MUDr. Milan NAGY knihy :)  books

AKO SOM PRESTAL FAJČIŤ

    Musel som prežiť tretí infarkt a srdcovú operáciu aby som dospel k rozhodnutiu zbaviť sa narkotika menom NIKOTÍN. Predstavte si, akú má táto pliaga obrovskú silu! Ešte aj na oddelení invazívnej chirurgie národného kardiocentra krátko po operácii mojich vencových tepien som sa pod zámienkou návštevy onej miestnosti kam aj kráľ pešo chodí odpojil od monitora a odšuchtal sa do suterénu. Tu som ako nejaký pavúk križiak vyčkal na svoju obeť, mušku - sestričku, ktorá si sem príde uhasiť svoju nikotínovú závislosť: Okamžite som ju slušne „oraboval“ o pár cigariet. Jednu som si s trasúcimi rukami hneď aj zapálil a začal zhlboka šlukovať a vychutnávať so spásnym slastným pocitom účinky omamného narkotika rozlievajúceho sa po celom tele hádam do každej bunky. Bolo to úžasne omamné!

    Áno, bol som „závislák“! A nikdy som nechcel prestať! Ba čo viac: Hrozil som sa dňa, kedy to budem musieť z nejakého dôvodu urobiť!

    Fajčil som od svojich študentských rokov. Začali sme to skúšať už pred pubertou. Raz nás aj s kamarátom Frédom prichytil môj o desať rokov starší brat. Vtedy sme v šere letného večera pri múre nášho domu skúšali „cmogať“ nájdeného vajgla, keď nás pri tom znenazdajky prichytil. Priznám sa, keby ma chňapol za krk medveď, bol by som hádam radšej! Obúchal nám hlavy ako dva kokosy, Fréda odvliekol k nim domov, kde ho neminula výdatná trstenicová masáž sedacích svalov. No a mňa k nám, kde sa stalo to isté, len s gumeným šlauchom na víno, čo bol švagrov najobľúbenejší výchovný inštrument, visiaci hneď pri vchodových dverách a čakajúci na podobné príležitosti. A že ich nebolo málo!

    Tadeto však cesta neviedla. A po rokoch skúseností sarkasticky podotýkam: Čo sa týka takejto násilnej snahy zabrániť mi fajčiť bolo škoda každej rany!

    A potom prišiel rok 1968. Najprv to vyzeralo skvele. Uvoľnenie, pražská jar a podobne. Ibaže nám Rusi veľmi skoro „utli tipec“: Naskákali k nám ako saranče! Vraj internacionálna pomoc. A vraj dočasná. Ale tá ich „pomoc“ a „dočasnosť“ trvala - veky! Vyše 20 rokov okupácie! Vlastne až do odletu posledného vojaka, generála Vorobjova, vyprevádzaného zadumanými pohľadmi Michaela Kocába a spol. po pamätných udalostiach zamatového konca roku 1989.

    Predtým však, a to od konca augusta po zvyšok roka ´68 a aj po celý nasledujúci rok ´69 bolo možné ísť do Rakúska bez nejakého výraznejšieho obmedzenia. Stačilo mať platný cestovný pas a vízum. Krátko nato, v roku 1970, nám súdruh Gustáv Husák a jeho štátostrana pamätným výrokom: „Hranice nie sú korzo, súdruhovia!“ hranice zavreli na už spomínaných predlhých 20 rokov!

    Vtedy, v roku 1969, som už bol študentom druhého ročníka trojročnej SVŠ, teda Strednej Všeobecno-vzdelávacej Školy. Taký bol vtedajší názov Gymnázia. Počas letných prázdnin po druhom ročníku ma sestra so švagrom zaviezli k jednej ich známej, čerstvej emigrantke, do Viedne. Býval som u nej v podnájme, a neďaleko odtiaľ som si vzápätí našiel prácu pomocného predavača v štvrti zvanej Mexikoplatz.

    Do môjho nového pôsobiska s názvom „OCO Warenhandel“ však chodili na nákupy výlučne naši občania, takže nemčiny som v tom butiku veľa nezačul. A tak som sa po dvoch týždňoch presunul do predajne obuvi Humanic na Landstrasser Hauptsrasse. Cieľom mojej prázdninovej brigády bolo totiž hlavne naučiť sa čo najporiadnejšie po nemecky. A to sa mi ako predavačovi aj skvele podarilo. Dodnes viem „šprechovať“ ešte aj viedenským dialektom: Gómo niks móchn! - po Záhorácky: Nedá sa svícit!

    Lenže tento môj „bezprizorný“ pobyt mal aj svoju tienistú stránku: Absolútne bez dozoru, začal som regulárne fajčiť. Mal som 17 a cítil som sa dospelý. Brat bol už vyše pol roka „za kopečkami“ a ja som chcel ísť za ním. Keďže som nevedel ako, vrátil som sa koncom augusta „domov“.

    Po prázdninách som s fajčením síce musel prestať, ale votrelec už bol zahniezdený. A onedlho, keď som začal študovať na univerzite, sa zobudil. Tam, na vysokej, už nebol žiaden dozor ako na gympli, žiadne zákazy ani obmedzenia, skrátka: „svet-gombička“! Jedinou mojou starosťou bolo, aby ma švagor, bývalý fajčiar striehnúci ako ostriež, nenachytal. Bol som natoľko obozretný, že sa mu to nikdy nepodarilo. Nikdy ma neprichytil, „nevyčmuchal“, i keď sa o to výdatne a často snažil ako najlepšie vedel, pretože isté podozrenia mal. O období a najmä o metódach jeho anti-fajčiarskeho špehovania by som veru vedel rozprávať až-až, to mi verte!

    Odvtedy až donedávna, čiže takmer 40 rokov, som napriek všetkým varovaniam a nástrahám úspešne a hojne holdoval fajčeniu. V priemere 20 cigariet denne. Pred pár rokmi som však nadobro prestal. A poviem aj ako.

    Dovtedy som nemal žiadne ťažkosti typu sťaženého dýchania, chrchlania, vykašliavania a podobne. A ani finančne ma fajčenie nijako zvlášť neobmedzovalo, keďže cigarety boli lacné a peňazí som mal dosť. Prihlásili sa však iné, oveľa vážnejšie následky: Tri srdcové infarkty počas piatich rokov.

    Po treťom infarkte a rýchlom operačnom zákroku, ktorým ma v hodine dvanástej stiahli hrobárovi z lopaty som smutne pripustil, že mám s týmto neduhom asi „utrum“. Že s tým zákerným fajčením skrátka budem musieť prestať. Ibaže som nevedel ako!

    V tomto mojom hroznom duševnom rozpoložení prišla spásonosná záchrana v podobe informácie, ktorú mi dal kolega kardiológ v kardiocentre na bratislavských Kramároch pred prepustením do domáceho liečenia: Vraj existuje nový liek na odvyknutie od fajčenia. Povedal mi jeho názov CHAMPIX. Zapamätateľný, pripomína šampanské, šampón.

    Topiaci sa aj stebla slamky chytá! A tak som sa chytil. A už nepustil! Ten liek je účinný a naozaj spoľahlivý. Odvtedy som ho poradil mnohým nešťastným tabakistom a overil si tak jeho úžasnú úspešnosť: Z dvadsiatich bývalých fajčiarov devätnásti nefajčia! A chcelo to iba jediné: CHCIEŤ! Vďaka tomuto preparátu už netreba mať strach z nedostatku pevnej vôle. Vareniclin, ako sa latinsky dotyčný liek odborne nazýva, ju spoľahlivo nahradí.

    Záverom popíšem priebeh môjho odvykacieho de-nikotinizačného obdobia.

    Po týždni užívania spásonosného lieku som dofajčil svoju poslednú cigaretu a čakal na reakciu. Žiadna však, na moje obrovské prekvapenie, neprichádzala. Neprišla ani na druhý, ba ani na tretí deň. Už neprišla vôbec. Počas ďalšieho týždňa som liek doužíval a ďalej som sa bedlivo pozoroval.

    Nasledujúce dva mesiace som mal akýsi zo dňa na deň slabnúci pocit, že mi niečo telesne chýba: Ako keby som nemal nohu, ruku, ucho či oko. Skrátka, mal som pocit, že mi chýba kúsok tela. Tento amputačný pocit postupne slabol, až napokon po dvoch mesiacoch od dňa D úplne zanikol, takže som sa znova začal cítiť kompletný.

    Po tomto dvojmesačnom období začali prichádzať nové pocity. Hovorím im bonusové prekvapenia. A boli úžasné: Zostrili sa mi čuch aj chuť. Ďalší bonus: S veľkým uspokojením som našiel v peňaženke mesačne o vyše 2-tisíc korún/70€ viac ako obvykle. To tiež nebolo na zahodenie, že? Veď za ušetrené peniaze som napríklad bol po takmer roku nefajčenia spolu s manželkou a dcérkou dva týždne v Brazílii!

    Ale to, čo si zo získaných bonusov cením najviac, je ten najväčší bonus: ČAS! Áno, získal som čas. Predtým, keď som bol ešte otrokom nikotínu, som ho vlastne vôbec nemal. Neustále som mal či už vedome alebo podvedome nutkanie ísť si zapáliť. Po každom druhom-treťom pacientovi, po každých 30-40 minutách, som sa ťahal ako zhypnotizovaný niekam do fajčiarne doplniť hladinu nikotínu v krvi a nič a nikto ma od toho nesmel zdržiavať.

    Teraz som už viac rokov nefajčiar. A mám namiesto zabijáckeho narkotického nikotínového blúznenia super-bonus: Čas. Pokoj. A kľud! Čas-Bonus, ktorý s potešením využívam na pokojnú konzultáciu s každým, kto o tom chce niečo vedieť. A zhováram sa i s mojimi pacientami. A nielen o tom, ako predísť kazu a parodontóze, ale o čomkoľvek. A s bezradným fajčiarom veľmi rád aj o novom veľmi účinnom lieku na odvyknutie od drogy, zvanej nikotín!

    Veľmi veľa ľuďom som odvtedy ukázal cestu von zo začarovaného kruhu drogovej závislosti na nikotíne a veľmi veľa z nich sa to aj podarilo. Teraz ju ukazujem aj vám. Želám každému, aby sa dokázal úspešne vysporiadať s týmto „neduhom“ tak, ako sa to podarilo mne. Veľa šťastia!

Záverom konštatujem: Riaditelia a manažéri tabakových firiem majú z tohto legálneho narko-biznisu úžasné platy a ešte úžasnejšie dôchodky; Zamestnanci tabačiarní majú prácu, svoje menej úžasné platy a mizerné, zatiaľ aspoň predsalen aké-také dôchodky; Fajčiari majú svoju drogu, skresaný plat, a nad sebou Damoklov meč vo forme krátkeho žitia; Doktori majú čo robiť, zakazovať, predpisovať, operovať, skrátka naprávať; A životní partneri fajčiarov, úbohí nefajčiari? Zhnusenie pri každom bozku!

A toto je čo za "bizňis"?!