MUDr. Milan NAGY knihy :) books
|
KATECHIZMUS KATOLÍCKEJ CIRKVI: Význam slova Amen. Téma: „AMEN“: 1062 V hebrejčine Amen pochádza z toho istého koreňa ako slovo „veriť“. Tento koreň vyjadruje stálosť, vierohodnosť, vernosť. Tak chápeme, prečo môže „Amen“ znamenať tak vernosť Boha voči nám, ako aj našu dôveru v neho. 1063 U proroka Izaiáša sa vyskytuje výraz „verný Boh“, doslovne „Boh Amen“, t. j. Boh verný svojim prisľúbeniam: „Kto bude chcieť byť požehnaný na zemi, bude chcieť byť požehnaný Bohom Amen“ . Náš Pán často používa slovo „Amen“ („veru“), niekedy aj opakovane, aby zdôraznil vierohodnosť svojho učenia, svoju autoritu založenú na Božej pravde. 1064 Záverečné „Amen“ Vyznania viery opakuje teda a potvrdzuje jeho prvé slovo: „Verím.“ Veriť znamená povedať „Amen“ Božím slovám, prisľúbeniam a prikázaniam, znamená úplne sa spoľahnúť na toho, ktorý je „Amen“ nekonečnej lásky a dokonalej vernosti. Každodenný kresťanský život bude teda „Amen“ onomu „Verím“ Vyznania viery nášho krstu: „Nech ti je tvoje Vyznanie viery akoby zrkadlom. Pozoruj sa v ňom, aby si videl či veríš všetko čo vyznávaš že veríš, a raduj sa každý deň zo svojej viery.“ * Amen Amen je jedno z hebrejských slov, ktoré sa dodnes používa v liturgii. Denne toto slovo vyslovujeme na konci modlitieb. Niekedy sa vyskytuje snaha nahradiť ho slovami “staň sa”, čo síce nie je jeho doslovný preklad, ale jeho zmysel je v tomto prípade veľmi výstižný. Amen znamená to, čo je pevné, hodné viery a dôvery, spoľahlivé. Pridáva sa na konci modlitieb ako pečať dôvery vo vyslyšanie. Tento zvyk zakončovať modlitby slovom amen je v Cirkvi prastarý. Tak činili už prví kresťania, ktorí tento zvyk prebrali zo synagóg. Avšak v kresťanských ústach toto amen na konci modlitieb znelo oveľa skutočnejšie a novo kvôli novej nádeji vo vyslyšanie, opierajúc sa o Ježiša Krista. Stará synagóga ešte len čakala na príchod toho, ktorý ju mal zahrnúť v mesiášskej dobe veľkými darmi. U nich bolo amen vyslovované v nádeji a dôvere, že Boh raz splní, čo sľúbil skrze prorokov. Pre kresťanov však bolo už všetko vyplnené v Ježišovi Kristovi. Vďaka tomu sa kresťania už mohli s radostnejšou dôverou modliť k Bohu za účasť na duchovných daroch Ježiša Krista. Oporou ich nádeje bol už Spasiteľ sám. V tomto zmysle aj sv. Pavol končieva svoje želanie veriacim slovom amen. Verš v 2Kor 1, 20 zakončuje takto: Lebo všetky Božie prisľúbenia, koľko ich je, v ňom sú „áno“, a preto je skrze neho aj naše „amen“ Bohu na slávu. Ale zdá sa, že prví kresťania boli viac zaujatí slávou diela vykúpenia a tiež nášho vypočutia. Tak sv. Pavol písal Efezanom (3,21): “Tomu sláva v Cirkvi a v Kristovi Ježišovi po všetky pokolenia na veky vekov. Amen.” Toto amen na konci vyjadruje nielen súhlas s tým, aby Boh bol oslavovaný pre dielo vykúpenia, ale tiež želanie, to najvznešenejšie, aké ľudské srdce môže mať, aby sláva a oslava Boha nikdy neprestala a znela večne. Sv. Pavol by však nepísal o sláve Božej a nepridal by k nemu tak nadšené amen, keby nepoznal slávu tohto diela vykúpenia na sebe a Cirkvi. Preto jeho amen na konci týchto chválospevov je tiež uistením tejto slávy v ľuďoch a prianím, aby z nich nikdy nevymizla. Silu slova amen, ktoré znamená niečo pevné, spoľahlivé, je možno vidieť v jeho užívaní pri tvrdeniach. Keď napríklad Dávid ustanovil za svojho nástupcu Šalamúna a nariadil svojim jeho nastolenie, vtedy Jojadov syn chcejúc uistiť Dávida, že sa tak určite stane, povedal: „Nato Jojadov syn Banaiáš odpovedal kráľovi: „Tak je. Tak nech to splní Pán, Boh môjho kráľovského pána!“. S podobným uistením a zároveň súhlasom mal ľud povedať amen pri vyhlásení zlorečenie na rôznych vinníkov „Prekliaty muž, ktorý si urobí modlu vyrezávanú alebo liatu – ohavnosť u Pána, dielo rúk umelca – a uloží ju na skrytom mieste!« A všetok ľud nech povie: »Amen!« »Prekliaty, kto neuctí svojho otca alebo matku!« A všetok ľud povie: »Amen!« »Prekliaty, kto preloží medzný kameň svojho blížneho!« A všetok ľud povie: »Amen!« »Prekliaty, kto zavedie slepého na bludnú cestu!« A všetok ľud povie: »Amen!« »Prekliaty, kto prevráti právo cudzinca, siroty a vdovy!« A všetok ľud povie: »Amen!« »Prekliaty, kto bude spať so ženou svojho otca a odkryje prikrývku jeho lôžka!« A všetok ľud povie: »Amen!« »Prekliaty, kto bude spať s akýmkoľvek zvieraťom!« A všetok ľud povie: »Amen!« »Prekliaty, kto bude spať so svojou sestrou, dcérou svojho otca alebo svojej matky!« A všetok ľud povie: »Amen!« »Prekliaty, kto bude spať so svojou testinou!« A všetok ľud povie: »Amen!« »Prekliaty, kto tajne zabije svojho blížneho!« A všetok ľud povie: »Amen!« »Prekliaty, kto prijme dary, aby vytiekla nevinná krv!« A všetok ľud povie: »Amen!« »Prekliaty, kto nezachová slová tohto zákona a nevyplní ich skutkami!« A všetok ľud povie: Amen!“. Zvláštnym dojmom pôsobí Jeremiášovo amen, ktorým prisvedčil Pánovi, že skutočne vyplnil, čo sľúbil Izraelitom. Tu amen jednoducho znamená to, čo naše „áno,“ keď sa do neho vloží všetka sila tvrdenia pravdy. S amen v rovnakom zmysle sa ďalej stretávame v Zjavení sv. Jána 22,20. Apoštol totiž, keď chce dať poslednú pečať pravdivosti slov tejto tajomnej knihy, akosi roztúžene zo zjavenia, ktorého sa mu dostalo o príchode Pána, hovorí: „Ten, čo to dosvedčuje, hovorí: „Áno, prídem čoskoro.“ „Amen. Príď, Pane Ježišu!“ Milosť Pána Ježiša nech je so všetkými.“ Slovo amen hojne užíval Ježiš Kristus, aby zdôraznil pravdivosť a istotu svojho tvrdenia. Často ho nachádzame vo formulácii: “Veru, hovorím vám …” Zvláštnosťou pritom je, že Ježiš Kristus kladie amen pred svoje tvrdenie, a nie na konci, ako sa to dialo v Starom zákone, ako u rabínov. Kristus sa totiž neodvoláva na žiadnu autoritu, ale sám svojou osobou stojí za pravdivosťou svojho tvrdenia a dodáva svojim výrokom nezvratnú istotu. Svojim “amen” sa pred všetkými a vždy priznáva k tomu, čo tvrdí. V tomto duchu sv. Ján v Zj 3,14 dáva Kristovi meno Amen. Hovorí: „A anjelovi laodicejskej cirkvi napíš: Toto hovorí Amen, verný a pravdivý Svedok, Počiatok Božieho stvorenia.“ Akoby ho nazval úplnou pravdou a vernosťou. Zdroj: https://www.verim.sk/amen/ * Leo Pavlát: Co znamená slovo „amen“? Amen není slovo, které zní jen v kostele. Když se třeba o někom řekne „je s ním ámen“, znamená to, že zemřel. Zato že slovem „amen“ mluvíme vlastně hebrejsky, to asi moc známé není. Se slovem „amen“ se poprvé setkáváme v biblické Čtvrté knize Mojžíšově. Zvolání „amen, amen“ zde završuje obřad, při němž kněz rozhodoval o vině obviněného. Smysl je zřejmý. Znamená „tak se staň, budiž“. V dané souvislosti se jím potvrzovala kletba na hlavu viníka. Slovem „amen“ se však v židovském společenství častěji dokládalo něco jiného. Bylo odpovědí, která jako stvrzení pravdivosti pečetila přání, požehnání, modlitbu. Je to tak dáno kořenem slova, který je u „amen“ stejný jako u hebrejského „věřit“. Tradiční výklad přitom pojí „amen“ také s výrazem „omen“, což znamená „poručník“. Tak se s ním můžeme setkat například v biblické Knize Ester. Kromě významu „potvrzuji, co bylo řečeno, věřím tomu“ tedy „amen“ může též znamenat: „Odvolávám se na toho, jemuž důvěřuji.“ Ať tak či tak, slovo „amen“ je od nepaměti spjato s židovskou bohoslužbou, jejímž centrem byl jeruzalémský chrám. Ten druhý existoval téměř 600 let až do roku 70, kdy byl vyvrácen Římany. Po celou tuto dobu Židé odpovídali slovem „amen“ na požehnání pronesená mimo posvátné zdi. Tak alespoň praví Talmud. Zato v chrámu samém, když velekněz vyslovil velké Boží jméno, ostatní kněží i shromážděný lid pravili: „Ať je navěky věků požehnáno posvátné jméno Božího království“. Když však jeruzalémský chrám přestal v 1. století existovat, tato formule se přestala užívat a židovským věřícím a po nich i křesťanům se v modlitbě dodnes zachovalo zvolání „amen“. Židovská tradice přitom toto slovo ještě dále zvýrazňuje. To když jeho tři písmena užívá jako zkratky pro počátek hebrejského spojení „Kel melech neeman“, což znamená „Bůh je věrný Král“. V Talmudu se píše, že „kdo pronese amen celou svou duší, otevře brány ráje“. Moudří Izraele tím zdůrazňovali výjimečnou sílu, kterou člověku propůjčuje společně vyslovená chvála Stvořitele. Byli si přitom vědomi, že rozhodující je síla přesvědčení, vnitřní upřímnost jednoho každého, nikoliv síla jeho hlasu. Jen tehdy platí jiná talmudská zásada, že „kdo na požehnání praví amen, jako by sám žehnal“. A židovská tradice šla ještě dál. Věřící, kteří s „amen“ na rtech i hluboko v srdci přijali Boží slovo, vyzdvihla tak, jako se to dělo třeba v Praze. Jak praví historický nápis na západní zdi Staronové synagogy: „Kdo praví amen, je víc než žehnající.“ Zdroj: https://temata.rozhlas.cz/leo-pavlat-co-znamena-slovo-amen-7992963 * Význam slova "AMEN" alebo pozdravy od Ba´al-a. Tri veľké svetové náboženstvá používajú slovo "AMEN" (אמן) na konci svojich modlitieb v pomyselnom význame: hotovo, koniec, staň sa, atď... Takto si to aspoň myslíme a v podstate to takto prešlo aj do hovorovej reči, kde ho bežne v tomto zmysle používame všetci. Ale je to skutočne tak? V našich končinách sa s "AMEN" môžeme stretnúť hlavne v Starom zákone, ktorý je súčasťou Biblie. Keď pátrame po význame tohoto záhadného slova, najčastejšie sa dozvieme, že je to adjektívum, v zmysle: "pravdivé“, „skutočné". Podľa mňa je zvláštne končiť modlitbu, čo je vlastne forma rozhovoru, prídavným menom. Nuž neviem, ale nemala by sa rozprava k Bohu, v ktorom ho žiadate o "chlieb každodenný", či o inú pomoc končiť skôr poďakovaním? Ja si myslím, že sa to priam vyžaduje. No poďme ďalej. Málokto vie, že v pôvodných hebrejských textoch je "AMEN" aj podstatným menom, čo sa teda ešte viac zamotáva alebo sa interpretuje ako akronym pre súslovie: "El Melech Ne’eman"(אל מלך נאמן), vo význame: "Boh, verný kráľ". Na prvý pohľad celkom pekná veta. Ale..! Slovo "kráľ", je vyslovene nesprávnym prekladom a nemá tam čo hľadať. Je odvodené od mena franského panovníka Karola Veľkého, ktorý vládol v rokoch 768 - 814 (n.l.), teda oveľa neskôr po udalostiach opísaných v starom zákone. Namiesto "kráľ" má byť použité slovo "vládca", či "pán". Čiže po oprave by veta znela: "Boh, verný vládca (pán)". To je tiež celkom pekná, neškodná veta, ale zas ten preklad.... Výraz "El Melech" sa vykladá jednoducho skrátene ako "Boh". No pozor! Výraz "El" (אֵ֣ל), označuje Boha, či božstvo vo všeobecnosti, ale "Melech" je konkrétne pomenovanie prastarého semitského boha. Akronym "AMEN" pre súslovie "El Melech Ne’eman" teda hovorí: "(Boh) Melech, verný vládca (pán)"! Veta zrazu dostala úplne odlišný význam. Pričom slovo "verný" je možné preložiť aj ako "lojálny". Takto by bolo možné vetu vyložiť aj ako "Lojálny vládcovi Melechovi". Tak, či onak... Slovo Amen ako akronym vyjadruje úctu bohu Melechovi. V roku 1929 boli v meste Ras Šamra (Sýria) nájdené tabuľky s náboženskými textami ešte z pred židovského osídlenia, popísané dovtedy neznámym klinovým písmom. Keď ho rozlúštili, našli v ňom reč veľmi podobnú hebrejčine. Zistilo sa, že Starý zákon obsahuje pasáže, ktoré sa nachádzajú v týchto tabuľkách a pravdepodobne z nich aj vychádza. Najvyšším božstvom tam bolo "El", ktoré malo syna menom "Ba´al". Melech a Ba´al sú synonymá, označujúce jedného boha. Akého? Melech, Moloch, Molek, Ba´al, sú označenia pre toho istého Boha, uctievaného starovekými kultúrami. Jeho meno je v preklade niečo ako "pán", "vládca". Dnes by sme ho voláme "Satan, Belzebub, atď...". Je to boh plodnosti, hýrivosti, márnivosti, nenásytnosti, požierajúci všetko okolo seba. Často mu boli na oltároch obetované deti. Nemá nikdy dosť, chce stále viac. Nepripomína vám to niečo? Jeho symbolom bol "stĺp plodnosti", takzvaný obelisk, čo je vlastne falus. K tomu sa ešte vrátime. V prenesenom význame je to "Boh hmoty". Mamon! Ba´al starého zákona bol modlou vyznávačov Amonitov. A tu je potrebné skočiť v čase a priestore do starého Egypta. V Egypte sa totiž vo veľkom uznávalo "veľké tajomstvo". Jeho meno bolo "AMEN" alebo "AMON", čo nie je nikto iný ako MELECH, či spomínaný BA´AL. Mal mnoho chrámov a kňazov. Tam bolo zároveň najviac falusov (mužských pohlavných údov = obeliskov) zasvätených "tajomstvu". Dokonca faraóni boli nazývanými jeho menom. No jeden z nich sa rozhodol Amonovi či Amenovi vypovedať službu, čo sa mu nakoniec vypomstilo. Zaplatil nielen životom, ale aj skreslenou povesťou z hľadiska histórie. Volal sa AMENHOTEP IV. Vládol približne v období rokov 1351 – 1334 pred Kr. Všimnite si lepšie jeho meno. Začína písmenami "AMEN". V skutočnosti sú to tri slová, ktoré znamenajú, že "Amon (Amen), je spokojný". V šiestom roku svojho panovania si AMENHOTEP IV. dal nové meno ACHNATON. Tým oficiálne odstavil Amona a zmenil štátne náboženstvo na vyznávanie SLNKA a prírodných síl. ATON totiž snamená SLNKO a sám faraón bol veľkňazom jeho kultu. Tu ma napadá paralela s cisárom Konštantínom I., ktorý vládol rímskej ríši v rokoch 312 - 337 (n.l.). Ten sa totiž považuje sa oddaného konvertitu na kresťanstvo a jeho "zavádzača" ako štátneho náboženstva, ale to nie je pravda. Celý život bol veľkňazom kultu "SOL INVICTUS", teda nepremožiteľného slnka. Kresťanstvo skôr toleroval a pokrstiť sa dal až na smrteľnej posteli. Aj to by bolo potrebné upraviť na "bol pokrstený", z "dal sa pokrstiť". Lebo to je obrovský rozdiel, pre toho, kto sa už nemôže hýbať, rozprávať a teda ani protestovať. Vráťme sa k Achnatonovi. Ten rozpustil Amonove kňažstvo, zrušil chrámy a dal vybudovať veľkolepé mesto ACHETATON (Atonov obzor), do ktorého preniesol svoje sídlo. Bol nenásilný, neviedol vojny a venoval sa literatúre. To bolo tŕňom v oku vyznávačov AMENA, ktorý vojnu naopak vyžadoval (presne ako teraz). V sedemnástom roku svojho panovania bol Achnaton zavraždený, jeho hrobka zneuctená, chrámy zničené. Amonovi kňazi sa vrátili a s nimi staré rituály. Ale ani to nestačilo. Tvrdili, že jediný syn, ktorý sa mu narodil, bol splodený s vlastnou dcérou. Achnaton mal totiž šesť dcér. Jeho syna poznáme pod menom Tutanchamon, ale pôvodne sa volal Tutanchaton. Podstatný rozdiel je v koncovke slova. Z Aton-a sa pod tlakom kňazov musel proste premenovať na Amon-a. Bol príliš mladý, slabý a stal sa bábkou v ich rukách, až kým zrazu záhadne nezomrel, tak ako jeho otec. Dodnes sa vedú spory ohľadne jeho matky. To, že ho mal Achnaton s vlastnou sestrou, je už oficiálny nezmysel. Niektorí označujú za jeho matku NEFERTITI (krásna TITI), iní KIJU. Obe boli manželkami Achnatona. Najpravdepodobnejšie z toho vychádza asi Kija, Nefertiti bola len jeho pestúnkou, ktorá ho vpodstate vychovala. Samotná Nefertiti je dosť záhadnou postavou dejín, pretože do určitého času bola dosť často zobrazovaná na egyptských reliéfoch a zrazu sa stratila. Kam? Niektoré jej deti boli doslova vymazané, akoby nikdy nemali existovať. Po smrti Achnatona vládol Egyptu vraj jeho brat Schmenkare, ale nejako si nikto nevedel vysvetliť, odkiaľ sa ten zrazu zjavil. Dnes už vieme. Nebol to brat, ale jeho žena Nefertiti, ktorá si počas života zmenila meno niekoľkokrát. Áno, žena bola zvrchovanou spoluvládkyňou a neskôr samostatnou vládkyňou slávnej a veľkej ríše. To si aj dnes vie len málokto predstaviť. Smutné je, že Schmenkare, alias Nefertiti, umrel(a), ako inak, násilnou smrťou. AMEN sa vrátil. Myslíte si, že je to minulosť? Kdeže. Každý kto hovorí AMEN volá prastarého boha hmoty a uznáva ho za svojho pána. Jeho symbolom ako som už spomínal boli obelisky. Vysoké stĺpy, hranoly, symbolizujúce falus (plodnosť). Egypťania ho volali "TEKHEN", čo znamená preraziť. No a keďže sa "veriaci" sťahovali a šírili svoju vieru ďalej, obelisky museli ísť za nimi. V Egypte ich ostalo len sedem. Trinásť je ich v Ríme! Napríklad na námestí sv. Petra vo Vatikáne. Priamo v sídle kresťanskej cirkvi, pred oknom pápeža, trčí falus. To je paráda! Žeby to bola náhoda? Žeby nevedeli, čo ten symbol znamená? Nech si každý urobí názor sám. Obelisky sa umiestňujú všade po svete. Či už tie pôvodné, alebo nanovo urobené. Hlavne na významných miestach.
Paríž: Place de la Concorde (Ramses II. – 19. dynastie 1304 -1237 pred n.l.); Zdroj: http://www.hsart.eu/amen.html ÁMEN!
|
