MUDr. Milan NAGY knihy :) books
|
Kto bol Gusti Popovič 1
Vnuk Slováka z ikonickej fotky: "Že je dedo slávny sme zistili, až keď som šiel na výlet do Viedne - visel tam v obchodnom dome." Starý otec Gusti Popovič prebýva v rodine maliara Ivana Popoviča naďalej. Napriek tomu, že si starkého prítomnosť nemôže pamätať, v rodine Popovičovcov stále pôsobí „jeho duch“. Slováci sa vo svete nestratia, nech sú už kdekoľvek. Takýmto príkladom je dodnes aj Gusti Popovič, ktorého pred viac ako 88 rokmi spolu s ďalšími chlapmi zvečnili na vrchole mrakodrapu RCA Building, dnes GE Building. Denník New York Herald Tribune zverejnil tamojšiu fotografiu 2. októbra 1932. Písal sa rok 1932 a v jeden septembrový deň sa vydal fotograf Charles Clyde Ebbets v čase obednej prestávky do výškovej budovy, kde sa zrodila legendárna čiernobiela fotografia s názvom Obed na vrchole mrakodrapu. Navždy sa zapísala medzi najznámejšie fotografie dvadsiateho storočia. Pre Dobré noviny zalovil v pamäti rodinný príbuzný zosnulého Gustiho Popoviča. Ivan Popovič, slovenský režisér, scenárista, spisovateľ, animátor, výtvarník, karikaturista a ilustrátor nás nechal nahliadnuť do sveta, ktorý sa spája s jeho dedkom. „Svojho času som sa zaveril, že už sa k tejto téme nikdy nevrátim. Priebežne sa mi totiž ozývalo (a ešte i teraz občas ozve) množstvo známych i celkom neznámych ľudí,“ prezrádza nám otec slovenského animovaného filmu, a my sme radi, že sa k tejto téme opäť vrátil, lebo spomienky môžu vyblednúť časom tak ako fotky. Napriek tomu, že po definitívnom návrate na rodnú hruď dlho v rodine Gusti nepobudol - jeho život predčasne ukončila črepina z granátu, - dedko zanechal v Ivanovi a rodine Popovičovcov nezameniteľnú stopu. Minimálne cestovateľskú, priebojnú, možno trochu záhadnú a takú, ktorá vás donúti sa pousmiať. Vo Viedni ho prepadol smäd, zamieril preto do obchodného domu, zbadal tam dedovu fotku. Za (znovu)objavenie slávnej fotky môže rok 1989. „V tom pamätnom roku 1989 sa zdvihla „železná opona“ a ľudia odrazu mohli slobodne prechádzať cez štátne hranice. Len tak! Bez výjazdných doložiek v pasoch, bez všelijakých ďalších povolení, bez strachu, či sa vôbec kedy dostanú „von“. Či ich úrady pustia alebo ostražitá pohraničná stráž ich napokon aj tak pošle z hranice domov. A tu odrazu - dvere dokorán!,“ rozhovorí sa. Ivan Popovič neváhal a ako sa otvorili hranice, vyšiel si aj on „len tak k našim najbližším susedom“. Namieril si to najprv do Viedne. „Vo veľkom obchodnom dome, kde som si šiel kúpiť niečo od smädu, som nad schodiskom uvidel velikánsku fotografiu. Na kovovej konštrukcii budúceho mrakodrapu, vysoko nad mestom New York, sedelo jedenásť chlapíkov, robotníkov, práve asi mali obedňajšiu pauzu,“ opisuje fotografiu, ktorá pre Slovákov vtedy ešte nebola známa. Najviac ho však upútal muž, sediaci úplne na kraji kovovej konštrukcie. „Všetci niečo pojedali, iba ten na kraji, v šiltovke, si v ruke držal malú fľaštičku. „Žeby pálenky? Veď tú fotografiu som ja už niekde videl! A potom mi svitlo. No predsa u našich doma, keď som bol ešte malý, v rodinnom albume!“ vraví Popovič. Hneď ako sa vrátil išiel za rodičmi a v albume našli zabudnutú spomienku.
Po príchode domov jeho prvé kroky viedli k rodičom. „Vrátil som sa hneď za našimi.“ Po privítaní svoju pozornosť Popovičovci nasmerovali na starý rodinný album, ktorý mal ešte obal z drevených doštičiek a vo vnútri čierne kartónové listy z prírodného papiera a „na nich fotografie, vsunuté do takých priesvitných rožkov, alebo prilepené glejom,“ spomína si. „Tatko našiel ten album a ja som nalistoval tú starú zahnedlú fotografiu. Opatrne som oddelil fotku od papiera a ukázalo sa, že je to pohľadnica. Tak to za tých starých čias šikovní fotografi robili. Veď, kto už by si vtedy kupoval fotografie? Ale pohľadnice išli na odbyt. Na druhej strane pohľadnice bola adresa a text: „Tak stavjame Ameriku. Nič še ty neboj, moja mila Mariška, jak vidziš, ta ja furt s fľašečku. Tvoj Gusti". „Ten Gusti „s fľašečku“ nad New Yorkom je môj dedo. Drevorubač a tesár z Vyšného Slavkova, malebnej dedinky kúsok za Levočou. To on pomáhal „stavjac“ Ameriku. Dedo bol trikrát po dva roky v Amerike, dva roky v Kanade. Zarobil peniaze a po návrate pokúpil doma nejaké polia a lesy,“ spomína si na starého otca Ivan Popovič. Bo to z našeho lesa! Na konci druhej svetovej vojny Ivanovho dedka zabila črepina z granátu a jeho polia a lesy v roku 1948 znárodnil štát. Napriek tomu, že rodina prišla o pôdu, ktorú Gusti získal tvrdou prácou, v rodine sa našiel niekto, kto mal rád výzvy a nebál sa. „Náš tatko, jeho syn, tiež Gusti, zakaždým pred Vianocami tvrdohlavo išiel do Slavkova, vyťal tam jedličku a priniesol ju domov. „Bo to z našeho lesa!“, možno si aj takýmto spôsobom rodina pripomínala vtedy už nebohého deda. Nedalo nám a zisťovali sme, ako skončil dedov majetok, ktorý získal tvrdou prácou v Amerike. „Polia a lesy po dedovi nám vrátili. Sú rozkúskované po celom slavkovskom chotári. Kto už by to dal dokopy? Napokon, aj tak patria Bohu,“ myslí si dnes Popovič. Malá šachová záhada. Aj keď tu už Gusti nie je, jeho obraz pretrváva v rodine naďalej. „Minule sme sa o tom všetkom, a ešte aj o inom, rozprávali s mojím starším bratom. Aj on sa volá Gustáv. Moje deti som ja naučil hrať šach, šach vie už aj môj vnuk i vnučka. Nás naučil hrať šach náš otec Gusto. Ale kto jeho naučil šach? No predsa jeho otec, Gusti, ten tesár a drevorubač zo Slavkova, ten z tej fotografie, čo staval Ameriku. Ale kto naučil hrať šach jeho? Vychádza mi to tak, že to musel od niekoho pochytiť na tých dlhých cestách „šífom“ z Hamburgu do New Yorku. Plavba loďou trvala celé tri týždne. Inak si to neviem vysvetliť.“ „Keď dedo odletel do nebíčka, nemal som ani rok. Zostal mi z neho len asi ten šach vo mne. A samozrejme, meno, čo si priniesli naši predkovia odniekiaľ zo Srbska,“ spomína si. „Ešte niekedy počiatkom 90. rokov minulého storočia som kdesi publikoval tento príbeh o starej fotografii. Dnes sa k tým jedenástim chlapíkom nad New Yorkom hlásia ako k svojim predkom už aj Íri, Ukrajinci, Francúzi, Nemci. Len čakám, kedy sa už konečne ozvú aj Číňania,“ poznamená. 2 Najslávnejšia fotografia New Yorku: Hlavnou hviezdou je slovenský rodák Americký denník New York Herald Tribune uverejnil 2. októbra 1932 jednu z najslávnejších svetových fotografií. Autorom ikonického záberu, ktorý je jedným zo symbolov New Yorku, bol Charles Clyde Ebbets. Medzi jedenástimi obedujúcimi robotníkmi na snímke je aj Slovák Gusti Popovič, rodák z Vyšného Slavkova. Fotografia Obed na vrchole mrakodrapu stará 88 rokov zachytáva 11 obedujúcich a oddychujúcich robotníkov na stavbe mrakodrapu RCA Building, dnešnej výškovej budovy GE Building, ktorá so svojou vyhliadkou tvorí srdce Rockeffelerovho Centra. Na prvý pohľad sa zdá, akoby robotníci na fotografii sedeli vo výške viac ako 200 metrov, ale fotograf Charles Clyde Ebbets len šikovne využil perspektívu a zachytil obedujúcich ľudí vo výške budúceho 69. poschodia nad dokončeným 68. poschodím. Robotníci teda sedia na priečnom nosníku v skutočnosti len niekoľko metrov nad podlahou. Legendárna fotografia, ktorá vznikla 29. septembra 1932 na 69. poschodí rozostavaného mrakodrapu, bola súčasťou reklamného seriálu fotografií z budovania Rockefellerovho centra. Jedným zo symbolov New Yorku sa neskôr stala i preto, že za robotníkmi sediacimi na traverze sa rozprestiera podstatná časť mesta a jedna z jeho dominánt – Central Park. O totožnosti mužov na obrázku existujú mnohé tvrdenia. Podľa Národného múzea amerických indiánov (The National Museum of the American Indian) sú medzi nimi traja potomkovia pôvodných obyvateľov Ameriky. Ďalší traja by mali mať podľa filmu Muži pri obede (Men at Lunch) írsky pôvod a niektorí zas majú pôvodne pochádzať zo Švédska. Najviac sa ale vie o mužovi úplne vpravo, ktorý drží fľašu od whisky aj napriek vtedajšej v USA uzákonenej prohibícii. Je ním drevorubač a tesár Gustáv (Gusti) Popovič z dediny Vyšný Slavkov v okrese Levoča, starý otec výtvarníka a animátora Ivana Popoviča. Do USA vycestoval za prácou celkovo trikrát. Počas jedného z pobytov v New Yorku v roku 1932 pracoval aj na stavbe mrakodrapu RCA Building a tak sa ocitol pred Ebbetsovým objektívom. V tom istom roku poslal manželke domov na Slovensku pohľadnicu s touto snímkou, na ktorú napísal: „Nič še ty neboj, moja milá Mariška, jak vidziš, ta ja furt s fľašečku. Tvoj Gusti.“ Popovič sa na začiatku druhej svetovej vojny vrátil do Vyšného Slavkova, kúpil nejaké lesy a polia, aby na nich mohol gazdovať. Na konci vojny však zahynul, keď ho pri prechode frontu vo vlastnej dedine zasiahol granát. Je pochovaný spolu s manželkou na cintoríne vo Vyšnom Slavkove, ich hrob zdobí slávna fotografia, na ktorej sa Gusti riadením osudu ocitol.
|
