MUDr. Milan NAGY knihy :)  books

MIKO

        Mal som kamaráta a kolegu Mika, krstným menom Miroslav. Stretol som sa s ním v prvých dňoch na fakulte a obľúbil som si ho. Mal skvelý výzor aktívneho kulturistu, súmernú tvár s ostrými črtami, čierne kučery, sebavedomé vystupovanie, provokatívne až drzé chovanie, skrátka povahovo mi konvenoval. Pripomínal mi Michelangela Buonarrotiho alebo aj toho jeho slávneho Dávida. Len jeho psychično bolo akési iné: spolu so svojím asi o dva roky starším bratom túžili po tom, aby svet, život, ale najmä človek zanikol. Človek bol podľa nich rakovinou Zeme, a bodaj by prišla tretia svetová a všetko to zrovnala so zemou a vyhubila tento novotvar! Považoval som to vtedy za akúsi nie celkom vážne myslenú bizarnosť, originálnu mentálnu úchylku a mal som snahu ju „liečiť“, ovplyvňovať pozitivitou, najmä Mika, keďže som ho mal rád.

        Býval spolu s mamou a súrodencami Braňom, Ikou a Broňou v činžovnom byte na dolnom konci Amerického námestia, vis-à-vis vchodu do Ladzianskeho posluchárne starých teoretických ústavov, len pár metrov od našej alma mater - kvarteto známe v rodine ako Miko-Ika-Braňo-Broňa. Ich otec Branko bol šéfom katedry fyziológie, jeho brat Miroslav zase šéfom katedry patologickej anatómie. Šéfpatológ mal tiež syna, dokonca v rovnakom veku ako my, a pretože sa tento jeho syn tiež volal Miroslav, bratranci mali rovnaké nielen krstné mená, ale aj priezviská. V rodine ich rozlišovali tak, že jedného volali Miko a druhého Miro. Tak sme ich volali aj my z ročníka, ktorí sme ich poznali a takmer denne na prednáškach a chodbách stretali.

        Medzi Mikom a jeho o dva roky mladším bratrancom Mirom bol obrovský rozdiel, a to najmä v študijných výsledkoch: Miro bol snaživý a usilovný, excelentný žiak so samými jednotkami, Miko bol jeho pravý opak, lajdák, bitkár, päťkár, ktorý trojročnú strednú školu „navštevoval“ 5 rokov. Keďže dva ročníky vtedajšieho gymnázia opakoval, prevažne kvôli zlému správaniu a neospravedlneným absenciám, napokon sa bratranci „stretli“ ako spolužiaci v jednom ročníku na univerzite - sranda, že?

        Ale späť k Mikovi: Na lekársku bol prijatý nie pre dobré študijné výsledky, prijímacie skúšky a k tomu patriace vzorové správanie, ale samozrejme z protekcie, vďaka otcovmu a strýkovmu postaveniu. A tak to vyzeralo aj s jeho postojom ku štúdiu medicíny – jednoducho ho ignoroval, kašlal naň, takmer vôbec sa neučil. Chodil síce na prednášky a aj na cvičenia, ale myslím si že iba preto, aby ho jeho otec nezodral z kože. No a tiež preto, lebo tam bola väčšia sranda ako drepieť niekde doma v kúte, alebo sa stále len pofľakovať s partiou po meste. Niežeby to nerobil, mal zopár vekom, postavou aj povahovo seberovných ´kámošov´, s ktorými napríklad v trojici na dunajskom nábreží len tak z rozmaru rozmlátili oddiel pästiarov aj s ich trénerom chystajúcich sa tam v družnom rozhovore na turnaj, alebo inokedy zas zopár oprotiidúcich frajerov, z ktorých jeden na nich žartovne dáždnikom zaútočil ako s kordom a so slovami „do boja!“ naznačil akýsi výpad - Miko len zavelil ´Keď do boja tak do boja!´, a následne ležala celá skupinka opovážlivcov v prachu na chodníku Obchodnej zmlátená jak hnilé hrušky.

        Mal to v tej dobe chudák tínejdžer-adolescent pestré, veď už ešte ako stredoškolákovi mu hrozilo súdne konanie a adekvátny trest vo forme väznenia kvôli fyzickému napadnutiu a vážnym zdravotným následkom istého chlapca, ktorého svojimi debilnými ranami päsťou do hlavy invalidizoval, a z ktorého trestného oznámenia a jeho následkov (odškodnenie + väzenie) vykĺzol len vďaka otcovmu zásahu. No ale časom akosi z toho vyrástol, prestal ľudí mlátiť a začal robiť pestvá iného druhu.

        Cvičenia z anatómie sme mali v suteréne starých teoretických ústavov. Trieda vyzerala ako každá iná bežná školská trieda, so školskými lavicami, len okienka mala malé, tesne pod stropom, ich parapet bol na úrovni vonkajšieho chodníka, kde sme vídali nohy okoloidúcich. Asistent Bíňovský nám priniesol na tácke celú ľudskú hornú končatinu, bez kože, presiaknutú a veľmi silne páchnucu formalínom. Nechal nás ju v pokoji študovať a odbehol si čosi vybaviť. Mikovi nenapadlo nič lepšie ako schytiť odratú hnátu do oboch rúk a pod oknom ju, trasúc ňou ako čert reťazou, s primeraným zvukovým efektom otrčiť nešťastníkom, ktorí práve prechádzali chodníkom okolo nášho okna - pre každého z nich infarktový šok, hororový zážitok za bieleho dňa! Nuž, ... Miko!

        Začali sme sa kamarátiť koncom roka 1970, keď sme sa ako spolužiaci ocitli na pôde lekárskej fakulty v Bratislave. Miko sa, ako som spomenul, štúdiom moc nezaťažoval. Mojou prvoradou kamarátskou „povinnosťou“ bolo preto dokopať ho v deň skúšky do skúšobne. Ostatné už bolo celkom ľahké: skúšajúci nazretím do indexu obvykle zamrmlal „aha, vy ste syn toho-a-toho“, a milý Miko to mal „doma“, teda v indexe aj bez predchádzajúcej namáhavej študijnej prípravy a vyčerpávajúcej odpovede - žiaden skúšajúci si nedovolil ho ani skúšať, tobôž potom vyhodiť!

        Napriek jeho lajdáckemu prístupu k učeniu, Miko sa stal a celý svoj profesný život až do starobného dôchodku bol skutočne skvelý, svedomitý a zodpovedný zubný lekár. Mal v sebe obrovskú snahu o kvalitnú, perfektne vykonanú prácu: či už plomba, odstránenie zuba alebo zubná náhrada - každého pacienta perfektne ošetril, nikdy nikoho neodflákol! Poza pacientov chrbát by mu najradšej vrazil Baina (páka podobajúca sa na šrobovák) do zátylku, ale iba ako zúrivé gesto, ako akúsi osobnú pantomimickú rebéliu, možno voči povolaniu, možno voči ľudstvu všeobecne, nie osobne voči v kresle sediacemu pacientovi. Prekvapivé? Áno, možno, ale vzhľadom na jeho celoživotnú nihilistickú filozofiu celkom zrejmé.

*

        Tak ako bol zodpovedný ku praktickej stránke nášho fachu, tak nezodpovedný bol voči tej druhej, voči papierovaniu: výkazy, ktoré mal posielať poisťovniam sa mu kopili virtuálne v počítači a následne vytlačené v šuplíkoch. Od poisťovní nedostával za vykonanú prácu nič, keďže im ani nič nepredkladal. Polovica z ceny výkonu, ktorú má poisťovňa za svojho poistenca uhradiť zmluvnému zubárovi, zostávala neuhradená, lebo pán doktor jednoducho mesačné výkazy neposielal. Miko na to kašlal jak na placatý kameň! A tak to potom vyzeralo aj s celou jeho krachujúcou praxou: nemal na nájomné, neskôr už ani na zaplatenie faktúr dodávateľom materiálov, za energie, laboratóriu za vyrobené protézy, skrátka hotová ekonomická katastrofa! Začali sa hromadiť a samozrejme aj dobiedzať veritelia, dostal opakovane výpoveď od prenajímateľa pani magistry lekárne, ktorú vždy, a to niekoľko krát „ukecal“, ... Pani magistra ma prosila, či by nemohol tento môj kamarát zaplatiť aspoň voľačo keď už nie všetko čo jej dlžil, alebo keby bol aspoň taký láskavý a sa odsťahoval ... Napokon sa presťahoval do iného, oveľa menšieho priestoru, zanechávajúc za sebou u pani magistry sekeru ako hrom, ktorú mu pani magistra veľkodušne odpustila, rada, že sa ho vôbec zbavila. Aj na novom pľaci pokračovala jeho smutná anabáza, až kým sa napokon, už ako regulárny starobný dôchodca, jednoducho kamsi vyparil, doteraz nikto nevie kam.

        Počas jeho ekonomicky neslávnej, finančne upadajúcej privátnej praxe ho postretlo aj niekoľko osobných sekov. So  svojou druhou manželkou odkúpili na úver starší manzardkový domček v neďalekej obci a z činžiakového bytu sa bez väčších úprav hneď doňho aj presťahovali. Musel potom síce začať dochádzať 10 kilometrov, ale to vyriešili „kúpou“ auta na splátky (lízing). Ako som tu predstavil ich ekonomické diletantstvo, nemali svoje majetkové aktivity nijako kryté a nezadržateľne sa rútili do katastrofy. Miko tieto tlaky samozrejme cítil, ale nevedel sa vzoprieť voči svojej vlastnej nezodpovednosti voči svojmu životu a ľahostajnosti voči následkom nepremysleného gazdovania. Napokon ho navštívila pani, o ktorú skutočne nie je čo stáť a ktorú, poznajúc to na vlastnej koži, nikomu neželám, totiž pani depresia! Začal sa sebapoškodzovať! Dorezal si ruky, nohy, hruď, brucho, hlboké rany a následne aj jazvy ako reťaze, niekoľko krát sa vybral ku štreke a ľahol na koľaje, skúšal laškovať na povale s prádlovou šnúrou, skrátka k suicídiu (sebevražde) nechýbalo veľa. Po každej takejto avantúre ma kontaktoval, aby sa mohol „pochváliť“ čerstvým rezancom - bolo mi jasné, že tým volal, kričal o pomoc ... Brával som ho k nám tak často ako to len šlo, sedávali sme a zhovárali sa u nás na dvore, spomínali sme na študentské roky, alebo sme ho vzali na výlet na rybníky, skrátka zrelaxovával som ho ako som najlepšie vedel, možno som aj prispel k jeho ochrane, k záchrane jeho života. Napokon som zainteresoval aj jeho sestru Iku, jeho bratranca Mira, žiadal som aj ich aby mu pomohli v jeho neutešenej situácii, ... Dúfam že stále ešte kdesi žije, a že sa má aspoň ako-tak dobre.

        Teraz prichádzam konečne k tomu, čo mal pôvodne tento môj literárny príspevok za lubom. Stalo sa to náhle, v podstate z večera do rána: Večer som si líhal v celkom dobrej konštelácii, no ale ráno som sa zobudil - do tmy! Ako inak nazvať absolútnu ničotu?! Tma, tma, samá tma. Nič nemá zmysel, celá moja snaha, celý môj život stojí za hovno, bol som ako uhranutý, ako v tom povestnom začarovaní vúdú! Na pleciach ohromná ťažoba, okolo bezútešná čiernota, smútok, plač. Pretvaroval som sa najlepšie ako som vedel a vládal, ale bolo to hrozné. Rok! Vyše roka som trpel jak Jób! Lekársku pomoc som nevyhľadával, hanbil som sa či čo, skúsil som nejaké antidepresíva ale bez zjavného účinku, ... humus! Párkrát ma napadlo, že než takýto život, to tuším radšej žiaden! Nikdy som neuvažoval o sebevražde skutočne, iba snáď čiste teoreticky, ako o možnom vyslobodení z tohto strašného stavu. Takmer som na svoj život už rezignoval.

        A vtom, celkom tak ako prišlo to aj odišlo: Jedno ráno som sa zobudil do bieleho dňa a depka bola fuč! Čakal som a pozoroval som sa ešte niekoľko nasledujúcich týždňov v obavách, či sa ten hňusný zmok nevráti, ale nie, odvtedy, a je to už vyše desať rokov, som vporiadku, radostne si užívam života v náručí mojej milovanej a milujúcej rodiny.

        Vážení, nech je vám moja skúsenosť mementom, ponaučením, že to neslobodno nikdy vzdať, že je treba zotrvať, vydržať, prekonať, že si nikdy neslobodno ani ublížiť, a už vôbec nie siahnuť si na život, nech by to bolo s vami v tom vašom živote akékoľvek zlé, ťažké. Depresia sa prekonáva dlhým ťažkým trpením, ale raz, jedného krásneho dňa zmizne, a ste ako znovuzrodení, verte mi! Lebo viem o čom hovorím, mám to za sebou.

        Veselého Silvestra a všetko dobré v novom roku 2017!

Držím vám palce!!!