MUDr. Milan NAGY knihy :)  books

Moja malá veľká spomienka.

        Včera v Bratislavskej nemocnici na Antolskej, kde momentálne leží synovec Ivan, sme debatovali o všetkom možnom, napríklad aj o Kráľovskom Chlmci a ľuďoch stamodtiaľ a z tamtoho obdobia našej už takej vzdialenej mladosti, teda na doby, keď sme tam vospolok žili v rodinnej harmónii, ... Pospomínali sme niektoré budovy v okolí nášho domu, ako aj ich vtedajšie využitie, teda že čo kde bolo, kto kde býval a tak.

        Hneď vedľa nášho domu bola okresná vojenská správa, nad našou záhradou bolo ihrisko, nad ním, už za cestou bol tiež akýsi úrad, v areáli ktorého bol samostatne stojaci malý domček, kde bývali Czábóczkyovci. Tí mali dvoch synov, rovesníkov a kamarátov môjho mladšieho brata Milana.

        Táto spomienka na vzdialenú minulosť spustila celú lavínu ďalších. Jedna z nich je pre mňa skutočne výrazná. Ako sa hovorí, nikdy  nezabudnuteľná.

        Mohol som mať vtedy asi 6 či 7 rokov. Bolo pekné nedeľné doobedie. V každej normálnej rodine v tomto čase obvykle chystali sviatočný nedeľný obed.

        Aj u nás v našej kuchyni sa práve začínalo s prípravou varenia. Vtom sa vo dverách zjavila naša sučka, nemecký vlčiak menom Zorka.  Ešte aj po mnohých rokoch, keď som sa tam vracal už ako dospelý navštíviť miesta mojej mladosti a pospomínať, tak slepý Gerenyi Jancsi, spoznajúc môj hlas, spomínal túto výnimočnú bytosť, tohto krásne urasteného, nádherného psa.

        V tú pamätihodnú nedeľu stála táto naša Zorka v kuchynských dverách a v papuli držala čistú, čerstvo ošklbanú sliepku, akurátne nachystanú na ďalšie spracovanie a šupnutie do varného hrnca.

        Chvíľku na nás pozerala, mierne udivene, ... to čo sa stalo vtedy si pamätám ako keby to bolo včera: Pomaly vošla do kuchyne a opatrne, s citom, položila donesenú sliepočku na náš kuchynský stôl.  Nepoškodená čistá koža, iba štyri malé vpichy jej tesákov ako označenie miesta kde pred chvíľkou držala svoju práve ulovenú a domov donesenú korisť.

        Očakávalo by sa, lebo obvykle to všade tak bývalo, že ak pes niekde ukoristí takúto lahôdku, tak si ju nechá pre seba, roztrhá, zožerie, ... Nie tak naša Zorka. Ona sa chcela podeliť s nami! Aký to krásny, šľachetný skutok od psa!

        Naša mama sliepku vzala a začala sa všetkých susedov vypytovať, komu tento špeciálny, pred chvíľkou donesený úlovok patrí, logicky a zákonite zamietajúc, že by niekto len tak hodil túto vykŕmenú sliepku psovi.

        Asi 200 metrov povyše nášho domu bývala rodina spomínaných Czábóczkých. Mama Rózika pred chvíľou pekne ošklbala sliepku, obarenú predtým horúcou vodou, a položila ju na stôl. Vo chvíli, keď šla vyliať vodu aj s perím na patričné miesto, vkĺzla nikým nevidená Zorka do ich kuchyne a ... sekundička, a sliepočka zmenila majiteľa!

        Bola neuveriteľne inteligentná. Bola mojím najväčším priateľom a ochrancom. Nikto nesmel v jej prítomnosti čo len položiť ruku na moje plece, okamžite zaznelo temné, výhražné zavrčanie.  S kamarátmi sme sa s ňou hrávali na skrývačku: poslali sme ju do búdy, a na signál nás mala začať hľadať. Nikdy sme nemali šancu sa nenájditeľne schovať, vždy každého rýchle takmer okamžite našla.

        Nemala rada cigánov. A toto sa jej stalo osudným. Táto nevraživosť, vlastne neznášanlivosť cigánskeho pachu bola príčinou našej odluky a môjho následného obrovského smútku.

        Z času na čas k nám chodievala žobrať stará cigánka Lujza. Vďaka svojej bohumilej profesii bola známa po celom mestečku. Jedného dňa došla k nášmu plotu, tak ako to robila obvykle, keď tu v nestráženom okamihu Zorka vybehla cez bránku rovno k nej a dotrhala jej veľkú, krinolíne podobnú sukňu. Vzápätí došiel rodičovský ortieľ: Zorka musí preč! Bez môjho vedomia a za mojej neprítomnosti ju otec dal odviezť do vzdialenej obce Boťany ako dar tamojšiemu hájnikovi. Keď som sa to dozvedel, horko som zaplakal, veď mi bola ako sestra, ako rodina, a teraz je preč, to je ako keby mi zomrela, ...

        Ukradomky som napäto načúval našich, kedykoľvek sa o Zorke hovorilo, zbieral som informácie s cieľom dozvedieť sa, kam ju mám ísť hľadať, nájsť, vyslobodiť, ... Neviem, čo som presne plánoval, hádam s ňou niekam ujsť, hocikam, hoc aj do šíreho sveta, ...

        Keď som si už myslel že som to vypátral a že konečne viem kde ju držia, bolo to vraj v mestečku asi 8 kilometrov od nás, odhodlal som sa na šialený kúsok. Pre malého sedemročného chlapca, ktorý musel pedálovať pánsky dospelácky bicykel pod rámom to bola obrovská vzdialenosť!

        V jedno nestrážené poobedie som vzal rodičovský bicykel, vykradol som sa z nášho dvora a vydal som sa na ďalekú preďalekú cestu do Boťian. Bohužiaľ, v Boťanoch som nenašiel po Zorke ani stopu. Vrátil som sa užialený a porazený za tmy domov. Bitka, ktorú som dostal, ma ani zďaleka tak nebolela ako tá neopísateľná bolesť v srdci z definitívnej straty milovanej Zorky. Ostala mi po nej iba táto moja horká, ale krásna spomienka.