MUDr. Milan NAGY knihy :)  books

"Spomínam. So zarosenými očami, ... spomínam."
JACKIE

        Prišla do nášho života viac-menej náhodou. Susedových fenka Suzie porodila dve šteniatka, drobné ako myšky. Samotná Suzie nebola väčšia ako malá mačka, bola to “silver toy poodle”, strieborný trpasličí pudlík. Inak veľmi milý psík.

        Manželke sa šteňatá ukrutne zapáčili. Keď nám jedno z nich susedka ponúkla, okamžite si ho chcela vziať domov. Ja som o tom spočiatku nechcel ani počuť, veď čože je toto, to je izbový pes, nie?! Však by som vypadal s takým psom na ulici ako idiot! Ja som mal pred rokmi vlčiakov a teraz mám mať doma takéto čosi? To teda nie, takéto NIČ ja v dome nechcem! Nebodaj by som si to ešte aj mal oblúbiť? Pche! Ako som sa vtedy mohol tak strašne mýliť!

        Šteňa totiž predsalen skončilo u nás. To viete, keď si raz moja žena niečo zaumieni, nemám srdce jej to odoprieť. OK, tak teda dobre, ale bude spať vonku, v škatuli od topánok! Ono tam ale skučalo, pišťalo, ... No tak dobre, až taký ukrutník predsa nie som, tak teda dobre, v predizbe. OK. No, ... ešte možno v chodbe za spálňovými dverami. Ale v spálni? - nikdy!

        Srdce mäklo, zábrany padali, odpor sa rozplýval, ... no tak fájn, fájn, už mi je to jedno, v kútiku spálne! ... Ale tie smutné malé očičká, vykúkajúce sponad okraj krabice, ... OK, tak nech teda spí pri nohách, rezignoval som.

        Netrvalo dlho, vrtiac chvostíkom a s odzbrojujúcim výrazom v tváričke, približovalo sa klbko k mojej hlave, rovno na paplón, presne tam, kde som nechcel. Skončila na podhlavníku, obtočená ako rohlík okolo mojej hlavy. Vlasy jej asi pripomínali chĺpky matky Suzie.

        Celá šťastná, že je "prijatá", vrtela malým chvostíkom a dávala z vďaky “pusinky” miniatúrnym jazýčkom. Potvorka malinká, vedela ako na mňa!

        V tom čase bola populárna spisovateľka Jacquelin Susan, ktorá napísala peknú knihu o jej pudlíkovi menom Josephine “Every night Josephine”, tak sme našu myšku nazvali po psíkovi spisovateľky Jacquelin, krátko - Jackie.

        Akosi hneď vytušila, že ja budem ten chumaj, ktorého si zotročí. A sa jej to aj podarilo. A ešte ako! Je toho mnoho, strašne mnoho, na čo môžeme spomínať. Okúsila s nami všetky aspekty života, rozosmievala nás, tešila, zarmucovala, zlostila, prekvapovala, ...

        Keď mala jedenásť rokov, bola už celá šediva, a začala mať problémy so srdiečkom. Niekedy sa stalo, že od radosti zo zvítania omdlela! Museli sme ju vždy chuderku včas okríknuť, aby sa až tak netešila, aby sa jej také niečo nestávalo.

        Posledné roky už brala lieky denne. Uvedomoval som si, že prichádza jeseň jej krátkeho života a opanoval ma smútok z pre mňa nepredstaviteľnej odluky od milovanej Jackie.

        Keď sme raz museli na pol roka odcestovať, vzal som so sebou ako talizman jednu z jej loptičiek. Bolo nám veľmi smutno. Nielen z odlúčenia, ale i z obáv, že ju už živú neuvidíme. Nechali sme ju v opatere u bratranca a stále som sa vyzvedal, ako sa jej darí, i keď som vedel, že je v starostlivých rukách.

        S pribúdajúcim časom som začal mať obavu, že na mňa zabudne. U psov je dosť bežné, že po čase priľnú k ľudom, ktorí ich kŕmia. Ani by som tuším moc nedbal, aspoň by pre mňa neboli jej posledné chvíle až tak bolestné.

        Moja prvá cesta z letiska po návrate viedla rovno k bratrancovi. Mal som špeciálny hvizd, ktorým som vždy upútaval jej pozornosť, a ten som teraz vylúdil, keď som bol ešte mimo dohľadu ich domu. Len raz. Bratranec a jeho manželka mi potom popisovali, čo sa stalo:

        Náhle sa Jackie išla priam roztrhať! Začala zúrivo škrabať na dvere, chcela von, a keď ju pustili, to malé verné stvorenie sa rútilo dole po dlhej driveway ich domu! Dom mali na kopci, z ulice ho ani nebolo vidieť, naviac ja som sa na moment schoval.

        Priblížila sa a skúmavo, neveriacky točila hlavičkou zo strany na stranu. Je toto jej pán? Ale veď to musí byť on! Nikto tak nehvízda! Keď sa takto uistila, skočila mi strmhlav do náručia, pritúlil som si ju ...

        To, čo sa v ten moment stalo, som ešte nikdy ani len niečo podobného vo svojom živote nezažil! Ten malý psík vrtiaci sa v mojom náručí plakal, vzlykal, skučal, až mi to trhalo srdce. Sám som mal oči plné sĺz, srdce v krku, ...

        Prišlo mi ľúto jej opatrovníkov, ktorí boli svedkami tohto výjavu. Obľúbili si ju, a možnože tajne aj dúfali ... Teraz nechceli veriť vlastným očiam - toľko mesiacov opatery, maznania, starostlivosti, a zrazu je to všetko fuč!

        Keď sa utíšila, odfukla si a pritúlila sa mi na hruď. Bratranec sa k nám priblížil s otázkou "A nezostaneš u nás, Jackinka?“ Zlostne, hrozivo zavrčala, a tými svojimi drobnými pazúrikmi sa do mňa zakvačila. Bratranca s manželkou natoľko zimpressovala, že si kúpili postupne dvoch tej istej rasy. Ale ani jeden z nich nenadobudol takú osobitú, takmer ľudskú povahu, akú mala naša malá Jackie.

        Na začiatku posledného roka jej života to s ňou začalo ísť rapídne dole vodou. Schudla na kosť a kožu, nemohla udržať v sebe jedlo. S obavou sme si začali uvedomovať, že prichádza neodvrátiteľné - čas trvalej rozlúčky.

        Naše návštevy u zverolekára ani lieky už nepomáhali. V polovici februára nám oznámil konečnú diagnózu: tie lieky na srdiečko jej zničili obličky. Vraj si už dosť vytrpela, nemá zmysel ju ďalej trápiť, a navrhol, že ju s naším súhlasom uspí. Viac-menej sme to očakávali, ale aj tajne dúfali, že k tomu ešte nedôjde. On to tiež nemal ľahké. Videl na našich tvárach hlboký zármutok, vedel, čo prežívame.

        Než nám ju vzal z rúk, poslednýkrát som si ju k sebe privinul. Jackie mi dala “pusinku” s tým svojím miniatúrnym jazýčkom na ucho, tak ako vtedy na začiatku, a potom ešte mnohokrát, ... Zašepkal som jej do uška „zbohom“ a ochrnutý ako vo sne som ju podal lekárovi. Nikdy nezabudnem na tie očičká, na jej nevládnu snahu vrátiť sa do môjho teplého náručia, keď ju odnášal do vedľajšej miestnosti. Ani neviem, ako som sa odtiaľ vypotácal. Sadol som do auta a nekontrolovateľne vzlykal. Manželka mi ju doniesla zabalenú do uteráka, ešte teplú, ...

        Celú cestu domov sme preplakali. Nechápem, ako som mohol v takom stave šoférovať. Z tej cesty si pamätám len jedno: pieseň Randy Crawford “One day I fly away”, ktorú keď začujem, okamžite sa mi vráti ten smutný deň, keď odišla ... navždy.

        Doma sme ju uložili, zabalenú v tom uteráku, do plastickej krabičky spolu s jej loptičkou, liekmi a obľúbenými keksíkmi. Plastickú krabičku sme vložili do kovovej truhličky, utesnili vrchnák silikónom a pochovali na vybranom mieste v našej záhrade. Celý čas sme plakali. Bol to hádam ten najsmutnejší deň v našom dovtedajšom živote.

        V nasledujúcich dňoch to s nami nebolo o moc lepšie. Jackie ma už nevítala, keď som sa vracal z práce, sem-tam som nachádzal jej hračky, ... Každé pomyslenie vyvolalo záchvat hlbokého žiaľu. Robili sme všetko možné, aby sme našu bolestnú spomienku zahnali, ale bolelo to dlho. Veľmi dlho!

        O desať rokov neskôr sme sa sťahovali z Melbourne na Gold Coast. Nijakovsky som sa nemohol zmieriť s myšlienkou, že ju tam necháme. Je to možno pre niekoho nepochopiteľné, ale ja som truhličku vykopal. Keď som ju už mal vykopanú, neodolal som, aby som nenakukol. Všetko bolo zachované, Jackie ako keby spala, zabalená do uteráka, presne ako sme ju uložili v jej posledný deň. Tá pekná tvarička sa úplne zachovala, chĺpky bez zmeny, ako živá.

        Krabičku sme opäť pečlivo zalepili, vložili do vystuženého pevného obalu a opatrne previezli. Pri našom novom dome na Gold Coast máme záhradku s malým rybníčkom, chranenú tehlovým múrom. Tam, pod palmami, pri základni múra, som Jackie pochoval druhýkrát. Vedľa sme zasadili poincianiu, a na výročný deň tam zažneme sviečku na pamiatku toho malého tvora, ktorý nám priniesol toľko veselosti, toľko radosti, toľko nesmiernej lásky a napokon veľký smútok a bolesť v srdci. Bol to síce “iba” pes, drobný tvor, ktorý by možno u niekoho ani nestál za zmienku, ale táto malá bytosť vo mne zanechala taký silný dojem, že aj keď sú to už roky odkedy nás opustila, nemôžem si pomôcť, trochu s rozpakmi priznávam, dodnes ju nosím hlboko v svojom srdci a spomínam, častokrát so zarosenými očami.

29. októbra 2005.

Jackie 25.11.73 - 15.2.88

dnes, (2.marec 2020), ako som stale chcel, siel som konecne do toho!

Som musel dlho hladat presne miesto kam som zakopal jej truhlicku v marci 1997. Bolo to niekde pod tou velkou palmou nad bazenom. Zem je tam strasne prerastena tisickami korenov a dlho som sondoval kde presne, uz som aj myslel na detektor kovu. Konecne nasiel ... Trvalo to vecnost. Musel som opatrne nevediac v akom stave bude kovova krabicka po 23 rokoch v zemi tu v subtropoch ... Bola vo velmi dobrom stave. Co s nou? Dam ju do plastiku a ... v garazi bude cakat na mna. Jackinka a ja pojdeme na poslednu cestu spolu.

With love from here to infinity ....... St.