MUDr. Milan NAGY knihy :) books
|
DEKLARÁCIA SLOVENSKÉHO NÁRODA Zastupitelia všetkých slovenských politických strán, shromaždení dňa 30. oktobra 1918 v Turčianskom Sv. Martine a organizovaní v Národnú Radu slovenskej vetvy jednotného československého národa, trvajú na zásade samourčovacieho práva národov prijatej celým svetom. Národná Rada vyhlasuje, že v meně česko-slovenského národa bývajúceho v hranicicach Uhorska, je jedine ona oprávnená hovoriť a konat. Nie je na to oprávnená uhorská vláda, ktorá za celé desatročia nepoznala vážnejšej úlohy, jako potlačovat všetko, čo je slovenské, nepostavila a nedovolila nášmu národu ani jedinej školy, nedovolila, aby sa slovenskí ľudia dostali do verejnej správy a úradov, náš ľud majetkove ničila a vykoristovala svojou stredovekou feudálnou sústavou a politikou. Nie sú oprávnené na to, aby v meně slovenského ľudu hovorily, ani tie tak zvané zastupiteľské sbory, ktoré sú sostavené na základe úzkeho volebného práva nedopúštajúceho prejavit vôľu národa, a pozostávajúce z ľudí, ktorí vzdor nariadeniu zákona nedopustili na výboroch čisto slovenských stolíc ani len slovenského slova. Nie sú na to oprávnené ani také ľudové shromaždenia, ktoré vynášajú uzavretie pod tlakom cudzieho násilia. V meně slovenského národa na Slovensku oprávnená je leda hovoriť jedine Slovenská Národná Rada. Národná Rada česko-slovenského národa v Uhorsku obydleného osvedčuje: 1. Slovenský národ je čiastka i rečove i kultúrno-historicky jednotného československého národa. Na všetkých kultúrnych bojoch, ktoré viedol český národ a ktoré ho urobily známym na celom svete, mala účast i slovenská vetev. 2. Pre tento česko-slovenský národ žiadame i my neobmedzené samourčovacie právo na základe úplnej neodvislosti. Na základe tejto zásady prejavujeme svoj súhlas s tým novo utvoreným medzinárodným právnym položením, ktoré dňa 18. októbra 1918 formuloval predseda Wilson a ktoré dňa 27. oktoóra 1918 uznal rakúsko-uhorský minister zahraničia. 3. Žiadame okamžité uzavretie pokoja a sice na všeľudských kresťanských zásadách, aby pokoj bol taký, že by medzinárodno-právnymi zárukami znemožňoval ďalšiu vojnu a ďalšie zbrojenie. Sme presvedčení, že náš snaživý a nadaný slovenský národ, ktorý vzdor neslýchanému útisku dospel na taký stupeň národnej kultúry, nebude vylúčený z požehnania pokoja a zo spolku národov, ale i jemu bude popriate, aby sa dľa svojho rázu mohol vyviňovat a dľa svojich síl prispel ku všeobecnému pokroku človečenstva. Zo zasadnutia Slovenskej Národnej Rady V Turčianskom Sv. Martine, 30. októbra 1918. Karol A. Medvecký, v.r., tajomník Slovenskej národnej rady Matúš Dula, v.r., predseda Slovenskej národnej rady.
(K Martinskej deklarácii a podujatiam venovaným jej 100. výročiu sa dočítate: https://www.martinskadeklaracia.sk/ ) Z HISTÓRIE, alebo AKO TO BOLO: https://www.martinskadeklaracia.sk/ Presne pred sto rokmi Slováci pretrhli zväzok s Uhorskom a Martinskou deklaráciou sa prihlásili k československému štátu. „Zastupitelia všetkých slovenských politických strán, shromaždení dňa 30. októbra 1918 v Turčianskom Sv. Martine a organizovaní v Národnú Radu slovenskej vetvy jednotného česko-slovenského národa, trvajú na zásade samourčovacieho práva národov prijatej celým svetom." To sú úvodné slová z Deklarácie slovenského národa, ako ju v úplnom znení podpísali predseda Slovenskej národnej rady Matúš Dula a tajomník Slovenskej národnej rady Karol Anton Medvecký. Dokument označovaný aj ako Martinská deklarácia prijali účastníci zhromaždenia nezávisle od udalostí z 28. októbra 1918, počas ktorých bola v Prahe vyhlásená Československá republika. O tom poprední verejní činitelia na Slovensku vtedy ešte nemali žiadne informácie. Do Turčianskeho Svätého Martina prišlo predposledný októbrový deň roku 1918 viac než 200 najvýznamnejších zástupcov všetkých smerov politického, spoločenského a hospodárskeho života z takmer všetkých oblastí Slovenska, aby spoločne uvažovali o niektorých hľadiskách pripravovanej deklarácie, najmä o stupni jednoznačnosti prihlásenia sa k československému štátu. Hoci uhorské úrady martinské zhromaždenie povolili, v snahe nestratiť nad situáciou kontrolu povolali do mesta vojsko, konkrétne príslušníkov 15. honvédskeho pešieho pluku z Trenčína. Zasadnutie v obchodnej sále Tatrabanky, ktorému predchádzala porada, sa začalo popoludní a otvoril ho Matúš Dula. V príhovore okrem iného vyzdvihol zásluhy amerického prezidenta Woodrowa Wilsona, ktorý nám „šľachetným veľkým srdcom pririekol zmŕtvychvstanie“. Po ňom vystúpil katolícky kňaz, politik a popredný predstaviteľ slovenského národného hnutia Andrej Hlinka, ktorý vyzval na jednotu a svornosť. „Márne by sial kto dnes medzi nás kúkol rozporu, mätežníctva, nesvornosti, márne. Nás nik viac a nič viac nerozbije, nech sme akejkoľvek konfessie, alebo sociálnych názorov, ktorí cítime v žilách svojich slovenskú krv, sme jedni a jedni ostaneme,“ citovali na druhý deň jeho slová Národnie noviny. „Búrny prejav jednomyseľnosti sa nemestil viac do dvorany, vyznel von na ulicu mesta, ktoré chová pamäť tak vzácnych tradícií, ohláša sa celým slovenským krajom ako pieseň novej vesny, dnes už úplne svorných Slovákov,“ opisovali noviny ďalej atmosféru, ktorá vládla na zhromaždení. Potom prišli už na rad konkrétne kroky. Na návrh Matúša Dulu sa najskôr dotvorila Slovenská národná rada, do ktorej zvolili 25 členov na čele s dvanásťčlenným výkonným výborom. V jej mene potom prijalo zhromaždenie Deklaráciu slovenského národa, ktorej návrh predniesol evanjelický kňaz, verejný činiteľ, politik a náboženský spisovateľ Samuel Zoch. „Národná Rada vyhlasuje, že v mene česko-slovenského národa bývajúceho v hraniciach Uhorska, je jedine ona oprávnená hovoriť a konať. Nie je na to oprávnená uhorská vláda, ktorá za celé desaťročia nepoznala vážnejšej úlohy, ako potlačovať všetko, čo je slovenské, nepostavila a nedovolila nášmu národu ani jedinej školy, nedovolila, aby sa slovenskí ľudia dostali do verejnej správy a úradov, náš ľud majetkove ničila a vykorisťovala svojou stredovekou feudálnou sústavou a politikou,“ stálo ďalej v deklarácii, ktorej celý obsah vyjadroval myšlienku spoločného štátu Slovákov a Čechov.
(Celé znenie Deklarácie slovenského národa uverejnili na druhý deň po jej prijatí v mimoriadnom vydaní Národnie noviny.) Okrem toho, že sa v nej oficiálne zrušil zväzok Slovenska s Uhorskom a potvrdzoval nový zväzok s českým národom, žiadala preň Slovenská národná rada právo na sebaurčenie na základe úplnej nezávislosti a v poslednom bode aj uzatvorenie okamžitého mieru. Martinská deklarácia sa stala jedným zo základných dokumentov zrodu česko-slovenského štátu a prispela k jeho konštituovaniu. „Zástup poskácal s miest, k nebu zdvižené pravice ako by prisahaly na credo národné, výkriky »sláva!« »prisaháme!« »s tým stojíme, alebo padneme!« splynuly v hromobitie a nasledoval potlesk minúty trvajúci. Tento búrny hlas vyznieva a doznieť musí ďaleko - ďaleko, i za hranice, pred celý vzdelaný svet,“ opisovali Národnie noviny atmosféru, ktorá zavládla po jej prijatí. Hneď po skončení historickej schôdze zamieril predseda Slovenskej národnej rady Matúš Dula na neďalekú poštu, aby o uznesení predstaviteľov slovenského národa poslal informáciu do Prahy. O 17. hodine a 35. minúte napokon z Turčianskeho Svätého Martina odišiel telegram adresovaný Národnému výboru. „Slovenská národná strana stojí na stanovisku bezpodmienečného a bezvýhradného samourčovacieho práva slovenského národa a na tomto základe vindikuje pre slovenský národ účasť na utvorení samostatného štátu pozostávajúceho zo Slovenska, Čiech, Moravy a Sliezska,“ napísal v ňom Matúš Dula.
O dva dni neskôr priniesla trojčlenná delegácia Slovenskej národnej rady tvorená Ivanom Dérerom, Jánom Hanzalíkom a Fedorom Houdekom text Martinskej deklarácie do Prahy, kde ho odovzdala predstaviteľom Národného výboru česko-slovenskému. Ešte predtým ale došlo v pôvodne schválenom znení dokumentu k zmenám. Upravený bol na návrh Milana Hodžu, ktorý sa večer 30. októbra vrátil z Budapešti. Do Martina priniesol správy o tom, že rakúsko-uhorský minister zahraničných vecí Gyula Andrássy uznal požiadavky amerického prezidenta Woodrowa Wilsona a že v Budapešti vypukla revolúcia. Na základe jeho návrhu tak bola vypustená požiadavka na samostatné zastúpenie Slovákov na mierovej konferencii, aby úsilie Čechov a Slovákov v zahraničí pôsobilo jednotne a bol doplnený odkaz na uznanie Wilsonových zásad v Andrássyho nóte. V súvislosti s úpravami textu deklarácie sa neskôr hovorilo o jej údajnej tajnej klauzule. Tá mala hovoriť o tom, že po desiatich rokoch sa má „štátoprávny pomer“ Slovákov znova dohodnúť „úmluvou medzi legálnymi zástupcami“ Slovenska a Česka. Existencia takéhoto dodatku ale nebola nikdy preukázaná. Zoznam prítomných účastníkov deklaračného zhromaždenia, tak ako ho uverejnili 31. októbra 1918 Národnie noviny: Cyrill Kresák, direktor banky, Senica. Jur Janoška, ev. farár Lipt. Sv. Mikuláš. Otto Škrovina, ev. farár, Turčiansky Sv. Martin. Miloš Lacko, fabrikant, Lipt. Sv. Mikuláš. Štefan Šaško, ev. farár, Leštiny. Ivan Turzo, úradník, Turčiansky Sv. Martin. Gustáv Šimko, mešťan, Turčiansky Sv. Martin. Ján Hvizdák, kupec, Turčiansky Sv. Martin. Fedor Jesenský, úradník, Turčiansky Sv. Martin. Ján Straka, úradník, Turčiansky Sv. Martin. Ján Janček st, fabrikant, Ružomberok. Ján Krivoš, veľko-obchodník, Ružomberok. Gustáv Bežo, typograf, Trnava. Sveto Kresák, univ. poslucháč, Senica. Ján Hlavaj, staviteľ, Turčiansky Sv. Martin. Dr. Štefan Prikopa, lekár, Turčiansky Sv. Martin. Dr. Jozef Zlocha, advokát, Turčiansky Sv. Martin. Mikuláš Čajda, úradník, Turčiansky Sv. Martin, Dušan Šulc, správca kníhtlačiarne, Ružomberok. Gustáv Škodáček, univ. poslucháč, Vŕbové. Matúš Duchaj, advokát, Turčiansky Sv. Martin. Pavol Buocik, holič, Turčiansky Sv. Martin. Milan Frig, úradník, Budapešť. Ivan Frič, lekárnik, Košice. Dr. Dušan Halaša, advokát, Turčiansky Sv. Martin. Samuel Kuchárik, úradník, Turčiansky Sv. Martin. Lajo Vanovič, direktor banky, Turčiansky Sv. Martin. Vladimír Fábry, úradník, Turčiansky Sv. Martin, Ján Obuch, správca, Stubňa. Gustáv Izák, advokát, Turčiansky Sv. Martin. Dr. Ján Izák, detto. Dr. Karol Kmeťko, r. kat. farár, Teplička. Anton Hromada, redaktor a r. katol. farár, Stankovany. Dr. Metod Bella, ev. farár, Ružomberok. Ferd. Juriga, kraj. vyslanec, Vajnory. Ján Slávik, ev. farár, Dobronivá. Ján Ružiak, advokát, Liptovský Sv. Mikuláš. Ľudovít Boor, ev. farár, Nadlak. Dr. Ivan Dérer, advokát, Malacky. Dr. Samo Daxner, advokát, Tisovec. Dr. Ľudovít Šimko, lekár, Senica. Martin Albíny, úradník, Piešťany. Blažej Bulla, staviteľ, Turčiansky Sv. Martin. Gustav Korbeľ, úradník, Turčiansky Sv. Martin. Štefan Fundárek, r. kat. kaplán, Beluša. Ján Vojtaššák, redaktor a kat. farár, Veľká ves. Miloš Petrikovič, úradník, Turčiansky Sv Martin. Dr. Rudolf Markovič, advokát, Nové Mesto n/V. Ján Ivaška, hospodár, Turčiansky Sv. Martin. Pavol Supík, hospodár, Sučany. Pavol Stuchlý, hospodár, Liesňa. Ivan Karlovský, veľko-statkár, Príbovce. Dr. Cyrill Horvát, pravotár, Senica. Dr. Miloš Šimko, pravotár, Frašták. Fedor Ruppeldt, ev. kaplán, Sučany. Gejza Mego, technik, Vrbové. Ján Bízik, hospodár, Príbovce. Michal Karlovský, hospodár, Malá Vieska. Milan Štetka, ev. farár, Turany. Dr. Géza Rehák, lekár, Prešporok. Vladimír Čobrda, ev. farár, Smrečany. Samuel Jurenka, dir. banky, Myjava. Ivan Trnovský, obchodník, Turčiansky Sv. Martin. Jozef Hanzalík, úradník, Krupina. Pavel Neckár, ev. farár Trnovec. Ján Harman, ev. kaplán, Príbovce. Ján Janota, roľník, Rakovo. Slavo Országh, veľko-statkár, Láclavá. Dr. Jozef Uram, lekár, Budapešť. Jozef Gašparík, kníhkupec, Turčiansky Sv. Martin. Štefan Peťko, úradník, Turčiansky Sv. Martin. Adolf Horvát, dielovedúci, Košice. Ján Maršálko, garbiar, Lipt. Sv. Mikuláš. Emanuel Lehocký, redaktor, Prešporok. Štefan Krčméry, kaplán, Prešporok. Ján Burjan, staviteľ, Ružomberok. Dr. Igor Beniač, advokát, Nový Sad. Andrej Mihal, ev. farár, Vrútky. Štefan Mnoheľ, redaktor, r. katol. kňaz, Ružomberok. Andrej HIinka, kat. kňaz, Ružomberok. Samo Zoch, ev. farár, Modra. Ján Čičmanec, mešťan, Turčiansky Sv. Martin. Jozef Fábry, veľko-kupec, Turčiansky Sv. Martin. Ján Koza, podujímateľ, Turčiansky Sv. Martin. Michal Brxa, kachliar, Turčiansky Sv. Martin. Dr. Emil Stodola, advokát, Budapešť. Dr. Igor Dula, lekár, Turčiansky Sv. Martin. Dr. Karol Štúr, advokát, Trenčín. Aurel Styk, dirigent banky, Kubín. Samo Štarke, mešťan, Turčiansky Sv. Martin. Ilja Paulíny-Tóth, medik, Turčiansky Sv. Martin. Matej Murín, direktor, Žilina. Vladimír Markovický, bankový direktor, Ružomberok. Jozef Prokša, hospodár, Sv. Peter. Lad. Tomka Markovický, veľko-statkár, Bystrička. Platon Pauliny-Tóth, univ. poslucháč. Turčiansky Sv. Martin. Ján Meličko, ev. učiteľ, Turčiansky Sv. Martin. Pavel Štarke, obchod. akademik, Turčiansky Sv. Martin. Jozef Požeský, statkár, Valca. Ján Plica, obch. akad. Rakovo. Justín Rehák, podujímateľ, Bytča. Ďuro Mičura, advokát, Bytča. Jozef Karlovský, obchodník, Príbovce. Ľudovít Fiala, sekretár banky, Turčiansky Sv. Martin. (PS: V zozname chýbajú mená predsedu Slovenskej národnej rady Matúša Dulu a tajomníka Slovenskej národnej rady Karola Antona Medveckého, keďže boli uvedené už pod deklaráciou.) Zdroj: Repro z knihy Dejiny Slovenska slovom i obrazom |
