MUDr. Milan NAGY knihy :)  books

Franto

        Ako čatára absolventa si ma vyžiadalo učilište v Novom Meste nad Váhom učiť budúcich dôstojníkov matematiku. „Žluťáci“  pomenovaní podľa žltých insígnií boli budúci dôstojníci z povolania. Na tom učilišti po úplnom stredoškolskom vyučení maturovali, a my učitelia-absíci sme ich učili.

        O nás učiteľov sa starala armáda priam vzorne. Na izbe sme bývali štyria - ja matikár, nemčinár, angličtinár a politruk^(*). Ani 'kantínu', teda jedáleň, sme nemali v kasárňach, ale mimo cez ulicu v miestnej reštaurácii, tak ako aj všetci ostatní dôstojníci. Mali sme raňajkové, obedové a večerové lístky.

(*politruk = z ruského "političeskyj rukovodíťeľ", čiže ´ten čo vodí iných za ručičku´ = po našom „súdruh politický bolševický vymývač mozgov“.)

        Najviac som sa tam skamarátil s angličtinárom Františkom Jehlíkom z Železnej Rudy. Hral na gitare, bol anglofil, a mal tak ako ja rád Beatles. Aj navštívil Anglicko, a dával po večeroch po meste prednášky o svojich skúsenostiach a zážitkoch z onoho sveta, kam sa našinec mohol na vlastné oči pozrieť len zriedkakedy. Škoda, že som o angličtinu mal vtedy iba povrchný záujem, bol by som sa mohol už vtedy tomuto skvelému jazyku oveľa viacej priučiť.

        Po vojenčine sme sa rozlúčili. Každý pošiel svojou cestou a na pekné chvíle vojenčiny sme už iba spomínali. Roky šli, ... 21. augusta 1968 prišla do našej vlasti invázia ruských vojsk, nasledovala hromadná emigrácia slobodomilných, ... Naše spomienky bledli, občas trochu ožili, ... Ako napríklad dnes mi ožíva spomienka na udalosť pred vchodom na austrálsku ambasádu vo Viedni na jeseň roku 1968, kde som zbadal môjho študenta-žluťáka. Keď som ho prísne oslovil: „Soudruhu vojíne! Co tady děláte! Nestyďíte sa takhle hanebně zradit svou milovanou socialistckou vlast?!“ Zháčil sa, ale po chvíľke vyblafol: „...a co vy?!“...a vybuchli sme do hurónskeho rehotu!

        Po mnohých rokoch prichádzali ďalšie a ďalšie občas znovu oprašované a občas aj oprášené spomienky. Ako napríklad tá, keď ma moja sestra po rokoch v austrálskej emigrácii informovala, že ma práve povýšili na poručíka ... hm... pekný „poriadok“ vo vtedajšej štátnej správe, len čo je pravda, keď v armáde povyšujú dávno emigrovaného! Ešte mohli pripojiť aj že „in memoriam et honoris causa!“

        Občas sa niektorí smelší „zradní emigranti“ odvážili navštíviť starú vlasť, ale to už až tak po mnohých rokoch, 20-tich a viac. Každému takémuto odvážlivcovi hrozilo, že ho zatknú za ilegálne opustenie vlasti ... No a potom, po predsalen šťastnom návrate späť do Austrálie, vyprávali na párty svoje zážitky dopĺňané obrázkami, videami, ...

        Jedna naša priateľka, tiež učiteľka Mirka, navštívila v tom období svoju rodnú sestru v Pardubiciach. Po návrate nám jeden večer premietala zábery zo školy, kde kedysi pred emigráciou učila. Nakoľko tam ešte stále mala sem-tam nejakých tých bývalých kolegov, umožnili jej, aby tam ako externistka odučila jednu hodinu angličtiny. Svoju návštevu na bývalej škole natáčala samozrejme aj kamerou. Mala tam na tom zázname aj niekoľko krátkych záberov z chodby gympla počas prestávky, presunu žiakov, učiteľov, ... Zrazu sa tam mihla jedna tvár, ktorá 'zatriasla' mojou pamäťou: okuliare, fúzy, brada, ... poprosil som ju prehrať tie dve-tri sekundy znova a pýtam sa jej, čo ten pán tam učí. Ona že je šéfom katedry angličtiny. Že by som bol na stope?! Odpoveď na ďalšiu otázku moje tušenie zaklincovala: A nevolá sa náhodou ten pán František Jehlík? Mirka prekvapene prikývla. Takže ani dekády, ani vek, ani brada s fúzami Frantu neschovali, nezamaskovali. Kto by čakal, že zo Železnej Rudy na Šumave sa objaví úplne náhodne zachytený na dvoch-troch sekundách videa v Parubiciach?! Potom už fičal môj e-mail direktorovi na pardubický gympel, no a samozrejme následné obrovské Frantovo prekvapenie - odvtedy sme v mailovom styku.

        Franto tam učí angličtinu, ale doučuje záujemcov o znalosť tohto jazyka i mimo školu, po večeroch a po víkendoch. Raz ma poprosil prichýliť na pár týždňov svojich dvoch bývalých študentov, biznismenov Zdenka a Libora, ktorí zakrátko ku mne aj dokvitli. Zapísali sa a navštevovali neďalekú jazykovú školu, ktorej direktor bol mojim známym. Chodili tam mladí študenti z celého sveta, ale tí moji dvaja najdúsi boli asi najstarší, akých tam kedy mali.

        V prvý školský deň som ich šiel predstaviť ich učiteľke. Prikázal som im, aby sa trochu prikrčili, zmenšili, a viedol som ich za ruky ako moje deti ... Naučil som ich predtým dobrý austrálsky vtip o Čechoch. Prikázal som im, aby ho na úvod povedali svojej učiteľke. Ten vtip znie takto: (otázka:) „Prečo by nemali byť zastrelení pod sprchou Zdenek a Libor?" (odpoveď:) „Lebo nikto nemá rád deravý Wet Check!" Vtip je v slovku Wet Check. Tu v Australii je to značka kondómov. Wet je mokrý, check kontrola, čiže „mokrá kontrola“. Ale keďže ten check (ček) znie ako Čech (ček), tak to napokon vyznelo tak, že „nikto nemá rád mokrých čechov s dierou v hlave“, tak ako "ani ten kondóm s dierkou!". Pani učiteľka ich so smiechom capla knihou po hlavách a bežala do zborovne, odkiaľ sa o chvíľu ozval rehot ostatných učiteľov, ...

        Boli u mňa mesiac. Tak si to tu zamilovali, že si to neskôr ešte raz zopakovali. Zašiel som s nimi aj na Nový Zéland. Zdenek sa vrátil sám ešte aj tretíkrát. Zaletel som si s ním aj na sever do Cairns podívať sa pod hladinu oceánu na nádherné korále, ryby, všakové morské potvory, ...

        Aj ja som raz zašiel do Pardubíc, navštívil som Frantu, a bolo to fakt krásne stretnutie, plné príjemných emócií, ... mal som tam veľmi pekné zážitky. Pár dní som pobudol aj na Zdenkovej chatke v Týnci nad Labem, ktorú má komfortne vybavenú všetkým na relax potrebným, napríklad aj bazénom, ... leteli sme spolu teplovzdušným balónom - úžasný zážitok!, ... pilotoval som privátnu Cessnu okolo Ještěda, ... na potlachu v Suchdole v južných Čechách s jeho veľkým okruhom priateľov som sa zúčastnil aj tej ich „super-spartakiády“ - kúpil som si pre tú príležitosť červené trenírky, biele tričko, cvičky, zacvičil si s nimi, ...  ... ale to sú všetko už iné kapitoly spomienok so super príbehmi ... možno to ešte dakedy dám aj na papier, možno aj zavesím sem na web, ...