MUDr. Milan NAGY knihy :) books
 | ||
|
GUSTIK Môj o 10 rokov mladší bráško sa narodil v košickej mestskej pôrodnici a dostal meno Milan, ale aj Juraj/Ďurika. Prišiel na svet medzi nás tak trochu neočakávane, a v Košiciach sa narodil preto, lebo naša mama mala už nad 40 rokov a ako taká bola odvezená porodiť tohto nášho benjamína do krajskej fakultnej nemocnice. Naša rodina žila v podnájme v malom služobnom rodinnom domčeku v strede Kráľovského Chlmca.
Otec Július, mama Margita, sestry Valika a Magduška, brat Tibor, a ja Štefan - toť naša rodina. Ja som bol ako dovtedy najmladší miláčikom mojich starších súrodencov, a zrazu po 10 rokoch nám "bocian" doniesol nového člena rodiny a mňa tým pádom akosi odsunul do úzadia. Ako sa pamätám, vôbec mi to nevadilo, a ani som si to nijako výrazne nevšímal. Predsalen sa však v našej rodine mnohé zmenilo. Mali sme zrazu medzi sebou boží dar so svetlými vláskami, ktorý sa stal novým, oveľa obľúbenejším miláčikom. Bol veľmi milovaný, obletovaný, všetko v našej rodine sa točilo okolo neho. Pre mňa ako tínedžera začal byť zaujímavý trošku neskôr, keď namiesto iba úsmevu na šteklenie začal dávať pozitívne koherentné "odpovede". Väčšinu denného času trávil v detských jasliach, kde bola naša mama vedúcou. Jasné, že sa mu dostalo to najlepšie, čo mohli vtedajšie detské jasle alebo naša domácnosť poskytnúť. Vždy dostal ako prvý všetky dobroty, napríklad južné ovocie, sladkosti, niektoré goodies z Ameriky od príbuzných, ...
Všetci súrodenci sme vyrastali v Kráľovskom Chlmci. Táto oblasť na juhu východného Slovenska je známa paralelným používaním dvoch jazykov, slovenčiny a maďarčiny. A tak sme si všetci akosi automaticky osvojili oba jazyky, aj keď on vtedy ešte častokrát významu jednotlivých slov nerozumel. Celkom jasne si pamätám, ako ho sestričky navádzali na nadávky v maďarčine. Napríklad "Büdös picsa"... nabral perfektnú výslovnosť, a ženy sa popritom váľali od smiechu po zemi ... A on, vidiac tú moc akú majú tieto jeho slová, ich s radosťou a tancom skandoval ... Chalan rástol, a moja úloha záložnej pestúnky začala upadať. Vozieval som ho v rôznych vozíkoch po našom najbližšom okolí, ale aj držiac ho za ruky pešky až na Kis Hegy a Nagy Hegy, (Kiš Heď, Naď Heď = Malá Hora, Veľká Hora) ... Ulica, v strede ktorej sme bývali, zmenila v priebehu času a pod vplyvom rozličných spoločensko-politických udalostí niekoľkokrát svoje meno. Keď som sa v roku 1942 narodil, volala sa Masarykova, po roku 1948 Pionierska, no a dnes je to ulica Jána Majlátha. Meria asi tristo metrov, a je spojnicou medzi hornou Rákócziho a dolnou Hlavnou, so značným výškovým rozdielom.
Jej spád bol ideálny napríklad na sánkovanie. Mal len jednu nevýhodu, a síce že pristávacia plocha bola dole na tej najhlavnejšej chlmeckej ceste. Našťastie, v tých časoch sme tam o autách ešte ani nechyrovali, po hlavnej poväčšine chodili len kravičky, ráno zasvitania na neďaleké pastviská a potom pred súmrakom späť každá do svojho dvora, občas po nej prešiel nejaký ten traktor, a to bolo hádam aj všetko. Premávka žiadna, kolízia teda tiež žiadna nehrozila, takže sme tento náš tobogán veľmi hojne využívali, najmä v lete na káričkovanie a v zime na sánkovanie. Tam, kde sa naša ulica napája na hlavnú, teda na jej dolnom konci, rástol mohutný gaštan. Pod ním boli lavičky, na ktorých väčšinu denného času vysedávali a v dôverných rozhovoroch prežívali svoj dôchodcovský stav miestni seniori. Jedným z nich bol aj korpulentný pán s obrovským bruchom, opierajúci sa pri húpavej chôdzi o paličky-špacírky. My znudené decká sme stále hľadali nejaký objekt na "naťahovanie", a on s tou svojou zníženou mobilitou bol na to ideálny. Zavolali sme naňho spoza rohu "nagyhasú bácsi", čo znamená „veľkobruchý ujo“ - samozrejme nič urážlivé, len pravdivý fakt! - a nečakajúc na odpoveď, prchali sme hore kopcom po našej ulici do bezpečnej vzdialenosti. Aj keď v tej dobe neexistovali fitnesy a nikto sa príliš nestaral o svoju telesnú "schránku", aj tak sa mu zrejme tá naša kvázi posmešnosť nepáčila, a tak sa nás snažil ohrozovať tým svojim nemotorným ťarbavým gúľaním sa za nami, hrozením a zastrašovaním nadávkami.
V jeden letný deň sme sedeli na lavičke pod tým gaštanom, vyhutujúc dajakú čertovinu, ktorú by sme mohli niekomu vyviesť. Môj malý braček sedel v talige, v ktorej som ho často vozieval hore-dole po obci a jej okolí. Zrazu sa spoza rohu domu vynoril s revom náš brucháč s palicami nad hlavou pripravený trestať! Okamžite sme sa rozpŕchli hore Pionierskou ako keď strelíš do kŕdľa vrabcov! V tom strachu o svoje pozadie som v kŕdľovom inštinkte vyštartoval s ostatnými a môj malý zverenec ostal tam pod gaštanom, sediac v tej prekliatej talige! Zabrzdil som a zdúpnel! Bál som sa, že ho ten brucháč unesie a zneužije ako výkupné! Našťastie sa drobec rozplakal a invalidný tučniak cúvol - pochopil, že predsa ten krpec mu nič neurobil a ani urobiť nemohol. Nechal nás teda na pokoji a mrmlúc nadávky odpochodoval s tým svojím knísaním preč, takže som mohol konečne a chvalabohu bez úhony tú taligu aj s jej vzácnym pasažierom odtiahnuť do bezpečia. V tejto pre nás takej kúzelnej prírode lužných lesov som občas aj pozabudol na čas, lebo on nikdy neplakal, nikdy sa nesťažoval, nebol hladný, neželal si byť nikde inde iba tam, so mnou a s občasnými kamarátmi. A v tých časoch, keď neboli mobily a vracali sme sa častokrát domov neskoro, tak namiesto logického vyspovedania sa kde sme boli a čo sme robili, vždy "zaúradovala" fyzická sila za pomoci remeňa alebo prakeru (tak sme volali inštrument na vyprášenie kobercov) - taká bola vtedy doba, nijaké organizácie na ochranu dieťaťa neexistovali, všetko sa riešilo bleskovo na mieste remeňom, metlou, vareškou, hocičím, čo bolo poruke. Jedinú ochranu som dostal práve od nášho miláčika, ktorý aj keď ešte ledva chodil, chápal nespravodlivosť, ktorá bola na mne páchaná, a jeho protestný súcitný plač na moju obranu častokrát zastavil alebo aspoň výrazne stlmil mne určenú "remeňovú kúru". Musím sa priznať, že z času načas som toto naše bratské priateľstvo zneužil. Keď trošku podrástol a začal chápať slovné spojenia, miloval počúvať rozprávky. Dostával rôzne hračky, s ktorými som sa aj sám vedel výdatne zahrať, aj keď som už ako 14 ročný dávno nebol dieťa. Pamätám si, ako v rámci svojho unikátneho postavenia najmladšieho člena a miláčika rodiny, nachádzajúceho sa vďaka tomu v centre pozornosti dospelých, dostával všakovaké sladkosti, ktoré mal samozrejme rád, ale rád som ich mal aj ja, a môj ´podiel z lupu´ som veľmi rýchlo a bez dlhého otáľania skonzumoval. Aby neplakal, keď som ho sem-tam oberal o časť jeho sladkého podarúnku, použil som trik, na ktorý mi došli až po veľmi dlhom čase, a ktorý nám ešte pred asi 15 rokmi s úsmevom pripomínal náš starší brat Tibor: čokoládka, ktorú pravidelne dostával, - dnes si už nespomínam na jej značku/názov, viem len že na rube bola krátka rozprávočka, - nuž tá malá čokoládka bola v tvare okna, kde v bloku bolo 4 x 6 štvorčekov v akýchsi rámčekoch. Bolo tam teda 24 malinkých a tenučkých obdĺžnikov, ohraničených hrubším orámovaním. Ja som to vo forme hry pozdĺž okraja tých rámov obyčajnou ihlou poprepichoval, tak aby každé to jednotlivé "okienko" vypadlo. Gustík sa zvedavo díval, ako som "vylepšil" túto jeho čokoládku, z ktorej som potom ja dostal "okná" a on "rámy", alebo niekedy aj naopak, a tieto sladučké dobroty sme so smiechom a veľkým plezírom bezmilosti schlamstli. Páčilo sa mu to tak veľmi, že vždy dobehol s čokoládkou za mnou so žiadosťou o "vylepšovanie" ... tomuto sa prosím pekne hovorí symbióza, keďže spokojnosť bola na oboch stranách.
Keď už bol trošku väčší a samostatnejší, začal si hľadať aj rovesníkov a nepotreboval už môj stály "dozor". Už som sa nemohol priživiť pri ňom čo sa týkalo túlačiek v okolí nášho domova, futbalu a hier. Naopak, v rámci deľby práce v domácnosti som dostával aj ja svoj podiel, a často som mu závidel jeho bezstarostné detstvo. A ako miláčik, stále mal v tom podporu ostatných členov rodiny. Pamätám sa, ako som sa často sťažoval na to, že on môže mať toľko slobody a ja nie, a považoval som to za akúsi nespravodlivosť a krivdu. Keď som ho raz zazrel vykrádať sa z nášho dvora popod kuchynské okno, prikrčeného aby sme ho my zvnútra nevideli, tak som sa nezdržal a zakričal - za tým oknom som totiž medzitým ja musel otrocky utierať a odkladať sestrami umývaný kuchynský riad - a tak som hlasne zaprotestoval: aha, ako sa tam za oknom plazí čavargovať! (čavargovať = túlať sa) Môj protest sestry zamietli nehoráznym klamstvom, že veď to nebol on, náš milovaný Ďurika, ale akýsi fehérkutya - biely pes! Ách jáj - žiaden biely pes! Bol to ten náš potmehúd benjamín s bielymi škutami! (škuty = vlasy)
Prezývka „BielyPes“ mu samozrejme prischla, a istý čas sme ho tak v jeho maďarskej variácii aj volali - FehérKuťa. Tie mená, dnes by sme povedali „nicky“, sa striedali, pribúdali, obmieňali sa. Neboli to žiadne nadávky alebo zosmiešňujúce či pejoratívne prímenia, ale skôr "milé" zdrobneniny. A že ich bolo! Ako novopečený učiteľ, zvykol som si robiť poznámky do malých učiteľských diárikov. Okrem rôznych poznatkov z praxe a stručných záznamov z každého prežitého dňa som tam mal aj dve celé stránky vymyslených "nadávok" na mojich dvoch káčerov, totiž na tohto nášho Gustafsona, ako aj na jeho o 6 rokov mladšieho "brata" Petra/Pedrulka, sestrinho jedináčika, s ktorým u Valiky v ich spoločnej domácnosti na bratislavskej Trnávke vyrastali. No a keďže nová generácia prezývok sa usekla mojou emigráciou v októbri 1968, kedy už bol tento náš poškrabok stredoškolák, posledné takéto prímenie, ktoré k tomuto nášmu indiánskemu Bielemu Psovi pribudlo, bolo ´Gusto´ z riekanky „Gusto, skús to!“. A toto jeho nick-meno, zdrobnene Gustík, ostalo v mojej pamäti dodnes.
Steven, Gold Coast, Austrália. 1. január 2019. Gustíkov krátky epilóg: V lete cez školské prázdniny roku 1959 sme sa s mamou a sestrou presťahovali do novopostaveného rodinného domu na okraji bratislavskej Trnávky. Svoje rané detstvo prvých sedem rokov života som teda prežíval v Kráľovskom Chlmci, v kruhu svojej početnej rodiny. Najbližší vekom ako aj mentalitou mi bol pisateľ týchto spomienok na naše spoločné detstvo, môj starší brat Öči, ako sme ho doma volali. Spýtal sa ma na moje spomienky na toto obdobie. Steven: „Zabudol som sa spýtať ... pamätáš si vôbec na nagyhasu bácsiho? Mimochodom, vtedy s nami tam sedeli Ivan Hudec a jeho chudučký braček Miro s prezývkou HalálLepke (SmrtkaMotýľ). Ivan bol naopak tučný, mal aj prsia ako nejaká ženská, a s Gejzom Pappom a jeho bračekom L. Pappom sme mu občas „merali tuk“, volali sme to „hájméréš“ ... položili sme ho na zem, pevne pridržali, a pichali paličkou do boku ako nejakou mierkou, akože koľko má tuku ... Hudecovci bývali tam dole vedľa toho gaštana...“
Na jeho dotaz, že čo si z toho obdobia pamätám, som mu odpísal toto: „Áno pamätám. Aj na hájméréš, aj na triafanie za jazdy na saniach snehovými guľami do terčov nakreslených takisto snehom na drevenom plote poniže nás, ... myslím, že to bolo s tým Halál-Lepkem, s ktorým sme sa raz podkopali pod bránu do tej obecnej pivnice čo bola pri našom dome (foto hore) a vytiahli odtiaľ úlovok - plesnivú tortu, z ktorej sme potom u nich doma zoškrabali pleseň a jedli ... malo to samozrejme plesňovú chuť, ale nám to nevadilo, bola to predsa vojnová korisť ktorú trebalo patrične osláviť ... aj na Travex - do roztoku ponorené noviny vysušili a potom to nehorelo ale syčivo sa spaľovalo ako pušný prach, a do kúska toho sme zabalili poplašňákový náboj a zapálené dali trebárz aj na školský parapet a ... bác! – to boli naši vtedajší piráti ... Aj na kyselinu myslím že soľnú/chlorovodíkovú HCl, do nej hodený kúsok zinku a rýchlo navlečený balón ktorý vznikajúci vodík nafukoval a my sme naňho pripevnili lístoček s adresou a nejakým pozdravom a pustili letieť - niektoré z tých balónov boli aj meteorologické, hrubostenné, ... A aj na kúpanie v Bodrogu, a aj v akomsi jazierku, kde bolo vedľa v mlákach množstvo pulcov, ... ! Ako aj na "permetezéš", keď sme šli hore do viníc a schovaní čakali až zdola z letiska vzlietne práškovací dvojplošník a keď pustil tú modrú skalicu sme vyskákali spoza hrozna a nechali sa "opráškovať", takže sme boli ako pehaví ale namodro ...". A jeho reakcia?: „Ešte k tomuto pár myšlienok. Začal som kalkulovať: Naše spoločné "detstvo a hry" v Chlmci sa skončili v roku 1959, keď som zmaturoval a odišiel študovať do Košíc. Bol to aj rok, keď sme ešte v jeho úvode pochovali otca. Takže tieto naše hry so snehovými terčmi na dverách pri chodníku a s guľami do nich za jazdy hádzanými si mohol zažiť ako 6-7 ročný. Nečakal som, že si to tak detailne budeš pamätať. Samozrejme, že ani tých vlastnoručne vyrobených "pirátov" (travex - sanitra), vodíkové balóny so zavesenými náložami ... klobúk dole! Máš vynikajúcu pamäť.“
|
