OČAMI NÁVSTEVNÍKA AUSTRÁLIE
V marci 2005 som navštívil svojho brata, žijúceho uplynulých 37 rokov v Austrálii. Bola to moja prvá návšteva v jeho dome i v „jeho“ krajine. O krajine som toho vedel veľa, najmä vďaka televízii, takže som vlastne žiadne veľké prekvapenia neočakával. A predsa som tých prekvapení zažil viac.
Prvé prekvapenie: Po pristátí v Brisbane, hlavnom meste štátu Qeensland, ma čakal hneď pri kontrole a odbavovaní dovozných formalít, kam som sa dovalil hádam ako prvý, nečakaný šok: žena stredných rokov mi kázala otvoriť kufor, vybrala z neho tri kartóny cigariet (moju nikotínovú zásobu na mesačný pobyt) a upozornila ma, že som pred pristátím vyplnil tlačivo, kde stálo, že nesmiem doviezť viac ako 250 kusov cigariet.Pokúsil som sa vykrútiť tvrdením, že som videl 2500, ale to akosi nezabralo. Môj „kontraband“ presahoval prípustné množstvo o 350 kusov, a navyše, vzápätí vytiahla ešte ďalšie tri kartóny inej značky - prézent pre bratovho švagra, ktorý uňho už od Vianoc váľal šunky a začal mať „nikotínové suchoty“. O 950 kusov viac ako je dovolené, to už nebolo možné nijako zatľcť, tak som šiel s pravdou von. Pani mi s pobaveným úsmevom ozrejmila, že aj u nich v Austrálii v obchodoch dostať kúpiť cigarety. Skúsil som zakontrovať, že iste, o tom som nepochyboval, ale že ja mám svoju značku, a tú tam určite nemajú. To mi síce „zobrala“, ale s tým, že si ich môžem vziať, ak doplatím rozdiel v cene, inak musí presah hodiť do odpadu. OK, hovorím sebavedome, doplatím ten rozdiel, a vyťahujem s istou nevôľou peňaženku. Keď som však uvidel, koľko ten rozdiel vlastne činí, pretočili sa mi panenky: takmer 300 doláčov - to snáď nie, veď to je takmer 7 tisíc korún! A opäť mi s úsmevom a kľudom vysvetľuje, že krabička cigariet stojí 10 dollárov a že teda za mojich 60 krabičiek mínus cena, ktorú som za ne zaplatil doma, činí doplatok 286 dollárov a nejaké tie centy. Keďže som o cigarety prísť nechcel, a nechcel som nechať ani bratovho švagra nasucho, radšej som doplatil. Omráčený z neočakávanej finančnej straty, činiacej takmer polovicu môjho plánovaného vreckového, vykotúľal som sa medzi poslednými do náručí netrpezlivo na mňa čakajúcich a mierne už aj ustarostených „austrálčanov“.
Ako prvé som si samozrejme zistil ceny cigariet v Austrálii. Bol som šokovaný: najlacnejšie 9 dollárov (200 korún), také ako fajčím ja tam stoja 10 (230 korún) a dlhšie 12 až 15 (280 až 340 korún). Zaprisahal som sa, že ak tam prídem na dlhší čas, radšej naozaj prestanem fajčiť, než aby som vyhadzoval do ľuftu také nekresťanské sumy za môj zlozvyk!
Druhé prekvapenie: Po aklimatizovaní na tropické klíma som sa začal zaujímať o prostredie, v ktorom môj brat s manželkou žije. Pri jeho periodických päťročných návštevách som ho zakaždým presviedčal aby zostal, a on zakaždým len smutne pokrútil hlavou s tvrdením, že už by si nezvykol. Pochopiteľne som bol zvedavý, čo také svetoborné tam majú iné ako my. Musím sa hneď na úvod priznať, že mal pravdu. Nešlo ani tak o klímu, ale o ľudí a ich vzájomné vzťahy.
Keď som si vyšiel sám na prechádzku do neďalekého nákupného centra typu AU-park, po návrate som sa zadíval do zrkadla, či nie som zamazaný alebo nejako inak nápadný či smiešny. Totiž takmer každý, koho som cestou stretol, mi s úsmevom a s typickým „háj“ zamával, a to aj z okoloidúcich áut! Zvykol som si na to a aj ja som im s úsmevom odmával. Ak mám porovnávať s tunajškom, kde vás častokrát nepozdraví ani ten kto vás pozná, pripadá mi ich srdečnosť lepšia ako tá naša nepriateľskosť.
Chcel som analyzovať príčinu ich priateľského chovania. Nazdávam sa, že je to dané spokojnosťou. Ano, oni sú spokojní, a tak aj žijú. My sme naopak nespokojní a preto častokrát skôr namosúrení než milí. Okamžite naskočí otázka dôvodu našej nespokojnosti, a opäť môj názor: je to dané európskou históriou. „Existencia kto z koho“. Bol by som rád, ak by sme sa my európania voči sebe chovali priateľsky ako austrálčania. Oveľa lepšie, ľahšie, tvorivejšie sa žije tam, kde máš pocit priateľstva a srdečnosti okolia, toho okolia, ktoré je tvojím domovom.
Tretie prekvapenie: Pri jednom z prvých výletov do prírody som zazrel v zákrute lesnej cesty klokana. No kóónečne! Konečne vidím zvieratko, o ktorom som si pôvodne myslel, že v Austrálii pobehuje a poskakuje kamkoľvek pozrieš, a pritom v skutočnosti žije "ďaleko od hlučného davu". Potešil som sa a potichúčky-ukradomky som sa približoval tých asi sto metrov, aby som sa k nemu dostal čo najbližšie.
Brat, ktorý ma pobavene nasledoval so zapnutou kamerou, ma posmelil, aby som len vykročil, že neutečie. Vystrel som sa teda a šiel, čakajúc v každom okamihu jeho krkolomný útek do lesa. Klokanko si však kľudne sedel naprostriedku cesty, otáčal hlavičkou zboka nabok a pozoroval nás, sebavedome prežúvajúc ako americký námorník. Došiel som opatrne až k nemu a on ani brvou nehol. Pravdu povediac, nebolo mi všetko jedno. Čakal som, že znenazdajky vyskočí a kopne ma mohutnými zadnými nohami do brucha. Alebo že ma zboxuje, ako to vídať v komiksoch. Asi som sa mu pozdával, nič z môjho katastrofického scenára sa nestalo.
Opatrne, kútikom úst, som sa spýtal, čo teraz? čo mám robiť? mám ísť ešte bližšie a ho nebodaj pohladkať?! Vraj áno, kľudne ho poškrabkaj za uchom, nič ti nespraví. A čo blchy? nemá náhodou blchy? alebo ešte horšie - nie je besný?! Či má blchy, to uvidíme doma, a besnotu celkom iste nemá, uisťoval ma môj hostiteľ. Tak som sa teda osmelil a vystrel ruku k jeho hlavičke. Nechal sa pohladkať a odstúpil krôčik nabok. Podal som mu jabľčko, chmatol ho do predných labiek ako opička a kľudnúčko ho začal prežvachovať, zakiaľ čo ja som vychutnával túto zvláštnu, unikátnu chvíľu môjho prvého stretnutia s E.T. Divoko žijúci klokan si kľudne vezme odo mňa jabľčko! Je toto normálne? Vraj ano, vraj to nie je nič zvláštne, hlavne v blízkosti civilizácie. Tento klokan, to je NIEKOHO klokan, ako u nás pes? Vraj ano, je to možné, ale pravdepodobne nie, nemá ani obojok, najskôr to bude normálny obyvateľ tohoto lesa.
O faune tejto krajny som toho vedel dosť, je typická a osobitá najmä vačnatcami, avšak to, že tieto tvory nie sú plaché, bolo pre mňa obrovským prekvápkom. Sadli sme si na terasu lesnej kaviarničky na kávu a koláčiky a o chvíľu poprilietalo z okolitých stromov na zábradlie asi tucet nádherných papagájov. Preskočili zo zábradlia na náš stolík a začali užďibkávať z ponúkaných omrviniek. Divoko žijúce papagáje mi kľudne zobali z ruky! Dávajúc to do paralely s našimi zajacmi, vrabcami či holubmi, pojal som dozrenie, že ide o trik, že toto sú vtáky majiteľa bufetu, že ten klokan bol kvôli mne akýmsi nastrčeným skroteným exemplárom. Ako veľmi som sa mýlil!
PAUL, PETR, STEVEN A ... JA
To, že austrálska fauna žije s ľuďmi v priateľskej zhode a že je úplne iná než na akú sme zvyknutí tu v Európe, som s nemým úžasom zisťoval na každom kroku. Najviac ma prekvapili vtáky. V záhrade bratovho domu som ich denne kŕmil, lenže ako - zobali mi z ruky! A keby len z ruky, zobrali si sústo aj spod môjho nosa! Neuveriteľné, úžasné! Voľne, divo žijúce vtáky podobné našim strakám alebo vranám mali takú dôveru, že mi žrali z ruky, ba dokonca si brali sústo z mojich úst - kto mi toto uverí! Ešteže mám fotodokumentáciu.
Prekvapeniam však ešte ani zďaleka nebol koniec. Krátky vstup: Pochádzam z generácie dospievajúcej v zlatej ére hippies, odkojenej hudbou 60-tych rokov. Celý svoj doterajší život som ako milovník, obdivovateľ a aj občasný interprét hudby Beatles, Bee Gees, Rolling Stones, Olympic a mnohých ďalších skvelých hudobných klasikov sníval o účasti na živom koncerte ktoréhokoľvek z nich. Sen sa mi prvýkrát splnil až "na staré kolená" minulý rok v Prahe, kde som bol s manželkou na megakoncerte Paula McCartneyho. Podarilo sa nám dostať do prvej rady v strede pódia, Paula som mal nadosah, no - fantázia!
Prvý víkend na austrálskej pôde ma brat vzal na prechádzku po Brisbane a na koho tam na ulici v hlúčiku lovcov autogramov nenarazíme? - Delta Goodrem! Vraj austrálsky národný poklad, ako ju tam všetci označujú. Spoza davu obdivovateľov, z úctivej vzdialenosti (nám starým "kmeťom" sa akosi nepatrilo vyčkávať v rade na autogram) sme sa pokochali pohľadom na jej krásnu, milú tváričku.
Navečer sme sa, už aj riadne uchodení, zastavili v klube slovenských a českých vysťahovalcov, kde mal byť koncert skupiny OLYMPIC, čomu som spočiatku nechcel veriť a domnieval som sa, že pôjde o nejakú miestnu revival-band. Houbeles! Bol to naozaj skutočný, pravý, nefalšovaný a stále čertovsky dobrý Olympic v plnom obsadení - no to ma podrž! Nebudem popisovať atmosféru z tohoto rockového koncertu, na záver už len toľkoto: FANTASTIC! Po tom, čo sme si v prestávke dokonca ešte aj poklábosili s Petrom Jandom (za ktorým som zašiel, naberúc odvahu sám neviem odkiaľ, do zákulisia, a on sa so mnou normálne bavil ako so starým známym!, mimo iného aj o Paulovom koncerte), cítil som sa tam naozaj ako v rozprávke "Čarodejník z krajiny Oz".
V AUSTRÁLII U ZUBÁRA!
Zubné ošetrenie nepatrí medzi činnosti, po ktorých by niekto bohvieako túžil. Málokto ho absolvuje dobrovoľne. Vieme si, všakáno, predstaviť aj oveľa príjemnejšie zážitky ako sú tie z trhania alebo vŕtania zubov. Počas môjho mesačného marcového pobytu v Austrálii som bol v zubnej ambulancii celý jeden deň. Ja som po takto strávenom dni dokonca túžil!
Nie snáď preto, že som masochista alebo preto, že som tam utrpel nejaký ťažký úraz. Bol som v austrálskej zubnej ambulancii jeden celý pracovný deň preto, lebo som – zubár. Aha!, - poviete si, možno so závisťou, možno sklamaní. Tak to sa teraz už naozaj nečudujeme, že sa do zubnej ambulancie trepeš, a dokonca dobrovoľne.
To hlavné čo ma zaujímalo boli rozdiely. Ako to tam v mojej profesii chodí, v čom je práca austrálskeho zubára odlišná od práce toho nášho. Lebo o tomto som nemal prakticky žiadne informácie a myslel som si, že sa tam stretnem so špecificky austrálskym prostredím.
Po absolvovaní jedného pracovného dňa v súkromnej ambulancii austrálskeho kolegu som s obrovským prekvapením zistil, že práca zubára v Austrálii je totožná s prácou zubára u nás, že strojové a prístrojové vybavenie ako aj všetky používané dentálne materiály majú také isté ako máme my, ako aj to, že austrálski pacienti majú taký istý strach zo zubného ošetrenia, ako tí naši.
Zistil som však i rozdiely, ktoré tu predsalen sú. A nie malé! Napríklad, že celý personál sa ku každému pacientovi bez rozdielu chová ako ku klientovi, čiže úctivo a milo, s pochopením a ochotou im poskytnúť tú najlepšiu liečbu a najstarostlivejšiu opateru, čo sa o mnohých našich hoc súkromných praxiach povedať nedá.
Pacient je všade na svete klient, a klient sa rozhoduje mimo iného aj o tom, či bude chodiť na ošetrenie k tomu alebo onomu zubárovi, pričom jeho rozhodnutie je do značnej miery ovplyvnené chovaním ošetrujúceho personálu voči jeho osobe. Austrálčania to veľmi dobre vedia a prispôsobili tomuto takpovediac prírodnému zákonu svoje chovanie už veľmi, veľmi dávno.
Bol by som nesmierne rád, ak by všetci moji kolegovia z brandže, ktorých sa to týka, skorigovali v tomto smere svoje chovanie. Zvýši im to nielen kredit , autoritu a obľúbenosť u pacientov, ale aj ich podnikateľský účet.
