MUDr. Milan NAGY knihy :) books
|
OHŇOKALYPSA Sedel som pri okne na strane, odkiaľ by som mal vidieť brieždenie, úsvit, a potom majestátny východ ´kráľa Slnka´ z oceánu. Tento zážitok milujem, vždy si zaisťujem miestenku tak, aby som ho mohol opäť naplno absorbovať, survivovať, ... Prvý krát som mal to šťastie a túto nádheru vidieť kedysi veru už veľmi veľmi dávno, počas môjho nezabudnuteľného prvého príletu do Sydney. Bolo to pred vyše 50-timi rokmi, keď som sa rozhodol sem natrvalo emigrovať. Páni, veď je to už vyše pol storočia!, uvedomujem si. A tak strašne rýchlo to ubehlo! Dnes, toho už vyše pol storočia odvtedy, som sa opäť, ako už aj mnohokrát predtým, vracal do tejto mojej vytúženej „zeme zasľúbenej“, do mojej milovanej adoptívnej domoviny. Pristávať sme mali ráno o 6:30. Tu, v tejto našej zemepisnej šírke, malo začať teraz v lete svitať už pred vyše pol hodinou, asi o 5:45. A ja v napätom očakávaní zázraku znovuzrodenia pozerám už takmer celú tú dobu do tmy, stále nevidiac ani len náznak svetla. Čo sa to preboha deje?! Mám na tomto mojom chronometri správny čas? Nesplietol som niečo s niečím? Rekapitulujem, rekognoskujem, ... len žiadnu paniku. Takže! Mám výhľad na prednú hranu ľavého krídla, pod ktorým vytŕča niekoľko metrov dopredu obrovský strieborný Rolls-Royce motor s 2,5 metrovým sacím otvorom. Za ním by mal byť v diaľave vidieť horizont s brieždením, na ktoré tak túžobne vyčkávam. Lenže, zatiaľ vidím len čierno-čiernu tmu. Čo sa to deje?! Trochu (a veru že dosť!) som znepokojnel. Už takmer hodinu malo byť to očakávané brieždenie, ale ešte ani po šiestej nebol za mojím oknom ani len náznak, všade tma ako vo vreci. Moja myseľ horúčkovito blúdila medzi tým pohľadom do tmy a obrazovkou monitora predo mnou, kde bežal nejaký rozpozeraný film, na ktorý som v tých momentoch, hlboko zadumaný nad týmto hlavolamom, totálne zabudol. Dívajúc sa fascinovaný záhadným rébusom na robustný motor pripevnený na krídle Jumba, neustále som hľadal logicky vysvetliteľný dôvod, ako je toto možné! Gde jenom udělali soudruzi z eN-Dé-eR chybu! Vtom sa začalo čosi diať. Približne na mieste, kde bol horný kónus motora, sa zrazu objavilo červené svetlo, ktoré som si predtým nevšimol. Asi pilot zapol obrysové svetlá pol hodiny pred pristátím, myslel som si. To červené svetielko sa ale po chvíľke akosi zintenzívnilo, ba dokonca narástlo na malú červenú guľu. Zaplo mi - slnko! Tá červená guľôčka je naše Slnko! Je to svit slnka, zrejme absolútne zatienený dymom z požiarov dole v lesoch! Bolo to ... bizzard! Niečo ako výjav zo sci-fi filmov, kde z povrchu nejakej cudzej planéty vidno preháňať sa po oblohe dve tri slnká rôznej veľkosti a intenzity, všade naokolo nehostinná púšť a skaly, ... Priznám sa, dostal som strach. Do čoho to ja vlastne letím! Apokalyptická atmosféra veštila katastrofu. Ako asi bude dole na letisku? A prečo nás doteraz nevarovali?! Asi budem potrebovať nejaký filter pred ústa a nos, nejaký šál, možno aj dýchaciu SCUBA aparatúru ako majú hasiči aby som prežil, pokým vetry odvejú ten dym, smrad, prach, ... ------------------- Ako tam tak sedím, stoporený, stuhnutý, mierne vyplašený, hlboko zadumaný, snažil som sa sústrediť na maličkosti v mojom najbližšom okolí. Pod oknom som si všimol akýsi gombík. Mal asi 4 centimetre, rozdelený na dve polovice, horná svetlá s mínusovým znamienkom, dolná tmavá s plusom. Namiesto mechanických tienidiel, ktoré sa v lietadlách sťahujú a vyťahujú rukou, tie modernejšie majú špeciálne sklá so zabudovanými kryštálikmi, priesvitnosť ktorých sa reguluje elektricky, a to práve týmto gombíkom - je to niečo podobné ako s okuliarmi, ktoré stmavnú pod intenzívnym svetlom, ale tieto, majúc na ovládanie elektrinu, to robia pochopiteľne dokonalejšie. Domyslel som sa, že obsluha paluby, stewardka alebo pilot, zrejme stmavila všetky okná diaľkovo, centrálne. Hneď som sa stláčaním mínus polovičky toho gombíka postupne, asi za minútu, dopracoval k normálu a ... zázrak! - červené slnko sa zmenilo na to, čo má v tomto čase obvykle byť! Ani si neviete predstaviť, ako veľmi mi odľahlo po tomto nádhernom pohľade na nášho vychádzajúceho obra! Vsunul som sa uvoľnene do kresla s pocitom obrovského odľahčenia! Dole pod naším letiacim strojom, už iba pár stovák metrov nad zemou, som s rozkošou zaevidoval peknú zelenú prírodu: zelené lesy, záhrady, golfové ihriská, no a potom vedľa diaľnice sýtozelený porast, aký som snáď ešte v januári, teda v strede nášho leta, tu ani nevidel. Ani stopy po požiaroch, lebo vlastne táto moja časť kontinentu tu žiadne požiare ani nemáva. Nádhera všade naokolo. S nesmiernou úľavou som si vydýchol. Ale myslel som stále na to, čo som práve zažil, prežil, videl, cítil, ... ŠOK! Tiež ma napadlo, že raz, ak si nedáme pozor na tento náš svet, tá apokalypsa nemusí byť iba imaginárny pohľad cez elektronicky zatienené okná lietadla!
* |
