TRAMPOTY S MENOM
	        V Kráľovskom Chlmci, kde som sa narodil a strávil detstvo, bolo miešané etnikum. Bolo to a stále tam ešte aj je takzvané bilingválne čiže dvojjazyčné prostredie. Vtedy tam asi polovica obyvateľov hovorila iba po maďarsky, a potom tam bola tá druhá polka dedinčanov, hovoriaca nielen moďorski, ale trošku aj lovenski 
. Žila tam aj jedna rodina s čudným priezviskom Kokot. V niektorých jazykoch a teda aj regiónoch to bolo a je dosť bežné meno, a mimochodom je bežné aj v slovenčine, avšak v inom znení: znamená totiž Kohút. Na Slovensku je však po balkánsky volaný kohút čiže kokot vulgárna nadávka, a teda v hovorenej reči aj akési “tabu”.
	        Ako decko a adolescent som nevidel vo význame tohto slova a ani mena nič zvláštne, nič výnimočné, ba ani nič úsmevné. Čo sa mňa a aj mojich rovesníkov týkalo, bolo to iba bežné priezvisko, podobne ako Robot, Chobot, Bobot, Soroš, Kiska, Fico, … 
	        Kokotovci mali odo mňa asi o dva roky staršieho syna Zoltána. Chodievali sme spolu na základnú školu. Už si naňho veľmi nepamätám, ale teraz po mnohých rokoch a kantorských skúsenostiach a zážitkoch sa mi začínajú vybavovať a ožívať všelijaké možné i nemožné scenáre, asociácie a situácie, ktoré toto nezvyčajé priezvisko mohlo vyvolávať. Zaujímavé je, že hoci vtedy by nám to ani len nezdvihlo obočie, dnes sa mi zdajú … zábavné? Posúďte:
	        Chodili sme do školy so slovenským vyučovacím jazykom, kde sa na hodinách maďarsky vôbec nehovorilo. Viem si živo domyslieť učiteľské debaty v zborovni cez prestávky:
	“Ten Kokot chodí na hodiny večne neskoro!”;
	“Tak som tomu Kokotovi nakoniec musel dať pätku!”;
	“Musíme zavolať na rodičovské združenie starého Kokota!”.
	Alebo v triede:
	 “Kokot, postav sa!”
	 “Hybaj k tabuli ty, Kokot!”;
	“Horňáková, pridrž Kokota nech nespadne!”;
	Na školskom dvore cez veľkú prestávku to medzi deckami nebolo o nič lepšie: 
	“Horvát zápasí s Kokotom!”
	“Lakatoš, prestaň honiť Kokota!”;
	 “Menšík a Kollár sa hrajú s Kokotom!”.
	A v samotnom meste to zrejme znelo ešte horšie. Napríklad, ak sa niekto pýtal na ich dom:
	“V ktorom dome býva rodina Kokotov?”;
	“Prosím vás, tu bývajú Kokoti? (Kokotovci?)”;
	“Starý Kokot doma nebude, ten vysedáva celé dni v krčme!”;
	        Manežlka starého Kokota, čiže pani Kokotová, musela mať veľkú “radosť” - kdekoľvek svojho muža chytila, vždy mala v ruke .....hm.... no áno - Kokota! 
 Keď sa Zoltán dostal na gympl, na nátlak profesorov si zmenil priezvisko. Už sa nepamätam, aké nové meno si vybral, ale bolo to zaiste niečo neutrálne, niečo na S... 
	        PS: Brat mi v tejto súvislosti porozprával toto: V Skalici žil predčasom istý občan menom Jozef Hajzel, pracujúci dlhé roky ako lapiduch v miestnej nemocnici. Raz prikvitol na matriku so žiadosťou o zmenu mena. Úradníci s pochopením prikyvovali a pýtali sa ho, ako by sa chcel volať. A Jožko Hajzel bodro zadeklamoval dávno pripravenú žiadosť:
	“Ná šak Jan! Lebo šici ve špitáli aj indze ňa volajú Pepo, a uš ňa to načisto dožrauo!”
	
	Steven, Gold Coast, Austrália.