MUDr. Milan NAGY knihy :)  books

FIGY-ČAJ

        Začiatkom sedemdesiatych rokov minulého storočia, dva roky po invázii vojsk varšavského paktu do Československa, začala moja päťročná anabáza vysokoškolského študenta. Nie hocčoho, ale študenta tej najťažšej a najprestížnejšej oblasti, teda medicíny. Spočiatku som to veľmi nechápal a cítil som sa ako tá Alenka v známej ríši, pričom mi trvalo takmer pol roka, kým som pochopil svoj vtedajší významný štatút.

        Lekárska fakulta Univerzity Komenského v Bratislave sa i dnes nachádza tam kde vtedy, teda pozdĺž Amerického námestia. V strede námestia bol komplex obchodíkov, cestovnej kancelárie a bufetu „na stojáka“, známy ako Avion. Tam som chodieval medzi prednáškami alebo cvičeniami na „kapču“, „klobču“ a „kofču“, čiže kapustnicu, moravskú klobásu a kofolu. Neďaleko odtiaľ bol náš „hlavný stan“, kaviareň a reštaurácia Metropol, ktorý sa nachádzal na vrchole námestia ako akýsi cíp vklinený medzi naším dekanátom a „štátnou“, ako sa vtedy hovorievalo fakultnej nemocnici na Mickiewiczovej. Do "Metropolky" sme chodievali denne, a to nielen na kus reči a posedenie pri pive, ale celkom pravideľne a zákonite aj spamätávať sa zo šoku po tak či onak zvládnutej skúške.

        Jedného dňa sme traja-štyria sedeli zastrčení pod schodami v akomsi výklenku v závetrí, keďže hlavná miestnosť bola zatiaľ prázdna, lebo rezervovaná. Kamarát študent z inej fakulty hľadal niekoho šikovného a zručného v kreslení, ktorý by mu robil ilustrácie a karikatúry k jeho viac či menej vtipným nápadom. Práve mi vysvetľoval jeden z nich: Na prvom obrázku nech je malý pustý ostrovček, v strede ktorého je palma a pod palmou hladom a smädom vyčerpaný umierajúci stroskotanec. Na druhom obrázku nech je ten stroskotanec v pozícii jasajúceho kvôli blížiacej sa drevenej truhlici s veľkým nápisom „FIGY“. No a na treťom obrázku nech je sklamaný chudák nad otvorenou debnou, z ktorej vytŕčajú ruky so známym gestom fíg, čiže palce medzi okazovákom a prostredníkom v zovretej pästi. Ako nápad do vtedajšieho humoristického časopisu „Roháč“ to bolo celkom fajn.

        Medzitým sa rezervované miesta vedľa nás celkom zaplnili delegáciou akýchsi rusky hovoriacich sovietov. Súdruh sprievodca, delegátmi volaný tavárišč rukavadíteľ, zabezpečil všetko potrebné k pousádzaniu a následnému nasýteniu hladných turistov. Napokon doniesli čašníci každému aj čaj, čiže hrnček horúcej vody, čaj a aj cukor v sáčku. I nastala vrava preveliká, lebo - technický problém: sovieti nevedeli, ako s týmto doneseným čudom naložiť, nič takého doteraz ešte nevideli. Ten náš súdruh ´rukovodíteľ´ sa teda postavil, vyžiadal si zaštrnganím všeobecnú pozornosť, a začal názorne vysvetľovať: Najprv roztrhol sáčky s cukrom, nasypal ich obsah do horúcej vody v konvičke a dôkladne rozmiešal. Potom vybral z obalu sáčik s čajom a vložil si ho do úst. Napokon zodvihol šálku so sladkou horúcou vodou a veselo si z nej uchlipkával, preciedzajúc vodu cez v ústach sa nachádzajúci čajový sáčok. Pre samotných Rusov to nebolo nič neobvyklé, u nich bolo a stále ešte je zvykom z veľkej homole odseknutý kus cukru vkladať do úst a cez neho prefiltrovávať povestný čierny ruský čaj z ešte povestnejšieho ruského samovaru. Nemo a pobavene sme s otvorenými ústami sledovali toto divadlo. Nechcelo sa nám veriť, že sa takéto dačo práve teraz deje pred našimi zrakmi.

        Zaiste si viete predstaviť reštauráciu plnú po rusky džavotajúcich turistov, ktorým z kútika úst visí cverna s ceduľkou a nápisom „PIGI-ČAJ“! Takémuto dačomu sme hovorievali „pohľad pre bohov!“. No vidíš kamarát, vravím môjmu invenčnému spolustolovníkovi, tuto máš ďalší námet do Roháča! Uvažoval som, čo sa asi mohlo stať s chudákom vtipným sprievodcom, ak ho dakto udal za to, že si robí žarty z našich vzorov z krajiny „Země kde zítra již znamená včera“!

Ja im želám len to, čo aj všetkým ostatným:

Nech žijú! Ale na svojom! A za svoje!

ZDRÁVSTVUJTE, TAVÁRIŠČI!