MUDr. Milan NAGY knihy :)  books

 

Strela ktorá mohla byť osudná – a nielen pre mňa!

Gymnázium sme mali v honosnom kaštieli grófa Majlátha v blízkom Pribeniku, ktorý bol a dodnes je železničnou stanicou môjho rodiska Kráľovského Chlmca. Kaštieľ, tak ako aj všetok majetok "buržujov" bol vtedy už dávno znárodnený, veľké izby kaštieľa upravené na triedy strednej školy alebo gymnázia ako to vtedy volali. Strávil som tam do maturity tri roky. Nasledovali ďalšie štúdiá, vojenčina, emigrácia, ...

Roky leteli, a vrátil som sa tam pred pár dňami, a som si v tichosti iba tak pre seba zaspomínal na ‚atentát‘, ktorý som kedysi pred tým polstoročím spáchal, teda na tú strelu v miestnosti na prvom poschodí, ako aj na to ako málo chýbalo aby bola moja cesta životom veľmi negatívne poznačená a vďaka tej strele úplne iná.

Školy za totality mali každý rok takzvaný "branný deň". Neučilo sa, a všetci sa pripravovali na obranu pred inváziou  zo západu, teda z krajín „zahnívajúceho kapitalizmu“. Žiactvo sa rozdelilo do rôznych skupín podľa záujmov a schopností. Mal som istú zručnosť v streľbe do terča, a tak som bol vybraný do skupiny šiestich spolužiakov-strelcov. V ten pamätný deň pršalo, a tak všetky branné aktivity boli patrične prispôsobene po celej budove kaštieľa, čiže v triedach.

Nad tým vchodom na obrázku v centre budovy povyše sa otvorili dvere medzi dvoma triedami ktoré ich spájali/oddeľovali, tak aby terč mohol byť čo najďalej od strelcov. Zbraňou bola vojenská vzduchovka so zásobníkom v tvare lievika na olovené guličky/náboje, so závorou a pažbou váhy a veľkosti naozajstnej vojenskej pušky, každý z nás súťažiacich strelcov mal vlastnú zbraň.

V tom čase bola v každej triede nad tabuľou podobizeň Karla Marxa, Vladimíra Iľjiča Uľjanova–Lenina, a samozrejme aj vtedajšieho prezidenta ČSR Antonína Novotného. To aby sme si pamätali, komu máme byť vďační za náš vtedajší všadeprítomný blahobyt.

Terč bol pripevnený na starú rysovaciu dosku zavesenú na tabuli susednej triedy. Strieľali sme akosi halabala, neorganizovane, lebo bez dozoru. Bolo to celkom super. Občas sa stalo, že sme pri výstrele do seba aj drgali. A vtedy mi jedna moja strela ‚ušla‘. Miesto jej dopadu som si všimol chvalabohu iba ja, keďže spolustrelci boli horlivo sústredení na svoje zbrane a streľbu.

Keby to bol rok 1920, keby tam namiesto toho portrétu stál vtedy ešte živý súdruh Lenin, keby tá moja strela bola zo skutočnej palnej zbrane, mohla celosvetová história nabrať celkom iný kurz. Takto mohla byť ovplyvnená iba zmena kurzu môjho osudu! Lebo miesto terča som zasiahol portrét vtedajšej zabalzamovanej superhviezdy boľševizmu rovno medzi oči! A hneď som vedel, že môže byť veľmi zle. Veľmi, veľmi zle! Nie kvôli náhrade rozbitého skla, či fotky Vladimíra Uľjanova.

 Vtedy to ešte stále bola doba hľadania a odstraňovania nepriateľov socializmu. Režim neuznával náhody a nič by mi pred následným krutým trestom nepomohlo. Nič totiž nedokazovalo, že to bola náhoda a nie úmyselný, či dokonca zlomyseľný prejav zradného diverzanta! Za menšie veci ľudí trestali ‚nápravno-výchovným‘ pobytom v Leopoldove. Takže som stŕpol. A trpel! Lebo som predpokladal, že sa bude vyšetrovať a ľahko sa zistí kto prederavil fotku „najväčšieho mozgu histórie ľudstva“. A potom  vylúčenie zo štúdií! následky aj pre mojich blízkych! ja osobne navždy zneuctený a vyhodený na smetisko dejín! (prepožičané z vtedajšej propagandistickej rétoriky).

Keď sa končil deň, a sme upratali po sebe, a už mimo miesta skutku, teda na chodbe, zbadal som, stále napätý a v úzkostiach, ako profesori matikár Kondáš, telocvikár Boháč a chemik Metod, ktorí nás v ten deň mali na starosti, v kruhu o čomsi potichu medzi sebou debatujú s občasnými kradmými pohľadmi na "môj zásah"...

Žiadne vyšetrovanie a teda ani jeho následky neboli. Zrejme si sami súdruhovia profesori uvedomili, že tam nad nami strelcami mal byť ale nebol žiadny dozor dospelých, a tak mohli mať z toho malér tak oni, ako aj celý učiteľsky zbor, riaditeľstvo nevynímajúc!

Dnes málokto nežijúci v tej dobe pochopí, a teda neberie to tak vážne ako sme to vtedy prežívali my skôr narodení. No a súdruh profesor Kondáš? Počas  maturitného stretka som k nemu podišiel, pripomenul som mu tento horepopísaný incident a sa ho spýtal, či si na to pamätá. Lenže, ... demencia už u starčeka očividne mohutne zaúradovala. Holt, amnézia je sviňa. Alebo možno aj isté vykúpenie. Či?

***

Ako spomínam v úvode, pred pár dňami som s bratom Milanom zašiel na ‚ďaleký východ‘ a navštívili sme miesta našej mladosti, ako aj to moje gymnázium. Zvonka sa budova veľmi nezmenila, pribudol akurát vedľa kaplnky hrob majiteľa grófa Majlátha. Konečne sa mu dostalo aspoň skromnej úcty, aj keď sa budova používa ako sekundárne poľnohospodárske učilište. Staré lipy, jelše a buky mlčky stáli v rozsiahlom parku okolo ... Nakoľko boli prázdniny, v okolí prevládalo ticho a dalo mi to príležitosť si v kľude v duchu pospomínať na čas, ktorý sa už nikdy nevráti. Na spolužiakov, profesorov, ako aj na ten môj "atentát". Hlavné dvere do budovy boli otvorené, a z poschodia sme začuli hlasitý hovor. Neváhali sme, vstúpili, a ... 

Vychádzajúc hore schodami evidujem staré známe miestnosti ako prezuvárne, šatníky, ale aj liatinovú balustrádu, mramorové schody nahor ... a tam vzadu v chodbe práve pred našou niekdajšou triedou sme narazili na skupinku živo diskutujúcich dvoch žien a dvoch mužov, ktorí v momente zmĺkli a si nás zvedavo prezerali. Spýtali sme sa čo tam robia. Pretvárali miestnosť triedy na  dočasnú nocľaháreň pre študentskú výmenu. Nemali žiadne námietky k našej snahe pozrieť si zblízka moju triedu z dávnej minulosti. A tak som sa poľahky dostal na „miesto činu". Na podlahe rozložené lehátka, stare steny, staré okná. Vo vedľajšej miestnosti kam sme vtedy strieľali zostali lavice, možno by sa ešte niekde našlo aj moje graffiti. Na čelnej stene čas odvial aj fotky tých niekdajších mocipánov. Bolo mi trochu aj smutno. 

          

Aby som tak trochu zahnal sentiment, zapózoval som si ako nejaký snajper "atentátnik" na mieste ako vtedy pred tými 66 rokmi, a brat Milan na konci tej druhej miestnosti, pri čelnej stene už bez obrazov tých troch súdruhov sa ponúkol ako tovarišč Uljanov... 

10.7.2022.