mali právo, do 1. januára 1946, optovať pre štátne občianstvo Československej republiky. Analogicky osoby ukrajinskej a ruskej národnosti, ktoré žili v Československu mohli optovať pre štátne občianstvo ZSSR. Po obdržaní súhlasu príslušnej vlády s opciou tieto osoby sa mali v priebehu dvanástich mesiacov presídliť do štátu, občianstvo ktorého nadobudli.4 V praxi optácia bola rozšírená aj na Ukrajincov a Rusov (a na členov ich rodín), ktorí bojovali proti fašizmu v československých vojenských jednotkách. Rusi a Ukrajinci z ČSR optovali pre sovietske občianstvo podľa právneho poriadku ZSSR. Právnym základom opcie Zakarpatcov pre Československo, okrem dvojstrannej medzištátnej zmluvy, boli Ústavný dekrét prezidenta ČSR zo dňa 24. augusta 1945 č. 60 Zb. a Vládne nariadenie zo dňa 24. augusta 1945, č.61 Zb. O príprave opcie podľa zmluvy medzi ČSR a ZSSR o Zakarpatskej Ukrajine z 29. júna 1945. Na základe uvedených dokumentov žiadateľ bol povinný podať opčné prehlásenie, súčasťou ktorého boli potvrdenia: o československom štátnom občianstve a národnosti optanta k 29. júnu 1945 a o jeho trvalom bydlisku, resp. domovskej príslušnosti. Vojenské osoby ruskej alebo ukrajinskej národnosti a členovia ich rodín museli predložiť osvedčenie o účastí na vojne proti Nemecku v radoch československej armády a o príbuzenskom pomere. Tiež sa vyžadovalo uvedenie stavu (slobodný, ženatý, rozvedený, rozlúčený) a mená rodinných príslušníkov, ktorí ho v opcii nasledovali – vrátane dokladov potvrdzujúcich príbuzenský pomer. Úrad, na ktorom bolo opčné prehlásenie podané, vydal optantovi potvrdenie, podľa ktorého on a členovia jeho rodiny, na ktorých sa opcia vzťahovala boli, až do vybavenia žiadosti, pokladaní za občanov ČSR. Opcia nadobudla právoplatnosť až po súhlase ministerstva vnútra alebo ním povereného orgánu štátnej správy. Na základe uvedeného súhlasu bolo optantovi vydané opčné osvedčenie, v ktorom boli uvedené aj mená príbuzných, na ktorých sa vzťahovali účinky opcie.5 Československá strana predpokladala, že opcie pre občianstvo ČSR budú podávané na Ministerstvo vnútra. Naopak, sovietska strana požadovala, aby sa o tejto otázke rozhodovalo v zmiešanej československo - sovietskej likvidačnej komisii na Zakarpatskej Ukrajine.6 Táto komisia bola zriadená na základe protokolu k zmluve z 29. júna 1945, ale v realite začala pracovať len po 22. novembra 1945, keď zmluva ratifikovalo Dočasné národné zhromaždenie. V tej súvislosti došlo k omeškaniu podávania a posudzovania opčných žiadostí obyvateľov Zakarpatská. To bola aj jedna z príčin, prečo vláda ČSR uložila ministerstvu zahraničia požiadať vládu ZSSR o predĺžení opčnej lehoty do 1. júla 1946. Sovietska strana však súhlasila s prolongovaním termínu najprv len do 1. marca a neskôr do 1. apríla 1946. Podľa ukrajinských archívnych prameňov však optácia podľa zmluvy z 29. júna 1945 začala 11. decembra 1945, príchodom transportu, v ktorom z Československa na Zakarpatsko prišlo 97 osobami, ktoré optovali pre sovietske občianstvo. V Štátnom archíve Zakarpatskej oblasti je uložený sprievodný list pre prvú skupinu týchto optantov, vydaný 4. decembra 1945 „Výborom občanov Zakarpatskej Ukrajiny v Prahe„, ktorý mal sídlo v Prahe 5, na Žitnej ul. 13. Tento výbor v liste žiadal príslušné orgány, aby vyšli v ústrety „repatriantom„, ktorí sa aj so všetkým hnuteľným majetkom „navždy„ vracajú na Zakarpatsko.7 Možnosť prihlásiť sa k občianstvu ZSSR a vziať so sebou aj všetok svoj hnuteľný majetok však, podľa nás je dôkazom, že nešlo o repatriantov, ale o optantov. Ako sa zdá, bol to jediný príklad skutočne dobrovoľnej opcie Zakarpatcov, ktorí žili v Čechách. V nasledujúcom období sa situácia razantne vyostrila. Sovietska strana totiž tvrdo požadovala, aby všetky osoby pochádzajúce zo Zakarpatská, ktoré nezískali opčné potvrdenie pre občianstvo ČSR boli navrátené do ZSSR. Predstavitelia sovietskych orgánov navyše neuznávali právo Zakarpatcov podávať žiadosti o optovanie pre ČSR na československom území (napr. prostredníctvom príslušných orgánov Ministerstva vnútra ČSR v Prahe, Bratislave atď.) Pod tlakom sovietskej strany, od začiatku roku 1946, aj československé orgány postupovali pri posudzovaní žiadosti o občianstvo ČSR podstatne tvrdšie, čo sa prejavilo v najmä raste počtu osôb, ktorým bola žiadosť zamietnutá. Naviac, predstaviteľom ZSSR na území Československa, pomáhali násilne koncentrovať tieto osoby v sovietskych repatriačných strediskách na československom území. Z nich sa s vojenským doprovodom „vracali„ na Zakarpatsko už ako repatrianti. Napriek rôznym formám propagandy, ktorá apelovala na vlastenecké city a v ružových farbách vykresľovala perspektívy života v povojnovom Sovietskom zväze záujem o repatriáciu zďaleka nesplnil očakávania. Repatriovaní mali byť aj občania, ktorým bola zamietnutá žiadosť o opciu pre ČSR. Podľa informácií ministerstva vnútra z 26. augusta 1946 z 1800 osôb, ktoré nemohli optovať sa sovietskym repatriačným úradom len s veľkým úsilím podarilo za štyri mesiace vrátiť len 320 osôb, keďže ostatní sa odsťahovali na neznáme miesta. Príčinou toho stavu bolo, že VI. odbor Ministerstva vnútra ČSR sovietskej repatriačnej komisii vydal len dokumenty žiadateľov, ktorým bola opcia odmietnutá. Okrem toho všetkým žiadateľom, ktorý chceli nadobudnúť československé štátne občianstvo bolo vydávané bolo vydané osvedčenie, v ktorom bola veta „Toto osvědčení až do vyřízení opce jest považovati za doklad o československém státním občanství„8 Dnes je už zložité posúdiť, či išlo o určitý, nie však ojedinelý, prejav solidarity s ľuďmi, ktorí sa z rozličných dôvodov odmietali vrátiť do ZSSR alebo byrokracia na chvíľu ukázala aj svoju ľudskú tvár. Preto minister vnútra nariadil, aby žiadnej osobe z územia ZSSR nebolo udelené štátne občianstvo ČSR bez výslovného súhlasu sovietskych zastupiteľských orgánov. Zároveň bolo rozhodnuté, že v budúcnosti, predtým ako bude žiadateľom zamietnutá žiadosť o opciu, je potrebné informovať odbor „Z„ ministerstva vnútra, aby tieto osoby mohli byť československými bezpečnostnými orgánmi dopravené do zberných táborov a nemohli sa tak vyhnúť odsunu do ZSSR.9
Na Zakarpatskú Ukrajinu sa mali bezpodmienečne vrátiť následovné kategórie osôb, ktorým československé štátne občianstvo nesmelo byť udelené: V tomto poslednom prípade išlo o zvlášť kruté opatrenie, ktoré postihovalo osoby žijúce na území Československa aj dve desiatky rokov. Postihovalo ľudí, ktorí už boli integrovaní do slovenskej a českej spoločnosti, mali tu svoje rodinné zázemie aj prácu a so Zakarpatskou Ukrajinou ich už len formálne spájala domovská príslušnosť a iná ako slovenská alebo česká národnostná príslušnosť (napr. rusínska, židovská).11 Návrat repatriantov z ČSR od začiatku roku 1946 zabezpečoval zvláštny predstaviteľ splnomocnenca vlády ZSSR v Prahe. V januári - júli 1946 to bol pplk. Dejev, ktorého v auguste 1946 vystriedal pplk. Kuvyrkin. Ich prostredníctvom k 1. januáru 1948 z Československa na Zakarpatsko bolo vrátených 1973 repatriantov.12 Pozoruhodnou kauzou bol odchod prvých dvoch transportov optantov pre československé občianstvo zo Zakarpatská do ČSR v roku 1946. Vo fondoch Štátneho oblastného archívu v Užhorode je uložený súpis 223 osôb, ktoré vycestovali do ČSR 5. júna a 23. augusta 1946.13 Predseda výkonného výboru Zakarpatskej oblastnej rady Ivan Turjanica neskôr vyhlasoval, že tieto transporty odišli na jeho príkaz a jeho osobnú zodpovednosť, ale československá strana, podľa neho, nebola pripravená prevziať uvedené transporty, preto vycestovanie optantov zo Zakarpatská bolo zastavené. Predstavitelia ČSR však upozornili I. Turjanicu, že v uvedených dvoch transportoch sa nachádzal veľký počet Maďarov a ľudí, ktorí sa počas okupácie politicky previnili voči ČSR. Turjanica uvedený fakt potvrdil, ale vyhlásil, že rozhodoval na základe toho, že títo ľudia vlastnili potvrdenie o podaní opcie.14 V snahe skomplikovať priebeh optácie regionálne orgány sovietskej moci aj naďalej dávali do súpisov vysťahovalcov nielen Slovákov a Čechov, ale často obyvateľov neslovanských národností (Maďarov, Židov). Tak sa stávalo, že napr. styčný dôstojník Ministerstva obrany ČSR v Košiciach upozorňoval, že vo všetkých transportoch optantov mnohí medzi sebou komunikovali po maďarský aj keď podľa opčných dokladov to mali byť Slováci alebo Česi. Napr. v 13. transporte, ktorý prišiel do pohraničnej stanice Biel 21. júla 1947, štvrtina osôb a v 14. transporte takmer všetci hovorili po maďarsky. Dôstojník upozornil aj na to, že priezviska osôb nenasvedčujú ich slovenský pôvod.15 Nazdávame sa, že tento krok najvyšší funkcionár štátnej moci na Zakarpatskú uskutočnil zámerne, aby vyprovokoval prerušenie priebehu opcie tamojšieho obyvateľstva pre československé občianstvo. Nepriamo túto skutočnosť dokumentujú aj nasledujúce materiály Slovenského národného archívu (ďalej SNA) v Bratislave. Ministerstvo zahraničných vecí ČSR a Ministerstva vnútra ČSR priebežne, podľa harmonogramu, pripravovali prijatie optantov zo Zakarpatská. Ministerstvo zahraničných vecí ČSR 18. augusta 1946 upozornilo príslušné orgány, že v Užhorode čaká na vycestovanie 140 rodín optantov. Vzápätí 19. augusta bolo dohodnuté, že Povereníctvo vnútra vydá súhlas na príchod transportu. Súčasne sovietskej strane bolo oznámené, že do Užhorodu príde osobitná skupina pracovníkov ministerstva vnútra poverených kontrolou a organizáciou transportov optantov. Avšak sovietske orgány (alebo dokonca I. Turjanica osobne), bez toho, aby vopred informovali československú stranu, nečakane nariadili odchod transportu. Tak už v ranných hodinách 23. augusta 1946 pricestovalo do Košíc 62 rodín optantov - spolu 157 ľudí. Samozrejme nikto ich neočakával a ich prijatie a rozmiestnenie nebolo pripravené. Optanti boli nútení žiť vo vagónoch na stanici a komplikácie vznikali v súvislosti s ich stravovaním, hygienickým a zdravotníckym zabezpečením. Preto prednosta Oblastného bezpečnostného referátu v Košiciach - kpt. Mosorjak, 28. augusta telegrafický žiadal Povereníctvo vnútra o súhlas, aby osoby z transportu mohli sa sami dopraviť do miest nového bydliska, keďže väčšina z nich mala na Slovensku príbuzných.16 Z uvedeného vyplýva, že k podobným komplikáciám nemuselo dôjsť, ak by sovietske orgány seriózne koordinovali vysielanie transportov s československými partnermi. Sovietska strana však mala záujem na tom, aby opadol záujem veľkej časti obyvateľov Zakarpatskej Ukrajiny o optáciu pre Československo. Na dosiahnutie tohto cieľa využívala aj vykonštruované zámienky o údajnom nezáujme a nepripravenosti československých orgánov na prijatie optantov zo Zakarpatska. Známe sú aj ďalšie fakty svedčiace, že nastupujúca sovietska moc a osobne jej najvyšší predstaviteľ na Zakarpatskú I. Turjanica úmyselne vytvárali prekážky v priebehu opcie. Dokonca sa vyskytli prípady, že bolo bránené aj vysťahovať sa aj osobám, ktoré už dostali opčné potvrdenie a boli českej a slovenskej národnosti, alebo príslušníkmi československého armádneho zboru. Tento fakt potvrdzujú hlásenia československých zmocnencov poverených realizovaním opcie v Zakarpatskú. Predstaviteľ Ministerstva vnútra ČSR Ervín Polák prišiel do Užhorodu 23. novembra 1945. Ako uvádzal vo svojich hláseniach do Prahy, po príchode do Užhorodu osobne I. Turjanicovi odovzdal poverenie, ktorým ho MZV ČSR splnomocňovalo prerokovávať a organizovať opcie na území Zakarpatska. Zároveň požiadal, aby obyvateľstvu boli sprostredkované informácie o možností opcie. Medzi predstaviteľmi sovietskej moci v tomto regióne sa však nestretol s pochopením. Naopak, miestne úrady odmietali spolupracovať neustále sa odvolávajúc na to, že nemajú príslušné inštrukcie z kompetentných miest. V rozpore s obsahom dohôd medzi ČSR a ZSSR, sabotovali úsilie zabezpečiť bezproblémový priebeh optácie, nedovolili zverejniť vyhlášky o opcii a poskytnúť obyvateľstvu potrebné informácie o tejto akcii. Vyskytli sa tiež prípady obmedzovania voľného pohybu úradníkov československej opčnej komisie.17 Preto sa komisia, bez dosiahnutia významnejších výsledkov, musela vrátiť do ČSR. Ten istý osud postihol aj druhú československú opčnú komisiu, členmi ktorej boli mjr. František Kuracina a Milada Třískalová.18 Členovia tejto komisie 29. októbra 1946 navštívili I. Turjanicu a oznámili mu, že prišli vykonať odsun československých optantov. Tento v ich prítomností sa telefonický skontaktoval s Moskvou odkiaľ mu bolo oznámené, že rozhodnutie sa dozvie do troch dní. V skutočnosti však skoro celý mesiac sa I. Turjanica, počas častých audiencií, sa členom komisie vyhováral, že nemôže vo veci konať, lebo stále nedostal potrebné inštrukcie z Moskvy. Podľa názoru komisie táto neústretovosť miestnych orgánov na Zakarpatsku vyplývala jednak z ich osobných nesúhlasných postojov k optácii, ako aj z obáv pred prípadnou zodpovednosťou. To viedlo k tomu, že členovia komisie, bez akýchkoľvek výsledkov, sa 26. novembra vrátili do ČSR.19 Aký bol teda reálny priebeh opčnej akcie na Zakarpatsku a mechanizmus podávania a posúdenia žiadosti o opciu pre československé občianstvo? Podľa oficiálnych sovietskych údajov, ktoré sa nachádzajú vo fonde Oddelenia pre repatriáciu Zakarpatského oblastného výkonného výboru DAZO, celkový počet rodín občanov Zakarpatska, ktorí sa vysťahovali v rámci optácie do ČSR v priebehu rokov 1945 - 1947, bol 1551 (čo predstavovalo okolo 5000 osôb). Detailnejším štúdiom archívnych materiálov na Ukrajine, v ČR a v SR, sme došli k odlišným údajom týkajúcich sa rozsahu optácie a presídlenia optantov zo Zakarpatska do ČSR v uvedenom období. Už 26.augusta 1946 Ministerstvo vnútra ČSR oznámilo, že dostalo asi 19.000 opčných prehlásení. Z nich stihlo posúdiť len 2.500, pričom zamietnutých bolo približne 1.800.21 J. Vaculík však uvádza, že k 1. marcu 1946 bolo podaných 23.168 opčných prehlásení, vrátane 4.813 žiadostí príslušníkov Československej armády a ich rodín, 18.355 civilných osôb, z ktorých 15. 132 uviedlo českú alebo slovenskú národnosť. Ďalších asi 1.900 prehlásení bolo podaných priamo na Zakarpatsku.22 Podľa našich poznatkov celkový počet optantov zo Zakarpatska odhadujeme minimálne na 20.000 ľudí. Oficiálne sovietske údaje uvádzali len tých, ktorí podávali žiadosti prostredníctvom československej opčnej komisie v Užhorode a odchádzali organizovanými železničnými transportami (približne 5.000 ľudí). Do tohto počtu vôbec neboli zahrnuté osoby, ktoré podávali opčné žiadosti na československom území - MV ČSR a príslušné orgány v Prahe, Bratislave a iných mestách. Ako vidíme podľa vyššie uvedených údajov takýchto osôb mohlo byť okolo 20.000. Do tohto počtu neboli započítané ani osoby ktoré sa vysťahovali do Čiech a Moravy, resp. na Slovensko po okupácii Podkarpatskej Rusi horthyoským Maďarskom, a ktoré podľa prijatých zásad takisto museli podávať opčné prehlásenie, ak chceli ostať občanmi ČSR. Podľa archívnych údajov samotné sovietske orgány priznali, že v období od 2. novembra 1938 do 1. novembra 1945 zo Zakarpatska do iných regiónov ČSR sa vysťahovalo 5.078 rodín, čo bolo približne 15.000 ľudí.23 Okrem toho, do celkového počtu povojnových optantov a presídlencov zo Zakarpatskej Ukrajiny do ČSR neboli zahrnuté rôzne špecifické skupiny ľudí napr. tí ktorí: ● ilegálne prekročili hranicu, ● sfalšovali potrebné dokumenty, ● oficiálne odišli navštíviť príbuzných, ale do ZSSR sa nevrátili a pod. Miestne štátne orgány v Zakarpatsku sa pokúšali upresniť počet osôb, ktoré v rokoch 1946 – 1947 bez povolenia odišli za hranice, najmä do ČSR a nevrátili sa. Len v samotnom Chuste k 21. októbru 1946 narátali 428 takýchto osôb.24 Z ostatných obcí Chustského okresu bez povolenia odišlo za hranice 47 a z Rachivs’kého okresu 81 ľudí.25 Presné údaje o počte utečencov sa však nepodarilo zistiť. V správe za rok 1946, ktorú vypracovalo Oddelenie štátnej sociálnej starostlivosti a rozmiestnenia rodín vojakov pri Mukačevskom výkonnom výbore Mestskej rady národných deputátov – ďalej mestský výkonný výbor) sa uvádza, že z repatriantov, ktorí sa vrátili z fašistického zajatia do Mukačeva, po určitom čase 75% znovu odišlo za hranice – väčšinou do Československa.26 To znamená, že len z tohto zakarpatského mesta odišlo do ČSR okolo 2 – tisíc ľudí. Pritom oficiálne sa uvádza, že z Mukačeva optovalo do Československa dohromady 128 rodín, teda maximálne 500 ľudí. Vyskytlo sa veľa prípadov, keď obyvatelia Zakarpatska sa snažili získať doklady o tom, že majú trvalé bydlisko na území Československa. Nebolo žiadnou výnimkou, keď sa v záujme toho dochádzalo k falšovaniu dokladov. Orgány Povereníctva vnútra na Slovensku v roku 1949 pri preverovaní správnosti udelenia československého občianstva Ukrajincom po roku 1945, zistili konkrétne prípady falšovania osobných dokladov pre bývalých o obyyvateľov Zakarpatska. Napr. v priebehu vyšetrovania prípadu „Hučko a spol.„ vyšlo najavo, že pražský advokát Dr. Ivančo v priebehu roka 1946 vydal rôzne falošné potvrdenia pre Ukrajincov, ktorí žili na Zakarpati, a v ich mene podával žiadosti o optáciu. Následne boli doklady, prostredníctvom železničiarov, odosielané do Zakarpatska a konkrétne osoby cestovali ako optanti do ČSR. V Ilave gréckokatolickí kňazi vydávali osobám prichádzajúcim z Poľska a Zakarpatska falošné rodné listy, na základe ktorých boli zahrnutí do zoznamu obyvateľov príslušných obcí, čo im umožnilo získať štátne občianstvo ČSR. Slovenské orgány Povereníctva vnútra zistili, že najviac falošných potvrdení o československom občianstve vydali okresné národné výbory v Sobranciach, kráľovskom Chlmci, Medzilaborciach, Michalovciach a v Prešove.27 Aj z uvedeného vyplýva, že počet osôb, ktoré v rokoch 1945 – 1947 odišli zo Zakarpatska do Československa bol nepochybne vyšší, ako je oficiálne uvádzaný počet optantov. Hneď po tom, ako koncom novembra 1945 Dočasné národné zhromaždenie ratifikovalo československo – sovietsku zmluvu, ZSSR uzavrel štátnu hranicu pre voľný pohyb osôb. Toto opatrenie zaskočilo mnohých optantov, ktorí napriek tomu, že mali už opčné osvedčenia alebo dokonca už aj potvrdené československé občianstvo, nemohli sa vrátiť do Československa.28 Preto sú celkom pochopiteľné ich obavy, že opčný proces bude ukončený a oni budú musieť ostať v ZSSR. navyše skoro všetci počas vybavovania opčných osvedčení prišli o zamestnanie a v núdzi boli nútení predávať svoj hnuteľný majetok. Táto situácia viedla mnohých optantov, ale aj iných obyvateľov Zakarpatska k riskantným pokusom o ilegálne prekročenie štátnej hranice. Veľká časť z nich však pritom bola zadržaná sovietskymi pohraničnými orgánmi a odovzdaná súdom. Optimistické očakávanie, že z väzenia budú prepustené osoby, ktoré už získali súhlas optovať pre ČSR, sa nesplnilo. Ako uvádza F. Kuracina v správe z 3. decembra 1946 sovietske súdy na Zakarpatsku, za pokus o nelegálny prechod sovietsko – československej hranice, odsúdili okolo 150 ľudí (väčšinou optantov) na tresty väzenia od šiestich mesiacov do troch rokov. Väčšina z nich bola hneď deportovaná do pracovných táborov v rôznych oblastiach ZSSR. Napriek tomu, predseda Zakarpatského oblastného výkonného výboru I. Turjanica ešte 22. novembra 1946 ubezpečoval členov československej opčnej komisie, že tieto osoby budú spolu s ostatnými optantami odovzdané príslušným orgánom v ČSR.29 Toto ubezpečenie pôsobí dosť divne, keďže sovietsky i československý predstaviteľ museli vedieť ako sa v tom čase postupovalo voči narušiteľom hraníc medzi ČSR a ZSSR. Koncom roku 1946 záujem o optáciu prejavilo niekoľkotisíc obyvateľov Zakarpatska. Podľa neoverených informácii Povereníctva vnútra na Zakarpatskej Ukrajine prevládali názory, podľa ktorých dôjde k opätovnému pripojeniu tohoto územia k Československej republike. V opačnom prípade vraj dôjde k hromadným ilegálnym prechodom na územie ČSR.30 Štábny kapitán Pavelka, ktorý bol styčným dôstojníkom Povereníctva vnútra pri veliteľstve „Teplice„, v hlásení z 22. októbra 1946 uviedol, že štátna hranica ČSR je často narušovaná ilegálnymi prechodmi československých občanov, ktorí majú domovské obce na území ČSR a dlhší čas žili v Zakarpatskej Ukrajine. Sovietske pohraničné úrady požadovali ich okamžité vrátenie do ZSSR, odvolávajúc sa na ustanovenia zmluvy o výmene obyvateľstva medzi ZSSR a ČSR, podľa ktorej každá osoba, aj keď je slovenskej alebo českej národnosti, môže opustiť územie ZSSR len prostredníctvom opcie. Táto požiadavka sa na československej strane nestretla s „patričnou„ odozvou. Na Slovensku bol zaužívaný postup, podľa ktorého takéto osoby boli orgánmi národnej bezpečnosti odovzdané policajnému trestnému súdu. Tento ich, po vymeraní pokuty a odpykaní trestu, prepúšťal na slobodu s odôvodnením, že na území ČSR majú domovské právo a odmietajú sa vrátiť do Zakarpatskej Ukrajiny.31 Uvedený dôstojník žiadal Povereníctvo vnútra o vydanie príslušného rozkazu, ktorý by zosúlaďoval postup pohraničných orgánov v intenciách blízkych sovietskemu stanovisku.32 Povereníctvo vnútra v tejto súvislosti už 31. októbra 1946 vydalo rozhodnutie č. 352-4/1946-III/3 dôv., podľa ktorého treba všetky osoby, „… či už majú, alebo nemajú domovské právo na území ČSR a zo Zakarpatskej Ukrajiny nedošli cestou opčnou, vracať do SSSR„.33 O tom, že sa dané rozhodnutie uplatňovalo v praxi nasvedčuje aj prípad, keď 23. – 25. novembra 1946 boli stanicou Národnej bezpečnosti v Snine zadržané štyria obyvatelia Zakarpatska - O. Bakajsa, I. Kopka, M. Brizneca a O. Karaman, ktorí 21. novembra pri obci Ulič ilegálne prešli československo – sovietsku hranicu. Tento čin odôvodňovali tým, že ako Slováci sa na Zakarpatskej Ukrajine prihlásili na optáciu, ale vraj „ … ruské úrady ich nechceli pustiť.„ Uvedené osoby boli na základe výnosu Povereníctva vnútra 25. novembra 1946 vrátené späť do ZSSR34, kde bezpochyby boli obžalovaní a odsúdení. Považujeme za potrebné zdôrazniť, že v daných pomeroch úvahy o dobrovoľnom odovzdávaní Zakarpatcov, ktorí ilegálne prekročili československu štátnu hranicu sovietskym pohraničným orgánom, keď okamžite boli postavení pred súdny tribunál, ako aj rozhovory F. Kuracinu s I. I. Turjanicom o prepustení optantov z väzenia, vôbec nezodpovedali reálnej situácií v sovietskom Zakarpatsku koncom roku 1946 aj keď boli prípady, že po istom čase niektorým z uväznených bolo umožnené optovať do ČSR. Vyššie uvedené príklady poukazujú na masový charakter migrácie obyvateľstva Zakarpatskej Ukrajiny v období 1945 – 1947. Preto sme presvedčení, že počet vysťahovalcov zo Zakarpatska v priebehu optácie bol značne vyšší ako sa uvádza v dobových oficiálnych zdrojoch i v súčasnej historiografii. Podľa oficiálnych československých dokumentov počet prisťahovalcov, ktorí v procese reemigrácie prišli zo Zakarpatskej Ukrajiny na podklade protokolu k zmluve medzi ČSR a ZSSR z 29. júna 1945 predstavoval 5 377 osôb.35 Rovnakými číslami operuje aj H. Nosková.36 Všetky uvedené údaje vychádzajú z jedného prameňa, t. j. Konečná zpráva o provedení hromadné reemigrace Čechu a Slováku z ciziny, ktorú pripravilo Ministerstvo práce a sociálnich věcí ČSR v marci 1950.37 Nepochybujeme o správnosti týchto oficiálnych údajov, ktoré vychádzajú z podkladov opčnej komisie sídliacej v Užhorode. Rovnaké údaje sa nachádzajú aj v sovietskych oficiálnych zdrojoch. Prípady tzv. „neoficiálnej optácie„, vybavovanie opčných záležitosti mimo Užhorodu na československom území, falšovanie dokladov o štátnom občianstve a trvalom bydlisku, nelegálny prechod hranice atď., dovoľujú vysloviť presvedčenie, že skutočný počet optantov a občanov, ktorí odišli zo Zakarpatskej Ukrajiny v priebehu optácie s cieľom získať československé štátne občianstvo, sa podľa našich odhadov pohyboval na úrovni 20 000 ľudí, t.j. minimálne štyrikrát viac ako to vyplýva z oficiálnych zdrojov.
5.august 2022. Ako sme k Zakarpatskej Ukrajine prišli a potom ju stratili https://www.postoj.sk/autor/jozef-majchrak Oči všetkých nás sa upierajú na prepadnutú Ukrajinu. Na jednu jej časť sa však z Prahy a Bratislavy stále pozeráme akosi špeciálnejšie. Návštevník z Česka či zo Slovenska má veľa dobrých dôvodov aby sa v Užhorode necítil ako v cudzine. Po Moste T. G. Masaryka sa môže prejsť do neďalekého parčíka kde sa nachádza busta prvého československého prezidenta. Len o kúsok ďalej stojí busta ďalšieho zakladateľa československého štátu, generála Štefánika. Na dohľad sa už začínajú uličky Malého Galaga, úradníckej štvrti, ktorá vyrástla práve v čase Československej republiky. Na vtedajšej Podkarpatskej Rusi pôsobilo okolo 30-tisíc českých a slovenských úradníkov a štátnych zamestnancov. Ten, kto počas potuliek po užhorodských uličkách vysmädne, má možnosť usadiť sa v jednej zo záhradných krčmičiek na brehu rieky Uh v tieni líp, ktoré boli takisto vysadené ešte v časoch T. G. Masaryka. A objednať si, ako inak, české pivo. Istý typ väzby medzi Slovenskom a týmto regiónom je prítomný ešte aj dnes. Slovenský generálny konzulát na Ukrajine sídli v Užhorode, miestna univerzita má čulé kontakty s univerzitou v Prešove a biskupom Mukačevskej gréckokatolíckej eparchie bol donedávna Slovák Milan Šášik. Obkľúčime Maďarov Pritom keď sa v čase prvej svetovej vojny českí a slovenskí politici zamýšľali nad budúcnosťou, s týmto kútom sveta ju nijako nespájali. To isté platí aj o reprezentantoch Podkarpatských Rusínov. Československá cesta pre túto časť Uhorska začala naberať kontúry až v roku 1918 a výrazne sa o to, podobne ako v prípade Slovákov, pričinili rusínski emigranti v USA. Najmä mladý agilný právnik firmy General Motors Grigorij Žatkovič. Žatkoviča inšpirovala Pittsburská dohoda, kontaktoval Masaryka a sondoval u neho možnosť včleniť do vznikajúceho štátu aj Podkarpatsko. Neskorší prezident si takúto možnosť vedel predstaviť. Koncom roku 1918 zástupcovia Rusínov v USA v plebiscite rozhodli o pripojení k Československu. Tento variant získal podporu takmer 70 percent hlasov. Následne toto usporiadanie potvrdila Saintgermainská zmluva. Československý štát mal Podkarpatskej Rusi poskytnúť autonómiu. To znamená vlastný snem s dôležitými kompetenciami v oblasti školstva a miestnej správy. Problémom bolo, že nebolo exaktne uvedené, kedy sa to stane. Reálne sa Podkarpatská Rus stala súčasťou Československa až v roku 1919, keď ju československé jednotky získali úplne pod kontrolu. Pritom až do roku 1923 bolo toto územie spravované ako vojenská diktatúra na čele s francúzskym generálom Hennocquom. Ani potom však na veľké rozčarovanie rusínskych politikov sľúbenú autonómiu nezískala. Dočkala sa jej až na jeseň 1938, ale dlho si ju neužila. Čoskoro prišla Viedenská arbitráž a maďarská okupácia. Ale to už je iný príbeh. Masarykove motívy dohodnúť sa s Rusínmi boli najmä geopolitické. „Uhro-Rusíni navrhujú federáciu s naším štátom. Keby bolo možné pripojiť Uhro-Rusínov k nám, boli by sme susedmi Rumunska,“ písal v telegrame Edvardovi Benešovi. Tento moment bol pre Masaryka kľúčový. Československo by spoločnou hranicou s Rumunskom dostalo Maďarsko do obkľúčenia zo strany Malej dohody. Územím Podkarpatska zároveň viedla dôležitá železničná trať zo strednej Európy k Čiernemu moru. Pripojením Podkarpatska získalo Československo územie s rozlohou približne dvanásťtisíc štvorcových kilometrov, na ktorom žilo viac ako pol milióna obyvateľov. Z nich sa 372-tisíc považovalo za Rusínov, 100-tisíc za Maďarov, 80-tisíc za Židov a zvyšok za Rumunov, Nemcov a Slovákov. Absorbovanie Podkarpatskej Rusi znamenalo pre nový štát veľkú administratívnu, ekonomickú aj politickú výzvu. Vzhľadom na obrovský rozdiel v životnej úrovni, ale aj v intelektuálnych a administratívnych kapacitách medzi západnými časťami republiky a východnou provinciou to bol doslova civilizačný projekt. Mladá republika sa v ňom snažila uspieť, na východ prúdili veľké investície, nové budovy v Užhorode, ale aj v ďalších mestách navrhovali najlepší architekti a z českých krajov sem s budovateľskou misiou putovali desiatky entuziastov. Nie všetko sa podarilo a veľa sklamania bolo neraz na obidvoch stranách. Jednoducho to bolo pre mladý štát s mnohými problémami priveľké sústo. Napriek tomu zanechali československé roky v obyvateľoch tejto časti dnešnej Ukrajiny pozitívnu pamäťovú stopu. Ešte aj dnes ich mnohí obyvatelia Užhorodu či Mukačeva považujú za éru, ku ktorej sa hrdo hlásia a s nostalgiou na ňu spomínajú. Romantici a pragmatici Najmä pre mnohých Čechov predstavovali rusínske kraje objekt až romantickej zvedavosti. Pražské noviny o nich písali ako o Oriente v strednej Európe či o Ázii za Košicami. Na tému Podkarpatskej Rusi začalo vychádzať množstvo kníh a divočina pod Karpatami sa stala inšpiráciou pre špičku českej literatúry či výtvarného umenia. Emblematickým príkladom tohto javu je spisovateľ Ivan Olbracht. Jeho román Nikola Šuhaj lúpežník sa stal jednou z najčítanejších kníh svojich čias. Do roku 1939 vyšiel v jedenástich vydaniach a rozpútal aj búrlivú polemiku o tom, či hlavná postava je hrdina hodný oslavovania alebo obyčajný zbojník a vrah, pri ktorom glorifikácia nie je namieste. Samotný Olbracht bol pritom nekompromisným kritikom vládnej politiky vo vzťahu k Podkarpatskej Rusi a vyčítal jej kolonizátorské maniere. „Akoby českú politiku viedli dvadsaťroční mladíci, ktorí si už nepamätajú, s akými pocitmi a náladami sa u nás stretávali germanizačné snahy rakúskych vlád,“ napísal v knihe reportáží z Podkarpatska. Spisovateľ možno reagoval aj na niektoré naivné pražské predstavy, ktoré vychádzali z toho, že Rusíni sú etnograficky veľmi podobní Slovákom a treba sa na nich pozerať ako na ďalšiu vetvu jedného československého národa. Z tohto dôvodu odporúčali napríklad posilňovať na Podkarpatsku československú jazykovú orientáciu. Okrem romantikov však existovali v českom prostredí aj skeptickejšie hlasy, ktoré upozorňovali na to, že tento región je oproti iným častiam republiky natoľko odlišný, že jeho trvalé udržanie v štáte bude nemožné. Tento názor zastávali najmä ľudia, ktorých by sme dnes označili za expertov. Historik a slavista Karel Kadlec napríklad v súvislosti s Podkarpatskou Rusou upozorňoval: „Bude dobre, keď si naša verejnosť uvedomí, že sme iba prechovávateľmi cudzieho depozitu, ktorý budeme musieť vydať.“ Ďalší profesor a geograf Viktor Dvorský to videl podobne. Československo podľa neho vykonáva na východe len dočasný mandát, ktorého zmyslom je pripraviť územie pre budúceho držiteľa. Ako budúceho držiteľa si však vážení českí akademici určite ani v najhorších snoch nepredstavovali Stalinovo Rusko. Beneš a otázka cti Tu sa dostávame k tragickému finále československého príbehu Podkarpatskej Rusi. Výrazne sa pod ním podpísal práve politik, ktorý svojho času patril k tým, ktorí tvrdili, že republika sa tejto svojej časti nikdy nevzdá. Minister zahraničných vecí Edvard Beneš v roku 1934 počas cesty do východných oblastí nekompromisne vyhlásil, že o osude Podkarpatska je rozhodnuté definitívne na celé storočia. Tvrdil, že republika ho bude hájiť do poslednej kvapky krvi, lebo je to pre ňu „otázka štátnej a národnej hrdosti a cti“. O niekoľko rokov však už bolo všetko inak. Beneš v očakávaní plodných vzťahov so Sovietskym zväzom nemal v roku 1944 žiadny problém odovzdať Podkarpatskú Rus Stalinovi. Úpenlivé prosby Grigorija Žatkoviča, aby o toto územie zabojoval, vtedajší prezident ignoroval. Pravdou však je aj to, že zabojovať za kraj Nikolu Šuhaja sa nikomu ani príliš nechcelo. Pražský parlament zmluvu so Sovietskym zväzom ratifikoval v novembri 1945 bez akejkoľvek väčšej debaty a nad touto stratou v Česku a na Slovensku všetci len mávli rukou. Pre mnohých miestnych ľudí, ktorí sa stotožnili s demokratickou tradíciou prvej Československej republiky, to bolo obrovské sklamanie. A pre viacerých z nich vrátane desiatok gréckokatolíckych kňazov znamenal príchod sovietskych čias doslova rozsudok smrti.
|
K A R P A T S K O 
