MUDr. Milan NAGY knihy :)  books

POZOR, POHOV!

        Trebišovská kasáreň.  Za mnou niekoľkohodinová cesta vlakom z Bratislavy. Očakávajúc najhoršie, nebol som v oslnivej nálade. Aby som bol presný, bol som psychicky na dne.

        Našťastie, hneď po príchode som počas preberania vojenskej výbavy narazil na takisto vystrihaného a rovnako „vyhúkaného“ kolegu a kamaráta Miška Ugora. Odľahlo mi, že aspoň nebudem v tomto absolútne cudzom a nepriateľskom prostredí trpieť sám.

        Nevedeli sme čo nás čaká, ale sakramentsky jasne sme tušili, že to nebude nič dobré. Vojenčina bola v dobách socializmu ako remeň, a v trebišovských kasárňach obzvlášť! Za ich bránami sa toho odohralo veľa všeličoho, najmä vojensky drsného, vďaka čomu boli pre každého regrúta opodstatneným postrachom. V  sedemdesiatych rokoch minulého storočia to kulminovalo.

        Nedávno menovaným náčelníkom štábu bol istý kapitán Ing. Miloslav Picmaus, čerstvý absolvent moskovského vojenského inštitútu. Zoznámiť sa s ním sme mali tú česť bezprostredne po našom príchode. Dal si nás nastúpiť na „buzerák“ a zvýšeným hlasom štekal stručný obsah našich terajších a zajtrajších povinností ako vojakov základnej vojenskej služby. Potom nás ešte, rozchádzajúcich sa po pohove, jednotlivo pristavoval zúrivým „Vojíne, pozor! Jak to stojíte? Řek sem POZOR! Vy jste neslyšel?! Tohle je pozor?!“ a podobnými „radosťami“, ktorými si hneď skraja získaval našu obľubu.

        Onedlho sme jeho zupácke správanie mali možnosť ochutnať naplno. Stávalo sa, že niektorú sobotu alebo nedeľu vyšiel o piatej ráno pred budovu štábu, vystrelil zelenú svetlicu, a každý vojak mal v areále kasární  celý deň chemický poplach. Viete si zaiste predstaviť tú masu vojakov, prebehujúcich v čase obeda z roty do jedálne v plynových maskách! Skrátka, hotový poklad, tento náš vtedajší náčelník štábu. Len ho poriadne veľa nakopať! Keďže nedal pokoj ani nám, lekárom dočasne žijúcim v zdravotnom bloku na konci domoradia, snažil som sa vymyslieť niečo, čo by odvrátilo jeho pozorný dohľad, prípadne aspoň máličko obmäkčilo jeho zatvrdilé srco.

        Bol to nižší obézny chlapík, nie nepodobný istému francúzskemu diktátorovi z rodu  Dobrá Strana (Bona Parte). A tak som sa mu pri istej príležitosti úlisne prihovoril: „Súdruh kapitán, viem o prostriedku na hubnutí, veľmi dobrom, účinnom.“ Postavil si ma do tuhého pozoru a po chvíli ticha zvoľnil, vraj: „Doneste! Odchod!“. Zavolal som domov našim, aby pri najbližšej návšteve Mošonu, kam sme raz za čas zašli na sobotný nákup, kúpili tri balenia sušienok s názvom Amolett-keksz. Mal som ich vyskúšané. V jednom balení bolo 54 kúskov. Bola to vlastne čistá buničina, ktorá po výdatnejšom zapití šálkou mlieka alebo čaju v žalúdku nabobtnala, a po troch maličkých sušienkach sa dostavil pocit totálnej sýtosti. Ak chcel niekto schudnúť, bolo dobré si dať ráno dve, na obed tri spolu s nejakým syrom alebo steakom, a večer tiež jednu dve.

        Po mojom prvom a veruže na dlhú dobu aj jedinom opušťáku som víťazoslávne naklusal k nášmu „obľúbencovi“ aj s prézentom. Odovzdal som mu „liečivo“ s podrobnou inštruktážou, samozrejme bez akéhokoľvek nároku na refundáciu. Ale to som ešte netušil, čo bude nasledovať. Lebo to veru nemohol tušiť nikto!

        I začal cirkus preveliký. A to doslova! Každé ráno o pol šiestej vtrhol náš nový „pacient“ na ošetrovňu, zbuzeroval každého koho stretol, a dal si ma zavolať. Ihneď, ešte spomedzi dverí, ma vyhnal oholiť sa a okamžite vrátiť!

        Potom prebiehala nasledovná ceremónia: Vytiahol notes a pero, postavil sa na váhu, a zapísal. Vyzliekol si uniformu, poskladal na váhu, zapísal. Dal veci nabok, postavil sa na váhu len v trenírkách, zapísal. Obliekol sa a chvíľku prepočítaval získané údaje. Potom odpochodoval na štáb, dôkladne zbuzerujúc každého, kto sa mu postavil do cesty. Toto isté prebiehalo nielen ráno, ale aj na obed, a toto isté večer. Každý deň, soboty nedele nevynímajúc!

        Kolegovia šaleli: „Ty kokos! Bolo nám toto treba?! Zbav sa ho! Zbav nás ho! Však toto je peklo na zemi!“ No, bolo to vtedy medzi nami riadne husté. Odvtedy viem veľmi presne, čo znamená, ak je niečo označované pojmom kontraproduktívny.

        Hlavný lekár Miky Prokop si ma onedlho predvolal do svojej pracovne a so smutným výrazom uštvaného bernardýna veľmi stručne a veľmi dôrazne poprosil, aby som už preboha bez jeho vedomia nerobil NIČ! Ale či som niečo robil alebo nie, situácia musela dozrieť, nebolo inej pomoci. Nedalo sa nič iného robiť, len nechať túto ranu vyhnisať!

        Trvalo to takmer dva mesiace. Návštevy súdruha náčelníka štábu na našej ošetrovni ustali až po ukončení kúry, čiže po dobratí posledného keksíčka a klesnutí jeho osobnej hmotnosti pod cent. Je vám zaiste jasné, že za túto svoju iniciatívu som sa nedočkal žiadnej vďaky. Od nikoho. A oprávnene. Pochopiteľne.

        Pri najbližšej vychádzke do mesta som ho zmerčil v družnom rozhovore s deveťákom. Nezdržal som sa, a pokúsil som sa o žoviálnosť pozdravom „Nazdar, náčelníku!“. Okamžite ma zotrel! Vraj: „Soudruhu svobodníku absolvente! Náčelníci jsou u indyjánú! Ve tři ráno se hlásíte v kuchyni!“.

        Milý chlapík, že? Aj vďaka jeho osobnému vkladu som, po prevelení do breznianskych kasární v októbri roku 1976, opúšťal tie trebišovské s pocitom prepúšťaného trestanca, ktorý si práve odsedel veľmi tvrdý kriminál!