MUDr. Milan NAGY knihy :) books
 | ||
|
SEKTY Na svete existujú rôzne náboženstvá na podklade viery v existenciu boha (bohov), z ktorých vznikajú spoločenstvá veriacich v boha (v bohov). Existuje však aj niečo, čo sa na takéto náboženstvá podobá, ale predsa je to odlišné. Sú to malé ale nebezpečné skupiny, nazývané pejoratívnym (hanlivým) označením "náboženské sekty". Sú to aj spolky politické, "politické sekty", uskupené na základe istých ideologických princípov spolužitia. Všetky tieto spolky, menšie ako aj tie najväčšie, vyžadujú absolútnu vernosť a úplnú oddanosť vodcovi takejto sekty a jeho ideológii. Sekty majú veľa spoločného, najmä vieru v nejakého osvieteného vodcu, v nejakú vyššiu silu, vo vyšší životný princíp, v nadprirodzeno, v transcendentno, vo svetlé "posvätné" budúcno, v boha stvoriteľa a jeho prozreteľno a podobne. Málo ľudí vie o rizikách číhajúcich z týchto spolkov na každého, a to aj napriek tomu, že ich sami zažili takpovediac "na vlastnej koži". Ešte menej ľudí pripúšťa ich spoločenské ako aj individuálne nebezpečenstvo a sú schopní sa znova a znova vrhať do ich osídiel, znova a znova ochotní podstúpiť martýrium spôsobené ich despotizmom a končiace pustošivým genocídnym dopadom. Dejiny nám zakaždým zdvihnú varovne prst: "POZOR! SPOLKY = ČERTOVE VOLKY!" Napriek tomu sme častokrát, doteraz akosi stále nepoučiteľní, katastrofálne zlyhali. Tento stručný oboznamujúci článok o doterajších sektách "všeho druhu" nám chce zobudiť zamdletú pamäť a osviežiť myslenie, aby sme včas dokázali podobným historickým omylom ako boli tie včerajšie holokausty, následky to včerajších a dnešných siekt, včas a hlavne účinne predísť.
Sekta (z lat. secta, sequi - nasledovať, ako preklad gréckeho hairesis - voľba, spôsob myslenia) je v tradičnom chápaní (spravidla menšia) náboženská obec, ktorá sa schizmou alebo priamo odštiepila od väčšej (spravidla etablovanej) cirkvi, pretože sa od tejto materskej cirkvi líši vierovyznaním a/alebo obradom a podobne. V tomto zmysle sa výraz už spravidla nepoužíva a nahradili ho výrazy ako alternatívne náboženstvo, nové náboženské hnutie a podobne. Hovorovo "sekta" je výraz pre skupinu, ktorá spravidla radikálnym spôsobom zastáva ideologické, náboženské, alebo náboženstvu podobné názory odlišné od základných hodnôt „väčšiny“ spoločnosti, alebo všeobecnejšie pre skupinu, ktorá sa odštiepila od nejakej organizácie. V bežnej predstave je pojem spätý so skupinou radikálov zhromaždených okolo charizmatickej osobnosti. V predkresťanskej antike sa výraz „hairesis“ (od stredoveku v latinských textoch prekladaný ako "secta") používal bez citového zafarbenia na označenie filozofických alebo náboženských zoskupení. V prvých storočiach kresťanstva sa pojem začal používať na označenie odštiepení od spoločnej cirkvi. Neskôr boli aj protestanti dlho označovaní ako „sekta“. Sekta je skupina ľudí, budujúca si svoju identitu na odmietaní možnosti ľudstva napredovať v niektorej oblasti poznania, obvykle náboženskej (náboženské sekty) alebo spoločenskej (mnohé autoritárske režimy majú sektársky charakter). Postoje k nečlenom sekty sú pohŕdavé (členovia sekty sa považujú za vyvolených), alebo nepriateľské (pôvod z nejakej zaznávanej spoločenskej skupiny, rasistické predsudky). Súčasťou odmietania všeobecne uznávaných poznatkov väčšinovej spoločnosti je odmietanie dialógu a komunikácie, ktorá by mohla spochybniť "neomylnú" pravdu. Dokonca členovia sekty si sami robia autocenzúru prijímaných informácií. Takto sa od všeobecne prijímaných poznatkov izolujú jednotlivci, národy, alebo celé spoločenské systémy. Vstup do sekty je podmienený absolvovaním určitých obradov, sľubov a prísah, ktoré sú charakteristické pre každú jednotlivú sektu. Obvykle sú významnou súčasťou manipulačných techník, ktoré zbavujú jednotlivca jeho osobnostnej identity a emočných väzieb na jeho pôvodné rodinné zázemie. Sektárska manipulácia je v podstate založená na vymývaní mozgov - brainwashingu. Charakteristickou črtou sekty je potláčanie osobnostnej identity jej členov a nadväzne ich totálne podrobenie sa vodcovi. Na zamaskovanie zámeru potlačiť osobnostnú identitu sa používa zdroj „neomylnej“ pravdy, obvykle vhodná (posvätná) kniha, ktorá sa stáva absolutizovaným zdrojom sústavy pravidiel. Väčšinou sa sekta upne na určitý, „tradičný“ hodnotový systém, ktorý charakterizoval nejaké ľudské spoločenstvo v určitom vymedzenom úseku dejín a osvojí si ho ako jedinú a nemennú pravdu, obvykle sprostredkovanú pomocou posvätného, nezmeniteľného zdroja informácií. Napríklad náboženské sekty tak ako aj politicko-spoločenské systémy (feudalizmus, kapitalizmus, socializmus, komunizmus) zakazujú vysvetľovanie historických kontextov všeobecne uznávaných posvätných spisov a životom preukázaných skutočností, a teda aj ich skutočného významu, ktorý bol do nich vložený. To, že skutočný obsah posolstva bez ozrejmenia dobových súvislostí nemôže súčasný čitateľ chápať, sekty bezpodmienečne odmietajú. Akýkoľvek pokus vysvetľovania významu vyhlasujú za „ľudský výmysel“. Pretože v priebehu dejín sa mení nielen význam slov, ale aj reálií, zostáva výklad významu v rukách manipulátorov. V niektorých sektách je paradoxne každý člen sekty nabádaný k svojmu vlastnému, osobnému výkladu. Aj absolútny individualizmus má charakteristickú sektársku črtu - odmietanie väčšinového poznania ľudstva. Korene sektárskeho správania vyrastajú zo zlyhania vzájomnej výmeny informácií, kvitnú na zlyhaní komunikácie, na nedôvere, nech má akýkoľvek dôvod. Sektársky charakter mal aj výrok komunistických ideológov: "kybernetika je buržoázna paveda". Vychádzal z presvedčenia, že kybernetika nie je kompatibilná s "posvätnými" spismi marxizmu-leninizmu. Rasizmus a fašizmus naproti tomu sektársky vychádzal z absolutizácie časti poznatkov o rasových zvláštnostiach ľudí. Vznikanie siekt pravdepodobne súvisí s atavistickým stádovým pudom, ktorý bol súčasťou stratégie prežitia. Naši prapredkovia žili v skupinách. V skupinách vládla hierarchia. Byť začlenený do štruktúry skupiny znamenalo pre daného jednotlivca istotu. Sekta práve kopíruje túto pradávnu štruktúru. V dnešnej dobe ľudia žijú v neprehľadných a často sa meniacich skupinách a vzťahoch. To vyvoláva pocit neistoty a psychickej záťaže. Sekta so svojou štruktúrou poskytuje klamlivý pocit istoty. Preto je zotrvávanie jednotlivca v sekte také kŕčovité a bez racionálnych dôvodov. Aj vytváranie konštruktívnych a ľudstvu užitočných skupín, ako sú napr. záujmové alebo profesné spoločenstvá, vychádza z tej istej potreby sa zoskupovať, ale nie je sprevádzané imperatívom totálnej straty osobnostnej identity člena skupiny. Obsah združovania teda treba vedieť presne rozlišovať. Výraz sekta sa taktiež používa v zmysle označenia nejakého náboženského spoločenstva za nebezpečné pre spoločnosť. Masívnemu rozšíreniu takéhoto významu výrazne napomohli médiá, ktoré bez overenia preberajú informácie od etablovaných cirkví a antisektárov. Seriózne odborné kruhy nepoužívajú výraz sekta, aby sa vyhli negatívnej asociácii, ale sa zaoberajú náboženskými spoločenstvami ako takými. Každá takáto skupina, vzniknutá, existujúca a persistujúca na princípe náboženskom, politickom, ideologickom alebo akomkoľvek inom, nie je vo svojej podstate nič iné ako sekta, čiže "čosi" vyseknutého z "niečoho iného". Nech vás teda neprekvapí, že sekta je aj každé doterajšie náboženské spoločenstvo, vyseknuté z prapôvodného šamanizmu, alebo politické uskupenie, ako aj každá svetonázorová ideológia, ktoré boli vyseknuté z prapôvodného prvotno-pospolného spôsobu života človeka dnešného rozumného, teda homo sapiens sapiens. Ctiac si tohto výrazu a presvedčenia v platnosti jeho zmyslu, nemôžem neoboznámiť aj vás ostatných homosapiensov s podstatou jednotlivých siekt a ich hrozieb pre jednotlivca a jeho spoločenstvo - človečenstvo. Najznámejšie najnebezpečnejšie sekty NENÁBOŽENSKÉ (FANATICKÉ) SEKTY „Scientológia“Aj keď to nie je úplne obyčajná sekta, je ostatným veľmi podobná. Niektorým ľuďom sa z nej podarilo utiecť a tí o nej veru nehovoria v dobrom. Scientológia je sekta, ktorej vysoko postaveným členom záleží len na finančnom zisku. Dosahujú ho rôznymi metódami, ako “vymývanie” mozgov, finančnými podvodmi a pokusmi o zničenie finančného stavu ich členov. Sú známi tým, že dokážu zažalovať každého, kto sa proti ním postaví a väčšinou vyhrajú. Jedným zo známych členov sekty scientologistov je aj Tom Cruise. „Moonova cirkev zjednotenia“Stúpenci tejto sekty sa nazývajú “Moonies” a veria, že Sun Myung Moon je božská bytosť hodná uctievania. Moonova sekta neustále bojuje (hlavne) s kresťanmi, a tvrdí, že Kórea je vyvolená ríša a všetci v nej ju majú nasledovať. Vodca sekty dostal zákaz vstupu do Nemecka a ďalších 14 krajín Shengenu, hlavne kvôli jej nebezpečnosti a ovplyvňovaniu mladých ľudí. Je potvrdené, že sa ich jej “veliaci” stúpenci snažia oddeliť od ich rodín, alebo ich zbaviť akejkoľvek podpory. „Ku Klux Klan“Názov vznikol zo zvuku pušky „opakovačky“ pri jej nabíjaní – kjú-klax-klen. Jeho členovia sú známi vďaka ich bielym habitom a špicatým kapucniam zakrývajúcim tvár, čím im sekta zaručuje anonymitu. Ich postoj k černochom, Židom a iným národnostným menšinám je síce poburujúci, ale voľakedy mal KKK až 4 milióny členov. Pôvodne totiž išlo o niečo ako vzburu extrémistických kresťanov. Popravde však ide o tajomný a nebezpečný kult, ktorý sa nevyhýba vraždám a teroru. Aj napriek tomu všetkému im mnoho ľudí podľahlo. „Hnutie za obnovu desiatich Božích prikázaní“Tento kult sídliaci v Ugande veril, že koniec sveta je nevyhnutný a nastane tak 1. januára 2000. Dovtedy však boli veľmi verní desiatim Božím prikázaniam a všetko riadili podľa nich. Späť ku koncu sveta. Ako určite viete, nestalo sa tak. V dôsledku toho stratili veľa členov a tak vyhlásili koniec sveta na marec. V tomto “osudnom” dni sa v istom kostole zhromaždilo viac ako 500 ľudí a ten následne explodoval. Na mnohých obetiach sa však našli následky otrávenia a uškrtenia, vďaka čomu sa predpokladá, že väčšina z nich bola zavraždená a nešlo o hromadnú samovraždu. „Najvyššia pravda“Založil ju Shoko Asahara v roku 1984. Najprv sa skrýval “za” jogu a meditáciu, ale keď nariadil vypustenie jedovatého plynu v metre, začala sa o neho zaujímať polícia. Tá ho po istom čase chytila a našla u neho drogy, antrax a iné jedovaté látky schopné zabiť až 4 milióny ľudí, zbrane, výbušniny, živých zajatcov a aj jeden ruský vrtuľník. Asahara bol obvinený z vraždy, podvodov a vydierania. Jeho sekta bola rozpustená, no aj napriek uväzneniu Asaharu sa nájdu ľudia, ktorí sa k nej ešte aj dnes hlásia. „Božie deti“Jedna z najzvrátenejších siekt vôbec. Ich viera stála na fakte, že sex s deťmi je úplne normálny a dokonca je to božie právo. V histórii tejto sekty došlo na mnoho sexuálneho zneužívania, mladé ženy sa dávali na prostitúciu a pridávali sa k nim celé rodiny, ktorých deti tu boli následne “vychovávané” v hesle tejto sekty. Bola dokonca tak obľúbená, že sa začali robiť nábory a nie každý sa do nej dostal. Málokto z nej dokázal ujsť a neskôr si zmeniť život. „Rád chrámu Slnka“Táto sekta je založená na starobylej viere, že templárski rytieri stále existujú, a že spásu si možno zaslúžiť len dobrovoľnou samovraždou. Založili ho v roku 1984 Joseph Di Mambro a Luc Jouret. Aktivity tejto sekty sú prísne utajené, ale v roku 1994 niekoľkí členovia brutálne zavraždili malé dieťa, pretože verili, že je to Antikrist. Po tomto čine nasledovala séria masových samovrážd, napr. v Kanade a Švajčiarsku. Niekoľko členov bolo zastrelených, udusených, spálených, alebo otrávených. V tom čase zomrelo vlastnými rukami a rukami vodcov sekty viac ako 100 ľudí. „Davidiáni“Jeden z vodcov, samozvaný “David Koresh” presvedčil veľké množstvo ľudí, že kto nie je s ním, stavia sa tak proti Bohu. Ďalej tvrdil, že je hlasom Boha a menoval sa za Mesiáša. Netreba ani spomínať, že svoje postavenie zneužíval, a to v mnohých oblastiach. Svojich nasledovníkov presťahoval do veľkej oblasti Waco v Texase, kde sa usadili v istom ranči. Dlho tu zhromažďoval zásoby jedla a zbraní, až ho začala obliehať FBI. Pri finálnom útoku ranč zbĺkol a v požiari zomrelo viac ako 70 ľudí, vrátane Koresha. „Chrám ľudu“ Táto sekta náboženských fanatikov bola vedená Jimom Jonesom, bývalým komunistickým podporovateľom. Najprv mal pomáhať chudobným a ľudom v trápeniach, ale po istých udalostiach utiekol do Guyany a začal byť paranoidný. Jones aj jeho nasledovatelia verili, že jadrová katastrofa sa blíži, a tak spáchali najväčšiu masovú samovraždu v histórii ľudstva. Zomrelo vyše 900 ľudí na otravu jedom zvaným “Kool-Aid”. Ešte pred touto akciou však Jones a jeho najvernejší zavraždlili jedného amerického kongresmana, ktorý sa o nich zaujímal. „Nebeská brána“ Zakladateľmi sekty boli Marshall Applewhite a Bonnie Nettles. Presvedčili ľud, že spásu a osvietenie možno dokázať len odstúpením z tejto planéty, a to ešte pred “veľkou recykláciou ľudstva”, ktorá ich čaká. Všetko sa to začalo v roku 1997, keď k Zemi dorazila Haleyova kométa. Applewhite ľudí presvedčil, že je to vlastne mimozemská loď a zároveň znamenie, na ktoré čakali. Následne asi 38 ľudí na jeho pokyn spáchalo samovraždu. NÁBOŽENSKÉ SEKTY Jedna z foriem spoločenského vedomia, odrážajúca skutočnosť v iluzórno-fantastických obrazoch, predstavách a pojmoch, sú náboženstvá. Druh ideálneho svetonázorového systému, zahrňujúci prvok viery, záleží na náboženskom cítení a súhrne kultových činností, tvoriacich rítus (kult). Je to výraz životného pocitu a jemu zodpovedajúce správanie i špecifické akty, založené na viere v existenciu boha alebo bohov, niečoho božského, posvätného, alebo nejakej forme nadprirodzena. V triednej spoločnosti je špecifická ideológia tvorená súhrnom spoločensko-politických, sociálno-ekonomických, morálno-etických, estetických, právnych a iných ideí a teórií, fixovaných a realizovaných v príslušnej teologickej sústave. (Engels: „Fantastický odraz v hlavách ľudí v tých vnútorných síl, ktoré ich ovládajú v ich každodennom živote, a to taký odraz, že v ňom pozemské sily nadobúdajú povahu síl nadprirodzených.“). Predpokladá sa, že prvotné formy náboženstva spočívali vo viere v oduševnení prírody alebo jej časti, vo viere v duchov a duše, v rôzne formy posmrtného života a v uctievaní prírodných síl. Na základe etnografických analógii ktoré nemusia vystihovať minulú realitu sa súdi, že prvotné formy náboženstva sa prejavovali aj v podobe animatizmu, (predstava o oživení všetkého okolo nás, celej prírody, oduševňovanie prírodných síl a javov - animatizmus je všeobecný, blízky deťom, jeho dôsledkom môže byť opatrnosť alebo strach, je zárodkom náboženských predstáv), animizmu (základný stupeň náboženského myslenia, v ktorom sa všetkému živému i neživému pripisuje vlastná životná sila - duša; podľa animizmu je tá istá duša zároveň princípom myslenia, ako aj organického života; animisti veria v nesmrteľnosť duše, prevteľovanie; animizmus je príznačný pre rodovú spoločnosť, jeho prvky možno nájsť v mnohých súčasných náboženstvách) a fetišizmu (viera v nadprirodzené vlastnosti predmetov - fetišov, a ich uctievanie v určitej forme vlastné každému náboženstvu), vždy s bohatým využitím mágie. Vo svojom historickom vývoji vystupovalo náboženstvo ako kmeňové, národné (štátne) a svetové (budhizmus, judaizmus, kresťanstvo, islam). Jednou z hlavných príčin vzniku náboženstva bola bezmocnosť prvobytného človeka v boji s prírodou a neskôr po vzniku triednej antagonistickej spoločnosti bezmocnosť ľudí pred živelnými sociálnymi pohromami, ktoré ich ovládali. Marx: „Náboženstvo bude miznúť v tej miere, kým sa bude rozvíjať socializmus. K zániku náboženstva dôjde v dôsledku spoločenského vývoja, v ktorom veľkú úlohu bude mať výchova.“, čím len spája prekonanie náboženstva s revolučným pretvorením spoločnosti na základe takzvaných komunistických princípov. Sekta (z latinského secta — „smernica, smer, dráha, filozofický smer, filozofická škola, politická strana, frakcia“, a to najskôr zo slovesa sequi — „sledovať, nasledovat“, alebo menej pravdepodobne zo slovesa secare — „rezať, oddeľovať“) je pojem často implicitne alebo explicitne negatívneho alebo aj pejoratívneho významu, ktorým väčšinová kultúra alebo väčšinová spoločnosť označuje menšinovú, obvykle náboženskú skupinu, vydelenú z určitého smeru (náboženského, politického, alebo ideologického). Obecne je však sektou každé spoločenské hnutie akéhokoľvek charakteru a akejkoľvek veľkosti. ATEISTICKÉ (NEBOŽIE) a TEISTICKÉ (BOŽIE) SEKTY ֍ = nebožie (a-teistické) ֍ = jednobožie (mono-teistické) ֍ = viacbožie (poly-teistické) Kresťanstvo=1,385miliardy; (katolíci=825miliónov, protestanti=400, pravoslávni=150); Islam=700; Hinduizmus=600; Budhizmus=300; Konfucianizmus=300; Šintóizmus=80; Taoizmus=50; Judaizmus=17;
Náboženské symboly:
1. rad: kresťanstvo; judaizmus; hinduizmus; báhá ´í; 1֍ Kresťanstvo – 1miliarda 385miliónov
Kresťanstvo (2000) je dnes popri islame a budhizme jedno z troch najrozšírenejších a najvplyvnejších svetových monoteistických náboženstiev. Vyznáva jedného trojjediného boha: boha Otca, boha Syna, a boha Ducha svätého. Vzniklo v polovici 1. storočia vo východných provinciách rímskej ríše v období hlbokej krízy rímskeho impéria ako nové náboženstvo otrokov a utláčaných, formujúcich sa v období náboženského synkretizmu. V priebehu prvých štyroch storočí sa rozšírilo do všetkých rímskych provincii, stalo sa postupne náboženstvom vládnucich vrstiev a za vlády Konštantína 1. Veľkého (313) bolo prijaté za štátne náboženstvo rímskej ríše. V stredoveku sa kresťanstvo stalo základom ideológie feudalizmu v Európskych krajinách a v Byzantskej ríši. Na východe a v severnej polovici Afriky bolo v priebehu 7. až 15. storočia potlačené búrlivou expanziou islamu. Kresťanstvo sa univerzálne nepresadilo ani kvôli brahmanizmu a hinduizmu v Indii. Naproti tomu sa zachovalo svojou autonómiou v menšinových enklávach voči staršiemu budhizmu (India, Čina, Japonsko, Barma, Thajsko) aj mladšiemu islamu v niektorých arabských krajinách, v častiach Afriky, Afganistane, Pakistane a v Indonézii. S Európskou kolonizáciou zámorských zemí bolo od 16. storočia prenášané do kolónii. Dôležitú rolu tu zohrávala rozsiahla a intenzívna misionárska činnosť, predvádzaná hlavné medzi podrobenými národmi často nevyberavým spôsobom. Vo svojich sociálno-ekonomických koreňoch je kresťanstvo produktom spoločenských pomerov, triednych rozporov a ekonomických zmien vo vnútri rímskej ríše, vyplývajúcich zo vzniku monarchie v podobe principátu (Augustus, 30 pr. n. l.) a neskôr dominátu (Dioklecián, od 284 n. l.). Vznik kolonátu ako hlavnej formy vykorisťovania drobných výrobcov pripravil pôdu pre rozšírenie mesianistických (vykupiteľských) predstáv, ktoré sa stali východiskom zložitého procesu formovania kresťanstva ako nového, univerzálneho a národnostného náboženstva. K náladám bezvýchodnosti a zúfalstva, ktoré sa šírili v oblasti celého Stredomoria, prispelo aj vojenské potlačenie rady povstaní otrokov (najväčšie viedol 73-71 Spartakus) a tlmenie nespokojnosti potlačených národov a národností. Hlásanie rovností ľudí pred bohom nezávisle na ich triednej a etnickej príslušnosti vrátane prísľubu posmrtnej blaženosti (vykúpenie) ako odmeny za pokorné znášanie útrap pozemského života sa stalo pre ľudové masy bytostne príťažlivejšou ideou ako Augustov umelý kult ríše („Bohyne Róma“) a imperátora (cisár - boh). V podmienkach mnohonárodnostnej rímskej ríše súčasne dochádzalo ku vstrebávaniu prvkov rôznych starovekých národných náboženstiev a kultov, hlavne mýtov roľníckych národov o umierajúcich a znovu vzkriesených božstvách, ako i k šíreniu utilitárnych foriem antickej filozofie, akým bolo Senecovo učenie o rovnosti všetkých pred bohom a o blaženosti posmrtného života a Filónov výklad hriešnej podstaty človeka, spojený so snahou zladenie judaizmu s platónskou filozofiou v učení o „logu“ ako tvorivé a sprostredkujúcej sile „božieho slova“. Tieto smery filozofického myslenia potom splynuli s učením niektorých židovských siekt, hlavne esejcov. Ich učenie o príchode Mesiáša prekročilo hranice ortodoxného judaizmu a stalo sa jedným z ohniviek spájajúcich židovské náboženstvo s kresťanstvom. Tieto zdroje prispeli k profilovaniu podoby legendárneho bohočloveka Ježiša Krista, považovaného za zakladateľa kresťanstva. Teologická konštrukcia, vyplývajúca zo spojenia objektívnych príčin vzniku kresťanstva s postavou Ježiša Krista, sa však stala natoľko rozporuplnou, že kresťanská cirkev bola nútená prehlásiť svoje hlavné články viery za čosi ľudskému rozumu nedostupné (Tertuliánus: „Credo quia absurdum est!“ - „Verím, pretože je to nezmyselné!“). To viedlo k ostrej kritike zo strany racionalisticky a empiricky orientovaných filozofov. Kritika sa potom vyhrotila v období renesancie a novoveku a vyústila v odmietnutí historickosti Ježiša Krista.
Vieroučná podstata kresťanského náboženstva sa redukuje na vieru v spasenie cez Ježiša Krista, ktorý svojou mučedníckou smrťou vykúpil hriechy ľudstva a vráti sa po druhýkrát na Zem, a na vieru v posledný súd a kráľovstvo nebeské. Kolískou ranného kresťanstva bola bezhraničná nenávisť Rímu, centra despotizmu, symbolizovaného v biblickej Apokalypse. Rozklad rímskej vládnucej triedy v tejto atmosfére urýchlil proces formovania základov kresťanskej vierouky, a ich hlavné tézy boli zhrnuté (325) na nicejskom koncile do tzv. Apoštolského vyznania viery (symbolum apostolicum), ktorým kresťanská cirkev kanonizovala vybrané časti jedného z dvoch prameňov kresťanskej vierouky: slovných podaní čiže tradícií a legiend do podoby dogiem. Z nich možno vyvodiť nejednotnosť pôvodného kresťanského učenia, pretože sa vo svojich začiatkoch skladalo z množstva smerov a siekt s rôznou ideológiou a kultom. Najdôležitejším prameňom kresťanskej vierouky je biblia, kde jej prvú časť tvorí súhrn náboženských kníh prevzatých z judaizmu (starý zákon), druhú sedem kníh kresťanskej literatúry (nový zákon). Nejednotnosť prvotného kresťanského učenia odpovedajú aj nejednotné sociálne štruktúry prvokresťanských obcí. V čele stáli pôvodne charizmatici, teda ľudia nadaní údajne rôznymi nadprirodzenými schopnosťami, najčastejšie prorockými. Správa obcí bola zverovaná zboru starších, tzv. presbyterom. S postupným vytrácaním idei rovnosti z prvotných kresťanských obcí dochádzalo stále častejšie k prenikaniu príslušníkov z vyšších vrstiev rímskej spoločnosti do týchto organizácii. Zmeny v sociálnej štruktúre stále početnejších kresťanských obcí vyvolali potrebu zložitejšej organizácie. Vzniklo inštitucionalizované duchovenstvo (klérus) tvorené kňazmi, biskupmi a ich pomocníkmi (diakonmi). Pôvodnú demokratickú správu obcí nahradil monarchistický episkopát. Spoločné „hody lásky“ (agapy) sa zmenili v eucharistický rituál požívania tela a krvi Ježiša Krista (omše). Došlo k rozdeleniu veriacich na klérus a laikov, ktoré položilo základ vzniku kresťanskej cirkvi ako všetko zahrňujúcu (katolícke to je obecné) hierarchickú organizáciu. Táto cirkev formovaná v období vrcholiacej krízy celej ekonomickej a spoločenskej sústavy otrokárskeho štátu (od 3. storočia), urýchľované silnejúcimi nájazdmi barbarských kmeňov, začala po uznaní za štátne náboženstvo tzv. ediktom milánskym (313) zámerne ničiť protikresťanské spisy, potláčať opozíciu antických literátov a nerozpakovala sa siahnuť ani k literárnym podvrhom. Aj cez to bojovala o právo rozhodovania v náboženských veciach s cisármi (cézaropapizmus), získala koncom 4. storočia rozhodujúci vplyv na cisársku vládu, hlavne v západnej časti ríše. Tohto vplyvu kresťanskej cirkvi následne využila k prenasledovaniu pohanov nepravoverných kresťanov (heretikov, kacírov) a svoje pôsobenie sa snažila odôvodniť v ideologickej rovine (napríklad logicky včlenená sústava kresťanskej vierouky, vypracovaná hipponským biskupom Augustínom). V 2. polovici 4. storočia sa kresťanstvo vyvíjalo už úplne v znamení pevne organizovanej kresťanskej cirkvi, i keď v rámci rímskej ríše bolo stále doménou menšiny obyvateľstva (zotrvanie obyvateľstva pri tradičných kultoch - odtiaľ výraz „paganus“, pohan v pôvodnom význame dedinčan). Obmedzenie a zákaz prenasledovania kresťanov za neuznávanie kultov Ríma a imperátora boli vystriedané priamou podporou kresťanskej vládnej oligarchie. Mormoni, mormonizmus, je duchovný smer niekoľkých rôznych kresťanských cirkví spojených s postavou "proroka" Josepha Smitha, alebo jeho dielom Kniha Mormonova (1830). V súčasnej dobe sú dominantné predovšetkým 3 mormonské spoločenstvá: 1.Cirkev Ježiša Krista Svätých neskorších dní (zvaná tiež LDS - "Latter-day Saints / "Svätí Posledných dní") - považuje sa za jedinú cirkev, ktorá má v súčasnej dobe kňazskú právomoc od boha; 2. Kristova komunita (RLDS - reorganizovaná LDS) - nepovažuje sa za jedinú pravú cirkev, radšej na seba nazerá ako na kresťanskú komunitu; 3. FLDS (fundamentalistická LDS) - najväčšia polygamná mormonská cirkev v dnešných USA - odštiepila sa od LDS cirkvi počas éry Wilforda Woodruffa, ktorý ustúpil americkej vláde a vzdal sa plurálneho manželstva; Jehovisti, Jehovovi svedkovia alebo Svedkovia Jehovovi je celosvetová náboženská spoločnosť, formálne niekedy zaraďovaná medzi protestantské denominácie s pokročilou inštitucionalizáciou, ktorá začala vznikať v sedemdesiatych rokoch 19. storočia v Pensylvánii ako skupina sústredená okolo kázateľa Charlesa Tazea Russella pod menom Bádatelia Biblie. Russell uviedol, že kvôli tomu, pretože nebol uspokojený odpoveďami, ktoré mu vtedajšie náboženské skupiny sveta poskytovali. V súčasnosti (2016) majú okolo 8,3 miliónov členov po celom svete. Na Slovensku sú 6. najväčšou náboženskou skupinou a hlási sa k nim viac ako 17 tisíc obyvateľov SR. Jej členovia sú známi vytrvalou kazateľskou činnosťou, očakávaním blízkeho príchodu konca sveta (armagedon) a politickou neutralitou. Podľa nich Ježiš Kristus ako boží sudca čoskoro ukončí súčasnú vládu Satana a nastolí večný raj pre spravodlivých. Často bývajú označovaní za sektu, čo však oni sami odmietajú, pričom ich argumentom je poukaz na to, že nemajú jedného ľudského vodcu. Odborníci ako aj bývali členovia kritizujú organizáciu za jej zásahy do sociálnych väzieb ich členov a rôzne formy psychickej manipulácie. Napríklad za prijatie transfúzie je sankcia vo forme vylúčenia z organizácie a zákazu stýkať sa s ostatnými členmi. 2֍ Islam - 700miliónovIslam (1400) je arabské náboženstvo vyjadrujúce poddanie sa (pokora) bohu. Najmladšie zo svetových monoteistických náboženstiev, počtom vyznávačov druhé po kresťanstve. Je rozšírené v Afrike, Ázii a Európe, malé skupiny vyznávačov aj v Amerike. Je to štátne náboženstvo v Arabských zemiach (okrem Libanonu), v Afganistane, Bangladéši, Indonézii, Iráne, Pakistane, a od roku 1928 aj v Turecku. Vyznávači Islamu sú moslimovia, slangovo „mohamedáni“. Islam vznikol v 7. storočí (od 622) v západnej Arábii na základe učenia proroka Mohameda, ktoré obsahuje prvky judaizmu, kresťanstva, hanifízmu (prvé arabské monoteistické učenie), zarathustrizmu a niektorých arabských kultov. Islam nie je iba obyčajným súhrnom prvkom týchto učení, ale samostatným spôsobom využíva podnety iných učení k vytvoreniu vlastného systému. Ako celok sa vyznačuje filozofickou a náboženskou jednoduchosťou a prístupnosťou. Ako etické a sociálne učenie bolo jeden z dôvodov rýchleho sa rozšírenia Islamu. Mohamedovo učenie je obsiahnuté v Koráne (posvätná kniha moslimov), a je doplnené hadíthom a sunnou. Zahrňuje predpisy, ktoré ovplyvňujú život jednotlivca i novej (islamskej) spoločnosti (umma). Tým boli dané základy novej spoločenskej organizácii Arabov, a ich spoločnosť bola dovtedy organizovaná na rodovom o kmeňovom základe. Pôvodné pokrvné zväzky boli nahradené náboženskými a právnymi predpismi. V 8-10 storočí boli vypracované klasické systémy islamského práva (fikh), od 8. storočia sa rozvíjala veda (filozofické, prírodné, spoločenské vedy), naväzujúce v mnohých smeroch na antické a kresťanské tradície. Podstatou je aj dôsledná viera v jediného boha (Alláh stvoriteľ neba a zeme a všetkého, čo je na nebi a zemi), v nesmrteľnosť duše, v posledný súd a posmrtnú odmenu človeka, ktorý je podľa islamu bytosť nadaná slobodnou vierou, a tiež zodpovedná za svoje jednanie (posmrtná odmena v raji alebo trest v pekle). Moslimom je uložené dodržiavať päť základných zásad (tzv. stĺpov islamu): šahada – vyznanie viery, to je monoteizmus s uznaním Mohameda ako božieho posla; salát – päť modlitieb denne podľa stanoveného obradu; zakát – náboženská daň vo forme 1/40 príjmu; saum – pôst v mesiaci ramadán (deviaty mesiac lunárneho kalendára); hadždž – púť do Mekky (pútnické miesto moslimov). Veľká mešita postavená v 1 polovici 7. storočia a prestavaná v 8. storočí, svätyňa Kaaba bola pôvodne drevená, ale v roku 684 zhorela a postavená bola zase až v 8.storočí (kamenná) a prestavaná v roku 1630 do dnešnej podoby. Za určitých okolností môžu byť niektorí ľudia od niektorých povinností oslobodení (tehotné ženy od pôstu, chudobný od dane). Striktne sú zakázané (lichtva) používanie bravčového mäsa a alkoholických nápojov, povolená je polygamia (najviac štyri manželky, ktorým musí byť zaručená rovnaká životná úroveň). Jednou z povinností moslima bola účasť na/vo vyhlásenej svätej vojne (džihád), sľubujúcej najvyššie odmeny v posmrtnom živote (džihád považujú za stĺp viery charidžovci). To sa stalo hlavnou príčinou veľkej arabskej expanzie do Ázie, Afriky a do Európy v 7-13 storočí. Po Mohamedovej smrti (632) došlo v dôsledku mocenských bojov medzi jeho príbuznými a rodovou šľachtou Mekky k rozštiepeniu moslimskej obce na dva hlavné smery existujúce dodnes – na Sunnitov a Šíitov. Sociálne spoločenské a náboženské rozpory viedli v ďalšom vývoji ku vzniku ďalšch podsiekt a hnutí, z ktorých mnohé existujú dodnes (Asasínovia, Karmati, Drúzovia, Cháridžovia, Ismáílovia, Wahhabovci, Murdžíovci). Od 8. storočia bol Islám ovplyvňovaný racionalisticko-filozoficko-teologickým zameraním (filozoficko-náboženská škola mu´tazila) čo viedlo k vytvoreniu racionalistickej teológie, využívajúcej dial. Metódy pri dokazovaní náboženských právd (kalám): Od 10-11. storočia vznikali mystické smery (súfizmus), šírené pôvodom perzským neskôr aj pôvodom tureckým. Vznikali mystické bratstvá, a ich učenie malo veľký vplyv hlavne medzi ľudovými vrstvami obyvateľstva. Mysticizmus prenikol čiastočne aj do ortodoxného učenia (al-Ghazári). V rôznych častiach sveta pretváral islam prvky miestnej tradície a aj medzi laickou verejnosťou nearabských zemí získal niekedy veľmi neortodoxnú podobu. Od polovice 19. storočia vznikali v islamských krajinách nové sekty a smery, ktoré odrážali záujmy miestnej buržoázie a usilujú sa o prispôsobenie sa islamu zmeneným hospodárskym a politickým podmienkam (panislamizmus). Hnutia vo vnútri islamu, ktoré sú podfarbené náboženskými a politickými otázkami moslimského sveta, trvajú dodnes (znovuoživenie učenia islamu v podmienkach súdobého sveta). Hospodárska politická a náboženská právna jednota sa odrazila v oblasti kultúry ustálením pojmu islamská kultúra. 3֍ Hinduizmus - 600miliónov Hinduizmus (3000) je prastaré indické náboženstvo a mytológia. Je to súhrnné označenie pre nábožensko-mytologické predstavy a kulty rozšírené na území dnešnej Indie, Pakistanu, Nepálu, Bangladéša a Srí Lanky, ktoré boli utvárané a modifikované už od stredoveku až po novovek. Jednotlivé náboženské systémy zahŕňajú niekoľko obsiahlych a vnútorne členených okruhov, charakterizovaných bohatstvom myšlienkových zdrojov, presností predstáv, historickou i miestnou variabilitou prejavov a mnohotvárnou náboženskou a filozofickou špekuláciou. O prameňoch, formách a nositeľoch náboženstva o tzv. harappskej kultúry Nie je nič isté. Niektoré náboženské prvky tejto éry boli pravdepodobne včlenené náboženstvám indoeurópskych Árijcov. Najstaršou literárne dokumentovanou náboženskou sústavou je védske náboženstvo (náboženstvo védskeho obdobia, koniec 2. - začiatok 1. tisícročia pr.n.l.), ktorého nositeľmi boli Árjovia a je podložené textami védu a upanišad. Charakteristickým rysom tohto obdobia bol dualistický polyteizmus. Védski bohovia sú božské (personifikované) prírodné sily (slnko Súrju, vietor Váju, búrka Rudra), mýtickí prví ľudia (Jama) či postavy vojakov (kráľ bohov Indra), ochrancom vesmírneho rádu (rta) je najvyšší z bohov Varuna. Významné postavenie zaujímajú aj početné postavy polomýtického charakteru (svetci a mudrci z legiend). Dôležitou zložkou Védskeho náboženstva bol rituál, kde jeho najvýznamnejšou formou bola obeť sprostredkovaná ohňom (Agni). V kultovnej sfére védskeho náboženstva sa už skoro objavujú náznaky vývoja k monoteizmu, čo v nábožensko-filozofickej nadstavbe viedlo k vytvoreniu silného prúdu túžby po poznaní jediného zdroja božskej moci. Na pozadí hľadania neznámeho boha-všestvotiteľa pod inšpiratívnym vplyvom védskeho náboženstva sa formoval brahmaputrizmus (1.tisícročie pr.n.l.), doložený početnými textami brahma. Jeho charakteristickým vonkajším znakom boli rozvinuté obrady a utvorený kast. Aj keď spoločnosť nebola sociálne rozdelené ako v dobe rozvinutého hinduizmu, existovalo základné členenie na varny. Až v neskorších časoch vznikali z tejto štruktúry štiepením stovky kást a podkást, riadiacich sa vlastnými náboženstvami a liturgickými predpismi (purány). Za hlavného boha je považovaný Pradžapati (pán tvorstva) označený tiež Brahma (stvoriteľ všetkého okrem bohov). Dôležitou zložkou brahmanizmu je učenie o čine (karma) a kolobehu života (samsára). Podľa neho každý kto žije v súlade s predpismi svojej kasty sa zrodí znovu k lepšiemu životu. Ináč sa jeho duša prevtelí do príslušníka nižšej kasty, na zviera, rastlinu ... Za vyslobodenie (mókša) považuje brahmanizmus zbavenie sa duše ďalšieho prevteľovania a splynutie s absolútnom. Staršie obdobie brahmanizmu je charakterizované hlavne obetníctvom a rituálmi, domáce i verejné obete (jadžňe) boli väčšinou krvavé vrátane ľudských (purušamédha), trvajúce niekedy aj veľmi dlhú dobu. S rituálom bol spojený veľký dôraz na hovorené slovo a presné dodržiavanie všetkých detailov obradu. V tejto požiadavke je pravdepodobne zakotvený i rozvoj geometrie, matematiky, fonetiky a gramatiky ako vedných odborov. Mladšie obdobie brahmanizmu je poznamenané tichým odklonom od striktného ritualizmu a príklonom k filozofickému kontextu upanišad. Je spojené s ezoterickou náukou varmy kšatrijov (bojovníkov) o jednotnej sile ako základu vesmíru (brahma), kde oddelenou zložkou je duchovný základ indivídua (átman). Brahma i átman sú v zásade totožné a konečným cieľom je návrat átmanu do brahma. Bohom návratu prechádza átman cyklom samsára za pôsobenia zákona činov a odplaty (karma). Hlavným prostriedkom návratu je poznanie (džňána) totožnosti átmanu a brahmi. Na myšlienkové i pojmové dedičstvo brahmanizmu nadväzujú všetky ďalšie indické náboženstvá a filozofické špekulácie, aj keď ich niekedy čiastočne neguje (budhizmus neprijal pojmy brahma a átman). V 2. polovici 1.tisícročia pr.n.l. došlo k vydeleniu heterodoxných nábožensko-filozofických systémov budhizmu a džinizmu, ktoré sa líšia od ortodoxnej línie hlavne popredným védskym bohom, a védskemu ritualizmu, odmietnutím kastovníctva a zdôraznením vnútornej premeny osobnosti spojené s určitou mierou asketizmu v praktickom živote jedinca. Od konca 1. tisícročia pr.n.l. sa na základe rôznych náboženských predstáv kultov formoval hinduizmus, dnes najrozšírenejší nábožensko-filozofický systém v Indii, ktorý možno historicky pokladať za výsledok syntézy indoeurópskych a predárijských prvkov, zlučujúci odkaz védskeho obdobia s prvkami brahmanizmu a indickej theozofie v polyteisticky akceptovaným nazeraní sveta. Vo svojom súhrne sa hinduizmus stal spoločensko-ekonomickým systémom, ktorého podstatou je hlavne príslušnosť ku kaste a rodine (hinduistom sa človek nestáva), spojená s dodržiavaním daných predpisov v rámci náboženského presvedčenia. Základom hinduizmu je staroindické učenie o radoch a zákonitostiach (dharma), činoch a odplate (karma), neubližovaní (ahinsa) a vyslobodení (mókša). V čele panteónov je trojica bohov (trimúrti) Brahma – stvoriteľ, Višnu – udržovateľ a Šiva – ničiteľ. Zvláštne postavenie zaujíma Šivova manželka Párvatí (Durga, Kálí). Z ďalších bohov sú významní Ganéša, Káma, Sarasvatia a množstvo lokálnych bohov. Uctievaní sú aj hrdinovia eposov. V symbolickom vyjadrení majú bohovia svoje jazdné zvieratá tzv. vahany (býk, orol). S kultami bohov je spojené aj uctievanie riek (Ganga, Jamuna), hôr, rastlín, zvierat, sôch bohov a iných symbolov. Základom náboženského spisu sú védy aj posvätné knihy brahmanizmu a kultovným jazykom je sanskrt. Jedinými strážcami a vykladačmi náboženských predpisov sú brahmani. Základné smery hinduizmu sú višnuizmus a šivaizmus. Mytologické prepracovanie postáv jednotlivých bohov je najzrejmejšie v myšlienke avataru, t.j. zrodenie či prevtelenie božstva na zemi spájané s podstatou Višnua. Dôležitou súčasťou hinduizmu je akceptovanie štyroch ideálnych etáp života, tzv. ášramu: brahmačírin, grhastha, vánaprastha, sannjásin. V stredoveku vznikali sekty zdôrazňujúce iba jeden z aspektov hinduizmu. Na prelome 8-9 st. založil Šarkara tzv. monistickú védántu. Neoddeliteľnou súčasťou hinduizmu, ktorý obrazne i fakticky preniesol bezprostrednú moc obetného rituálu na modlitby, oslavné obrady a púte na posvätné miesta (Ganga), nahradil význam brahmanov vyplývajúci zo znalosti rituálov ich nedotknuteľnou svätosťou, prameniaca zo znalosti starých nábožensko-filozofických textov. Moderné reformné hnutia vo vnútri hinduizmu sú len sčasti zamerané na náboženstvo. Niektoré si kladú politické ciele, iné majú zase misijný charakter v dôsledku reakcie na expanziu kresťanstva. Indické náboženstvá výrazne ovplyvnili náboženstvá a myslenie aj v iných častiach sveta. Náboženské systémy vzniknuté v Indii sa rýchlo šírili hlavne do juhovýchodnej Ázie a na Ďaleký východ. Vnútorná konzistencia všetkých Indických náboženstiev vychádzajúcich z ideí vyslobodenia človeka pri rešpektovaní jeho individuálnych zvláštností a možnosťou sa svojou filozofickou otvorenosťou a praktickou aktuálnosťou premietla do náboženských a filozofických tradícii mnohých národov. V 60.-70. rokoch 20. storočia sa niektoré prvky indického náboženstva šírili hlavne medzi mládežou v západnej Európe a Severnej Amerike. 4֍ Budhizmus - 300miliónovBudhizmus (2500) je náboženstvo skúseností, ktoré je kombináciou logického pohľadu a premieňajúcej sily s metódami vedúcimi k dosiahnutiu trvalých a nadosobných psychických stavov. Môžeme ho považovať za filozofiu do tej miery, že jeho učenia predstavujú kompletný a logický názor, ale budhizmus nie je iba filozofiou. Filozofia dokáže vysvetliť veci na formálnej úrovni slov a názorov, zatiaľ čo Budhove náuky pracujú s človekom ako celkom. I keď filozofia i budhistická prax vedú k jasnosti myslenia, iba prax môže viesť k trvalým premenám, pretože nám dáva praktický kľúč k vnútorným i vonkajším udalostiam zažívaným v každodennom živote. Kvôli schopnosti Budhových učení meniť ľudí, ktorí ich praktizujú, považujú niektorí ľudia budhizmus za určitý druh psychológie. Všetky psychologické školy sa pokúšajú pomáhať ľuďom, aby neboli záťažou pre spoločnosť, ani nemali príliš veľa osobných problémov. I keď budhizmus i psychológia majú schopnosť ľudí meniť, budhizmus je určený tým, ktorí už sú zdraví. Môžeme povedať, že budhizmus začína tam, kde psychológia končí. Budhizmus Diamantovej cesty nachádza použitie v okamihu, keď je človek už stabilný, keď zažíva priestor ako radosť, a nie ako hrozbu. Od tejto úrovne rozvíjajú budhistické učenia neobmedzenú odvahu, radosť a lásku, ktoré sú vrodeným bohatstvom mysle. Vo svojom živote, rozvinie hlbokú dôveru v ich účinnosť, a to dáva všetkým situáciám príchuť významu a rastu. Akonáhle vzrastie uvedomenie si podmienenej podstaty všetkých vecí, odpadnú stuhnuté koncepcie a prirodzene sa objavia dokonalé vlastnosti tela, reči a mysle. Konečný výsledok praxe - plné osvietenie alebo stav budhu - prekračuje intelektuálne či terapeutické ciele filozofie i psychológie. Je to stav dokonalosti mimo všetkých konceptov. 5֍ Konfucianizmus - 300miliónov Konfucianizmus (2500) nie je skutočné náboženstvo, ale skôr akýsi etický kódex, spôsob života tu na zemi. Tento morálny kódex sformuloval Kchung-fu-c´(asi 551-479 pred n. l.), na Západe známejší ako Konfúcius. Hlavný prúd čínskej filozofie za posledných 2000 rokov utváralo Konfúciovo učenie. Jeho vplyv v Číne zostáva značný aj napriek desaťročiam komunistickej vlády a kultúrnej revolúcie. Učenie: Konfucius učil, že nebesia a zem budú v harmónii, ak všetci budú poslúchať tých, čo sú nad nimi a spravodlivo zaobchodiť s tými, čo sú pod nimi. V dokonalej hierarchickej spoločnosti by synovia mali poslúchať otcov, ženy manželov, ľud vladára a vladár nebesia. Jediným rovnocenným vzťahom je vzťah medzi priateľmi. Šťastie spoločnosti možno zaručiť, len ak sa uznáva táto hierarchia. Konfucius učil, že jediným základom harmonického sveta je spokojná rodina. Od rodičov sa očakáva, že budú deti učiť cnosti a povinnosti a tie ich zasa budú ctiť. Takáto úcta zahŕňa poslušnosť a bezpodmienečné prijímanie rodičovskej autority. Uctievanie predkov je výrazom synovskej aj dcérskej povinnosti a podriadenosti, ktoré sú podstatné pre každú súdržnú spoločnosť. Pocty, ktoré vzdávame rodičom v tomto živote, musia pokračovať aj po smrti. Jin a jang: Podľa konfuciánskej filozofie všetko vo vesmíre vzniklo z dvoch protikladných princípov: jin (ženský) a jang (mužský). Ženské kvality sú tie, ktoré sú vnímavé a poddajné, kým mužské kvality sú aktívne a nepoddajné. Pre osobnú a spoločenskú spokojnosť sa tieto prvky musia zachovávať v rovnováhe. Ak vládca uctieva svojich predkov v nebi a získava ich súhlas, automaticky zachováva rovnováhu medzi jinom a jangom vo svojej ríši. To zasa vyústi do dobrej úrody, všeobecnej prosperity a všeobecného šťastia. Rituály a uctievanie: Konfucianizmus učí, že všetko vedomie sa končí smrťou. Je povinnosťou človeka uctievať predkov a sú na to osobitné svätyne buď doma, alebo v chráme, kde sa prinášajú obety. Ale najväčšmi záleží na tomto živote, takže konfuciáni si pripomínajú udalosti ako narodenie, smrť a najmä sobáš. “Kým sú rodičia nažive, slúž im podľa rituálu, keď zomrú, pochovaj ich podľa rituálu, a obetuj im podľa rituálu.” (Konfucius, Zlomky 2.5). 6֍ Šintoizmus - 80miliónov Šintoizmus (1400) je pôvodné japonské náboženstvo a jeho názov znamená “cesta bohov”. Pomenovali ho až v šiestom storočí, aby ho odlíšili od novodovezených náboženstiev budhizmu a konfucianizmu. Toto náboženstvo odzrkadľujúce geografiu a kultúru Japonska, ako aj poriadok panujúci v prírodnom svete. Podstatu šintoizmu predstavuje uctievanie kami, nespočetného množstva bohov alebo duchov, ktoré sa uskutočňuje buď doma, alebo vo verejných svätyniach. Japonsko sa pýši tisíckami takýchto svätýň, slúžiacich väčšine z 10 miliónov vyznávačov šintoizmu. Na presné počiatky šintoizmu sa časom zabudlo. Šintoizmus je však dôležitý pre mnohých moderných Japoncov, ktorí navštevujú svätyňu, aby požiadali kami o požehnanie mnohých stránok života. Bohovia, bohyne a duchovia: Predpokladá sa, že v Japonsku existuje asi 80 miliónov kami, ale približne v 100 tisíc aktívne fungujúcich svätyniach sa niektoré kladú do popredia. Hlavnou kami je Amaterasu, bohyňa Slnka, lebo vládne nad nebesami. Amaterasu vraj naučila Japoncov, ako majú pestovať ryžu, a vynašla tkanie na stave. Uctievajú ju ako predka, lebo veria, že poslala svojho vnuka, aby v krajine založil cisársku líniu. Tenmana uctievajú ako boha učenia a jeho početné svätyne sú obľúbené u študentov, ktorí sa v nich modlia pri skúškach. Hačiman bol pôvodne bohom roľníkov, ale od 12. storočia sa stal kami vojny a bojovníkov. V Japonsku sú tri veľké svätyne zasvätené Hačimanovi - v Use, Kjóte a Kamakure. Boh ryže Inari sa spája s plodnosťou a prosperitou. Pri vchode do jeho svätýň sa zvyčajne umiestňujú kamenné sochy líšok, jeho poslov. Sviatky: V šintoizme je veľa sviatkov a svätia sa kvôli predkom, očiste, exorcizmu a poľnohospodárstvu. Ústredné sviatky sa slávia na Nový rok v čase sadenia jarnej ryže a počas jesennej žatvy. Jar a jeseň sú obdobia na uctievanie predkov a návštevu hrobov. Počas sviatku často nesú kami ulicami v prenosnej svätyni, aby všetkých ubezpečili, že kami navštevuje spoločenstvo, aby ho chránilo. Podľa čínsko-japonského zverokruhu je dôležitý každý 12. rok života. Ženy vo veku 33 rokov a muži ako 42 roční sú vraj v “kritickom veku”, čiže jakoduši, preto mnohí podstúpia očistné obrady a odnesú si zo svätyne domov ochranné amulety. 7֍ Taoizmus - 50miliónov Taoizmus (4000) je prastaré čínske náboženstvo. Stúpenci taoizmu sa držia duchovnej cesty tao, ktorú sformulovali starí čínski myslitelia. Tao je však viac než len cesta - je aj zdrojom všetkého, čo existuje na svete. Hoci jeho korene siahajú možno až do roku 2000 pr.n.l., taoizmus sa objavil iba koncom 1. storočia n.l. Pomenovaný je podľa čínskeho znaku pre “cestu”- tao. Tao je prvotná sila vo vesmíre, prítomná vo všetkých veciach, a pritom väčšia než všetky veci, je v srdci všetkého v nebi a na zemi, večná a nemenná. Avšak od zrodu taoizmu začalo tao označovať duchovnú cestu. Taoizmus čerpá prvky nielen zo starej tradície tao, ale aj z budhizmu a konfucianizmu. Životná energia, čchi: Dve prirodzené sily jin (ženská) a jang (mužská) vytvárajú interakciou životnú energiu tak ako v konfucianizme. Jedna nemôže existovať bez druhej. Nemôže byť temnota bez svetla, pohyb bez pokoja, ani krása bez škaredosti. Dynamické napätie medzi jinom a jangom vytvára trojicu - nebo, zem a ľudstvo. Nebo a zem sú duchovná a fyzická ríša, kým ľudstvo zachováva rovnováhu medzi nimi. Túto rovnováhu môžu narušiť zlé skutky ľudí a taoisti sa usilujú za ne získať odpustenie pomocou modlitieb a obiet. Všetok život umožňuje čchi, životná energia, čiže dych vesmíru. Tento dych je v každom a vo všetkom od narodenia až do smrti, takže keď zanikne, život ustane. Taoisti používajú rozličné dychové cvičenia a jógu, aby si udržali čchi pri hľadaní nesmrteľnosti. Stály prúd čchi možno zachovať v tele len prežívaním vyrovnaného života. Bohovia a bohyne: Kým sa moci v Číne roku 1949 chopili komunisti, takmer každá čínska domácnosť mala vlastné božstvá. Hoci komunizmus odstránil väčšinu z týchto “predsudkov”, koncom sedemdesiatych rokov znovu otvorili chrámy a opäť v nich umiestnili sochy. Aj keď väčšina obľúbených božstiev v modernom taoizme zabezpečuje praktickejšie veci, napríklad zdravie, bohatstvo či narodenie dieťaťa, znovu sa objavili aj taoistickí Traja čistí: Tchaj Šangti (“vznešený starý vládca”), ktorého často považujú za samého Lao-c´a. Tchaj Lao-c´( vznešený vládca tao”) Jü Chuang (“nefritový cisár, pán na nebesiach”). Tým, že bohom vytvárali prostredie imitujúce panovnícke dvory, nebesia sa stali prístupnými pre obyčajných veriacich. Pre taoizmus sú dôležité výročné sviatky, lebo odzrkadľujú neprestajné obnovovanie vesmíru. Toto obnovovanie sa slávi po celý rok, ale najmä v zime. Väčšina taoistických sviatkov je aj oslavou boha alebo nebeskej bytosti. 8֍ Judaizmus - 17miliónovJudaizmus (3000) je monoteistické náboženstvo, vytvorené behom 1. tisícročia pred naším letopočtom palestínskymi Židmi. Dnes je štátnym náboženstvom v Izraeli. Je to jedno z hlavných svetových náboženstiev. Pretože božský rád je sprostredkovaný hebrejským zákonodarcom a prorokom Mojžišom prijatím zákonov na hore Sinaj, nazýva sa aj mojžišským náboženstvom. Pramene židovského náboženstva tvoria Starý zákon, tóra a neskôr talmut. Tóra je päť kníh mojžišových, ktorá je predčítaná pri náboženských obradoch (bohoslužbách) v synagógach. Tóra nie je historicky jednoliaty celok. Literárno-historická kritika všetkých piatich kníh (Genesis, Exodus, Leviticus, Numeri, Deuteronomium) dokázala, že súčasný komplet vznikal zo starších textov (asi 13.-6. storočie pr.n.l.) pripisovaných tradícii Mojžišovi (odtiaľ Mojžišov zákon) v priebehu piatich storočí (asi do 5. storočia pr.n.l.) spoločne s textom šiestej knihy starého zákona, knihy Jozue. V súvislosti s tým sa hovorí o tzv. šiestich knihách, respektíve o šestikniží. V 10.-9.storočí pr.n.l. vznikol v Judei text známy dnes pod názvom Jahvist. Charakteristickým znakom tejto časti šestiknižia je, že boh tu vystupuje ako Jahve a v náboženskej skratke vyjadruje ideologické i politické záujmy južných území Palestíny (Judsko, Judské kráľovstvo). Prakticky súčasne, respektíve o niekoľko desaťročí neskôr vznikol v severnej časti zeme text známy ako Elohist, v ktorom sa hovorí o bohu v množnom čísle (Elohim) a len odráža podmienky a záujmy Izraelského kráľovstva. V 7.storočí pred naším letopočtom vznikla tretia verzia textu, ktorý sa stal súčasťou tóry pod názvom Deuteronium. Pravdepodobne v období babylonského zajatia či bezprostredne po ňom vznikli texty tvoriace takzvaný kňažský kódex. Okolo roku 444 pred naším letopočtom Ezdráš tieto pramene usporiadal a na širokom ľudovom zhromaždení vyhlásil obnovu platnosti zákazov a predpisov obsiahnutých v starozákonných knihách, čím de facto nábožensky reglementoval platnosť tóry. Charakteristickým znakom židovského náboženstva je viera v jednotnosť, jedinečnosť, a výlučnosť boha Jahve, ktorý si zvolil židov za svoj vyvolený národ, skrze ktorého zriadil mesianistické kráľovstvo božie, ríšu mieru, ktorá má pojať novú historickú epochu. Predstavy o výnimočnosti a o zvláštnom mesianistickom poslaní Židov, ktoré sa od konca 19. storočia stali súčasťou ideológie sionizmu, sú úzko späté s monoteistickou centralizáciou a absolutizáciou univerzálnej (t.j. v náboženskom zmysle neobmedzenej) božskej sily v kulte pôvodného kmeňového božstva Jahve, ktorého meno symbolizujúce náboženskú ideu všadeprenikajúcej božej zvrchovanosti bolo v dôsledku tabuizácie nahradzované opisnými tvarmi (Adenai). Medzi vyvoleným národom Židov a Jahvem platí zmluva zaväzujúca Židov neuctievať iného boha a dávajúca im za to vládu nad Palestínou. Základným symbolom tejto zmluvy je rituálna obriezka. Život národa i jednotlivcov sa riadi presnými predpismi (tóra) a neskôr tradíciou (talmud), a to často až do najmenších podrobností (kazuistika). Židovské obce riadia kňazi (rabíni), ktorí sú zároveň knižničnými učencami. Náboženský kult je obmedzený na čítanie a výklad tóry a modlitieb. Sústreďuje sa na zhromaždenie v synagóge v deň sabatu (sobota) a prostredníctvom rôznych obradov smeruje k získaniu milosti boha Jahve a k plneniu jeho prikázaní. Rituály židovského náboženstva tvorí modlitba, mezuza a cicit, kapores, lulav a tašlich, košer a trefje, obriezka a rituálne očisty. Vedľa modlitby, postavenej v náboženskej rovine na predpoklade neobmedzenej sily slova, predpisujú židovskí duchovní veriacim umiestňovať určitým spôsobom mezuzu (pergamen s dvoma pasážami z Deuteronómia, pripevňovaný v puzdre na dverách) a nosiť cicit (amulet v podobe strapca na modrej tkanici , zavesený pod vrchným odevom). Kapores (zmierovacia obeť konaná v predvečer sviatku súdneho dňa), lulav (rituálny obrad s palmovou ratolesťou konaná v dňoch sviatku stánkov) a tašlich (magický obrad konaný v deň židovského nového roka roš-hašana) predstavujú rituály naväzujúce svojou podstatou na obrady starovekého judaizmu. Rituálne triedenie potravín na kóšer a trefje odráža náboženský systém príkazov a zákazov vychádzajúcich z tradícií konzervatívneho náboženského systému. Prastarý a nielen židovský obrad obriezky bol vykladaný ako výraz „znamenie zákona“ a prináležitosti k náboženstvu Jahve až v období triednej spoločnosti. Rovnaký vývoj možno zaznamenať aj u rituálnych očistách (modlitby doprevádzané umývaním rúk v špeciálnom bazéne s dažďovou alebo pramenitou vodou), vychádzajúcich pravdepodobne zo životodarnej schopnosti vody, vytvárajúcich predstavu jej posvätnosti. Systém rituálov židovského náboženstva je zviazaný so židovskými sviatkami , ktoré sú usporiadané podľa lunárneho kalendára, takže sú to sviatky pohyblivé. V ich obsahu a charaktere sa odráža historicky veľmi vzdialená štruktúra života kmeňa, rodu, či patriarchálnej rodiny, orientovaná v období otrokárskeho štátu na centralizovaný kult boha Jahve. Najdôležitejšie miesto medzi židovskými sviatkami zaujíma sviatok pesach (pascha), ďalej šavout, sviatok stánkov, a sviatok súdneho dňa s predchádzajúcim dňom nového roka (roš - hašana). Dôležitú rolu v židovskom kulte hrajú posty, oslobodzujúce údajne človeka od jeho existenčných pút a zbližujú ho s Bohom. Židovské náboženstvo sa v dôsledku svojej vyhradenej orientácie na zákony vyznačuje silným etickým a právnym akcentom. Je jedným z mála náboženstiev, ktoré sa uchovalo zo stredovekej doby (ortodoxný judaizmus). V náboženských dejinách ľudstva zohralo židovské náboženstvo dôležitú úlohu. Už za existencie židovského štátu sa vytvorili početné centrá Židov v diaspóre, čím sa po dobytí Jeruzalema rozšírilo na pobrežie stredozemného mora, Pyrenejského polostrova, v severnej Afrike, ako aj v západnej Európe. Medzi stúpencami židovského náboženstva vznikali početné sekty a šírilo sa mystické učenie, čím (spolu s prúdom ortodoxného judaizmu) výrazne ovplyvnili vznik a formovanie kresťanstva. Po 2. svetovej vojne sa stali hlavnými centrami židovského náboženstva USA a Palestína. POLITICKO - SPOLOČENSKÉ SEKTY ֍ FašizmusFašizmus (po taliansky fascismo) je forma radikálneho autoritatívneho nacionalizmu vyznačujúca sa obsesívnymi predstavami o rozklade spoločnosti, dekadencii a o národnom potupení, snažiaca sa o dosiahnutie národného znovuzrodenia. Fašistická politická teória a prax sa po prvýkrát presadila v medzivojnovom Taliansku vedenom Benitom Mussolinim, neskôr sa výrazne rozvinula v Nemecku, kde bola označovaná ako nacizmus. Pojem fašizmus pochádza z latinského slova fasces, ktoré sa prekladá ako zväzok, pôvodne totiž označovalo prúty zviazané červenou páskou s vyčnievajúcou sekerou. Tento znak nosili osobní strážcovia pred konzulmi rímskeho impéria ako znak ich autority a moci. Prvá fašistická organizácia bola Mussoliniho Fasci d'Italiani di Combattimento – Bojové zväzky Talianov. Fašistická ideológia je následkom 1. svetovej vojny, prevzala však myšlienky mnohých politických filozofov a teoretikov. Jedným zo zdrojov bol Aristotelov a Hegelov organicizmus, nadraďujúci záujmy celku nad záujmami jednotlivca. Významnú úlohu zohrala aj Nietzscheho predstava o nadčloveku, vôli k moci a dvojakej morálke, ako aj teória elít Vilfreda Pareta, objasňujúca uplatnenie vodcovského princípu. Ako teoretici fašizmu sa prejavili predovšetkým Benito Mussolini, Giovani Gentile a Mario Palmieri, ktorý vo svojej Filozofii fašizmu označuje za základné princípy fašizmu jednotu, autoritu a povinnosť. Za príčinu víťazstva fašizmu v európskych krajinách je možné považovať nestabilitu a nejednotnosť miestnych (väčšinou koaličných) vlád, pretrvávajúcu ekonomickú a politickú krízu, nedôveru verejnosti k demokratickým princípom, nakoniec tiež proletársku (boľševickú) revolúciu v Rusku a obavy vyšších a stredných vrstiev z rozšírenia revolúcie do ďalších krajín a s tým súvisiaci rast moci komunistických hnutí. Snaha o definovanie pojmu fašizmus patrí medzi najpertraktovanejšie témy historiografie 20. storočia a dodnes neexistuje medzi historikmi všeobecná zhoda. Termín fašizmus sa používa v rôznych významoch od najužšieho, zahrňujúceho len taliansky variant Benita Mussoliniho, až po najširšie, pri ktorých funguje slovo fašista ako urážka. To často viedlo bádateľov k otázke, či je vôbec používanie tohto pojmu užitočné. Jedna z najvýznamnejších definícií, ktoré dodnes ovplyvňujú bádateľov je marxistická definícia. Tá bola prijatá na zjazde Kominterny v roku 1935: „Fašizmus je najviac otvorene teroristická diktatúra najreakčnejších, najšovinistickejších a najimperialistickejších elementov finančného kapitálu“. Tento prístup ale nedokázal vysvetliť, prečo vznikali fašistické hnutia ako v rozvinutých (Nemecko), tak aj v zaostalejších (Taliansko) krajinách, nedokázali podchytiť viaceré socio-ekonomické faktory vedúce k nástupu fašistických režimov ani rôzny triedny pôvod členov a podporovateľov fašistických hnutí. V 90. rokoch 20. storočia sa v sociálnych a humanitných vedách presadila tendencia označovať za fašistické tie ideológie, ktoré spájajú revolučnú, aktivistickú politiku s mýtom záchrany a obnovy rasy či národa. Najdiskutovanejšou a momentálne zrejme i najakceptovanejšou definíciou fašizmu je definícia historika a politológa Rogera Griffina z Oxford Brookes University, podľa ktorého je fašizmus: „druh modernej politiky, ktorej ašpiráciou je vytvorenie totálnej revolúcie v politickej a spoločenskej kultúre určitého národného alebo etnického spoločenstva. Zatiaľ čo je extrémne heterogénny v špecifickej ideológii rôznych svojich permutácií, spoločenskej podpore, forme organizácie, ktorú príjme ako antisystémové hnutie, a i v type politického systému, režimu či domova, ktorý plánuje vytvoriť, obecný fašizmus čerpá svoju internú kohéziu i citovú hnaciu silu z mýtického jadra, podľa ktorého vnímané obdobie dekadencie a degenerácie bezprostredne alebo časom ustúpi a dá priestor obdobiu znovuzrodenia a regenerácie v post-liberálnom novom svetovom poriadku.“. Podobne podľa definície amerického historika Stanleyho Paynea je fašizmus: „forma revolučného ultranacionalizmu snažiaca sa o národné znovuzrodenie a založená na primárne vitalistickej filozofii, ktorej štruktúra je založená na extrémnom elitizme, masovej mobilizácii a Führerprincípe, a ktorá pozitívne hodnotí násilie ako cieľ a zároveň prostriedok a má tendencie vyzdvihovať vojnu a/alebo vojenské cnosti.“. Robert Paxton charakterizuje fašizmus ako: "spôsob politického jednania vyznačujúci sa obsesívnymi predstavami o rozklade spoločnosti, o národnom potupení, o tom, že sa národ stal obeťou, a kompenzačným kultom zjednotenia, sily a čistoty, v ktorých masová politická strana zložená z militantných nacionalistov nie príliš ochotne, avšak výkonne spolupracujúcimi s tradičnými elitami, opúšťa demokratické slobody pomocou násilia a bez akýchkoľvek etických alebo zákonných obmedzení usiluje o vnútornú očistu a vonkajšiu expanziu.“. [Prvým politikom, ktorému sa podarilo aplikovať fašizmus v štátnej praxi, bol Benito Mussolini (1883 – 1945). V roku 1919 založil organizáciu Fasci d'Italiani di Combattimento (Bojové zväzky Talianov), roku 1921 sa organizácia zmenila na fašistickú stranu nazvanú Partito Nazionale Fascista (Fašistická národná strana). Mussolini uchopil moc v Taliansku 28. októbra 1922 pri takzvanom Pochode na Rím a taliansky kráľ Viktor Emanuel III. ho vymenoval za ministerského predsedu. Obdobie do roku 1926 je označované ako obdobie zákonnej diktatúry. V prvej Mussoliniho vláde dokonca prevažovali nefašistickí ministri. Počas tohto obdobia, konkrétne 10. júna 1924, bol zavraždený socialistický poslanec Giacomo Matteotti, ostrý kritik fašistického hnutia a Mussoliniho osoby zvlášť. Mussolini vraždu odsúhlasil. Proti tomuto legálnemu zločinu sa zdvihla vlna odporu. Časť poslancov dokonca odmietala zasadať, navyše niektorí fašisti opustili stranu. Benito Mussolini 3. januára 1925 priznal zodpovednosť za vraždu a roku 1926 vyhlásil fašistickú diktatúru s vládou jednej strany. Fašizmus rýchlo vyústil do agresívnej zahraničnej politiky talianskeho štátu a vedenia dobyvačných vojen. V roku 1936 Taliansko napadlo a dobylo Abesíniu (súčasná Etiópia). Pred začiatkom druhej svetovej vojny sa Taliansko stalo spojencom nacistického Nemecka. Do vojny oficiálne vstúpilo 10. júna 1939 a už v apríli uskutočnilo ďalšiu agresiu, a to napadnutie Albánska. Taliansky fašistický režim padol 25. júla 1943. Mussolini bol odvolaný a uväznený. Nový taliansky premiér Pietro Badoglio sa rozhodol so spojencami spolupracovať. 3. septembra 1943 podpísal kapituláciu, ktorá bola zverejnená 8. septembra 1943. Mussoliniho 12. septembra 1943 oslobodili nemeckí výsadkári a ten na nemeckými vojskami okupovanom území zriadil bábkovú Taliansku sociálnu republiku (tzv. Republika Salo). Mussolini a jeho manželka boli popravení na úteku 28. apríla 1945.)] Okrem Talianska (1922-1945), Nemecka (1933-1945), "ustašovského" Chorvátska (1941-1945) a "szalasiovského" Maďarska (1944-1945), žiadne ďalšie fašistické režimy nevznikli. Za fašistické sa často chybne označuje frankistické Španielsko (1939-1975), Salazarom založený „Estado Nuovo“ v Portugalsku (1933-1974), Dolfusové a Schuschniggové Rakúsko (1933-1938) či Metaxasové Grécko (1936-1941). V ďalších európskych krajinách existovali malé a nevýznamné fašistické organizácie, ktoré sa nikdy nedostali k moci. Boli to napríklad Britská únia fašistov Oswalda Mosleyho vo Veľkej Británii, španielska Falanga (1933-1937), belgické hnutie Rexistov, Železná garda v Rumunsku, Faisceau a ďalšie hnutia vo Francúzsku, či Národní obec fašistická generála Gajdu v Česko-Slovensku. Fašistickým symbolom je svastický(*)znak tzv. hákového kríža:
(*) Svastika (zo sanskrtu: svástika), alebo fylfot, alebo (len ako znak nacistov) hákový kríž je kríž s ohnutými (väčšinou v polovici) ramenami do (obvykle) pravého uhla, a to buď proti smeru hodinových ručičiek (pravotočivá svastika 卐) alebo v smere (ľavotočivá svastika 卍). Svastika sa vyskytuje v mnohých kultúrach po celom svete buď ako náboženský symbol, ako symbol rôznych organizácií a politických smerov, alebo jednoducho ako dekoratívny prvok. Dnes je v západnej kultúre pravotočivá svastika známa prevažne ako symbol nacizmu. ֍ BoľševizmusBoľševizmus (z ruského boľšinstvo/väčšina) je marxistický prúd spájaný s Leninom (1870 – 1924) a jeho „boľševickou stranou“, ustavenou v roku 1903 po rozkole v ruskej Sociálnodemokratickej strane. Je to radikálna forma marxizmu, iniciovaná na londýnskom zjazde ruskej sociálnodemokratickej strany v júli 1903 a realizovaná v Októbrovej revolúcii 1917 v Rusku, pre ktorú je príznačná absolútna nezmieriteľnosť s akýmkoľvek iným spôsobom myslenia. Rozširovanie boľševizmu bolo donedávna najdôležitejšou politickou úlohou Sovietskeho zväzu. Boľševizmus zdôrazňoval dôležitosť pevne stmelenej avantgradnej strany, vnášajúcej do radov proletariátu revolučné vedomie. (Meňševizmus - rus. meňšiňstvo/menšina - bol smer v Sociálnodemokratickej robotníckej strane Ruska, ktorý sa sformoval v roku 1903, od roku 1912 sa stal samostatnou stranou, po Februárovej revolúcii v roku 1917 bol druhou najväčšou stranou (po eseroch). Meňševici podporovali Dočasnú vládu, v lete 1917 do nej vstúpili, po Októbrovej revolúcii boli na strane protiboľševickej kontrarevolúcie, niektorí menševici boli určitý čas v emigrácii. Prívrženec meňševizmu sa nazýval meňševik.) V marci 1917 po odstúpení cára Mikuláša II. sa následne vytvorila dočasná vláda, ktorá mala za cieľ pretvoriť Rusko na demokratickú republiku. Boľševici na čele s Leninom boli proti cárizmu, ale aj proti vytvoreniu demokratickej republiky. V novembri 1917 boľševici získali politickú moc a začína sa formovať boľševické Rusko. Na čelo Ruska sa dostáva Lenin, ktorý po nastolení diktatúry postupne získal popularitu, vyhladovanému obyvateľstvu sľuboval prácu, chlieb a mier. Režim chcel obyvateľom nanútiť, aby sa správali a zmýšľali tak ako to vládnuca boľševická strana vyžadovala. Boľševický režim potláčal cirkev i náboženstvo, vnucoval ľudu boľševické idey, do popredia šla výchova k ateizmu. Školstvo, kultúra a umenie museli propagovať myšlienky boľševikov. Cieľom tohto totalitného režimu bolo nastoliť komunizmus, a to nielen v Rusku, ale na celom svete. Tento režim mal nastoliť poriadok: „Každý má pracovať podľa svojich schopností, dobrovoľne, bez nároku na mzdu, a potrebné veci má dostávať od štátu za vykonanú prácu.“ Išlo tu o "rovnosť ľudí" - týmito myšlienkami boľševici "maskovali" skutočný cieľ, a to urobiť z človeka otroka štátu a vládnucej boľševickej strany. Podľa tohto „kréda“ si boľševici premenovali svoju boľševickú stranu na stranu komunistickú. Začalo sa obdobie komunistickej diktatúry a krutovlády Lenina. Po smrti Lenina v roku 1924 sa k moci dostáva Josif Vissarionovič Džugašvili, zvaný Stalin, (1879-1953), známy neobmedzený diktátor, s menom ktorého je spätý tzv. "kult osobnosti". Rozvinul Leninovu demagógiu o svoju vlastnú. Každého podozrivého z toho že nesúhlasil s ideami komunizmu dal fyzicky zlikvidovať do masových hrobov, zbavoval občanov základných občianskych a ľudských práv, posielal odporcov režimu do pracovných táborov (gulagov), do väzenia, alebo do vyhnanstva na Sibír. Presadzoval "program budovania socializmu" – program industrializácie (spriemyselňovania), násilne odoberal pôdu roľníkom z dôvodu "kolektivizácie“ (združstevňovania) a nastolil násilne presídľovanie. Zakladateľmi celosvetovo doteraz najväčšej politicko-spoločenskej sekty boli Karl Marx, Fridrich Engels a Vladimír Iľjič Uľjanov zvaný „Lenin“. Karl Heinrich Marx (* 5. máj 1818, Trier, Nemecký spolok, (dnes Nemecko) – † 14. marec 1883, Londýn) bol nemecký filozof, ekonóm, historik, novinár, ideológ robotníckeho hnutia. Spoločne s Friedrichom Engelsom rozpracoval koncepciu materialistického poňatia dejín, teda dejín založených na ekonomických zákonoch. Vo svojich teóriách sa snažil dokázať, že v spoločnosti je prítomný verejný konflikt, ktorý sa dá odstrániť iba nastolením komunistickej spoločnosti, predovšetkým na základe zrušenia súkromného vlastníctva a spoločenských tried. Jeho vplyv bol obrovský ako na vedeckom, tak i na politickom poli a jeho myšlienky sa stali inšpiráciou pre celý rad smerov v ľavicovej časti politického spektra. Friedrich Engels (* 28. november 1820, Barmen, Nemecko – † 5. august 1895, Londýn, Spojené kráľovstvo) bol systematizátor marxistickej filozofie; nemecký sociológ, filozof, ekonóm, žurnalista a továrnik; spolupracovník K. Marxa, vydavateľ 2. a 3. knihy Marxovho "Kapitálu". Vladimir Iľjič Lenin, vlastným menom Vladimir Iľjič Uľjanov; * 22. apríl 1870, Simbirsk (dnes Ulianovsk) – † 21. január 1924, Gorki pri Moskve) bol ruský marxistický revolucionár a architekt moderného komunizmu – boľševizmu. Stál na čele boľševickej revolúcie (1917) v Rusku a bol spoluzodpovedný za zmenu Ruska na Sovietsky zväz. Boľševici je pôvodne frakcia Sociálnodemokratickej robotníckej strany Ruska a boľševizmus je ich hnutie, resp. učenie. Neskôr pojem boľševizmus označoval aj všeobecne podobný smer sociálnodemokratických resp. komunistických strán. Tento smer sa označoval aj širším pojmom marxizmus-leninizmus. Pojem „boľševik“ sa používa od 2. zjazdu Sociálnodemokratickej robotníckej strany Ruska v roku 1903, na ktorom sa strana rozštiepila na frakciu radikálnych boľševikov („väčších“) a meňševikov („menších“). Idea boľševizmus/boľševici sa zakladala na Leninovom učení o diktatúre proletariátu, imperializme a socialistickej revolúcii, ktoré chceli dosiahnuť ozbrojeným povstaním bez spolupráce s liberálnymi stranami, viedol ich sám Lenin. Naopak menševizmus/menševici boli zástancami klasického marxizmu - tvrdili, že komunizmus možno dosiahnuť iba v ekonomicky vyspelom štáte, s masovou podporou, a príslušnej postupnej „revolúcii“ musí najprv predchádzať „buržoázna revolúcia“, ktorá sa v Rusku na rozdiel od západnej Európy - napr. Francúzskej revolúcie - nikdy neuskutočnila, lebo v marxistickom chápaní bolo Rusko ešte stále „feudálny štát“. Napriek názvu boli okrem spomenutého 2. zjazdu pôvodne menševici v strane vo väčšine a boľševici v menšine. V roku 1917 však boľševici po voľbách a podobne začínali získavať vplyv a Veľkou Októbrovou Socialistickou Revolúciou (VOSR) sa 7. novembra* 1917 násilne, teda presne podľa svojho „učenia“, zaútočením a dobitím cárskeho sídla, tzv. „Zimného paláca“, dostali v Rusku k moci, a následne získali aj absolútnu moc. *V Rusku platil v r. 1917 ešte stále tzv. juliánsky kalendár, na gregoriánsky prešli až v r. 1918, preto sa datuje revolúcia na 27. októbra, a preto sa aj volá „októbrová“, i keď tam bolo 7. novembra. V r. 1918 sa ich frakcia (strana) premenovala na „Veľká Komunistická Strana Ruska (boľševikov)“ (VKSRb) od roku 1925 na „Všezväzová Komunistická Strana (boľševikov)“ (VKSb), a od roku 1952 Komunistická Strana Sovietskeho Zväzu (boľševikov) (KSSZb). V roku 1921 boľševici zakázali v Rusku - neskoršom Sovietskom zväze - všetky ostatné politické strany okrem svojej, a zakázali aj menševikov. Okolo roku 1930 prebehla v zahraničí tzv. boľševizácia, čiže zmena politickej orientácie komunistických strán pod vplyvom Komunistickej Strany Sovietskeho Zväzu (KSSZ). Spustil ju 5. kongres Komunistickej internacionály (KI) v roku 1924. V Československu (ČSR) v roku 1929 boľševické krídlo vedené Klementom Gottwaldom na 5. zjazde Komunistickej Strany Československa (KSČ) zvíťazilo. V zajatí tejto počtom ľudí a územne doteraz najväčšej sekty boli násilne uväznení ľudia v mnohých zemiach v rámci takzvaného „Sovietskeho zväzu", ako i mimo neho. Celá táto sekta sa označovala ako „socialistický tábor“, ktorej základným revolučným heslom bola leninská výzva: „Proletári všetkých krajín, spojte sa!“. Časť týchto vazalov sa po oboznámení sa s ďaleko výraznejšie ekonomicky napredujúcejšou, ľudskejšou a prosperujúcejšou svetovou situáciou oslobodila od ideológie hlavného uzurpátora Ruska, i keď nedôsledne dovoľuje jej vtedajším protagonistom, boľševickým súdruhom, naďalej stále ekonomicko-politicky vládnuť a týmto niekdajším vladárom dovoľovať naplno zasahovať do takto oklieštenej, neúplnej suverenity. GENÉZA BOĽŠEVICKÝCH KRAJÍN SVETA: *Sovietsky zväz, (dlhý tvar Zväz sovietskych socialistických republík, ZSSR), socialistický zväzový štát vo východnej Európe a severnej časti Ázie, existujúci v rozmedzí rokov 1922 až 1991. Rozlohou 22,4 milióna km2 zaberal takmer jednu šestinu súše sveta, bol teda najväčším štátom sveta, hl.m. Moskva. Štatistiky OSN (Organizácia Spojených Národov) vyčleňovali ZSSR pre jeho obrovskú rozlohu a spoločensko-hospodársku špecifickosť ako osobitný, svetadielom zodpovedajúci celok. V ZSSR žilo začiatkom roku 1989 takmer 288 miliónov obyvateľov, vyše 100 veľkých a malých národností odlišujúcich sa jazykom a kultúrou, ktoré ale spájali rovnaké historické korene a osud. Približne polovica obyvateľov boli Rusi. Do vyhlásenia tzv. „socializmu“ ústavou v roku 1936, bola v krajine vyhlásená „diktatúra proletariátu a chudobného roľníctva“. V treťom odseku ústavy z roku 1936 sa hovorilo: „Všetka moc v ZSSR patrí pracujúcemu ľudu miest a dedín prostredníctvom sovietu zastupujúceho pracujúcich“. Jedinou politickou stranou bola Komunistická strana Sovietskeho zväzu – KSSZ. Najvyšší orgán štátnej moci (parlament) sa volal „Najvyšší soviet ZSSR“. Mal dve komory – „Soviet zväzu“ a „Soviet národností“. V období medzi zasadaniami plnilo funkcie Najvyššieho sovietu „Prezídium Najvyššieho sovietu“ na čele s predsedom. Hlavne za vlády Lenina (1917 – 1924) a Stalina (1924 – 1953) možno režim v krajine označiť za tvrdú totalitnú diktatúru jednej strany, zodpovednú za smrť miliónov „sovietskych“ občanov. Od 15. marca 1990 bol najvyšším predstaviteľom štátu prezident. Ako jediný túto funkciu vykonával Michail Sergejevič Gorbačov, ktorý v súvislosti s rozpadom ZSSR rezignoval 25. decembra 1991. Štátnym zriadením bol ZSSR federatívnou republikou. Predchádzajúce štáty (do r.1991): Ruská sovietska federatívna socialistická republika; Ukrajinská sovietska socialistická republika; Bieloruská sovietska socialistická republika; Zakaukazská socialistická federatívna sovietska republika; Bucharská ľudová sovietska republika; Chorezmská ľudová sovietska republika; Estónsko; Lotyšsko; Litva; Tuvinská aratská republika; Nástupnícke štáty (po r.1991): Rusko; Ukrajina; Bielorusko; Moldavsko; Gruzínsko; Arménsko; Azerbajdžan; Kazachstan; Uzbekistan; Turkménsko; Tadžikistan; Kirgizsko; Estónsko; Lotyšsko; Litva; Štáty patriace do tzv. „socialistického tábora“, ale nepatriace do „zväzu sovietskych republík“: Albánska socialistická republika; Bulharská ľudová republika; Československá socialistická republika; Čínska ľudová republika; Kórejská ľudovo-demokratická republika; Juhoslovanská socialistická federatívna republika; Kuba; Maďarská ľudová republika; Mongolská socialistická republika; Nemecká demokratická republika; Poľská ľudová republika; Rumunská socialistická republika; Vietnamská socialistická republika; Ako „Bratské krajiny“ bol termín používaný v socialistickom Česko-Slovensku pre štáty s podobným štátnym zriadením a patriacim do rovnakého mocenského bloku, vedeného Sovietskym zväzom (preto sem, medzi tzv. „bratské“ krajiny, neboli zaradené napr. Albánsko, Čína alebo Socialistická federatívna republika Juhoslávie). Táto najrozšírenejšia a preto aj najnebezpečnejšia sekta s plánom "od socializmu ku komunizmu" sa vyznačovala separáciou svojich členov od okolitého sveta všetkými dostupnými prostriedkami, ako sú napr. múry (najznámejší „berlínsky múr“), elektrické dvojité oplotenia s ostnatými drôtmi okolo celého "socialistického tábora“, elektronické a iné rušenie rádiového či TV signálu od „ideologických nepriateľov spoza ostnatých plotov“ a podobne. Mnohí ľudia vo vnútri tábora boli „členmi“ tejto sekty iba z donútenia, bez možnosti výberu. Dobrovoľné odídenie nebolo možné. Nedovolené opustenie sa trestalo smrťou zastrelením. Vedenie boľševickej sekty nekonformných druhoradých „členov“ duševne a fyzicky zlikvidovalo, ostatných ako pracovnú silu čiže otrokov do vypovedania poslušnosti trpelo. Každý bol pod ideologickou kontrolou. Nikto nesmel beztrestne protestovať. Za akýkoľvek prejav protestu nasledoval trest. Najčastejším trestom boli nútené práce vo väzniciach. Niektoré krajiny sa spod vplyvu tejto sekty predsalen čiastočne vymanili, mnohé však stále ešte zostali zakonzervované v krutom systéme a vo svojej nemohúcnosti. Predčasom sa zdalo, že vedenie sekty v moskovskom Kremli pochopilo nezmyselnosť tejto chorej ideológie a vráti sa k normálnemu ľudskému životu. Žiaľ, moc znova uchopili tí, ktorí dovtedy bezprácne vládli a ťažili z poroby tých ostatných. Presvedčili nielen sami seba, ale aj tých pod sebou, že ten ich systém je spravodlivejší a najmä oveľa sociálnejší. Nakoľko im vadí či nevadí ekonomické zaostávanie a mentálny marazmus, to už musí ukázať zase až čas. My tu môžeme len veriť, že to bude skôr, než moloch začne zabíjať aj trochu ďalej, než len u svojho suseda! Symbolom sekty je červená päťcípa hviezda s prekríženým kosákom a kladivom. Sekta vlastní obrovské množstvá konvenčných a nukleárnych zbraní, ktoré neváha v záujme sebazáchovy svojej zvrátenej ideológie aj použiť, je preto obrovskou hrozbou pre celý svet. Použitím týchto zbraní skončí na Zemi všetok život, svet "zomrie". Hrozba skončenia života na Zemi v dôsledku použitia nukleárnych zbraní je reálna. Hrozba použitia takýchto zbraní je z pohľadu súčasného otrasného vývoja na ukrajinsko-ruskom fronte a neústupčivosti (tuposti!) agresora ... domyslite si konzekvencie, ja túto vetu radšej nedokončím! Boľševickým symbolom je červená päťcípa hviezda(*)s prekríženým kosákom a kladivom:
(*) Červená hviezda je päťramenný symbolom komunizmu rovnako ako aj všeobecne socializmu. Najčastejšie reprezentuje päť prstov ruky robotníka, alebo päť kontinentov. Červená farba reprezentuje krv preliatu v boji a tiež to, že všetci ľudia majú rovnakú farbu krvi bez ohľadu na rasu, pohlavie či spoločenské postavenie. Okrem komunizmu má červená hviezda aj iné symbolické významy. Červená hviezda je symbolom samotnej revolúcie už od 18. storočia, kedy bola použitá počas Veľkej francúzskej revolúcie. K jej významnejšiemu použitiu došlo po prvýkrát počas Občianskej vojny v Rusku. Bola použitá na odlíšenie vojakov moskovskej posásky od ruských vojakov prichádzajúcich z nemeckého a rakúskeho frontu v závere prvej svetovej vojny.
Máme svoje neblahé skúsenosti:
Symbol sekty boľševikov "upresnený" jeho niekdajšími otrokmi Litvou, Lotyšskom, Estónskom ...
: DESATORO KOMUNIZMU
1. Každý má prácu. 2. Hoci má každý prácu, nikto nič nerobí. 3. Hoci nikto nič nerobí, plán sa plní nad 100 %. 4. Hoci sa plán plní nad 100 %, nikde ničoho niet. 5. Keďže nikde ničoho niet, nikto nič nemá. 6. Aj keď nikto nič nemá a nikde ničoho niet, predsa všetci kradnú. 7. Hoci všetci kradnú, nikde nič nechýba. 8. Aj keď všetci kradnú a nikde nič nechýba, nikto nemá nič. 9. Aj keď nikto nič nemá, všetci majú všetko.
10. Keďže všetci majú všetko a nikto nič
|
Trošku toho humoru 
vraj nezaškodí 
v akomkoľvek množstve
... načo to mám vlastne chcieť?!
