MUDr. Milan NAGY knihy :)  books

"Brazília? Nie, ďakujem. Raz stačilo!"

BRAZÍLIA

        Po dvoch mesiacoch putovania po Argentíne, Chile, Peru a Bolívii som sa dostal na východ juhoamerického kontinentu. So skupinou „gringos“ sme z Bolívie dorazili autobusom na hranicu s Brazíliou, kde som si prvý krát začal uvedomovať, že toto už asi nebude prechádzka ružovým sadom, pretože hneď po odbavení pasových formalít na bolívijskej a brazílskej hranici nás čakala akási „privítacia komisia", zložená z jedného civilistu a dvoch uniformovaných policajtov.

        Civilista, ktorý mal na košeli pekný odznak s číslom a v ruke bloček s príjemkou, chcel od každého z nás 5 amerických dolárov. Zaprotestovali sme s poznámkou, že sa budeme sťažovať na veľvyslanectve, ale s ním to ani nehlo a kľudne strpel, aby sme si opísali to jeho číslo. Každý nacáloval, ale ja som mu otvoril a ukázal peňaženku s tým, že mám iba jeden dolár. To je vraj OK, vzal mi ho, a dal dokonca aj príjemku. Svitlo mi, že ide o skupinku chytrákov, ktorí tu "doja" gringov. Bolo nás asi 15 autobusom vytrasených unavených Švajčiarov, Nemcov, Američanov a nás Australčanov, takže pre tých darebákov to bol celkom pekný a ľahučký zárobok.

        Do hraničného mesta Currumby nás doviezol rozhrkaný autobus. Nebudem sa tu zmieňovať o krajine ako takej, len jedno moje konštatovanie: do Brazílie by som sa už vrátiť nikdy nechcel. Zločin a nebezpečie tam číhaju na cestujúceho skoro všade, je ho cítiť na každom kroku.

        Plecniaky sme si ešte v Peru dali do sisalového vaku, cez diery prestrčili opraty, a keď sme museli na autobus medzi domácich, pomykávali sme nimi zboka nabok, aby útočník nemal šancu siahať na stacionárny terč. Nie vždy to však pomohlo, lebo občas rozrezali spodok batoha, vysypaný obsah schmatli a utiekli.

        Cestovať po týchto oblastiach osamotene nikomu neradím! Boli sme štyria, dvaja Austrálčania a dvaja Švajčiari, blízko centra Sao Paulo, kam sme neskoro večer dorazili k skupine hotelov v malej, dobre osvetlenej uličke. Ja a jeden z nás štyroch sme ostali na chodníku pri vchode hotela pri batohoch, dvaja ďalší išli zabezpečiť nejaký solídny nocľah. V tom momente začali okolo nás ako žraloky krúžiť podivné indivíduá. Uvedomili sme si, že za chvíľu asi prídeme o všetko!

        V poslednom momente, keď nás z troch strán obstáli ôsmi a chystali sa zaútočiť, sa stalo niečo, čo vídavať v hollywoodskych akčných filmoch: zakvílili policajné sirény, zapišťali brzdy, a pristálo 5 (päť!) policajných áut, z ktorých vyskákali kukláči s odistenými zbraňami. Celú bandu prirazili tvárami k stene, prehmatali, dvoch zbalili, a zbytok rozohnali. Na nás sa iba bez slova podívali, naskočili do áut a zmizli. Celá akcia trvala asi minútu, ale nami otriasla dokonale! Uvedomili sme si, že aj policajti musia na akcie vyrážať vo väčšom počte, jeden či dvaja nemajú šancu.

        Brazília je pre cestovateľa životu nebezpečná. Drastická dispenzia verejného poriadku hovorí sama za seba.

        Mladej Írke sa stalo, že ju prepadol chlapčisko a odtrhol jej z krku vrecúško s cennosťami. Jej krik upútal pozornosť ozbrojeného strážnika spred vchodu banky, ktorý jednoducho vytiahol pištoľ a utekajúceho mladíka strelil medzi lopatky. Do smrti si bude Írka vyčítať, že zapríčinila smrť neznámeho mladého chlapca.

        Iný cestovateľ sa prebral v nemocnici s odborne zašitým rezom na drieku a s ukrutnými bolesťami chrbta. Spomenul si už iba na pivo vypité v kantíne, ktorým ho omámili. K životu sa prebral až v priekope, bez všetkého čo so sebou mal, ale hlavne - bez obličky!

        Nebezpečné sú však aj oficiálne inštitúcie. Istá turistka dostala zápal slepého čreva a musela do nemocnice, kde ju operovali. Keď sa prebrala, lekár ju informoval, že jej vybral aj vaječníky, lebo sa mu zdalo, že neboli v poriadku!

        Počuli sme o veľmi zlých skúsenostiach iných cestovateľov. Brazílski "bandoleros" olúpili napríklad aj dvoch urastených austrálskych policajtov, tráviacich svoju dovolenku poznávaním prírodných krás Brazílie, pričom obkľúčení šiestimi lotrami prišli v malej uličke o všetky svoje veci.

        Stali sa aj "komické" orabovania. Istého Angličana s batohom predierajúceho sa cez otáčaciu rampu pri východe z letiska zablokovali štyria chlapi, jeden mu pichol do zadku šalátovú vidličku, batoh mu z remeňov odsekli a zmizli v dave.

        Brazília je obrovská. Je jediná portugalsky hovoriaca krajina Južnej Ameriky. Prečo? Ktosi napísal, že Portugalci dobyli tento kontinent nie zbraňami ako Španieli, ale - pohlavnými orgánmi. Keď Španieli objavili Nový Svet, vyšli s klauzulou, podľa ktorej Portugalci, ich objaviteľskí rivali, nemali právo na nijaké novoobjavené územia západne od 50 stupňového poludníka. A to urobili chybu. Portugalský moreplavec Alvarez Cabral v roku 1560 sa ani tak ďaleko na západ plaviť nemusel: v blízkosti 35 stupňového poludníka objavil nový kontinent – Južnú Ameriku. Potom sa už stačilo len dosť rýchlo množiť, na čo sú Brazílci "špecialisti", a neskôr zabrať obrovské portugalsky hovoriace územie, ktorým je dnes Brazília, a Španielom nechať okolité krajiny. A tak je teraz portugalčina, aj vďaka ich hormónom, po angličtine a španielčine tretím najužívanejším jazykom západného sveta.

        Cestovateľ si tam nemôže byť istý ničím. Musí byť neustále v strehu, nesmie mať na sebe nič cenného ani nič nápadného, čo by mohlo lákať útočníkov. Tí vedia byť suroví, strhnú hodinky z rúk, retiazku z krku, či náušnice z uší, a to aj s kožou! Môj spoluvandrovník bol na ulici obraný o troje hodín!

        Napriek tomu, že som o týchto úskaliach vedel a dával som si sakramentský pozor, predsa som bol olúpený, a to raz na ulici o šek na 50 amerických dolárov, a druhý krát o hodnotné suveníry a koženú bundu z ruksaku. Šek som síce dal ihneď telefonicky zrušiť a hodnotu olúpených vecí z ruksaku mi nahradila poisťovňa, ale ten zhon okolo toho, policajné výsluchy a potvrdenia, to napätie, stres a zlý pocit, keď je človek olúpený, to nikomu nikto neuhradí. Preto buďte maximálne opatrní pri výbere vašich poznávacích destinácií. Opatrnosti nie je v takýchto končinách sveta nikdy dosť.

PS:

28. novembra 2005