MUDr. Milan NAGY knihy :) books
|
Zázračný vitamín B17? Čo hovorí odborník? Keďže téma vitamínu B17 a jeho významu v prevencii či liečbe rakoviny vyvolala búrlivú diskusiu, položili sme v tejto súvislosti niekoľko otázok Ing. Romanovi Hudecovi, PhD., z Oddelenia biochémie a mikrobiológie Ústavu biochémie, výživy a ochrany zdravia, Fakulta chemickej a potravinárskej technológie STU v Bratislave, ktorý sa okrem iného venuje aj tejto problematike. V súvislosti s vitamínom B17 mnohí hovoria, že ide o tzv. „urban legend“, ba priam konšpiračnú teóriu. Sú účinky tohto vitamínu vedecky dokázané? Robili sa nejaké vedecké štúdie? Účinky amygdalínu alebo vitamínu B17 boli sledované veľmi intenzívne od konca 60-tych rokov do polovice 80-tych rokov minulého storočia vo Francúzsku, Nemecku, USA, resp. v Mexiku. Pre toto obdobie neboli príznačné hĺbkové štúdie v základnom výskume, a preto látky, ktoré sa zdali byť potencionálne užitočné pre liečbu ľudských chorôb, vrátane nádorových ochorení, boli testované takmer bezvýhradne in vivo za použitia zvieracích modelov (myši, potkany, resp. škrečky alebo morčatá, zajace), a v neskorších štádiách sa prechádzalo na väčšie zvieratá ako sú psy, a v nemálo prípadoch i vyššie primáty. Súčasťou týchto testov boli i dôkladné testy chronickej a akútnej toxicity i teratogenity amygdalínu (teratogenita = schopnosť určitej látky vyvolať znetvorenie vyvíjajúceho sa zárodku). Ukázalo sa, že miera toxicity bola závislá na spôsobe aplikácie s najnižšou mierou prejavu pri intravenóznom (vnútrožilnom) a intramuskulárnom (vnútrosvalovom) podaní a riziko toxicity sa zvýšilo pri perorálnom (ústami) podaní. Pozn.: dávky použité v týchto testoch boli mnohonásobne vyššie, ako sú odporúčané preventívne dávky, aj ako terapeutické dávkovania u ľudí. Testovania prípadnej teratogenity na hlodavcoch i psoch ukázali, že amygdalín žiadnym spôsobom neovplyvňuje správne formovanie plodu, a neprejavili sa ani žiadne známky poškodenia po narodení. Z dnešného pohľadu bolo množstvo a časové použitie týchto postupov až absurdné. Dôkladné in vitro testy, teda použitie v prvom rade bunkových línií a primárnych kultúr, by bolo omnoho viac opodstatnené a znížilo by celkový tlak na množstvá použitých laboratórnych zvierat. Tieto medzery sa vypĺňajú práve v tejto dobe, a to hlavne vedeckými prácami z Južnej Kórey, kde sa jednoznačne i na molekulárnej úrovni potvrdzuje protinádorový účinok amygdalínu. Samozrejme, to je dnešný pohľad na vec, a to nielen v prípade amygdalínu. Príkladom môžu byť i veľmi bežne používané chemoterapeutiká, ako je cisplatina, či doxorubicín, ktorých mechanizmy účinku boli odhalené až niekoľko desiatok rokov potom, ako boli viac alebo menej úspešne uvedené do bežnej onkologickej praxe. Môžete uviesť aj konkrétne zdroje informácií o amygdalíne – vitamíne B17? V knižke Svet bez rakoviny od Edvarda Griffina, ktorý zavíta do Bratislavy v septembri tohto roku (2013), sú popisované mnohé zo štúdií, ktoré boli uskutočnené v prípade testovania amygdalínu. Táto kniha sa môže zdať v niektorých aspektoch konšpiračná, avšak fakty v nej uvádzané pochádzajú či už od vedeckých pracovníkov, ktorí sa podieľali na testovaní amygdalínu v laboratórnych podmienkach (za všetkých spomeniem Dr. Kanematsu Sugiura zo Sloan-Ketteringovho inštitútu pre výskum rakoviny v New Yorku), alebo od jednotlivých lekárov či nemocničných zariadení, ktoré sa podieľali na klinických testoch. Príkladom je MUDr. Ernesto Contreras, popredný mexický lekár v oblasti liečby nádorových ochorení a jeden zo zakladateľov Kemsa laboratories, ktoré do dnešného dňa produkujú a distribuujú amygdalín vysokej čistoty do celého sveta. Dr. Contreras figuruje v celosvetovo známej nemocnici pre liečbu nádorových ochorení v mexickej Tichuanes s názvom Oasis of Hope (Oáza nádeje), kde sa amygdalín používa ako primárna, resp. sekundárna liečba pacientov (primárna liečba = použitie chemoterapeutika resp. chirurgického zákroku po stanovení diagnózy, sekundárna liečba = v prípade, že primárna liečba nezaberá, pristupuje sa k zmene chemoterapie, alebo použitie ožarovania či chirurgického zákroku). Ako je to s liečbou amygdalínom u nás? V našich podmienkach je amygdalín vo väčšine prípadov až terciárnou voľbou, teda v prípade, že klasické prístupy nezaberajú, a pacient resp. jeho príbuzní sa obzerajú po iných alternatívach. Tu však existuje nebezpečenstvo v prípade postupu bez konzultácie s ošetrujúcim lekárom, resp. ak živelne dochádza k nežiadúcim kombináciám rôznych alternatívnych postupov. Pri téme použitia a účinkov amygdalínu bolo na oboch stranách – či už zástancov, alebo odporcov – urobených mnoho prešľapov, ktoré nevnášajú príliš priaznivé svetlo do celej kauzy, a laický pohľad na vec sa končí frustráciou, odmietaním, sklamaním a hľadaním senzácií. Je nutné povedať, že každé štandardné chemoterapeutikum môže byť toxické: má mnoho vedľajších účinkov, môže byť teratogénne (poškodenie plodu, nezlučiteľné so životom), ba dokonca mutagénne (vznik mutácií v DNA, ktoré môžu viesť k zmene expresie proteínov, a, paradoxne, môže pri dlhodobej expozícii spôsobovať nádorové ochorenia). Prečo by teda amygdalín mal byť výnimkou? Samozrejme, toxicita látok môže závisieť od spôsobu podávania – či ide o perorálne (ústami), intravaskulárne (do žily), intramuskulárne (do svalu) a ďalšie spôsoby. Pokiaľ ide o amygdalín, často sa poukazuje na jeho potenciálne jedovaté účinky kvôli obsahu kyanidu. Kyanogénne glykozidy, ku ktorým patrí aj amygdalín, sú širokou skupinou látok rastlinného pôvodu. Okrem amygdalínu je to napríklad linamarín obsiahnutý v kasave-tapioke, tretej najvýznamnejšej hospodárskej plodine sveta, alebo taxifilín obsiahnutý v bambusových výhonkoch. Sú to teda mono- alebo disacharidy, ktoré viažu substituovaný aldehyd s pevnou väzbou kyanidovej skupiny. K uvoľneniu kyanidovej skupiny dochádza vo všeobecnosti enzýmovou reakciou či už enzýmami rastlinnými alebo živočíšnymi/ľudskými, alebo neenzýmovo v prípade nízkeho pH prostredia. Z toho vyplýva, že nadmerná konzumácia alebo perorálna aplikácia akéhokoľvek kyanogénneho glykozidu, a teda i amygdalínu, môže byť fatálna, pretože kyslé pH v žalúdku uvoľní všetok kyanid a dochádza k otrave organizmu s dôsledkom úmerným požitému množstvu. Aká je teda nebezpečná dávka? Jednorazová konzumácia odporúčanej preventívnej dávky marhuľových jadier na deň, čo je zhruba 12 (vhodná konzumácia v 3 – 4 dávkach), by mohla spôsobiť nevoľnosť a mierne zmodranie následkom uvoľneného kyanidu. Smrteľné následky by mohli nastúpiť pri neporovnateľne vyšších množstvách. Samozrejme, k takejto situácii môže dôjsť, ak konzument nedbá na správne rady a dávkovanie. Existuje absurdný prípad otravy kyanidom po konzumácii kávovej šálky plnej jablkových jadierok, ktoré tiež obsahujú amygdalín. Ak si predstavíte, koľko jabĺk by ste mali skonzumovať pri takom množstve jadierok, myslím že sa zhodneme, že jablkový sad by nebolo vaše obľúbené miesto na príjemné prechádzky. Ak by ste však množstvo, ktoré by sa vám v žalúdku rozložilo a vytvorilo toxický kyanid, podalo priamo do žily, takejto toxicite by ste sa vyhli. Toto bolo potvrdené i mnohými testami toxicity, či už akútnej alebo chronickej na laboratórnych zvieratách. A len tak na okraj, množstvá, ktoré sa používajú ako terapeutické u ľudí sú niekoľkonásobne nižšie ako minimálne toxické dávky u psov, ktoré sa využívajú ako hmotnostné ekvivalenty priemerného človeka. V súvislosti s amygdalínom sa hovorí aj o látke s názvom laetril. O čo presne ide? Amygdalín, ako som už spomínal, je prírodná látka, tzv. mandelonitril gentiobiozid, resp. beta 1-6 diglukozid. Laetril je syntetická látka, ktorá bola patentovaná objaviteľmi amygdalínu E. T. Krebsom a E. T. Krebsom jr. (US patent 2,985,664; 1961 a UK patent 788,855; 1958). Laetril je v skutočnosti mandelonitril glukuronid. Je to teda látka veľmi podobná, ale ak sa pozrieme na tzv. CAS number, čiže registračné číslo chemikálií, obe látky, amygdalín i laetril majú číslo identické, a sú vzájomne zamieňané. Takže ak bol v čase amygdalínového boomu objavený preparát nazvaný LAETRIL, postačilo neprajníkom spochybniť prítomnosť laetrilu v preparáte, ktorý de facto obsahoval amygdalín a nie laetril, a došlo automaticky k zavádzaniu. Toto však neznačí, že amygdalín a laetril nemajú alebo nemôžu mať nič spoločné. V organizme existuje množstvo tzv. modifikačných / detoxifikačných reakcií, a premeny glykozidov na glukuronidy sú veľmi bežné. Napríklad z flavonoid-glykozidu rutín vzniká metabolicky účinný, resp. účinnejší kvercetín, ktorý je určite všetkým známy - je to flavonoid, ktorého prírodnými zdrojmi sú napríklad cesnak, cibuľa, červené hrozno, čierne ríbezle, plody čiernej bazy atď. (pozn. red.). Čo je však menej známe je, že pomocou biotransformačných reakcií vzniká kvercetín glukuronid ako koncový produkt v pečeni u ľudí, a teda či sa podá rutín alebo kvercetín, vždy vznikne kvercetín glukuronid. Veľmi podobne tomu môže byť i v prípade amygdalínu a laetrilu. Dve tváre jednej mince? V tomto prípade urobil Dr. Krebs chybu tvrdením, že v prípade beta-glukozidázy, ktorá má na svedomí odstránenie sacharidovej zložky z amygdalínu a de facto uvoľnenie kyanidu a benzaldehydu (teda dvoch účinných látok tejto zlúčeniny) dochádza k jej zvýšeniu v nádorových bunkách. V nádorových bunkách, a to iba niektorých, dochádza k zvýšeniu beta glukuronidázy, ktorá odstraňuje kyselinu glukurónovú, a jej zvýšená expresia je často sprevádzaná značnou agresivitou nádorových ochorení. Avšak vzhľadom na možnú konverziu amygdalínu na laetril v organizme, možno nebol od pravdy až tak ďaleko, ale svojou nepresnosťou pridal ďalší klinec do rakvy amygdalínu a posmelil odporcov použitia tejto látky v liečbe nádorových ochorení. Každopádne táto zámena, i keď možno náhodná a čiastočne i zmysluplná, tiež nedodala na vierohodnosti amygdalínu ako zázračného liečiva proti rakovine, ktoré možno do tela dostávať v príjemnom ovocnom balení, v porovnaní s chemickými látkami, za ktoré je potrebné platiť v niektorých prípadoch nehorázne sumy. Z tohto dôvodu je napr. veľmi sťažené dostať relevantné a pravdivé informácie o amygdalíne. Preto je potrebné informácie, ktoré sa týkajú amygdalínu hľadať v odbornej literatúre, a nie na googli a podobných zdrojoch, ktoré sa síce tvária veľmi múdro, avšak o amygdalíne a jeho účinkoch pravdu nehovoria. Pre laickú verejnosť je to komplikovaná téma, a preto by som túto starosť prenechal odborníkom. Vitamín B 17 je napríklad v spomínaných marhuľových jadrách. Podľa niektorých vraj stačí zjesť 200 gramov semien marhúľ a riskujete smrť. Určite. Ale rovnako, ako v spomínanom prípade plnej šálky jablčných jadierok, sa dostávame k absurdnému prípadu. Keďže jedno marhuľové jadro váži v priemere 0,6 g, tak 200 g jadier je cca 333 kusov, čo je takmer 30-násobok preventívneho množstva, konzumovaných v 3 – 4 dávkach denne. Takže konzumácia 200 g surových jadier na posedenie večer pri filme alebo knihe by sa skutočne mohla skončiť zle. Preto, ako pri všetkom, aj marhuľové jadierka konzumujte s mierou, napokon tak, ako aj každý iný liek. Mohli by ste vysvetliť mechanizmus účinku amygdalínu v rámci prevencie i liečby z hľadiska biochémie? K tejto téme som už čosi načrtol v prvej otázke. V princípe ide o metabolické uvoľnenie kyanidu (strašiak pre všetky organizácie počnúc WHO, FAO i EFSA) a benzaldehydu, ktorý, naopak, pre EFSA strašiakom nie je, i keď by mal byť. Obe látky sú toxické, avšak zdravé bunky sa s nimi ľahko môžu vyrovnať, ak sú oba tieto jedy prítomné v primeranom množstve. Kyanid ([CN]-) je detoxifikovaný pomocou enzýmu rodanáza na tiokyanát ([SCN]-), ktorý slúži v pečeni ako zásoba pre tvorbu vitamínu B12 (kyanokobalamín). Rodanáza je jedným z tzv. senescentných génov, teda génov starnutia, a nádorové bunky starnúť nechcú, chcú sa stále množiť a rásť, a práve preto k účinnej detoxifikácii nedochádza, a kyanid ich môže zabiť. V prípade benzaldehydu ide o účinný induktor extramitochondriálnej tvorby peroxidu vodíka, reaktívnej látky, ktorá spôsobuje oxydačný stres a môže bunky zabiť, v zdravých bunkách je však ľahko inaktivovateľný oxidáciou na kyselinu benzoovú, ktorá je známym analgetikom a antiseptickou látkou. Okrem toho, zdravé bunky omnoho efektívnejšie eliminujú oxidačný stres v porovnaní s nádorovými bunkami. Keď si vezmeme prípad izolovaných národov z údolia Hunza, hore zmienené uzávery sú rovnako dobre aplikovateľné, ba dokonca s väčším dopadom, keďže ich stáročná separácia od okolitého sveta z dôvodov geografických ako i politických ich postavila na úroveň naivných, a teda nechránených. A vieme ako to dopadlo, keď do severnej Ameriky prišli Európania: tamojšie obyvateľstvo veľmi rýchlo redukovalo svoje stavy z dôvodu ochorení, ktoré priniesla civilizácia. Ako som už spomínal, amygdalín nie je zázračný liek na všetko, takže rovnako i ja pokladám za prehnané, že tieto etniká z údolia Hunza by boli úplne oslobodené od nádorových ochorení: toto prehlásenie bolo pôvodne myslené ako nadsázka, ale určite boli zdravší ako sme my, civilizáciou poznačení ľudia. Nájdu sa aj reakcie ľudí, ktorí mali rakovinu a užívali aj B 17, nedá sa však jednoznačne dokázať, že sa vyliečili práve vďaka tejto látke. Sú vedecké dôkazy o liečivých účinkoch amygdalínu v prípade rakoviny? Spomínaná klinika v Mexiku Oasis of Hope vyliečila tisíce ľudí, a existujú tzv. case studies, publikované v klinických časopisoch, popisujúce evidentný prínos amygdalínu. Dokonca americkí pacienti, ktorí boli liečení na nádorové ochorenia v Mexiku podali žalobu na najvyšší súd USA voči FDA a jej zákazu používania amygdalínu ako neúčinnej, zavádzajúcej a život ohrozujúcej látky, a pred 2 – 3 rokmi tento spor vyhrali. Mrzí ma však, že nemôžem presne citovať túto kauzu, pretože do dnešného dňa sa mi nepodarilo kontaktovať pôvodcu tejto informácie, českého emigranta do USA, a na webe nie je možné si túto informáciu overiť. Pridané: 09.08.2013 SUMÁR: Vitamín B17 amygdalín - na prevenciu (predídenie) a na terapiu (liečbu) rakoviny
PS: https://nitt-books.wbl.sk/HLAVOLAM-120.html (kapitola MINERÁLY, LAETRIL.)
|
