MUDr. Milan NAGY knihy :) books
|
Franto Ako čatára absolventa si ma vyžiadalo učilište v Novom Meste nad Váhom učiť budúcich dôstojníkov matematiku. „Žluťáci“ pomenovaní podľa žltých insígnií boli budúci dôstojníci z povolania. Na tom učilišti po úplnom stredoškolskom vyučení maturovali, a my učitelia-absíci sme ich učili. O nás učiteľov sa starala armáda priam vzorne. Na izbe sme bývali štyria - ja matikár, nemčinár, angličtinár a politruk(*). Ani 'kantínu', teda jedáleň, sme nemali v kasárňach, ale mimo cez ulicu v miestnej reštaurácii, tak ako aj všetci ostatní dôstojníci. Mali sme raňajkové, obedové a večerové lístky. (*politruk = z ruského "političeskyj rukovodíťeľ", čiže ´ten čo vodí iných za ručičku´ = po našom „súdruh politický bolševický vymývač mozgov“.) Najviac som sa tam skamarátil s angličtinárom Františkom Jehlíkom z Železnej Rudy. Hral na gitare, bol anglofil, a mal tak ako ja rád Beatles. Aj navštívil Anglicko, a dával po večeroch po meste prednášky o svojich skúsenostiach a zážitkoch z onoho sveta, kam sa našinec mohol na vlastné oči pozrieť len zriedkakedy. Škoda, že som o angličtinu mal vtedy iba povrchný záujem, bol by som sa mohol už vtedy tomuto skvelému jazyku oveľa viacej priučiť.
Po vojenčine sme sa rozlúčili. Každý pošiel svojou cestou a na pekné chvíle vojenčiny sme už iba spomínali. Roky šli, ... 21. augusta 1968 prišla do našej vlasti invázia ruských vojsk, nasledovala hromadná emigrácia slobodomilných, ... Naše spomienky bledli, občas trochu ožili, ... Ako napríklad dnes mi ožíva spomienka na udalosť pred vchodom na austrálsku ambasádu vo Viedni na jeseň roku 1968, kde som zbadal môjho študenta-žluťáka. Keď som ho prísne oslovil: „Soudruhu vojíne! Co tady děláte! Nestyďíte sa takhle hanebně zradit svou milovanou socialistckou vlast?!“ Zháčil sa, ale po chvíľke vyblafol: „...a co vy?!“...a vybuchli sme do hurónskeho rehotu!
Po mnohých rokoch prichádzali ďalšie a ďalšie občas znovu oprašované a občas aj oprášené spomienky. Ako napríklad tá, keď ma moja sestra po rokoch v austrálskej emigrácii informovala, že ma práve povýšili na poručíka ... hm... pekný „poriadok“ vo vtedajšej štátnej správe, len čo je pravda, keď v armáde povyšujú dávno emigrovaného! Ešte mohli pripojiť aj že „in memoriam et honoris causa!“ Občas sa niektorí smelší „zradní emigranti“ odvážili navštíviť starú vlasť, ale to už až tak po mnohých rokoch, 20-tich a viac. Každému takémuto odvážlivcovi hrozilo, že ho zatknú za ilegálne opustenie vlasti ... No a potom, po predsalen šťastnom návrate späť do Austrálie, vyprávali na párty svoje zážitky dopĺňané obrázkami, videami, ... Jedna naša priateľka, tiež učiteľka Mirka, navštívila v tom období svoju rodnú sestru v Pardubiciach. Po návrate nám jeden večer premietala zábery zo školy, kde kedysi pred emigráciou učila. Nakoľko tam ešte stále mala sem-tam nejakých tých bývalých kolegov, umožnili jej, aby tam ako externistka odučila jednu hodinu angličtiny. Svoju návštevu na bývalej škole natáčala samozrejme aj kamerou. Mala tam na tom zázname aj niekoľko krátkych záberov z chodby gympla počas prestávky, presunu žiakov, učiteľov, ... Zrazu sa tam mihla jedna tvár, ktorá 'zatriasla' mojou pamäťou: okuliare, fúzy, brada, ... poprosil som ju prehrať tie dve-tri sekundy znova a pýtam sa jej, čo ten pán tam učí. Ona že je šéfom katedry angličtiny. Že by som bol na stope?! Odpoveď na ďalšiu otázku moje tušenie zaklincovala: A nevolá sa náhodou ten pán František Jehlík? Mirka prekvapene prikývla. Takže ani dekády, ani vek, ani brada s fúzami Frantu neschovali, nezamaskovali. Kto by čakal, že zo Železnej Rudy na Šumave sa objaví úplne náhodne zachytený na dvoch-troch sekundách videa v Parubiciach?! Potom už fičal môj e-mail direktorovi na pardubický gympel, no a samozrejme následné obrovské Frantovo prekvapenie - odvtedy sme v mailovom styku. Franto tam učí angličtinu, ale doučuje záujemcov o znalosť tohto jazyka i mimo školu, po večeroch a po víkendoch. Raz ma poprosil prichýliť na pár týždňov svojich dvoch bývalých študentov, biznismenov Zdenka a Libora, ktorí zakrátko ku mne aj dokvitli. Zapísali sa a navštevovali neďalekú jazykovú školu, ktorej direktor bol mojim známym. Chodili tam mladí študenti z celého sveta, ale tí moji dvaja najdúsi boli asi najstarší, akých tam kedy mali. V prvý školský deň som ich šiel predstaviť ich učiteľke. Prikázal som im, aby sa trochu prikrčili, zmenšili, a viedol som ich za ruky ako moje deti ... Naučil som ich predtým dobrý austrálsky vtip o Čechoch. Prikázal som im, aby ho na úvod povedali svojej učiteľke. Ten vtip znie takto: (otázka:) „Prečo by nemali byť zastrelení pod sprchou Zdenek a Libor?" (odpoveď:) „Lebo nikto nemá rád deravý Wet Check!" Vtip je v slovku Wet Check. Tu v Australii je to značka kondómov. Wet je mokrý, check kontrola, čiže „mokrá kontrola“. Ale keďže ten check (ček) znie ako Čech (ček), tak to napokon vyznelo tak, že „nikto nemá rád mokrých čechov s dierou v hlave“, tak ako "ani ten kondóm s dierkou!". Pani učiteľka ich so smiechom capla knihou po hlavách a bežala do zborovne, odkiaľ sa o chvíľu ozval rehot ostatných učiteľov, ... Boli u mňa mesiac. Tak si to tu zamilovali, že si to neskôr ešte raz zopakovali. Zašiel som s nimi aj na Nový Zéland. Zdenek sa vrátil sám ešte aj tretíkrát. Zaletel som si s ním aj na sever do Cairns podívať sa pod hladinu oceánu na nádherné korále, ryby, všakové morské potvory, ...
Aj ja som raz zašiel do Pardubíc, navštívil som Frantu, a bolo to fakt krásne stretnutie, plné príjemných emócií, ... mal som tam veľmi pekné zážitky. Pár dní som pobudol aj na Zdenkovej chatke v Týnci nad Labem, ktorú má komfortne vybavenú všetkým na relax potrebným, napríklad aj bazénom, ... leteli sme spolu teplovzdušným balónom - úžasný zážitok!, ... pilotoval som privátnu Cessnu okolo Ještěda, ... na potlachu v Suchdole v južných Čechách s jeho veľkým okruhom priateľov som sa zúčastnil aj tej ich „super-spartakiády“ - kúpil som si pre tú príležitosť červené trenírky, biele tričko, cvičky, zacvičil si s nimi, ...
PS: Mgr. František Jehlík, Pardubice František Jehlík Pozabudnutý príbeh pardubického odbojára Motto (poďakovanie za prianie k sobášu Ruženy a Františka Jehlíkových, júl 1939, Pardubice): „Kto sa naozaj nesebecky milujú, nič na svete nerozlúči – žiadna búrka, žiadne jej besnenie a žiadna vzdialenosť... Lebo aj nesmierny priestor medzi nebom a zemou je možné preklenúť tam, kde silné ako smrť je milovanie.“ V nasledujúcom príspevku chcem uviesť niekoľko osudových faktov a (čiastočne sprostredkovaných) spomienok na svojho otca a jeho blízkych, ale tiež pripomenúť súčasné premeny vzťahov našej spoločnosti k odkazu vojnových obetí. Ešte nedávno som pôsobil ako vysokoškolský učiteľ angličtiny a zakladajúci riaditeľ Ústavu cudzích jazykov na pardubickej univerzite, dnes som tajomníkom OV ČSBS Pardubice. Keď som v roku 2007 skončil s vyučovaním, povedal som si, že musím pre svoje sestry a bratov odbojárov niečo urobiť. Cítim úprimnú vďačnosť voči tým, ktorí za slobodu položili svoje životy. Chcem sa venovať ľuďom, ktorí sú dnešnou spoločnosťou viac-menej odpisovaní. Zaslúžia si našu pozornosť a podporu, kým na to ešte máme silu a odvahu. Rodičia Nenápadná plechová krabička skrýva množstvo listov, písomností a fotografií. Je to pre mňa jediná pamiatka na otecka Františka, ktorého popravili nacisti v pankráckej väznici. Mamička Ružena bola po vojne členkou zväzu bojovníkov od jeho začiatku. Pracovala ako matrikárka v Bešinoch pri Klatoch, z tohto kraja aj pochádzala. Jej rodina bola chudobná a ona sama bola najmladšia z desiatich detí. Vďaka svojej najstaršej sestre Anne sa dostala do Pardubíc, kde v roku 1930 nastúpila do obchodnej školy. Tam sa zoznámila s Františkom Jehlíkom. Jeho otec, teda môj starý otec Antonín Jehlík, pochádzal zo Bzenca a bol dodávateľom vína pre grófa Auersperka na zámku v Slatiňanoch. Ten ho za odmenu pozýval na hony na svoje panstvo, a tak sa Anton zoznámil s Annou Vaňurovou, ktorá tam bola komornou. V roku 1915 sa s ňou oženil a odviedol si ju domov na Moravu. Čoskoro po narodení syna Františka však zomrel. S trojročnou sirotou sa Anna vrátila do Pardubíc, kde si zarábala na živobytie prácou v továrni. František tiež študoval na onej obchodnej škole, potom sa stal príručím vo firme Writta a potom nastúpil ako vedúci obchodu vo firme Koten, ktorá sa zaoberala elektronikou a predajom rozhlasových prijímačov. Mamička Ružena sa tam potom uplatnila ako administratívna pracovníčka.“ Začiatok tragédie Môj otec mal zo svojej funkcie vedúceho obchodu povinnosť odstraňovať z rozhlasových prijímačov krátkovlnné cievky, tzv. čerčilky, ako sa im za okupácie hovorilo. Namiesto likvidácie ich však dodával ľuďom, o ktorých si myslel, že sú dôveryhodní. Svoju úlohu v tragédii zohral aj známy hotel Veselka. Tam sa údajne niektorý z opitých hostí chvastal, že môže počúvať Londýn, kedykoľvek sa mu zachce, že má od Jehlíka čerčilky. Zrejme tam medzi hosťami sedel konfident, častými štamgastami boli aj gestapáci... Zatknutie prebehlo 4. októbra 1943 večer. Pre otca prišlo gestapo do Továrenskej ulice 1919, kde rodina bývala. On však nebol doma, gestapu otvoril sused, istý pán Plachý, ktorý im povedal, že 'Fanek je asi u Kotena'. Namiesto toho, aby sa pokúsil otca nejako varovať, šiel spať. Ani u Kotenov však gestapáci hľadaného nenašli, pretože sa medzitým vracal domov na bicykli inou cestou. Vrátili sa teda do Továrenskej ulice, kde ho nič netušiaceho zatkli. Úvahy, či sa ešte mohol zachrániť, sú dnes zbytočné, aj keď pred domom stálo jeho auto a rodina - manželka Ružena s ročným Františkom - bola vtedy ešte na Šumave u jej rodičov. Po prvých výsluchoch v Pardubiciach bol otec prevezený do Prahy. Mamička sa dozvedela, ktorým vlakom eskorta pôjde, a tak ho videla na stanici v putách. Išla v tom vlaku tiež, aj keď pochopiteľne v inom vagóne. Keď dnes sám idem po onej trati, vnímam tú cestu trochu inak...“ Z obžalovacieho spisu Praha 4. XI. 1943. Mimoriadnemu súdu pri nemeckom zem. trestnom súde: Obžalovávam protekt. príslušníkov:… 3. Ihlíka Františka, obch. vedúci, nar. 20. 1. 1919 v Pisenci pri Uh. Hradišti, ženatý, rím.-katol., bytom Pardubice, Továrenské 1919, podľa vlastných údajov netrestaný, v zaisťovacej väzbe od 4. X. 1943, vo vyšetrovacej väzbe nem. trest. väzenia v Pardubiciach od 23. X. 1943 na základe zatykača nem. súdu v Pardubiciach z 23. X. 1943 …že v Pardubiciach od začiatku vojny až do ich zatknutia: A. úmyselne odpočúvali zahraničný rozhlas, B. obžalovaní 1, 3, 4, napriek tomu ešte rozširovali štvavé správy, C. obžalovaní 1 a 3-6 mali trpezlivosť znovu obnoviť zariadenie na príjem krátkych vĺn a Dr. Karol Jičínský sa o toto tiež pokúsil, pri čom obžalovaní Jehlík a Končel zároveň tým podnikali sabotáže... Všetci obžalovaní mimo obžalovaného Jána Trnka sa priznali. Jehlík a Končel chceli propagáciou a dobytím náhradných krátkovlnných prijímačov rušiť verejný život, Jehlík zneužil naviac postavenie vedúceho obchodu rádiofirmy. Podpísaný: Dr. Ludwig Svedectvo súčasníka, pankráckeho bachara - vlastenca: 29. januára 1944, sobota. Tak včera mi zas popravili niekoľko priateľov, medzi nimi dobrého chlapca Fanka Jehlíka a potom celú Vališovu partiu. Chudák Jehlík, nepomyslel si, že jeho predvčerajšie ‚škrabky‘ domov a mne boli posledné… Bol v jednej cele s Quido Mannom, dnes mi Quido poslal jeho fotografiu a potom vzácnu ‚škrabku‘, ktorú písal pre ich celu na rozlúčku niekoľko hodín pred popravou – v prípravnej cele. Neviem, ako sa ‚škrabka‘ mohla dostať von, ale zrejme ho smel ešte niekto naposledy navštíviť v prípravnej cele. So zbožnou úctou opisujem túto relikviu: Praha, cela smrti 28. I. 1944 15h Milý Nondo, Quido, Mokošíne a celo 34! Posielam Vám posledný pozdrav, takmer z onoho sveta. Buďte zdraví a Boh Vám dopraj zase slnko v srdci a na oblohe. Zariaďte prosím, čo môžete pre moju drahú Ruženku a pošli jej Nondo vreckovku, lepšie osobne odovzdaj. Bozkáva Vás všetkých Váš Franta. Ako jednoduchými a pritom toľko hovoriacimi slovami lúči sa František Jehlík so svojimi kamarátmi – iba hodinu pred popravou. Je to vzácna ‚škrabka‘ od vzácneho človeka. Tak už nikdy sa neskloníš nad rádiovým prístrojom, ktorý sa Ti stal osudným. (Karel Rameš, Žalujem - Pankrácka kalvária, Orbis Praha 1946, str. 415-417) Pozdravy z cely č. 34 Jediným spojením s rodinou, priateľmi a príbuznými boli listy z väzenia (‚škrabky‘), ktorých je v plechovej krabici celý rad. Koľko bolesti nacistická okupácia priniesla, možno len ťažko vypovedať... Drahá mamička! 26. I. 1944. Srdečne Ťa zdravím z Prahy a posielam Ti mnoho spomienok a bozkov. Mám teraz čas, ale nie prostriedky, aby som spísal, koľko sme spolu prežili dobra i zla, krásy i sklamanie, koľko osôb hralo s nami ako s bábkami náš životný román, a ako sme podliehali ako trstina vo vetre ich vplyvom. Život nám doprial len málo samostatne riadiť opraty, a až teraz vidím, ako by bolo nutné zmeniť v smrti naše duše a letieť žitím voľnejšie a krajšie. Mám Ťa hlboko v duši a v srdci a prosím preto, aby si prehliadla naše nedostatky a odpustila mi, keď snáď niekedy moje konanie nebolo podľa Tvojich predstáv – synovskej. Spomínam na Teba a na Tvoju kuchynku stále a posielam Ti, drahá mamička, denne pozdrav a bozk na dobrú noc a šťastný nový deň. Zatiaľ dôveruj so mnou, že sám milý Boh dopraje nám stretnutie. Tvoj Fanek. Jemný list, tak úprimný, čistý ako studnička, chlapsky mužný a pri tom detsky oddaný. Jehlík je určite jeden z tých najkrajších charakterov, ktoré hostí oddelenie IIa. Z listov manželke: December 1943: "Nebuď smutná a preži s mojím chrobáčikom radostné Vianoce. Nesmieš ho rozplakať, ale naopak potešiť a rozveseliť a pekne sa vyfoťte pri stromčeku a pošlite mi obrázok. Nerob si zbytočné starosti a ver so mnou v skoré stretnutie." "Môj malinký zlatý Faneček. Posielam ti po mamičke mnoho pusiniek. Popros nech ti ustrojí strieborný stromček a dá ti od Ježiška papučky a kabát. Moc mamičku nehnevaj a pekne papaj a spinkaj, ako Janinka a chrobáčiky. Až sa z Prahy vrátim. budeme hrať bábkové divadlo a potom na jeseň púšťať film a draka. Nech ťa mamička vozí na saniach k p. Bažantovi a do Svietkova. otec. Najdrahšia Ruženka, pekne to pánovi synovi prelož, nech tomu rozumie. Bozkáva Ťa a hlavičku hladí Tvoj Fanek.“ „Moja drahá. Ďakujem Ti, že tak statočne nesieš svoje starosti, staráš sa o nášho malého Fanečka. O mňa nemaj obáv, dokážem si všetko zariadiť a veselá myseľ ma nikdy neopustí, keď nemusím mať o Vás dvoch starostí. Ver, že Boh nám po tomto duševnom utrpení dopraje tým radostnejšie ďalšie spolužitie v mieri a láske. Vidím teraz jasnejšie ako predtým, čo je pre mňa za šťastie, že práve Teba mi Pánboh dal za ženu. Buď pokojná a trpezlivo čakaj na môj skorý návrat. Bozkáva ťa a Fanček a Váš otec.“ Z listov je zrejmé, že aj napriek zlej skutočnosti si otec zachovával nádej na šťastný koniec a milovanú manželku utešoval draho vykúpeným optimizmom. Bohužiaľ, 28. januára 1944 o 16:42 bol František Jehlík popravený. František Mamička otca dvakrát na Pankráci navštívila. Druhýkrát ho už nevidela, mohla mu iba poslať jedlo. V Pardubiciach sa stretla len so strachom okolia, tak sa rozhodla presťahovať k svojim blízkym do Bešin na Šumave. Tam boli 5. mája 1945 oslobodení 3. americkou armádou generála Pattona. Na jedného z vojakov zostala doma adresa, a keď som na ňu napísal v roku 1957, keď som začal s angličtinou, ozvala sa z amerického Oregonu dcéra onoho dôstojníka. Kontakt potom umožnil výmenu pohľadníc, listov a drobných darčekov, ako napríklad českého skla či nôt pre dixieland. A dokonca presne päťdesiat rokov po vojne, už po revolúcii, sa syn Ctirad s mamičkou Ruženou v čase jeho pracovnej stáže v USA zišli s oným americkým dôstojníkom a jeho rodinou v ich dome uprostred ovocných plantáží pod horou Mount Hood. Jednou z mojich veľkých lások sa stala hudba. Celé Pošumavie po vojne, v čase môjho detstva, znelo ľudovou muzikou. V Bešinoch, kam som chodil do 1. až 5. triedy, som našiel po oteckovi malú červenú perleťovú heligónku a naučil sa na ňu sám hrať. V 6. triede, to už bolo na ZŠ v Lipovej v Jeseníkoch, som hral na školskej besiedke tak, že na otázky spolužiakov som odpovedal pesničkami. Ešte jedna dávna spomienka sa púta k onej heligónke: bolo to na stanici v Lichkove. Cestou z Moskvy tam zastavil náš vládny vlak. Medzi delegáciou, ktorá na chvíľu vystúpila na perón, bol aj vtedajší prezident Antonín Zápotocký. Keď ma uvidel s harmonikou na lavičke, kde som tiež čakal na svoj vlak, s úsmevom si ju vypožičal a udivenému publiku zahral a zaspieval Cestičku k Mayrovke... S rokmi sa však hudobný vkus mení, a tak koncom 50. rokov na jesenickom gymnáziu mi učaroval dixieland a banjo, a potom na olomouckej Filozofickej fakulte, po prvej návšteve Británie, aj beatlemánia a gitara v študentskom orchestri. Ostatne aj obaja moji synovia sú hudobníci, Ctirad - zdatný klarinetista folklórneho súboru Karmazín - a druhý, František, vyštudoval hru na fagot na konzervatóriu. Pamiatka na otecka Otecko bol určite statočný človek, na súde nikoho neosočil, aj keď jeho obhajca ex offo mamičke oznamoval, že niektorí obžalovaní ho tam kompromitujú. Keď dostal trest smrti, vraj si jeden kľakol na kolená a odprosoval ho. Iste to boli tragické scény, na obnovu procesu by však vraj bolo potrebných jeden milión korún, ktorý sme samozrejme nemali. Ako som vyrastal, prežíval som uvedené skutočnosti len tak vnútorne, sprostredkovane. Matne si spomínam, že som bol tesne po vojne s mamičkou na Pankráci. Vtedy som tomu všetkému nerozumel, ale pamätám si na akési drevené debny a gilotínu. Dlho som sa s tým nikomu nezveroval, prišli iné zážitky detstva a dospievania. Ku všetkým tým dokumentom z vojny som sa dostal až potom, keď som absolvoval vysokú školu a založil rodinu. Potom u človeka obvykle vzrastá aj záujem o jeho korene. Mamička po celý čas môjho detstva zostala sama. Po oteckovi zostala len tá škatuľa s písomnosťami a albumy plné fotografií. Nie je ani hrob, aj keď vtedy prišla faktúra za hrobové miesto kdesi v Prahe. Otec dostal Čs. vojnový kríž 1939 in memoriam a rad ďalších vyznamenaní. Súčasnosť Dnes teda pôsobím ako tajomník OV ČSBS v Pardubiciach. Jeho členovia sa starajú o zhruba 80 sestier a bratov, zaisťujú akcie k jednotlivým výročiam, návštevy pietnych miest a kladenie vencov, organizujú zájazdy, styk s mládežou a s družobnými miestami, ako sú Brasy alebo Valašské Klobúky. Napriek tomu si často posťažujú: „Občas sa organizujú pietne dni s príhovormi, sú pokladené vence, zaznie hudba, ale inak je spoločnosť zaťažená celkom inými starosťami. športových úspechoch. Okrem naozaj veľkolepých akcií, ako sú dni Lidíc či Ležiakov, v provinčných miestach sa zíde len desať, pätnásť ľudí pri pamätníku oslobodenia. V tomto sme pesimisti. sa, že dnes už ani tí učitelia pri všetkom odhodlaní nemajú silu či zručnosť s tým niečo urobiť aj minimálna ochota druhej strany. Pre túto sejbu je školské prostredie veľmi neúrodné. Ale nechajme zovšeobecňovanie, rovnako vždy v jeho interpretácii preváži subjektívny pocit daný jedinečnou skúsenosťou. Iný človek s inými zážitkami môže to isté hodnotiť diametrálne odlišne. Chcel som tu len pripomenúť osud jedného človeka a jeho blízkych, osud jedinečný, avšak v obmenách tisíckrát prežívaný. Vlastne iba čriepok obrazu osudov, ktorým čierny rámec vojny zdôraznil tragické kontúry. Desiderata (to, čo je žiadúce) Drobný úryvok zo „zbožného priania“, vytesaného v 16. storočí na stenu kaplnky v Baltimore, nás tak môže vrátiť od konca nášho príbehu späť k jeho začiatku.. „Vycvič sa v opatrnosti, svet je plný klamu, nenechaj sa ale zaslepiť - stále platí cnosť: mnoho ľudí chráni ideály a snaží sa o ich uskutočnenie, a život je plný drobných hrdinstiev. Buď sám sebou. Nepredstieraj náklonnosť, ale tiež nebuď cynický k láske, lebo láska tvárou v tvár všednosti je jediná, ktorá je večná ako tráva...“
|
... ale to sú všetko už iné kapitoly spomienok so super príbehmi ... možno to ešte dakedy dám aj na papier, možno aj zavesím sem na web, ...
