MUDr. Milan NAGY knihy :) books
|
Dobrodružstvo na Amazonke Boli sme skupinka štyroch dobrodruhov: dvaja Austrálčania, Andrew a ja, a dvaja Švajčiari, Andy a Joki s ktorými sme sa spoznali na potulkách dva mesiace predtým v Arice - Chile. Z bezpečnostných dôvodov sme sa spojili a ďalej putovali spolu. Po celej Brazílii sme lietali leteckou spoločnosťou Varig. Keď sa kupuje brazílska letenka mimo Brazílie, je lacnejšia, a tak sme si ju kúpili v hlavnom meste Paraguay, v Asuncióne. Začali sme letom z Rio de Janeiro ponad São Paulo, Brasília, Salvador, Belém do Manaus. Po ďalšom krátkom asi 50-minútovom lete západne od mesta Manaus sme sa ubytovali v Tefe ležiacom tiež na brehu Amazonky. Chceli sme sa plaviť po najväčšej rieke planéty, ktorej tok obsahom vody prevýši obsah toku všetkých riek sveta dokopy, a zakúsiť skutočnú juhoamerickú džungľu pokiaľ možno skôr, než sa premení na pastviská pre dobytok potrebný na hamburgery pre McDonalds. Najali sme si malú loď menom „Chagas“*, ktorej majiteľom a kapitánom bol istý Robeiro, ufúľaný 50-nik, a jeho kormidelníkom mladík menom Juanito. Loď bola po celej dĺžke a šírke zastrešená, v jej strede bola kajuta s kormidlom.
Zišli sme sa skoro ráno i s províziami na dohodnutom mieste na brehu rieky. Našli sme tam Robeira zamazaného od oleja a s rozobranými časťami motora okolo. Bol to jednocylindrový muzeálny kus. Brazílci sú podobne ako aj ostatní ‚latino‘ lenivci, a všetko čo len môžu nechávajú na ‚maňána‘! Trvalo mu tri hodiny kým to dal dokopy a horko-ťažko naštartoval. No zbohom! mysleli sme si po celý čas. Akýže to risk berieme na seba! Ale Robeiro už skasíroval zálohu a kúpil diesel, tak sme nemali moc na výber: nalodili sme sa, a poručenobohu vyrazili na západ, proti prúdu mohutnej Amazonky. I keď ešte tisíce kilometrov od ústia, ešte aj tu mala rieka miestami niekoľkokilometrovú šírku. Občas sme sa stretávali s veľkými plavidlami plnými turistov a domorodcov. Kvôli miernejšiemu prúdu si to náš Chagas motal blízko ľavého brehu, takže sme videli nielen pobrežnú džungľu, ale aj v nej existujúce domorodé usadlosti. Predbehli sme mladého indiána s indiánkou v ich podomácky vyrobenom plavidle, odetými len tenkými stužkami okolo pása. Aj napriek hukotu motora bolo počuť zvuky džungle, a sem-tam doletel nejaký ten komár alebo iný lietavo-bodavý hmyz. Prekvapila nás skupina ružových delfínov, o ktorých som predtým už niečo počul. Volajú ich Inie (Inia araguaianesis), sú veľmi plaché a vzácne. Mali sme neopísateľnú radosť vidieť ich zblízka na vlastné oči!
Cesta bola zdĺhavá, a kvôli motoru v zadnej časti lode aj poriadne hlučná. Občas sme vyliezli na strechu Chagas-u, fotili okraj džungle, alebo sme hrali karty, domino, ... Asi hodinu pred západom slnka Juanito zamieril k brehu a loď sme zaistili. Uvítal nás hustý roj komárov. Mali sme síce krémy a spreje, ale naše repelenty tie komáre akoby priťahovali! Vyložili sme si batohy na hrádzu, za ktorou bolo mŕtve rameno rieky obklopené divočinou, vyzeralo to ako akési obrovské jazero. Robeiro tam mal schované kanoe s malým motorom ktorým sme sa mali odviesť kamsi. My štyria plus on a kormidelník! Nechcel som veriť tomu, čo od nás chcel! Ale že vraj musíme, lebo ideme ešte asi 2 kilometre, a za tmy by sa nemohol vrátiť pre ďalších dvoch. Neochotne, s batohmi na chrbtoch, sme veľmi opatrne nasadli na to vrtkavé kanoe. Od piraní, elektrických úhorov a bohvie ešte akých predátorov žijúcich v tej vode nás delilo po bokoch kanoe len asi 5 centimetrov! - toľko naša škrupina vyčnievala nad hladinou! Ani sme nedýchali, keď Robeiro pristúpil, naštartoval motor a ... vyrazil: bola to plavba podľa filmu Mzda strachu, neodvážili sme sa ani pohnúť! Stačilo sa máličko zahniezdiť, voda by sa naliala, a máčame sa ako špongie! Ťažké mokré batohy sa premenia na kotvy a nás stiahnu na dno, pirane a spol. majú tým pádom o bezmocný lahodný pokrm postarané!, ... radšej ani nedomýšľať.
V polovici takejto ‚plavby’ počas ktorej nám riadne zvieralo nielen žalúdky bolo už jazero otvorené, jemný vietor vytváral malé vlny ktoré hrozbu natečenia do kanoe ešte znásobili. Pohyb dodaný motorom dal síce lodičke akúsi stabilitu ale božechráň keby náhodou ‚chcípol‘! Vydýchli sme si až keď asi po hodine nášho utrpenia Robeiro pristál. Opatrne sme z kanoe držiac balans po jednom povystupovali, zaistili lodičku, a po krátkej chôdzi dorazili do nášho kempu. Bola to akási stajňa so strechou a zadnou stenou z trávy, zvyšok otvorený, raj pre komárov a háveď z džungle okolo. Robeiro tam mal akúsi polo oblečenú miešanku ako kuchárku, ... Uviazali sme si hamaky na podpery, natiahli siete proti komárom a v svetle petrolejky pripravili na prenocovanie. Večera čohosi čo ani nechcem vedieť že čo sa varilo v tom ich kotly sa ešte nedovarila, a teda namiesto nečinného čakania sme nahovorili Robeira pozrieť sa na nočnú džungľu. Vzal baterku, mačetu a svoju antickú flintu, čím mohutne posilnil našu odvahu. Bohužiaľ do miest ktoré ako-tak poznal bolo treba ísť po vode, takže zase nastúpiť do vratkého kanoe, síce iného, o moc menšieho a bez motora, ale už bez batohov, čo bola poriadna zmena, ale aj tak medzi nami a piraňami pribudli iba asi ďalšie 2 centimetre... nič moc povedal by klasik! Po krátkej ale hlavne úspešnej plavbe sme zamierili k brehu, opatrne vystúpili, uviazali kanoe a vkročili do pravej brazílskej džungle. Bolo pološero, okolo nás neopísateľné zvuky rôznych živočíchov, no a najmä milióny komárov ktoré tam v tak hojnom počte bohviezčoho vlastne prežívajú - radšej nedomýšľam!
Robeiro pred nami mačetou občas zaťal okolo seba, my štyria prikrčení v strehu a každý v tom roji komárov za ním. Bolo tam tak dusno a mokro, že para zo vzduchu sa zrážala na listoch a kvapkala na zem ako keby pršalo. A niekedy sa nám aj zdalo že prší, tričká sa na nás lepili, ale dať ich dole by zvýšilo už aj tak dosť veľký záujem komárov a ostatnej lietajúco-bodavo-sajúcej hávede ... ťažko opísateľné! Ten zážitok nočnej Amazonskej džungle je nezabudnuteľný. Zvuky cikád, nespočetnej variability všakového hmyzu a zveri obývajúcej tamojšiu džunglu, ich občasné pohyby, vďaka šeru aj svetielkovanie fosforom naládovaných živočíchov a exotických plesní a húb na zemi, na poraste, pavúky striehnuce naokolo, ... občas sme v tom prítmí narazili na pavučinu silnú skoro ako silonové pančuchy!, ... no prosto úchvatné!! Našli sme aj veľmi vysoký strom, pod ktorým boli plody veľkosti pomaranča, Bertholesia Excelsa ako som neskôr zistil, a Robeiro nás poučil že toto sú „Brazil nuts“, chutné oriešky ktoré už dnes dostať aj v našich supermarketoch, ... napchali sme si nimi vrecká. Zaujala nás asi 8 cm dlhá húsenica tmavej farby, ktorá mala na každom článku po oboch stranách žlté svetielkujúce okienka ako nejaký nočný vlak, a na hlave tiež okienko, ale červené. Žasli sme nad takouto prírodnou kuriozitou a v tej chvíli sme sa videli ako objavitelia novej formy života, ale o pár rokov neskôr ju prírodovedec Richard Attenborough ukázal v TV a podľa tónu hlasu to už nebolo nič zvláštneho, akurát sa mi páčilo anglické meno tohto tvora - v preklade „Húsenka Nočný Vlak“.
Už bolo veľmi neskoro a Robeiro súril k návratu. Akosi podozrivo pevne stískal tú jeho predpotopnú flintu a s obavami v očiach svietil baterkou do okolitých húštin. Ako sme neskôr zistili, jeho obavy boli hlavne preto, lebo zablúdil! Komáre boli zrazu oveľa dotieravejšie, zrýchlili sme chôdzu na maximum, takmer na beh, a už nie v rade, ale všelijako cik-cak skratkami a v panike sme narážali tvárami do pavučín a zo strachu začali utekať dúfajúc, že beh nedá šancu hadom na zemi nás uhryznúť ak na nich v tom behu v tej tme stúpime. Bolo to ... zúfalé!: džungľa okolo nás hrozivo revala, Robeiro kľučkoval sem-tam, hore-dole, doprava-doľava, nevideli sme si pod nohy ale my s komármi sme bezradne skackali za ním, narážali na tie pavučiny, konáre, ... pri pomyslení na tieto momenty mám stále akúsi triašku, neprial by som to prežívať ani ... nikomu! Asi iba nejakou šťastnou náhodou Robeiro naďabil na okraj vody a na to naše vratké kanoe. Švajčiari nabehli doňho ako diví, aj Andrew, ja som nastupoval štvrtý, Robeiro posledný. Chlapci v tej panike a rozrušení nedbali na balans, kanoe sa rozhúpalo, prevrátilo, no a obsah sa samozrejme vykotil do tej tmavej nebezpečnej vody. Vďaka tomu že som nasadal ako predposledný som sa namočil iba po pás a mohol som sa postaviť, ale chlapci v tom boli až po uši a aj baterku nechali klesnúť do hlbín. Rýchlo sme sa vyštverali na breh, vyliali vodu z kanoe jednou rukou mávajúc na komáre okolo seba ako blázni, a pomaly a veľmi opatrne sme znova nastúpili, Robeiro odrazil, ... no ale dopady! doklady premočené, kamery na zahodenie, ... no čo už! Ale - stále živí. Dokedy ešte?! Lebo!: Ten náš čľapot neostal nepovšimnutý! Keď Robeiro posvietil do hlbín, videli sme krúžiť kŕdeľ bohviečoho, možno piraní či čoho! Čo však bolo ešte oveľa hrozivejšie, ako baterkou skúmal okolie, svetlo sa na hladine odrazilo späť od akýchsi očí. Boli to dvojice asi ôsmich brazílskych krokodílov Jacán, ktoré sa k nám drzo a pomerne rýchlo približovali zo všetkých strán. Tŕpli sme strachom dovtedy pokým Robeiro konečne nedovesloval k nášmu “luxusnému hotelu” a oprekot sme nepovystupovali. Tam nás okamžite dostihli komáre, a po veľmi rýchlej večeri (ani som nechcel vedieť čo sme to tam vlastne zjedli) sme mokrí pozaliezali pod siete do našich predom nachystaných hamakov, kam sa za nami tie komáre i tak dostali. |
