MUDr. Milan NAGY knihy :)  books

UKRAJINA  2019

(august-september)

1.Vstup

        Za svojho pomerne dlhého a pestrého života som pochodil skoro celý svet. Z toho veľkého počtu krajín, ktoré som navštívil na severe a juhu Ameriky, subkontinente Ázie, Európy, Austrálie a Nového Zélandu som si veru nie veľmi istý, ktorá okrem tých dvoch srdcoviek, ktorých mám občianstvo (Slovensko a Austrália) by som zaradil na prvé miesto čo sa týka obľúbenosti.

        Špeciálne miesto v mojom srdci má Ukrajina. Neviem presne prečo. Možno je to tým, že sa tak markantne líši od Západu, a možno aj preto, lebo pripomína moje roky prežité na tomto území za socializmu. Ale najpravdepodobnejšie to bude preto, lebo celé svoje mladé roky života som videl v zime zo svojej spálne v Kráľovskom Chlmci končiare zasnežených Karpát. Ale tých necelých osem kilometrov do dedinky Šalamúnovo, ktoré bolo do roku 1945 súčasťou Československa a kde žila moja babka so svojou a teda aj mojou najbližšou rodinou som mal vstup zahataný ostnatým drôtom a zamínovaným pásmom. A vtedy som tam túžil zájsť, spoznať širokú rodinu tam, navštíviť mojich strýkov, ... Bohužiaľ, nešlo to. Vtedy bolo hádam ľahšie dostať sa na návštevu do západného Nemecka ako do „Sojúzu“. Prečo?! Neviem. Keď mama mojej mamy, teda moja babka zomrela, dostali sme po týždni na ruskej ambasáde v Bratislave víza, ale to už bola samozrejme pochovaná.

        Slovensko bolo v roku 1945 svojím „veľkým priateľom na večné časy“ zradným Ruskom kruto a nemilosrdne orabované o Karpatsko, presne tak, ako neskôr (nedávno!) tento istý „veľký priateľ“ oraboval podobným nehoráznym spôsobom Ukrajinu o Krym. 

        Karpatsko bolo územie veľkosti nášho terajšieho kraja. Pred tým nehanebným aktom ruskej agresie malo niekoľko pomenovaní: z českej strany „Podkarpatská Rus“, z Ruskej „Zakarpatská Ukrajina“, zo svetovej „Ruthenia“ a „Carpathia“, ale z našej slovenskej sa volalo „Karpatsko“.

        Karpatsko bolo súčasťou vtedajšej Československej Republiky, teda Československa, v skratke ČSR. Bolo jeho najvýchodnejším cípom. Na celom jeho území žili naši, teda československí občania, ktorí sa vojenskou silou a anexiou, ako aj politickými intrigami stali proti svojej vôli a bez akéhokoľvek pričinenia zo dňa na deň občanmi takzvaného Sovietskeho Zväzu, teda oficiálne nazvaného Zväz Sovietskych Socialistických Republík, v skratke ZSSR.

        Toľko kratúčko z histórie tohto stále sporného územia, do ktorého sme sa dnes vypravili na opätovnú krátku návštevu. Z Bratislavy sme sa vydali autom cez Maďarsko, nakoľko tá maďarská diaľnica smerom na východ je rýchlejšia, "dokončenejšia" ako tá naša. Diaľničná známka na 10 dní za 14€ je dobrá investícia. Schengenský prechod z Maďarska do Ukrajiny cez obec Záhony je podobný ako ten náš z Vyšného Nemeckého do Užhorodu, ktorý som použil v minulosti už trikrát. O tento Záhonský som sa už tiež raz pokúšal, niekedy pred ôsmymi rokmi - vtedy som maďarských colníkov a hraničnú stráž absolvoval v pohode, ale drsné procedúry, samopaly a najmä hrubosť tých ukrajinských ma tak znervóznila, že som im povedal, že som si to rozmyslel a želám si vrátiť sa - vtedy ma toto rozhodnutie stálo tri hodiny čakania v prúde áut vracajúcich sa z Ukrajiny, plus opakovanú hraničnú kontrolu od Maďarov.

        Tentoraz to bolo z našej strany podobné. Maďari ako aj Slováci majú celkom moderné vybavenie a prívetivé jednanie. Zrejme Únia má svoje nariadenia a pravidlá, ktoré významne "zľudštili" našich kontrolórov hraničných prechodov. Avšak na ukrajinskej strane je to inak. Ich kontrola začína po asi sto metroch "zeme nikoho". A je to ... hrozivé: najprv rampa s vojakom, ktorému visí cez plece samopal kalašnikov - jeho úlohou je napísať na papierik číslo auta a spočítať počet osôb v aute.  Obzeral som sa, či niekde v kroví nie je skryté guľometné alebo mínometné hniezdo - nezbadal som nič. Tú ´bumážku´ s číslom auta a počtom osôb podá šoférovi a zdvihne závoru. Po ďalších sto metroch je už trojitá kolóna, kde v prvej je asi desať osobných áut, v druhej desiatky skriňových osobných vozidiel asi ukrajinských robotníkov vracajúci sa zo Shengenu, a tretia kolóna sú autobusy. Nákladné autá sú úplne mimo. 

        Kontroly ukrajinských hraničiarov sú pomalé a dôkladné. Predtým než sa dostanete ku samotnej kontrole vám prvý colník vezme pasy, kamsi odíde, a potom ich vráti. Keď sa dostanete do nasledovnej zóny kontroly, začne "preklepávačka": v búdke za zrkadlovým sklom je záhadná osoba, ktorá znova prevezme vaše pasy a technický preukaz auta (auto musí byť na vaše meno, priateľove alebo manželkine? neprípustné! - okamžitý odchod späť!).

        Nasleduje výzva, aby sme vystúpili z auta - porovnávanie tváre s fotkou v pase. Čas plynie. Potom vyjde ďalšia osoba a prezrie obsah auta, porovná technicky preukaz, či sedí WIN číslo na motore ... naše číslo nevedel nájsť, telefonoval pre inštruktáž že kde ho má hľadať, ale aj tak ho nevedel nájsť, tak sme tam kvôli tomu trčali minimálne ďalšiu polhodinku, ale potom nás predsa len pustil, ... ale to sme si len mysleli, lebo o sto metrov nás čakala ďalšia rampa, ďalší samopalník, ktorý nás zastavil a nekompromisne poslal späť - asi to záhadne WIN číslo, nasledovalo ďalších asi desať minút čakania a potom príkaz z colnej búdy k odchodu. Samopalník tentoraz požiadal o tú ´bumážku´ s číslom auta a počtom ľudí v ňom, ktorú napísal jeho kolega asi pol kilometra predtým, zdvihol rampu, a boli sme na Ukrajine! 

        Toto nebolo časovo až také zlé, keďže to trvalo "iba" asi hodinu. Minulý rok sme čakali šesť-a-pol hodiny v kolóne asi sto áut pred nami na horúcom slnku - žiadny kiosk, žiadne záchody, iba nervozita a slovné až fyzické potýčky so šoférmi, ktorí sa snažili predísť a vtlačiť sa do kolóny. Ale to je iná kapitola.

        To, že ste už na Ukrajine, nepotrebujete ani vidieť, lebo to mocne zacítite. Na to že ste tam vás upozorní váš zadok - cesta od hraníc je dláždená "mačacími hlavami", ktorú vybudovali asi ešte za čias medzi vojnami. Nikdy neopravovaná, nepočítali asi vtedy s takým húfom aut, takže je navyše od tých nespočetných kolies a ton aj poriadne zvlnená. No ale, ... boli sme konečne tam!

        Kam ďalej? Rozhodnutie sme nechali na nasledujúce ráno. Užhorod sme už mali prebádaný z predošlých ciest, a tak sme si dali dobrú večeru a nocľah, objednaný vopred cez systém Airbnb. Otázky dané niekoľkým taxikárom ohľadne kvality cesty do Mukačeva a Ľvova boli jednoznačne unisono zodpovedané takto - vraj OK. A tak sme vyrazili smerom na Ľvov.

2.Vnútri

        Prešli sme asi 270 km po na prekvapenie celkom kvalitnej asfaltke, väčšinou dvojprúdovej, pred Ľvovom dokonca diaľnica. Neviem, aké sú cesty inde na Ukrajine, ale tá medzi Užhorodom, Mukačevom a Ľvovom je podobnej kvality, ako sú aj u nás na Slovensku alebo aj inde v Európe. Takže ten mýtus či ohovárka (zlomyseľnosť) o otrasných ukrajinských cestách je nepravdivý, falošný.

        Premávka podobne hustá ako u nás, v mestách snáď aj hustejšia. Autoparking na prekvapenie plný moderných a drahých áut, videl som tam dokonca aj športové Ferrari, aj elektrickú Teslu, ... Problémom ale sú ulice v týchto mestách: všade vyjazdené „mačacie hlavy“, ktoré umožňujú len veľmi pomalú jazdu áut a tým napomáhajú neskutočne zhustenej premávke. Sú akýmsi všadeprítomným „prirodzeným“ spomaľovacím pruhom, teda akoby na každom metri. Samotnú plynulosť premávky narúšajú aj tzv. maršutky - sú to malé, rozhegané skriňové autobusy. Šoférovanie je tam celkom bezpečné, nezdalo sa mi, že by sa tamojší šoféri niečím líšili od slovenských.

        Ľvov je kapitola sama o sebe, to nechám na mistra Gúgla, takže iba krátko naše dojmy:

        Boli sme uchvátení historickou architektúrou centra mesta. Dva-a-pol-hodinová prechádzka so sprievodcom trochu pomohla chápať komplexitu poľsko-ukrajinsko-židovského pozadia tohto krásneho mesta. Supermarkety sú zásobené veľmi bohato, s podobným bohatým sortimentom ako na Slovensku alebo inde vo svete, ceny veľmi atraktívne, často asi polovičné oproti tým u nás. V každom väčšom obchodnom dome je zmenáreň a samozrejme "pistoliero" (SBS) pri pokladniciach na odstrašenie prípadných lúpežníkov.

        Do Ľvova sa dá samozrejme aj letieť, za 95€ hore dole, nájdu sa aj letenky za 27€, ale potom človeku ujde tá krása okolo ciest. Tak napríklad tie nádherné drevene kostoly s pozlátenými cibuľovými zvonicami v údolí rieky Latorice, povedľa ktorej sa šinie cesta z Mukačeva do Ľvova, ...

Užhorodský chrám

        Pýtali sme sa Ukrajincov aj na ich zárobok a spotrebu. Traja opýtaní nám udali mesačný príjem 600 Eur, ale asi mali dve roboty, alebo pred berňákom "zatĺkali, lebo podľa oficiálnych údajov je priemerný ukrajunský príjem necelých 300€:  Údaj z 11. júna 2018 ... "Priemerná mesačná mzda je len 275 eur, penzisti dostávajú dokonca iba 81 eur. Bez práce je desatina obyvateľstva." - zdroj:

https://spravy.pravda.sk/svet/clanok/472833-buducnost-ukrajiny-chudoba-alebo-rozkvet/

        Ukrajinci majú z tých priemerných príjmových (300€) výdaj asi tri štvrtiny, teda asi 220€ - zostatok = 80€. Náš priemerný mesačný príjem je 1000€, priemerný výdaj 700€, zostatok čiže mesačná úspora (u všetkých používaná poväčšine na splátky spotrebných úverov) je u nás vo výške 300€ - zdroj:

https://finweb.hnonline.sk/ekonomika/1902446-priemerna-mzda-je-historicky-najvyssia-pozrite-sa-kde-sa-zaraba-najviac

        Na porovnanie: Priemerný príjem v západoeurópskych krajinách je dvojnásobný ako ten náš = 2000€, dvojnásobný je aj výdaj = 1400€, čiže ich "zostatok" = 600€ - zdroj:

https://finweb.hnonline.sk/rebricky/569721-porovnanie-platov-v-europe-slovaci-vyrazne-zaostavaju

        Tento "schodok" stále akosi veľmi pomaly dobiehame, a pravdepodobne (predpokladám), že za zachovania súčasných mierových podmienok to potrvá najmenej jedno storočie, pokým tieto platovo-výdajové parametre vyrovnáme!

        Želám Ukrajincom z celého srdca, aby sa mohli dotiahnuť na európsky priemer v mieri a čo najskôr - potrebujú k tomu predovšetkým kľud a členstvo v EU+NATO, aby ich ten východný ruský "brat" nechal napokoji pracovať a žiť! Ovšem, to ekonomické vyrovnávanie so západom je ´beh na dlhé trate´ - aj keby mali ten kľud pokoj a mier, potrvá im to ešte niekoľko desaťročí, možnože aj jedno-dve storočia, tak ako aj nám, pokým ovšem nenastane nejaká kuca-paca ...

        S mnohými mladými sa dá dohovoriť anglicky, so staršími maďarsky, ale aj slovenčine väčšinou rozumejú, no a so všetkými pochopiteľne po rusky, keďže ruština je s ukrajinčinou veľmi príbuzný jazyk (písmo azbuka, podoba slov asi ako slovenčina s češtinou), a keďže ruština tam bola oficiálnym štátnym jazykom po mnoho desaťročí. Lenže ruštinu som napriek štúdiám na každom stupni môjho vzdelávania nevedel použiť, lebo mi bohužiaľ z hlavy úplne vyfučala, ale to je pochopiteľné: bolo to už pred 50 rokmi, u nás bola vtedy v dobe takzvaného "komunizmu", ruština tiež povinným vyučovacím jazykom, ale pravdu povediac moc seriózne som ju v škole nebral, napokon tak ako všetci, a naviac, nikdy som ju odvtedy za pol storočia nikde vo svete nepotreboval.

        Pre našinca je však oveľa bližšie mesto Mukačevo. A hlavne jeho hrad týčiaci sa 65 metrov nad mestom, návšteva za symbolické vstupné asi 1.50€ - je to asi jeden z najzaujímavejších nami navštívených objektov. Okrem úžasnej architektúry celkom iste okúzlia exponáty: hneď pri hlavnom vchode je miestnosť s exponátmi z dávnejšej i nedávnej vojenskej histórie, ale aj tej bezprostredne prítomnej. Je tam galéria a v nej fotky poväčšine veľmi mladých ľudí z Mukačeva, padlých v bojoch s Rusmi v Luhansku a Donbase.

        Jeden z najväčších maďarských básnikov, Sándor Petőfi, ktorý tam bol väznený, tam má v jednej z miestností svoj kútik. Tam som sa dozvedel, že mal matku Slovenku, otca Srba, a že si zmenil meno z Petrovics na Petőfi. Za svojich 26 rokov vytvoril 700 básní. Stal sa vášnivým Maďarom, a keďže ovládam maďarčinu, ešte som nič tak krátke ale búrlivo revolučné ako tieto jeho slová tam vystavené  nečítal: „A magyarok istenére esküszünk, esküszünk, hogy rabok többé nem leszünk!“. „Na boha maďarov prisaháme, prisaháme, že otrokmi viac nebudeme!“.

        Toto bolo okolo roku 1848, pričom tento Petőfiho odkaz sa naplnil až o 70 rokov neskôr, teda v roku 1918 rozpadom Rakúsko-Uhorska. Bohužiaľ, dlho im to nevydržalo: dobrovoľno-násilným pričlenením do sovietskeho tábora sa na istý čas tomuto odkazu spreneverili, vlezúc na ďalších 70 rokov do chomúta ruského boľševika.

3.Výstup

        Na spiatočnej ceste domov som na hraniciach meral čas „odbavenia“, zvedavý na to, ako to je sem a ako spiatky, a bolo to zhruba rovnaké. Zase tam bol najprv vojačik s kalašnikovom a s tou ich bumážkou, ale ukrajinskí colníci nás vybavili za snáď aj rekordných 20 minút („sem“ to trvalo hodinu!). Lenže tentoraz u maďarských colníkov sa to výrazne spomalilo, tam už bola riadne dlhá kolóna, takže sme si vyčkali hodinu-a-pol! Majú tam aj WC, stáli sa naňho fronty, a dve šikovné cigánečky to veľmi dobre speňažujú - jeden "cik" za 50 centov. (Asi sa budeme  sťažovať na maďarskej ambasáde!)

        Vedieť maďarsky sa aj tam ukázalo ako výhoda - každé auto preklepávali asi 15 až 20 minút, no na prvú obligátnu otázku colníka čo máme v kufri som odpovedal po maďarsky, čím náš čas "preklepávky" okamžite spľasol. Ešte aj nadporučík vyšiel z azylu svojej búdky, aby si so mnou pokecal, a boli sme vybavení - nepreháňam! - do 5 minút. Potom už nasledovala maďarská diaľnica od Nyíregyháza až po Győr, a náš spiatočný cieľ - Bratislava.

        Na záver som si po príchode domov dal kratučkú otázku "Šiel by si tam ešte raz?" Najlepšie ohodnotí moju dnešnú cestu na Ukrajinu odpoveď:

„ ÁNO!“