MUDr. Milan NAGY knihy :) books
|
Časť prvá: KAMPAS „V Rusku´s nebyl, hovno víš!“ Toto záhorácke rčení mi zostalo ako spomienka na jedného priateľa, učiteľa základnej školy v Holíči, istého Teodora Grófa, známeho ako DorinGróf. Spočiatku som nevedel rozšifrovať jeho význam, keďže do hláv nám všade tlačili zvesti o krajine, „kde zítra znamená již včera!“. Napokon som to pochopil, a to na vlastnej koži, keď som mal prvý a doteraz aj posledný krát tú česť túto „krajinu“ navštíviť. Bolo to takto: Koncom sedemdesiatych rokoch dvadsiateho storočia som šiel vlakom na dvojtýždňovú dovolenku do vtedajšieho takzvaného Sovietskeho Zväzu. Pre tých neskôr narodených vysvetlenie: oficiálny názov to malo Zväz Sovietskych Socialistických Republík, skrátene ZSSR. Vtedy mal tento útvar niekoľko desiatok republík, ktorým vládla najväčšia, Ruská Sovietska Federatívna Socialistická Republika so skratkou RSFSR, obecne známa ako Rusko. Lenže pod „Ruskom“ sa zviezli aj jej ostatné priame satelity, ku ktorým patrili aj pobalťania, vrátane Litovcov. A všetci títo vtedajší vazali Ruska mali Rusov radi asi ako - slovani starečka Pagáča - „ako sršňa za košulú“. Cestu som realizoval cez našu vtedajšiu cestovnú kanceláriu Čedok. Išlo skôr o akýsi študijný pobyt v Litve, realizovaný na pozvanie istého známeho mojich vtedajších svokrovcov, pána profesora Kostasa Doveiku. Litva bola vtedy ešte jednou z tých sovietskych socialistických republík a volala sa Liťevskaja SSR. V Čedoku mi dali ako cestovný lístok niekoľkostránkovú ružovú knižočku. Bol to podrobný itinerár obsahujúci niekoľko stránok s jednotlivými chronologicky zoradenými vlakovými spojmi tam a samozrejme aj späť. Najprv som sa musel lokálkou dopraviť do Prahy, odkiaľ mal odchod medzinárodný rýchlik Praha – Moskva. Z Bratislavy došiel môj lokálny vlak na Wilsomovo nádraží, odtiaľ som pešo precupital na centrální – podotýkam, že to bolo v predpolnočnom čase. Po príchode na patričný perón sme sa s niekoľkými ďalšími šťastlivcami-cestovateľmi dívali na prisunovanie a spájanie vagónov, z ktorých sa napokon zrodil náš vlak. Jeho odchod bol presne o polnoci. Trať viedla cez Varšavu, a ďalej cez Poľsko-„Ruský“ hraničný prechod Brest a do hlavného mesta Bieloruska Minska, kde sme mali byť okolo nasledujúcej polnoci. Tam mal byť realizovaný prestup do iného spoja odchádzajúceho o pol jednej po polnoci, s príchodom okolo pol ôsmej ráno do hlavného mesta Litvy Vilniusu, kde ma už mal pán profesor čakať. Spätná cesta viedla z Vilniusu do Ukrajinského Ľvova, tam mal byť prestup na rýchlik Moskva-Praha, idúci cez Košice a Bratislavu, a v Kútoch mal byť môj posledný prestup na lokálku do Skalice, kde som v tej dobe býval. Zarazilo ma, keď ma v Bratislave v kancelárii CK Čedok pri preberaní tej ružovej cestovnej knižočky upozornili, aby som si tie spiatočné miestenky radšej tam v tom skvelom Sovietskom zväze ešte raz nechal potvrdiť. Vraj, „...veď viete, môže sa stať všeličo, ... zájdite tam do kancelárie železníc, asi na hlavnej stanici, dajte si to odobriť, ... je to len taká maličkosť, viete, istota je istota, ...“ atď. To som ešte netušil, o čom to vlastne v tej cestovke hovoria, a síce, že možno v tom „zväze“ zostanem nedobrovoľne emigrovaný! Druhýkrát mnou zatriaslo, keď mi v Prahe na peróne o polnoci, tesne pred nastúpením do vlaku, robustná babizňa zabránila nastúpiť výhražným: „Nevazmóžno nastupáť!“. Otočila sa k nám chrbtom, čím dokonale zatarasila schodíky, a začala kusom handry veľmi razantne leštiť madlo. Potom sa autoritatívne otočila a vyštekla: „A gde u vás biléty? I paspórta?!“ Prekvapený vravím: „Zdes, v kešeni!“ „Nu pakažíte! Davájte biléty i paspórta!“. Užasnutý, položil som kufor na perón, vytiahol požadované doklady a podal obryni. Tá ich veľmi pozorne prelistovala, ustúpila nabok a škrípavo zanôtila: „Pažálsta, sejčás vazmóžno nastupáť!“. Natiahol som zamračený ruku za dokladmi, ale nepochodil som: vraj mi ich vráti až pred Minskom. Cítil som sa ako vyzlečený! Stál som pred chodbičkou a pozeral za seba. Keď som videl, že to s tými dokladmi robí všetkým za mnou, a že nijako zvlášť voči tomu neprotestujú, pohol som sa chodbičkou ďalej do vagóna, hľadajúc svoje kupé. Číslo som si moc nepamätal, ostalo v knižočke u bárišni, ale napokon som si asi spomenul, a asi aj správne, lebo nikto mi už potom do zabraného kupé nevošiel. Čakala ma 24 hodinová cesta. Uvelebil som sa na prični a zaspal, uspávaný známymi pohybmi a zvukmi rozbiehajúceho sa vlaku. Prebral som sa na svitaní. Po zistení, že sme na česko-poľskej hranici, som opäť upadol do tvrdého spánku. Znova som nakrátko precitol, keď sme prechádzali Varšavou, a opäť až pred Brestom, hraničným priechodom medzi Poľskom a Bieloruskom, ďalším vtedajším satelitom Sovietskeho Zväzu. Doteraz sme šli len pustou krajinou a nebolo čo cez okno pozorovať, takže som väčšinou spal. Ale toto som si nechcel nechať ujsť: Prekládka na širokorozchodnú trať bola jednou z priorít môjho záujmu nastávajúcej dobrodružnej „dovolenky“. Trochu ma síce sklamalo, že ma veľmi dôležití „inžinieri“ s olejovými čmuhami na tvárach a železnými tyčami v rukách dosť dôrazne vyzvali, aby som sa vrátil do vagóna a radšej z neho už nevystupoval. Ale aj cez otvorené okno som čo-to predsa len videl: najprv vagóny od seba odpojili, potom každý zvlášť veľmi jemne, takmer úplne neciteľne špeciálnymi hevermi zodvihli, načo s hrmotom odkotúľali jedny podvozky a súčasne prikotúľali iné. Na tieto nové podvozky opäť veľmi pomaly a takmer neciteľne vagóny spustili, pospájali, a vlak mohol pokračovať. Celá procedúra trvala asi hodinu či dve. Cesta pokračovala neprerušene ďalej až po moju prestupnú stanicu Minsk, kam sme dorazili pred polnocou. Predtým prišla bárišňa s mojimi dokladmi so šálkou čaju a s upozornením, že asi o pol hodiny budeme vystupovať! Bol som rád, že sme to stihli, lebo podľa „knižočky“ som mal v Minsku presadnúť na prípoj do Vilniusu, odchádzajúci tridsať minút po polnoci. Vystúpil som na perón a hľadal tabuľu s prípojom a informáciou o čísle perónu, na ktorom budem nastupovať do prípojnéhu vlaku. Aké bolo však moje prekvapenie, keď nás všetkých začal akýsi mužik v uniforme z perónu vyháňať. Vysvetľoval som mu lámanou ruštinou, že môj prípoj má odchod o pol hodiny a preto nevidím dôvod odísť. Mužik akoby nerozumel a iba stále dookola opakoval : „Nádo iďtí na vakzál i kampasírovať biléty!“ Darmo som mu tvrdil, že síce neznáju, čo to je kampasírovať, pravdepodobne miestenkovať, a že já užé imáju kampasírované, a že mne nenádo, lebo ja mám všetko v tejto miestenkovej knižočke. Mužik bol nekompromisný. Vytlačil ma za ostatnými bočnou bráničkou do tmy námestia pred budovu hlavnej stanice, opakujúc to svoje „kampasírovať!“. Vzal som teda svoj kufor a zamieril za ostatnými do budovy. Všimol som si v strede pustého temného námestia čiastočne osvetlený obrovský azbukový nápis „MIRU MIR“ a napadol ma slogan o „mierových štváčoch“. Tak nás, štáty socialistického bloku, označovali, nie nelogicky reagujúc na naše neustále omieľanie slova MIER, prerastajúce miestami až do absurdného: „MIER UBRÁNIME! AJ ZA CENU VOJNY!“ Keď som sa vterigal za obrovské vstupné dvere, musel som chvíľu počkať a spamätať sa. Dve veci ma ohúrili takmer okamžite: Kam som dovidel, hmýrili sa v prítmí schodiska po zemi ľudia - širokánske vstupné schodisko bolo posiate telami v rôznych polohách. Keď som sa pomedzi ne opatrne presunul do ešte plnšej hlavnej sály, myslel som, že tu prebieha evakuácia. Okrem množstva ľudských tiel a zvierat na dlážke obrovitánskej auly tu bolo ešte čosi, čo ma ovalilo ako náraz do steny - zápach! Teplo síce, ale príšerný, zatuchnutý, ťažko identifikovateľný živočíšny smrad! Tu sa nevetralo roky! Po chvíli, keď sa mi ako tak vrátilo vedomie a oči privykli prítmiu, začal som sa pomedzi spiace telá a z tašiek vykukujúce husi a kačice predierať do stredu miestnosti, horúčkovito uvažujúc, čo tu mám asi tak robiť. Vidím pozdĺž jednej steny množstvo kás. Nad každou kasou iný nápis, každá určená pre niekoho iného. Bola tu „kassa dľa gerójev“ – to bola kasa pre hrdinov, iná „kassa dľa vojakov“, kassa dľa matky s deťmi, kassa dľa inturist, kassa dľa inostráncev, ... asi pätnásť alebo dvadsať, ako som povedal každá „dľa“ niekoho iného. Avšak, pred každou hrča ľudí. Nie rada. Strapec! Nevedel som chvíľu, čo si počať. Domyslel som sa, že to kampasírovanie asi znamená opätovné potvrdenie miestenky. Ale kam ísť, ku ktorej kase? Alebo skôr - kam neísť? - a začal som vylučovať – takže: nie som matka s deťmi, ani vojak, ani hrdina, ... po tomto filtri mi napokon zostali dve: inturist, alebo inostranec. Čas sa mi krátil, už bolo po polnoci, a prípoj som mal mať podľa itinerára o pol jednej! V duchu som si hodil korunou, vnoril som sa do hlúčiku pri kase pre inostrancov - cudzincov, a začal som sa predierať pomedzi tesne stojacich ľudí k okienku. Utŕžil som zopár nadávok a rozhorčeného reptania, kamže sa to tlačím, ale zaštítil som sa sileným úsmevom, hovoriac: „Pažálujsta, ja vas nepaňimájut, tam skazáli, što mne nádo kampasírovať biléty.“ Začul som : „I štó ty dumáješ! Nam tóže nádo kampasírovať!“ Ale nevšímal som si to a prerážal som si v časovej tiesni a zúfalstve cestu skoro ako ten preslávený ľadoborec Lenin, až kým som nestál pred sklenenou prepážkou. Čakal som, že uvidím niekoho, komu sa bude v úsilí vybaviť ľudí stojacich pred jej okienkom až z kečky pariť. Namiesto toho som uvidel tučnú babu s unudeným výrazom v mastnej uhrovitej tvári, ktorá si pilníkovala nechty, ignorujúc každého a všetkých! Tí ľudia pred jej okienkom boli pre ňu menej ako vzduch! Zostal som stuhnutý ako soľný stĺp, spolustojaci okolo mňa stíchli. Čakali, ako pochodím. Zrekognoskoval som terén prezrúc sklenenú stenu predo mnou zdola nahor a zľava doprava ako terminátor v známom veľkofilme. V strede dole vidím podlhovastý otvor, v ňom akýsi trojuholníkový „popolník“, ktorý sa otáča okolo jedného bodu o štvrťobrátku dovnútra / von. Vytiahol som ho, vložil doňho moju knižočku a vsunul dovnútra, zaťukal na sklo a zavolal: „Pažálosta, kampasírovať.“ Baba za sklom nahodila taký výraz, že by pod ním aj mlieko skyslo! Určite nečakala, že sa nájde taký drzáň, ktorý sa opováži zaťukať! Razantne vytisla popolník von, doprevádzajúc toto jasné gesto spŕškou slov. Ostal som už naozaj vystrašený, lebo síce som videl ako baba hovorí, ale jej hlas prichádzal odkiaľsi zľava hore sponad mojej hlavy. Samozrejme, nerozumel som tej spŕške ruských slov ani ťuk. Opäť som pomaly zatlačil knižočku na bárišninu stranu a so širokým úsmevom zaprosil: „Pažálsta, já nepaňimáju, já tóľka chačú kampasírovať biléty kak miňé skazáli na vagzále! Miňé užé sejčás ujéchajet pójezd!“ Asi videla v mojich očiach zúfalstvo, alebo jej došlo, že som nejaký „vadný“, lebo s výrazom absolútneho odporu vzala moju ružovú cestovnú knižočku, pritiahla si odkiaľsi zboku ohybný stojan – mikrofón, dala sluchátko a s kýmsi hovorila. Po chvíli preložila pravý horný roh knižočky a predierkovala ho šesťmiestnym číslom, ako bývajú predierkované pasy. Potom tam čosi dopísala rukou a vypýtala desať rubľov – vtedy to bolo asi sto korún, čiže dnešné 3 eurá. Rýchlo som ich vytiahol a posunul dovnútra, načo ona vysunula moju ružovú bumážku. Vzal som ju a pýtam sa: „Éto užé kampasírovano?“ A dav okolo mňa zaúpel: „Dáá, éto úže kampasírovano! Šťástnyj čelovék! Molodéc!“ .. a vypľuli ma zo svojho stredu. Páni, to bolo niečo! Schmatol som kufor a mazal späť na perón v snahe chytiť môj prípoj. Pri bráničke však stál „továrišč uniforma“ a už zdiaľky dôrazne hulákal: „Já užé skazál, što náda iďtí na vagzál kampasírovať biléty!“ Keď som sa k nemu dobatkal, vravím: „Dá, dá, já užé iméju kampasírovano.“ Človiečik zabudol zavrieť ústa a prehliadal si baterkou môj ružový cestovný blok. Zjavne zaskočený sňal brigadýrku a škrabkal sa neveriacky na temene. Pozrel na mňa s takmer posvätnou úctou a mierne sa ukloniac vraví: „Kák že éto! Nu, charašó, u vas kampasírovano. Nu, éto óčeň charašó. Nu, kampas net na étot pójezd, no na pójezd v poltarapjať časá,. Nádo priďtí za četýre časá.“ Pochopil som, že práve získaná miestenka je na vlak, ktorý má odchod až o pol piatej, čiže asi za štyri hodiny. To ma pochopiteľne riadne vytočilo, a nebyť zbožného pohľadu mužíka na moju maličkosť, obúchal by som mu to ich slávne kampasírovanie o hlavu! Nedalo sa však ináč, len sa pekne vrátiť k tej mäteži ľudí a zvierat, do toho smradu ale aspoň teplúčka, a vyčkať svoj spoj. Ďalej šlo všetko ako po masle. Ak odhliadnem od strastiplného štvorhodinového vyčkávania v smrade ktorý by sa dal krájať, od trojhodinovej cesty z Minska do Vilniusu stojac radšej na chodbičke ako ležiac na drevenej prični v zablšenom kupé, doviezol nás vlak o tri-štyri hodiny na hlavnú stanicu litovskej metropole. Zavolal som zo staničného telefónneho aparátu túto novinu pánovi profesorovi, a o necelú hodinu som sa už viezol v zánovnom Moskviči k nim domov. Pán profesor ma údajne čakal ráno o pol štvrtej a nijako ho neprekvapilo, ak som z avizovaného vlaku nevystúpil. Len odišiel domov a tam čakal na môj telefonát. Nič neobvyklé v tých končinách a v tých časoch. Veď aj na tej minskej stanici, ako aj na akejkoľvek sovietskej železničnej stanici, ľudia ako kočovní olaskí cigáni nič iného nerobili len posielali telegramy s textom: „Som na stanici, tým zajtrajším o desiatej neprídem, možno už tým pozajtrajším o deviatej, ešte napíšem.“ A pritom ten vlak bol poloprázdny! Kam až prenikla korupcia za boľševika v sovjétskom sajúze! Ešte chvíľu v takomto spoločenstve a zdiveli by sme i my, to mi teda verte! Časť druhá: REKAMPAS „Dobrý deň, Slovensko!“. Litva bola jednou zo sovietskych republík bývalého ZSSR. Každá z vtedajších republík bola vazalom, otrokom tej najväčšej, centrálnej, Ruskej Sovietskej Federatívnej Socialistickej Republiky, RSFSR. Rusi ako dominantný národ uzurpovali všetkých okolo seba, nalákajúc a donútiac ich žiť v takmer nezlomnom zväzku, v tomto prípade zväze, pričom s každou bolo ich centrum Moskva spojené hrubou ekonomickou pupočnou šnúrou. Ostatné takzvané socialistické, ľudové, demokratické alebo ľudovo-demokratické štáty, ktoré mali to „šťastie“ byť v bratskom zväzku s dotyčným veľkým bratom, boli podobným spôsobom a intenzitou bezodplatne vyciciavané, ako boli tie zväzové. Jednou z týchto obetí povojnového usporiadania bola aj Československá Socialistická Republika, ČSSR. Vo všetkých vládla klika nazývajúca sa komunisti a oslovujúca sa navzájom súdruh, súdružka. Takéto oslovenia aplikovali na každého občana, či sa mu to páčilo alebo nie. Táto lúza nevzdelancov s podpriemernou inteligenciou vedená zopár privilegovanými inteligentnejšími „jednookými medzi slepými“ diktovala všetkým ostatným spoluobyvateľom svoju vôľu, a zase bez ohľadu na to či sa to ostatným páči alebo nie. Neváhali použiť, či už voči indivíduám alebo kolektívom, akúkoľvek silu vrátane tej najväčšej, vojenskej. Život jedinca nemal hodnotu. Mizli celé rodiny nevedno kam. Ten neľudský sovietsky boľševizmus nemal tvár, morálku, zábrany. Súdruhovia komunisti, sami seba označujúc ako boľševici, zriaďovali takzvané gulagy, koncentračné tábory pre nepohodlných, „neprispôsobivých“. Zabiť niekoho bez súdu v takom gulagu či exemplárne dakoho odsúdiť na smrť za iný než ten jedine správny čiže ten ich politický názor, to bola bežná prax a súčasť každodenného života v tom obrovskom sojúze ako i v jeho satelitoch. Keď sa dnes dozvedáme o verejných popravách údajných proti-alláhovských „hriešnikov“ odťatím hlavy v istých ázijských komunitách, tak len nechápavo a neveriacky krútime hlavou. Ale nedávno sme boli aj my tu v podobnom ohrození! Ľudský život bol v týchto barbarských ideológiách absolútne bezcenný. Inštitút rodiny nielenže nebol posvätný, ale skôr neznámy a rušivý pojem. Všade, či už v tom sovietskom zväze alebo v jeho vonkajších satelitoch, vládol všeobecný strach o život. Smrť nebola tým najhorším trestom, boli aj horšie. Režimu nepohodlní boli zaradzovaní na nútené práce v baniach a iných rizikových priestoroch vrátane uránových. Takíto odsúdenci sa u nás volali pétépáci zo skratky PTP - Pomocné Technické Prápory. Fungovali ako vojnoví zajatci v režime trestancov. Smrť bola bežná, iba večer na nástupe sa zahlásilo: „Zahynul pri výkone vojenských povinností. Odpísať zo stavu stravovaných!". Prepáčte mi tento zdĺhavý úvod do druhého dielu spomienok na môj „poznávací zájazd“ do jedného zo satelitov Ruska, do Litvy, ktorý som absolvoval pred takmer polstoročím. Teraz už hádam pochopíte, čo som zažíval, a aké to všetko malo v tej dobe pozadie. Príduc tam, do Vilniusu, začal som sa oboznamovať s tamojším životom. Jeden z prvých dní som sa vybral do mesta s cieľom pozrieť si budovy, pamätihodnosti, obchody, ľudí, a najmä navštíviť litovské národné múzeum. Na uliciach som si všimol, že obchodov bolo poskromne, tovaru v nich ešte menej, ale že minimálne jeden obchod na každej ulici bol s vojenským tovarom, asi ako bývali u nás v kasárňach takzvané „army“; Na ľuďoch zasa, že vyzerajú ešte naštvanejší ako u nás, a že najlepšie oblečení sú početne sa vyskytujúci vojaci. V ten pamätný deň som sa nachodil hádam najviac. Pýtal som sa: „Pažálsta, gde zdes muzéj?“ a každý z opýtaných mi odpovedal zhruba rovnako: „Da, da, prjámo prjámo i nalévo.“ Motal som sa pol dňa v akomsi začarovanom kruhu, až kým sa nezotmelo. Ušúraný ako pútnik z Lúrd som sa domotkal večer domov k profesorovcom – múzeum zostalo pre mňa ako zakliate. Keď som začal domácim rozprávať o mojej dnešnej tortúre, plesol sa pán profesor Doveika po čele a ma poučil: „Ach jáj, som ti zabudol povedať, že nepýtaj sa preboha po rusky, lebo Litovec ti neodpovie inak ako si počul, teda dá dá, prjámo prjámo i nalévo! Poučený som na druhý deň opäť vyrazil do ulíc, tentokrát vyzbrojený cennou profesorovou informáciou. I diali sa veci nevídané! Keď som prvému položil otázku „Bitte, wo ist hier nazional museum?“, dotyčný oslovený občan ma s nadšeným výrazom zdrapol za ruku a viedol električkou a trolejbusom cez pol mesta, kde mi so slávnostným gestom a zjavnou hrdosťou ukázal na priečelie honosnej budovy, pateticky zadeklamujúc: „Hier bitte ist unsere nazionale litauische museum!“ Dozvedel som sa od domácich na polotajnej porade v ich byte, ako to vlastne je: Každé vedúce miesto v krajine, či už post riaditeľa školy alebo podniku, zastával Rus. Litovec bol maximálne jeho námestník. Výnimočne sa stalo, že bol vo vedúcej funkcii zdatný domorodec, ale v tom prípade musel mať najmenej dvoch ruských zástupcov. Neuveriteľné? Áno. Ale pravdivé. A tento systém bol vo všetkých sovietskych republikách. Žiaden div, že kolovali vtipy takéhoto razenia: Vo výťahu, ktorý zastal na medziposchodí, bol Rus a Litovec. Z ampliónu sa ozve: „Výťah sa pohne až keď vyhodí každý to čo má najradšej“. Rus vytiahol stranícku knižku, pobozkal ju vpredu aj vzadu, a vyhodil ju. Litovec objal Rusa, pobozkal na obe líca a vyhodil ho. Nato sa výťah pohol. Jedna zaujímavosť, súvisiaca s diskrimináciou istej veľmi početnej skupiny ľudí, totiž žien. U nás sa, okrem iného, navonok prejavuje v odlišnosti priezvisk takzvaným „prechyľovaním“. Čiže pán Novák, pani Nováková. Tým „prechyľovaním“ je tá zaužívaná koncovka –ová, ktorú dlhodobo a trvale žiadam zrušiť. Som si istý, že v dávnejších dobách nemala táto koncovka dĺžeň a že tým bola každá vydatá žena majetkom muža ktorý si ju za svoju ženu vzal. Dokladuje to i jeden z najznámejších zákonných postulátov, takzvané desatoro: Nebudeš túžiť po dome svojho blížneho a nebudeš túžiť ani po manželke svojho blížneho, ani po jeho sluhovi, ani jeho slúžke, ani jeho volovi, ani jeho oslovi; ani po ničom, čo patrí tvojmu blížnemu![2], kde „manželka svojho blížneho“ je dávaná na úroveň domáceho zvieratstva! Nuž, ešte výraznejší ako u nás je tento majetnícky atavizmus v Litve. Pán profesor Kostas Doveika mal manželku menom Oona Doveikaité, a dcéru menom Elena Doveikieňé. Takže už z mena vie každý nielen to, že ide o ženu, ale aj to, či ide o ženu slobodnú, alebo vydatú. Ešte výraznejšie to bolo u Maďarov: Lajoš Košúth sa oženil s Eržébet Čúčovou a mal z nej ženu-manželku nie Eržiku Košútovú, ale ženu menom Košúth-Lajoš-Nȍ – čiže „Žena-Lajoša-Košúta“! Prosím každého, nech sa vžije do kože zákonodarcu a žiadal toto barbarské diskriminačné označkovávanie našich žien zrušiť! ĎAKUJEM. Späť k tej Litve: Každý boží deň som istý čas dňa vyhradil návšteve glávnovo vagzála, kde som kónečne dostal „kampas“, čiže spiatočnú miestenku na vlak, až dva dni pred odjazdom – a to mi tam zakaždým veľmi dôrazne prikazovali „prijdíte záftra“! Takže sa nečudujte mojim obavám z nútenej emigrácie v tom báječnom „zväze“, o ktorom komunistickí blúznivci opakovali po svojom významnom súdruhovi Júliusovi Fučíkovi, že „TAM zítra znamená již včera!“. Chvalabohu sme pochopili, že tá ich chiméra o komunizme je len zbožné želanie, a že takýto spoločenský systém sa s holou riťou jednoducho vybudovať nedá! V Ruskej federácii ako sa volá toto zoskupenie dnes má väčšina jeho občanov akurát tak tú holú riť. Komunizmus je možno reálny, ale z nadbytku. Preto sa nazdávam, že ak sa raz má jeho základná téza uplatniť, totiž že „každý podľa svojich schopností, každému podľa jeho potrieb“, tak iba vtedy, ak celé spoločenstvo žije v relatívnom nadbytku. Nadbytku všetkého! Bol som opakovane v Dubaji. Pred 10 rokmi to tam bolo takto: Sociálne zabezpečenie občana bolo na takej vysokej úrovni, o akej nehovoria ani teoretici komunizmu: Novorodenec dostáva od štátu na svoj novovytvorený účet stotisíc dolárov, s ktorým účtom môže disponovať sám, ale až v deň svojich 21. narodenín – a to tam mal na úrokoch a dotáciách už 2 milióny! Ale nemusí z toho čerpať ani dolár: Štát-emirát Dubaj mu platí štúdiá kdekoľvek na svete až po získanie najvyššieho vzdelania. Po návrate domov má na svojom konte už 3 milióny US-dolárov! A stále z nich nemusí čerpať: Štát mu dáva vilku s príslušenstvom na pobreží do doživotného nájmu za symbolický 1 dollár ročne a doživotnú rentu v takej výške a takej hodnote, aby mohol žiť na úrovni priemerného občana-emirátčana. Ak sa mu ten jeho prímorský zámoček – videl som to na vlastné oči a bolo to ako v rozprávkach o tisíc a jednej noci – ak sa mu teda ten jeho dovtedajší domček nebodaj zunuje, môže ho kedykoľvek vymeniť. Samozrejme že za novší, krajší, väčší! Dá sa tomuto veriť? Nuž, to už nechám na vás. Ale o sile petrodolárov a iných životných radostiach ropných boháčov vedia u nás už aj malé deti. Takže ako? „Da vzdrávstvujet savétskyj sajúz!“? Alebo radšej „Salam alejkum!“? Zostaňme my len pekne skromne pri našom Dobrý deň, slobodné Slovensko! Komouš Pejo a demokrat Starec Táto zaujímavá výmena názorov sa udiala bezprostredne po napísaní poviedky Kampas medzi dvoma priateľmi Pejom a Starcom: Pejo k prvej časti: Ja nepanimáju, patamú što v znakomoj šutke gavarít sja" V gazete začem bukv? Vsjo jasna..." I u tebja očeň mnoga charošich bukv. Bolšoje spasiba, tavarišč ľubimij, daragoj, u meňa slezy v gľazách. Pejo k druhej časti: No, teraz ma fakt mrzí, že nemám už svoju stranícku červenú knižku. Daroval by som ti ju, aby si ju mohol opľuť, poskákať po nej, roztrhať ju. Mne by to nepomohlo a ty by si mal drobnú satisfakciu, možno. Ty sa v tom roku 2072 dožiješ snáď, kedy historici hlbšie objasnia podstatu aj tohto čudného javu v dejinách ľudstva. Česť práci! Starec: No Pejko, vidím, že to máš hlboko a možnože už nezmazateľne vryté či skôr vypálené ako cejch - že sa na to nevysereš! Popravde na tú červenú stranícku knižku, ale aj akúkoľvek inú "knižku" čiže preukaz zvysoka kašlem, jej osud je mi šuma-fuk a nikdy som nemal také ani len tendencie niečo opľuť, poskákať po tom či roztrhať, takže jakápak satisfakcia?!... Ak by si ju mal a mi ju daroval, odložil by som ju ako relikviu a vystavil v rodiacej sa Pejkovej Sieni Slávy Revolučnej PSSR na mojej manzardke...
Pejo: Počuj, ty antikrist a antibolševik. Prehltol si jedovatú slinu a tá ťa priotrávila. To naozaj v socíku nič nebolo dobré? Terajšie skúsenosti tvojich kvazidemokratov ukazujú, čo všetko ste posrali. Počúvam to z médií denne ako sa treba vrátiť k osvedčeným praktikám za komunistov. Len dva príklady zo včerajška. Napr. druhé atestácie v medicíne. Výchovné koncerty vážnej hudby pre mládež, ani jedna nová koncertná sieň. Atď, atď. Veď vy demokrati ste rozkladli všetko, čo sa dalo a zdevastovali ste to na mnohé desaťročia. Dodnes deň žijete z vybudovaného za socíku. Mohol by som vymenov ať dlhý zoznam príkladov. To sú tie druhé stránky, na ktoré ty zabúdaš. Súdruh Pejo Pejovič. Starec: No ale teraz si ma už nasral. Kto z čoho vybudovaného dodnes dňa žije, súdruženko, o tom by sa dalo veľmi dlho referovať! Zabrať - rozumej ukradnúť, a kto sa takémuto rabovaniu bráni toho zničiť zabiť aj s celou rodinou! - takže ukradnúť všetok cenný majetok všetkým, zobrať všetko každému kto dačo cenného vlastní, a z toho potom desaťročia vládnuť, tak ako to urobil boľševik v Rusku po útoku na zimný palác 7. novembra 1917 a násilnom prevzatí moci, ako aj u nás po "znárodnení" 28. februára 1948 z čoho potom súdružská štafeta klika gottwald-zápotocký-novotný-svoboda-husák-jakeš a ich nohsledi "budovali a bránili socialistickú vlasť", ... ma neser ty jeden klementov vnuk! vyžrať špajzu a odovzdať moc niekomu kto ju znova naplní a potom ešte aj pindať že "tí demokrati, čo všetko popri tom posrali" a obchodovať, bohatnúť a chechtať sa na svojom zámočku s tučnou rentou a pokojom svatým, lebo však veď súdruhovia Havel a Adamec sa predsa na tom dohodli, no nie?! jebem ti rit ... tú jedovatú slinu som prehltol až teraz keď mi tu jeden z tých užitočných idiotov alias ideologických blbcov vykrikuje že čo všetko sme my demokrati rozkradli a zdevastovali na desaťročia to čo ste vraj vy za socíku vybudovali ... usus absurdus! Súdruh Pejo Pejovič! mal by si sa pozrieť keď už nie za seba tak vedľa seba do tých krajín, kde vďaka útlaku prežíva taký režim o akom tu básníš! Nazri za humno do dvorov vašich včerajšo-dnešných pánov súdruhov v KĽDR, na Kube a bohviekde, a potom skús hovoriť o devastácii, rozkrádaní, genocíde! Tvoja minulosť sa ťa drží ako lepra a nie je to už len neškodná "profesionálna deformácia" ako to býva badateľné u učiteľov, ale smutne konštatujem že prerástla do zákernej ťažko liečiteľnej diagnózy. Brate, všetci tam musíme, to hej, ale prečo podaktorí z nás odchádzajú z tohto sveta slepí hluchí nevedomí a zatvrdilí, to je veru veľmi smutné poznanie, ktoré radosti nepridá! Pejo: Ešte viac ti nepridám na dobrej nálade. Milan, nekriticky pritvrdzuješ, asi potrebuješ pustiť ventily, lebo tá "tvoja" demokracia sa vyvíja velice špatne a nie podľa tvojich, kupodivu aj nie podľa mojich, predstáv. OK, každý má právo. Mimochodom, aj dneska sirotu vezmú na exponovanú VŠ "zadarmo"? Napr. moja sestra obyčajného vidieckeho lekára nestraníka sa tam dostať za živý svet nemohla. To, čo spáchal lumpenproletariát ja vôbec neobhajujem. Znárodnili aj ambulanciu a prax môjho otca, ja by som mal mať zášť. Čo zobrali tvojej rodine neviem, viem, že režim ti dal VŠ, z ktorej teraz živíš celú rodinu. Ale. Po II. sv. vojne a strašných utrpeniach iného extrémizmu tá idea bola asi živá, keď v Česku legálne vo voľbách zvíťazili komunisti a veľmi radi k nim priskočili slovenskí sociálni demokrati. Po obrode Dubčekovského typu, prečo človek s veľkým kreditom, prezident generál Svoboda, ktorý smrť poznal veľmi intímne, podpísal a súhlasil s normalizáciou? No lebo hrozba Brežneva, že nás obsadia ako ďalší štát ZSSR bola reálna. Brežnev to Dubčekovi v Moskve na rokovaniach jasne povedal, že desiatky miliónov ČA vojakov neumrelo preto, aby teraz ČSSR vypadlo z ich sféry vplyvu. Čo tým chcem povedať, že v živote sú nutné kompromisy a tolerancia. A ty ju podľa môjho súdu dneska nemáš. Zober napr.moju ženu. Je z rodiny robotníka, remeselníka, komunistu, ktorý celý život žil poctivo a drel, aby do života postavil svoje štyri deti. Bolo by mu veľmi smutno, keby čítal tvoje názory. OK, je to tvoje presvedčenie, ale chválabohu je tu spektrum názorov a ja mám pocit, že ty si v minorite. Panské huncútstvo - vychcaná ľavicová sociálna demokracia je všade na svete legálna politická filozofia, ako aj súčasná bezbrehá pravicová džungľa so svojimi vlčími zákonami. Ak si prečítáš Protokoly sionských mudrcov z Bernu z konca 19. storočia a pozreš na kapitálovú štruktúru v tomto súčasnom svete, možno mi dáš za pravdu, že to boli, sú a asi vždy aj budú tí obrezaní, nosatí, pajchesoví... Možno by si mal ľudí deliť nie na pravicu a ľavicu, ale na slušných a hajzlov. Ak som já predstaviteľ tých hajzlov, ako mám ten pocit z tvojich textov, potom prečo sa so mnou stýkaš? Tak neviem, Česť práci alebo S Pánem Bohem? Starec: No tak OK, ale tú sieň slávy hádam vytvoriť dovolíš? Pejo: Jasné, Milan, ja to mám fakt všetko za sebou. PSSR je perfektná recesia. Budem hrať tú úlohu komouša aj naďalej, treba to zverejniť, trebárs aj túto našu výmenu názorov a uvidíme, aké budú reakcie okolia, mnohí sa iste z chuti zasmejú. Kritérium pravdy je vždy prax. ... "Myslím, že viem, čo ťa trápi, môžem sa mýliť. Možno nájdeš paralelu medzi otcom a potomkom v poviedke, ktorú som narýchlo zbuchol vlastne kvôli tebe." (pozn.: článok "Chalupár" v sekcii "Pejkovo").
Starec: Zbuchol si to dobre, ani to nevypadá ako že "narýchlo"... ak ma nehondžgáš a vieš takto narýchlo zbuchnúť tie svoje spomienky na papier, toš neprestávaj pokým tvoja Múza tak skvele kope a pokračuj ... nevejrej a piš! https://www.youtube.com/watch?v=sh9_zFHU9k0 http://www.hpi.sk/2007/07/navrh-na-zmenu-cl-40-ustavy-sr/ http://www.hpi.sk/2007/07/ad-diskusia-o-zmene-cl-40-ustavy-sr/ |
