MUDr. Milan NAGY knihy :)  books

TRAMPOTY S MENOM

        V Kráľovskom Chlmci, kde som sa narodil a strávil detstvo, bolo miešané etnikum. Bolo to a stále tam ešte aj je takzvané bilingválne čiže dvojjazyčné prostredie. Vtedy tam asi polovica obyvateľov hovorila iba po maďarsky, a potom tam bola tá druhá polka dedinčanov, hovoriaca nielen moďorski, ale trošku aj lovenski . Žila tam aj jedna rodina s čudným priezviskom Kokot. V niektorých jazykoch a teda aj regiónoch to bolo a je dosť bežné meno, a mimochodom je bežné aj v slovenčine, avšak v inom znení: znamená totiž Kohút. Na Slovensku je však po balkánsky volaný kohút čiže kokot vulgárna nadávka, a teda v hovorenej reči aj akési “tabu”.

        Ako decko a adolescent som nevidel vo význame tohto slova a ani mena nič zvláštne, nič výnimočné, ba ani nič úsmevné. Čo sa mňa a aj mojich rovesníkov týkalo, bolo to iba bežné priezvisko, podobne ako Robot, Chobot, Bobot, Soroš, Kiska, Fico, …

        Kokotovci mali odo mňa asi o dva roky staršieho syna Zoltána. Chodievali sme spolu na základnú školu. Už si naňho veľmi nepamätám, ale teraz po mnohých rokoch a kantorských skúsenostiach a zážitkoch sa mi začínajú vybavovať a ožívať všelijaké možné i nemožné scenáre, asociácie a situácie, ktoré toto nezvyčajé priezvisko mohlo vyvolávať. Zaujímavé je, že hoci vtedy by nám to ani len nezdvihlo obočie, dnes sa mi zdajú … zábavné? Posúďte:

        Chodili sme do školy so slovenským vyučovacím jazykom, kde sa na hodinách maďarsky vôbec nehovorilo. Viem si živo domyslieť učiteľské debaty v zborovni cez prestávky:

“Ten Kokot chodí na hodiny večne neskoro!”;

“Tak som tomu Kokotovi nakoniec musel dať pätku!”;

“Musíme zavolať na rodičovské združenie starého Kokota!”.

Alebo v triede:

 “Kokot, postav sa!”

 “Hybaj k tabuli ty, Kokot!”;

“Horňáková, pridrž Kokota nech nespadne!”;

Na školskom dvore cez veľkú prestávku to medzi deckami nebolo o nič lepšie: 

“Horvát zápasí s Kokotom!”

“Lakatoš, prestaň honiť Kokota!”;

 “Menšík a Kollár sa hrajú s Kokotom!”.

A v samotnom meste to zrejme znelo ešte horšie. Napríklad, ak sa niekto pýtal na ich dom:

“V ktorom dome býva rodina Kokotov?”;

“Prosím vás, tu bývajú Kokoti? (Kokotovci?)”;

“Starý Kokot doma nebude, ten vysedáva celé dni v krčme!”;

        Manežlka starého Kokota, čiže pani Kokotová, musela mať veľkú “radosť” - kdekoľvek svojho muža chytila, vždy mala v ruke .....hm.... no áno - Kokota! Keď sa Zoltán dostal na gympl, na nátlak profesorov si zmenil priezvisko. Už sa nepamätam, aké nové meno si vybral, ale bolo to zaiste niečo neutrálne, niečo na S... 

        PS: Brat mi v tejto súvislosti porozprával toto: V Skalici žil predčasom istý občan menom Jozef Hajzel, pracujúci dlhé roky ako lapiduch v miestnej nemocnici. Raz prikvitol na matriku so žiadosťou o zmenu mena. Úradníci s pochopením prikyvovali a pýtali sa ho, ako by sa chcel volať. A Jožko Hajzel bodro zadeklamoval dávno pripravenú žiadosť:

“Ná šak Jan! Lebo šici ve špitáli aj indze ňa volajú Pepo, a uš ňa to načisto dožrauo!”

Steven, Gold Coast, Austrália.