MUDr. Milan NAGY knihy :)  books

VYBRZĎOVAČ

        Mal som predčasom u seba dvoch českých priateľov, ktorí sa občas pri spoznávaní krajiny presúvali po Austrálii autobusmi. Všímajúc si premávku okolo seba, vyslovili zaujímavý poznatok, ktorý som si ja nikdy dovtedy nevšímal, ale ktorý rezonoval v mojej pamäti vždy, keď som potom neskôr jazdil po Slovensku.

        Oni si totiž všimli, že tu v Austrálii sa šoféri rešpektujú. Dodržiavajú nielen cestné predpisy, ale aj povolené rýchlosti. Napríklad vyrazili autobusom z letiska Avalon, ktoré je asi 50 km od Melbourne. Autá, ktoré vyrazili zároveň s ich autobusom, boli stále v ich blízkosti. Keďže autobusy jazdia striktne v limite predpísanej rýchlosti, vchádzali do Melbourne aj po päťdesiatich práve odjazdených kilometroch spoločne.

        So šoférovaním som mal a samozrejme naďalej mám bohaté skúsenosti. Prvé roky v imigrácii som jazdieval ako taxikár po Melbourne a okolí - tak som si popri regulárnom zamestnaní privyrábal na živobytie a detailne spoznal zákutia tohto juhoaustrálskeho veľkomesta. Najazdil som za šichtu v priemere 400 kilometrov, po bežných cestách aj po diaľnici. Niekoľkokrát som prekonal trasu medzi Melbourne a Gold Coast jedným šupom - 2000km tam, 2000 späť, a to celé za 20 hodín. A vždy  bez incidentu alebo akéhokoľvek konfliktu s inými užívateľmi, bez vzájomného trúbenia alebo predbiehania, bez čo len najmenšieho náznaku neúcty. Tú cestu sme absolvovali mnohokrát. Gold Coast sme si tak obľúbili, že sme sa sem napokon aj presťahovali.

        Po rokoch života v tomto skutočne nekonfliktnom prostredí som došiel domov a jazdil požičaným autom po Slovensku. Mal som tak jedinečnú možnosť porovnať. A bolo to definitívne výrazne iné. Na Slovensku a vo východnej EU vôbec je predsalen trošku iný prístup užívateľov ciest a diaľnic ako tam v Austrálii. Tam ma neraz napadne skúsenosť mojich českých priateľov.

        Každoročne mávam k dispozícii počas celého svojho trojmesačného pobytu priateľovu Škodu Fabiu s prievidzskou poznávacou značkou. V Bratislave som veľmi často pociťoval nadradenosť iných šoférov voči "vidlákovi" so starým črepom, najčastejšie od majiteľov secondhandových nabúraných opravených vyblýskaných mercedesov, audi, bavorákov kúpených v Rakúsku Nemecku ... Zažil som veľa ponižujúcich incidentov, ktoré si nateraz ponechám v pamäti, ale jeden naozaj stojí za zmienku, celkom iste vás pobaví, možno poučí.

        Diaľnica  D1, samozrejme hustá premávka plná "závodníkov všeho druhu", ktorí automaticky ako samozrejmosť šliapnu na plyn ignorujúc povolenú rýchlosť.  Šiel som väčšinu cesty v pravom pruhu, kde jazdia náklaďáky alebo autobusy. Tie treba občas predbehnúť, čo spravidla vďaka vedľajšiemu rýchlejšiemu pruhu nebýva žiaden problém. Začal som sa približovať k nejakému pomalšie idúcemu SUV, tuším to bol bavorák, ktorý sa vliekol zhruba asi rýchlosťou poriadne naloženého náklaďáka. Predbehol som ho a  ďaleko pred ním zaradil späť do najpomalejšieho pruhu. Jeho reakcia bola prekvapivo okamžitá – neuveriteľne zrýchlil, dobehol ma, potom predbehol, zaradil sa predo mňa, a následne prudko spomalil. Keďže išiel predo mnou zase pomalšie ako tie náklaďáky, bol som nútený opakovane vykonať ten istý manéver, na čo on spravil to isté. Nevadilo by mi to, ak by držal aspoň moju cestovnú rýchlosť, ale on po každom takomto predbehnutí výrazne spomalil. Začalo mi byť jasné, že proste akosi nemôže zniesť, aby mu nejaký vidlácky črep kazil výhľad!

        Približovali sme sa takto striedavo predbiehajúc k odbočke z diaľnice do Levíc, a tak som sa naposledy rozbehol, predbehol stíhača ako „pozdrav na rozlúčku", a následne som odbočil. Na moje prekvapenie, on tiež! Okrem nás dvoch tam v tom čase iná premávka nebola. Sledoval ma, a presne tak ako to urobil na diaľnici sa ma snažil predbehnúť aj na tejto úzkej ceste. Občas sa priblížil až tesne k môjmu zadnému nárazníku a sem-tam aj zatrúbil. Asi sa cítil ponížený „vidlákom a jeho hrdzavým črepom“ a chcel zjednať nápravu. Cesta však bola nielen úzka, ale aj kľukatá, dlho bez odpočinkového rozšírenia. Okolo bol hustý les, a tak mi neostávala iná možnosť ako šliapnuť na plyn a ísť čo najrýchlejšie.

        Na krátkom rovnom úseku ma dobiehal, ale v zatáčkach som mal s tým mojím menším ľahším autom zjavnú rýchlostnú prevahu. Už-už som ho chcel nechať nech ma predíde, ale akosi stále nebola možnosť. A tak som to napokon v zatáčkach, kde on najviac zaostával, rozfofroval ako sa hovorí na plný plyn. Získal som pred ním taký náskok, až mi zmizol  v spätnom zrkadle z dohľadu. Vtedy som si pred sebou všimol malú nenápadnú odbočku vľavo. Využil som to, pribrzdil a bleskovo odbočil, zastavil, stiahol okno a vypol motor. Tá odbočka bola lesná cesta takmer paralelne s tou hlavnou, a nakoľko Fabiu dokonale kryl  hustý porast, bol som za ním dobre maskovaný.

        Asi za pol minúty som začul, ako sa môj stíhač s revúcim motorom približuje. Preletel okolo mňa ako rozzúrený drak – predpokladám, že mal v očiach hromy-blesky, okolo huby pena, ... Keď sa tak mihol povedľa mojej "skrýši", len ma tak ofúklo! Vedel som, čo chce. Musel predsa stoj čo stoj toho drzáňa s tým jeho črepom  dobehnúť! A predbehnúť!! A pribrzdiť!!!

        Lenže, dobehnutý bol on. Viem si živo predstaviť jeho zúfalstvo, keď mu bolo v tej jeho spupnej zúrivosti jedno ako rýchle sa ženie, alebo že tým riskuje vlastný život. A napokon aj tak predsalen napriek veškerej zúrivej snahe a riziku kolízie alebo vykotenia do jarku to posraté malé autíčko nikdy nedobehol - lebo ho ani dobehnúť nemohol. Nestačil! (Či?)

Tu ma ešte napadá takáto situácia zo života šoférskeho „na krížnych cestách“:

Postarší pán smutne zastavoval pri svojom pokazenom predpotopnom forde. Zastal mu mladík na ferrari, a keďže nevedel chybu motora na veteránovi opraviť, ponúkol sa, že ho odtiahne k najbližšiemu servisu. A tak fordíka lanom zapriahli a vyrazili. Po pár kilometroch mladík zabudol na svojho „spolucestujúceho“ a šliapol na plyn, tak ako tade zvykol jazdiť obvykle. Zúfalý starík v záprahu sa s vyvalenými očami snažil nevyletieť z cesty, ale keďže bola rýchlosť stále väčšia, začal v panike vytrubovať a blikať, dúfajúc, že jeho „ťahač“ spomalí a zastaví.

Mladík vo ferrari ho však neregistroval a upaľoval ďalej svojou obvyklou rýchlosťou. Starčekovi už vtedy naozaj išlo o život, pretože hrozilo, že sa tá jeho rachotina každú chvíľku rozsype.

Takto v tandeme preleteli povedľa policajnej motohliadky. Policajti zdúpneli, a keďže nemali šancu dvojicu delikventov dohoniť, okamžite volali vysielačkou najbližšiu policajnú stanicu:

„Nebudete veriť, čoho sme boli práve svedkami!“

„Niečo nezvyklé?“

„Práve popred nás preletelo ferrari!“

„No a? Ferrari obvykle letí veľmi rýchlo!“

„No áno, ale nebudete veriť tomu, že za ním sa hnal starý ford!“

„No a? Však niektoré veterány idú aj stovkou!“

„Lenže títo okolo nás preleteli stopäťdesiatkou! A ten starý ford ešte aj vytruboval a blikal, aby ho ten ferrari pustil pred seba!“

Steven, Gold Coast / Bratislava.