MUDr. Milan NAGY knihy :)  books

Dežkov syn

        Dnes ráno, 28. septembra 2020, som začul ťukanie na dvere. Kto do čerta preliezol plot alebo preskočil bránu a teraz klope na dvere?! Opatrne otváram a ... na rohožke stojí čierny vták, presne tak ako sa to stalo pred rokmi! Hneď mi bolo jasné, že tento nečakaný hosť liezť cez plot nemusel.

        Bez okolkov prekročil prah a vstúpil do domu. Pootáčal hlavičku dookola, asi aby preskúmal nábytok, obrazy na stenách, prípadne čo tu mám nového od jeho poslednej návštevy. Iste došiel pozrieť, ako znášam túto súčasnú nechcenú covid samotu. No vitaj!

  

        Neoplývajúc základmi spoločenskej výchovy, bez zaváhania či ostychu vzal ponúknutý kúsok  keksíka a východom na terasu bez "slova" vypochodoval von. Bol som ohromený. Chvíľku mi trvalo, než som sa spamätal a začal uvažovať. Bol toto potomok Dežka a Aranky? Neviem. Ale myslím, že áno, aspoň podľa toho ako suverénne sa choval. Ponáhľal sa, keksík zhrabol, asi pre mláďatá, nemal čas na debaty. Čakám, že čo nevidieť prikvitne s celou rodinkou.

 

Akože to bolo s jeho rodičmi?

        Dežo bol jeden z mojich najlepších priateľov. Objavil sa hneď ako sme sa nasťahovali do jeho “rajónu”. On akosi živelne a celkom správne tušil, že vo mne našiel ideálneho sponzora. A hneď od prvého dňa, ako sme obaja prekonali úvodné formality a vymedzili si vzájomný vzťah, chodil Dežko k nám aj so svojou družkou Arankou denne, regulárne, presne načas, každé ráno na raňajky, a potom poobede na večeru. Občas dokvitli aj na obed. On odvážne vpredu, ona cupitala za ním, ako to robí poslušná družka. Bol veľký sebec, vždy musel jesť prvý a zlostne hundral, keď som náhodou pri krmení uprednostnil Aranku. Obaja mali isté rozlišovacie znaky na tele. Dežko bol samozrejme väčší, ale naviac mu trochu viselo pravé krídlo, asi po bitke, alebo náraze do čohosi. A Aranka mala miesto troch iba dva prstíky na jednej nožičke.

        Nie, ako ste zaiste spozorovali, nespomínam tu žiadnych Rómov, ale mojich operených priateľov, Austrálskych Magpies, vtákov veľkosti straky. Ak ich trošku spoznáte, zistíte, že sú to veľmi priateľské a dôverčivé tvory. Ich spev je unikátny. Typický zvuk Austrálie. Keď som ho počul prvýkrát, hneď po vstupe na kontinent, bolo to nesmierne exotické a krásne. A teraz som tu mal vlastného speváka. Vždy priletel ráno, zaspieval a očakával raňajky. Štipku mletého mäsa. Aj s Arankou pozobkali priamo z ruky. Celý deň sa zdržiavali v okolí, zbierajúc červíkov z trávnikov.

        Raz, keď som sa vrátil autom, Dežko lovil v tráve pri bráne. Vojdem do garáže, vystúpim z auta, on pribehne a očakáva mäsko. “Počkaj Dežko”, dovrávam mu, (rozumel perfektne slovensky :-), “idem do kuchyne pre mäsko, mám to v chladničke, tu čakaj!”. Prejdem celý dom, vyberiem mäsko, vrátim sa pred garáž, Dežka nikde. Asi ma neposlúchol, alebo zle rozumel. Zavriem garáž, dvere z garáže do domu, idem do spálne sa prezliecť, a kohože vidím na posteli? No jasné, Dežka! Naťahoval zvedavo krk, čože mu to nesiem. Úplne samozrejme očakával raňajky do postele, pajác jeden!

        Ornitológovia tvrdia, že na zvuky sú Magpies lepší ako papagáje. Dežko mal ohromnú pamäť a imitačné schopnosti.

        Raz v noci sa komusi blízko nás rozozvučal alarm auta, rôzne kombinácie zvukov a škála pískaní - hučalo to aspoň 15 minút, kým to majiteľ nevypol. Na druhý deň ráno, ešte za svitu, ma znova zobudil ten prekliaty alarm! Ale tentoraz znel pri vchode. Ospalý a nasrdený sa tackám k dverám zistiť, aký komediant ma to tu budí, a ... bol to Dežo! Stál na operadle stoličky a vypiskoval presne tak ako ten alarm! Tak verne to napodobnil, že mi padali sánky. Ten vzácny moment som zvečnil kamerou. Ja som Dežka celkom pochopil  a vôbec som sa naňho nehneval. Jeho logika bola jasná: Vy ma budíte v noci, ja sa vám za to vypomstím ráno!

        Títo vtáci sa údajne dožijú až 27 rokov. Skoro každý rok vychovajú dve-tri mláďatá. Tie niekedy ostanú s rodičmi aj niekoľko rokov a pomáhajú kŕmiť svojich mladších súrodencov.

        Aj Dežko s Arankou mali mladé, a hrdo mi ich predviedli. Mláďatá sa chovali presne ako malé deti. To žobranie od Aranky (Dežo bol sebec, ten ich málokedy kŕmil, darmo prosíkali) bola vždy nezabudnuteľná a dojímavá podívaná. Matka aj u vtákov je matka, tvor s dobrým srdcom. Aj keď bola hladná, vždy prv nakŕmila mladé, než sama niečo zhltla.

        Jedného dňa som sa vrátil z práce a našiel som Aranku bezvládnu na trávniku vedľa brány do dvora. Možno zrazenú autom. Ešte bola teplá. Dva prstíky na pravej nožičke jasne dokazovali jej totožnosť. Veľmi ma to zronilo, mal som ju rád. Vidiac ako držím Aranku, priletel Dežko. Naježil sa a možno zo smútku sa rozospieval. Sám si to územie neubráni, a mladé ešte neboli bojaschopné. Už sa k nám tlačili traja votrelci z vedľajšieho územia ... Dal som Dežkovi večeru. Naposledy. "Dežko môj, Aranka nás opustila!". Chvatom to zozobal a letel preč. Viac sa neukázal. Ešte mladé prileteli na druhý deň, iba na moment, asi hľadali mamu, ...

        Po pár rokoch sme sa predsalen stretli. Išiel som autom vo vedľajšej štvrti a tam vidím vtáka s ovisnutým pravým krídlom ako zobká v trávniku vedľa cesty. Zabrzdil som, vystúpil z auta a čupol si blízko neho: “Nazdar Dežko, starý kámo. Si to ty?!”. Naklonil hlavičku aby lepšie počul. Videl som, že ma spoznal. Zvedavo otáčal krkom, nakúkal mi na prsty a do dlaní či preňho nemám nejaké mäsko, okoloidúci sa na mňa dívali s pochopením a ľútosťou, asi mentálny prípad, mne to ale bolo v tom momente fuk. Veď som sa práve po rokoch zišiel so starým priateľom!

PS Jeden z typických zvukov Austrálie:   https://www.youtube.com/watch?v=m_BjnP5EEy4