MUDr. Milan NAGY knihy :)  books

EXITUS

        Slovko "exitus" pozná každý z nás ako označenie pre zomretie, pre smrť. Exitus však v latine znamená EMIGROVAŤ. Je to jedna z najťažších vecí, ktoré musí dospelý človek v živote niekedy podstúpiť. Aj keď je to iba do susednej krajiny a aj keď je to včera, dnes zajtra, ... hocikedy. V týchto dňoch je to už dosť bežné, a nikoho za to nebude nikto odsudzovať. V každom prípade je to nesmierna psychická záťaž. Napriek tomu sa to nedá príliš prirovnávať k emigrácii, vyvolanej vyhnaním, a teda z donútenia počas totality.

        Vtedy do krajín, zvaných tunajšími bolševíkmi ako “krajiny zahnívajúceho kapitalizmu”, bola emigrácia z mojej domoviny Československa do slobodného sveta ilegálna, súdruhmi považovaná a označovaná za smrteľný hriech. Máloktorá z iných vecí ako práve únik jednotlivcov z vtedajšieho „socialistického raja” ponížila vládcov krajiny viac. Národ bol bez pauzy usmerňovaný a znechucovaný od takého priestupku a myšlienky. “Opustíš ma, nezahyniem... opustíš ma, zahynieš!”. Toto zaklínadlo brnelo aj v mojej hlave. Kto predsalen napriek tomu emigroval, bol označený za zradcu. Socialistická propaganda významne poznačila dušu každého emigranta. Vedel, že “sa dopustil smrteľného hriechu”, a mnohým aj roky znela v hlave ako nejaká ozvena. Každý vtedajší emigrant riskoval nielen neistú budúcnosť, ale aj usekol možnosť návratu. Jeho najbližší, ktorí ostali doma, za to trpeli. Ale to už je, pochopiteľne, iná kapitola.

        Kto to tak ako aj ja a tisíce iných neskúsil, celkom nepochopí duševný stav emigranta. Všetko, čo do času odchodu mal, a to znamená absolútne všetko, čiže rodinu, priateľov, majetok, kultúru, známe milované miesta a veci, obľúbené jedlá, istotu, absolútne všetko zanechal doma. Navždy. Vyletel a vpadol do veľkého neznáma, bez haliera, bez podpory, iba s tým čo mal na chrbte a v hlave, a samozrejme iba a len s nádejou na lepší zajtrajšok. Psychický nápor na každého jedného emigranta bol neuveriteľný. Bola to obrovská skúška života. Mnohým natrvalo poznačila ich život.

        Dostal som výjazdnú doložku do susedného Rakúska na krátku návštevu, a keď už som tam bol, otvoril sa mi celý svet, ten neznámy, tak vehementne osočovaný a opľúvaný v médiách mojej domoviny. Chcel som byť v tých momentoch čo najďalej ako to len bolo možné od Európy plnej chaosu, nešváru, dokonca hrozby nukleárnej vojny. Najlepšia krajina, v ktorú som veril a o ktorej som si myslel, že tam začnem svoj nový život a ktorá mi k tomu aj podala priateľskú ruku, bola na druhej strane sveta, na opačnej pologuli. Tá, podobne ako každá iná normálna krajina, potrebovala mladých vzdelaných ľudí, a preto pre nich otvorila svoje brány.

        Po interview na veľvyslanectve vo Viedni a zdravotnej prehliadke, ako aj po niekoľkých týždňoch čakania na odchod v rakúskom lágri Treiskirchen som konečne dostal letenku. Nastúpil som do lietadla s veľkým klokanom na chvoste so šialene búšiacim srdcom. Nikdy v živote som dovtedy neletel! Práve začalo snežiť, keď sa Boeing 707 rozbehol a vzniesol nad nočnú Viedeň. Mal som obrovský smútok v duši, v očiach slzy, keď som si naplno uvedomil, že už nikdy asi neuvidia rodnú hrudu. Keby som len bol vedel vtedy, že nie asi, ale takmer naozaj už nikdy! ...

        Noc a deň v útrobách oceľového vtáka, a nad ránom po ďalšej noci prúdový klokan po skokoch cez Teherán, Karáčí a Singapúr zosadol v slnečnom Sydney. Tam práve vtedy začínalo leto. Nasledoval ďalší utečenecký láger, štúdium nového jazyka, hľadanie práce. Mal som 26 a nebol som zvyknutý na slobodu, akú mi táto moja nová krajina dopriala. Nebol som pripravený ani na komplikovaný spôsob života v tejto krajine, kde som zrazu musel stáť na vlastných nohách, kde sa zrazu nikto do môjho života nestaral, ...

        Potiaľto som popísal moju emigráciu navlas tak, ako to bolo a ako som ju v jej začiatkoch prežíval a pociťoval. Chcel by som ešte dodať jednu významnú skutočnosť. Celú túto útrapu našich začiatkov so mnou prežívala moja spolucestujúca, snúbenica a neskôr životná partnerka Sonička. Bola mojou psychickou oporou, tak ako som zaiste bol aj ja pre ňu, ale na druhej strane aj enormne zvyšovala pocit zodpovednosti za ňu a za celú našu spoločnú plánovanú budúcnosť na ceste do absolútneho neznáma – mal som to tým pádom prinajmenšom trikrát ťažšie, ako keby som bol zodpovedný len sám za seba, tak ako na tom bola väčšina vtedajších emigrantov. Ale prežili sme, a vôbec nie zle!

        Tu pokračujem s osudom nášho nechvaľne slávneho krajana - únoscu:

        Bol dosť naivný a tým bol aj dobrým terčom pre podvodníkov. Našetril si menšiu sumu a na dlh zakúpil pozemok, tak ako mu poradil nejaký chytrák z realitnej kancelárie. Musel si na to ale požičať a samozrejme splácať aj s úrokmi, na čo však svojou spočiatku ešte slabo platenou prácou nestačil. Banka mu po niekoľkých upozorneniach zhabala pozemok.

        Bol to samotár, a tak sa vyhol aj krajanom, ktorí by ho boli usmernili, a mohol by ťažkostiam, do ktorých sa dostal vlastnou naivitou, predísť. Jeho sen pripraviť peknú jeseň života svojej matke a preniesť ju z rodnej zeme tam k sebe sa rozplynul, keď stratil všetko. Nevidel žiadne východisko z beznádejnej situácie, a tak sa napokon rozhodol pre niečo drastické, tragické.

        Z posledných peňazí, ktoré ešte mal, zakúpil loveckú dýku a strelnú zbraň .22 Armalite, ktorej odpílil časť hlavne. Kúpil si letenku do Alice Springs spoločnosťou Ansett Airlines lietadlom Fokker F27 zo Sydney cez Adelaide. Krátko pred pristátím zašiel na záchod, kde si pripevnil nôž k nohe a poskladal zbraň, ktorú prepašoval v palubnej batožine. Takto pripravený nariadil obom letuškám, aby šli s ním do pilotnej kabíny, kde sa potom domáhal zmeny trasy letu do centra kontinentu a dosť naivne aj padáka, hroziac pilotovi a navigátorovi odistenou zbraňou.

        Pilot ho prehovoril tvrdiac, že nemajú ani dosť paliva ani žiaden padák, a že bude lepšie pristáť v Alice Springs. Súhlasil. Po pristátí lietadlo zaparkovalo na odľahlom mieste pri hangároch, a polícia s ním začala vysielačkou vyjednávať. Domáhal sa malého lietadla a padáku, s čím polícia súhlasila. On zase súhlasil s prepustením 22 cestujúcich z 28, ale ponechal si okrem iných aj letušku Kaye Goreham ako kryt a zábezpeku pred prípadnou streľbou polície.

        Letecký inštruktor z Alice Springs menom Ossie Watts sa ponúkol, že bude pilotovať šesťmiestnu Cessnu. Policajti mu dali aj ručnú zbraň. Policajt Paul Sandeman sa vydával za navigátora, a niekoľko policajtov sa ukrylo v blízkosti hangára. Cessna sa priblížila na 10 metrov od Fokkera.

        Únosca a Kaye zostúpili schodmi na letištnú plochu. Pilot Fokkera mu kvôli ochrane zvyšných cestujúcich znemožnil návrat zamknutím dvier. Sandeman sa ho okamžite snažil odzbrojiť, ale bol zasiahnutý do ruky a aj do brucha. Keď sa snažil ujsť z blízkosti únoscu, bol ešte strelený do pravého ramena a ľavej ruky. Watts a polícia vyzývali únoscu, aby sa vzdal. Začali strieľať do vzduchu. Bezradný únosca nechal nezranenú letušku tam a ušiel, schovajúc sa za hrbolec pri rozbehovej dráhe.

        Chvíľu naberal dych, no neskôr dal signál, ako keby sa chcel vzdať. Sotva sa však začali k nemu policajti približovať aby ho zajali, začal znova strieľať. Polícia paľbu opätovala a zranila ho. Uvedomil si, že to je koniec, a rozhodol sa vziať si život. Priložil hlaveň pod bradu a stlačil spúšť. Zomrel o pár hodín neskôr v nemocnici na zranenie hlavy, nezlučiteľné so životom.

        Toto bol vôbec prvý pokus o únos lietadla v Austrálii.  Totožnosť únoscu bola pre Austrálske publikum mystériom, a tak ho médiá nazvali Mr. Brown. Tým, že bol samotár, zrejme nikomu nechýbal. Nakoľko vtedy ešte neboli počítače ani žiadne DNA testy, trvalo ďalších asi osem mesiacov, kým zistili jeho identitu. Únoscom lietadla bol Miroslav Hrabinec, prisťahovalec z Československa. Exulant, podstúpiaci skutočný, v danom prípade hanebný exitus!