Aj ja spomínam.
(Memento pre pozostalých.)
Všetkých svojich predkov som už pochoval. Statočne nesiem údel posledného potomka rodu. Ešte aj toho jediného žijúceho súrodenca som už takmer stratil! Nebyť internetu, boli by sme pre vzdialenosť, ktorá medzi nami pred polstoročím vznikla, dodnes od seba oddelení. Sťaby mŕtvi!
Bolo to už strašne dávno, čo som s tým pochovávaním začal. Najprv otec. To som ešte nemal ani šesť. Potom sestra Magduška, Jurkova mamička. Odišla náhle, v noci, v spánku. Vraj zástava srdca. Hong-Kong-ská chrípka. V r. 1963 skosila tisíce. Mal som 11, a jej synček, malý Jurko, mal vtedy len tri! Trojročná polo-sirota!
A potom to pokračovalo: 1965 mama, to som mal 13. Zostal som u najstaršej sestry Valiky. Tá mi bola až do svojej smrti v r.1998 druhou mamou. Vychovala ma, spolu so svojím jediným synom Petrom, mojím druhým synovcom, a vlastne akýmsi nevlastným bratom.
A potom? Obrovská tragédia!: august 1968, invázia ruských vojakov do mojej vlasti. Následky pre tisíce. Aj pre mňa. Odišiel môj brat Štefan, vekom a povahou mi najbližší. Odišiel do Tramtárie, do neznáma. Akoby do nenávratna.
Napriek nepriazni osudu som vyštudoval vysokú. A nie hocijakú, ale hádam tú najťažšiu. A nie hocijako, ale excelentne!
Ešte som sa nestihol poriadne ani naučiť robiť a už som pochovával zas. Môj tútor Ondrej. Najstarší brat Tibor. Valika!
Z nášho rodu som tu už len ja a ten môj austrálsky brat, ktorý sa už celú večnosť volá Steven!
Teraz už zaiste chápete, prečo si s tou zubatou kmotrou tykám.
Prosím, nezávidťe mi.
Naozaj nie je čo.
Či?
Ja, alias Milan, alias Juraj/Ďurika/Fehérkuťa, alias Gustík/Milgust, alias ... Starec. ...
V Holíči, 2015.
