MUDr. Milan NAGY knihy :)  books

Liečiteľ

        Na frekventovanej stanici v Melbournskej štvrti Highett zastavil vlak a vyklopil regulárnu dávku cestujúcich z centra mesta. Na peróne stál veľký huňatý dunčo, labrador, ktorý kývajúc chvostom s veľkým záujmom pozoroval každého jedného kto z neho vystúpil. Zrejme kohosi čakal. Asi sa nedočkal, lebo sotva posledný cestujúci opustil nádražie, klesol mu chvost. Smutne sa vrátil k lavičke pri východe a tam si ľahol. To sa opakovalo vždy keď dorazil ďalší vlak.

        Na stanicu prichádzal presne ako hodiny, každý deň o štvrtej poobede. Potom, keď už zapadalo slnko, celý unavený zo sledovania kamsi zmizol. Všimli si toho cestujúci, ako aj náčelník stanice. Sem tam od nich vďačne prijal a zhltol nedojedenú desiatu, alebo nejaký ten keksík, a dostalo sa mu pohladenia aj láskavého príhovoru, za čo ďakoval svojim kývajúcim chvostom ...

        Po čase zvedavosť premohla jedného milovníka zvierat, ktorého zaujalo kuriózne konanie psa. Počkal si na jeho dennú procedúru, a potom, keď psík unavený a smutný odchádzal zo stanice preč, ho nenápadne sledoval. Prešli niekoľkými ulicami až došli k domu, do dvora ktorého sa pes dostal skokom cez nízku murovanú ohradu pri chodníku. Tam si ľahol na priedomie, skrížil si predné labky na ktoré uložil unavenú hlavu, a čakal na svojich pánov. Podľa nakopenej pošty v schránke bolo zrejmé, že dom je už dlhšie opustený, a že jediný kto tam býva bol tento dunčo. Takto strážil dom a čakal.

        Výsledok svojho sledovania nahlásil chlapík miestnej polícii. Zaujalo to mladého policajta, ktorý sa toho chytil. Prvú vec ktorú zistil bolo, že ten dom je naozaj neobývaný. Potom, že bol prenajatý krátko pred Vianocami istým mužom. Realitná kancelária mu poskytla jeho meno. Ďalšia stopa viedla k jeho zamestnávateľovi. Podnik bol už zavretý, mali vianočnú dovolenku, ale nemal problém spojiť sa s vedením a zistiť, že dotyčný sa už dva dni pred sviatkami v práci neukázal. V domnienke, že začal svoju dovolenku o čosi skôr, sa ho bez úspechu snažili kontaktovať.

        Nikomu okrem psíka, ktorý sa podľa menovky na obojku volal Shelby, zrejme nechýbal. Polícia kontaktovala všetky nemocnice v meste a okolí a zisťovala, že či osoba s takým a takým menom nemala nehodu, že či nebola prijatá dva dni pred Vianočnými sviatkami na hospitalizáciu, ... nenašiel sa nikto. Prípadu sa ujali média, a pes Shelby sa stal slávny. Jeho regulárne návštevy stanice ukázala aj televízia v nádeji, že sa niekto prihlási. Náčelník stanice mal pre neho misku s vodou a láskaví ľudia ho začali kŕmiť. Ale ani takáto opatera jeho lásku nekúpila. Pre neho bolo dôležitejšie verne čakať na svojho pána na stanici. Bohužiaľ mu hrozilo, že bude odvlečený do záchytky pre psov a jeho osud spečatený, lebo už dva týždne nebolo o jeho pánovi ani chýru.

        Celkom náhodou si správu o osamelom psovi všimol mladý neurológ menšej kliniky v meste Geelong, kde bola približne v tej dobe ako naznačovali správy prijatá osoba postihnutá stratou pamäti, a ako sa neskôr zistilo, s mozgovým nádorom. Našli ho na stanici ako sa zmätený, neschopný si kúpiť lístok túla, nevediac odkiaľ prišiel alebo kam ide, o sebe nevediac absolútne nič. Stratil dokumenty, tým pádom nebolo možné zistiť ani jeho totožnosť, meno, adresu alebo akúkoľvek spojitosť s kýmkoľvek, čímkoľvek ... Lekár sa spojil s mladým policajtom, ktorý to vyšetroval. Ten po krátkej úvahe dostal nápad. Spýtal sa, či by mohol navštíviť tú bezprizornú osobu aj so psom. Povolenie dostal, nalákal Shelbyho do svojho auta a zaviezol ho tam s nádejou, že osoba v nemocnici by mohla byť jeho majiteľom. Keby nie, bol pripravený ponechať si tohto šľachetného psa pre seba a zachrániť ho pred neistým osudom v záchytke.

        Lekári a sestričky zvedavo čakali, dúfajúc že sa stane zázrak. A stal sa! Bolo to úžasné, ako sa Shelby vrhol na prekvapenú osobu na vozíčku v chodbe nemocnice. Náhle stretnutie so svojím miláčikom pohlo čosi v pamäti pacienta, a tá sa mu čiastočne vrátila. Ovládli ho veľmi silné emócie, nekontrolovateľne vzlykal, objímal svojho najlepšieho priateľa, ktorý od radosti kvílil, veselo mával chvostom, nebol schopný ovládať svoje prejavy radosti po tej dlhej dlhočiznej odluke od svojho pána ... Frustrácia človeka ktorý trpí amnéziou môže byť neopísateľná. Shelby v momente liečil! Vrátil jeho postihnutému pánovi identitu, čo každý považoval za zázrak. Jeho majiteľ to považoval za vyslobodenie z jeho náhlej a nečakanej mentálnej väznice. Mladý policajt, sestričky, ale aj lekár maskovali a potláčali svoje dojatie ako len mohli ... Konečne sa dostali aj k jeho zdravotným záznamom, a mohli spresniť liečbu. A Shelby, ten jeho tvrdohlavo verný pes, ktorý mu bez pochýb navrátil zdravie a možno aj život, sa len nechápavo a zmätene díval s tým svojím typickým nahlúplym úsmevom, že prečo ho tak každý hladká, a prečo je centrom záujmu toľkých ľudí okolo neho ...

Dunčo

        Aj ja mám vo svojej pamäti jedného Shelbyho. Zažil som s ním pár priateľských stretnutí, a to priamo vo svojom dome, na našom dvore:

        Mám rád psov. Tento veľký labrador, nazval som ho  Dunčo, s tým svojím typickým veľkým a akoby hlúpym úsmevom akého sú schopní iba psi, a s kývajúcim sa chlpatým chvostom, sa jedného krásneho dňa prišmodrchal na môj dvor. Po krátkej "zoznamke", pri ktorej mi dôkladne oňuchal nohy a asi že som obstál a týmto jeho jedinečným skenerom som prešiel, lebo následne so mnou vošiel do domu a ľahol si do kúta na chodbe, ako keby tam žil odjakživa. Ponúknutú vodu a dobroty odignoroval, pospal si tam hodinku dve, a ako prišiel tak aj odkráčal, s tým jeho „úsmevom“ a akoby na rozlúčku mávajúcim chvostom. Toto sa zopakovalo aj na druhý, aj na tretí deň. Došiel, vždy s tým jeho neodmysliteľným úsmevom, vošiel do chodby, pospal si pár hodín, a potom jednoducho skoro by som povedal že radostne odkráčal kyvkajúc ohonom ako mávajúcou rukou ...

        Pochopiteľne že mi to nedalo, nebol to žiaden túlavý pes, mal obojok, bol okúpaný, pekne vyčesaný, dobre živený, bolo vidieť že je z "dobrej rodiny":-), ... Keď sa u mňa ukázal aj štvrtýkrát, napísal som na ceduľku odkaz pre majiteľa, niečo zhruba v tom zmysle, že: "Je to krásny a milý  pes, ktorý chodieva denne ku mne poobede spávať.". Zastrčil som to za jeho obojok a nechal ho odísť. Na ďalší deň sa Dunčo ukázal zase, a za obojkom mal papier, zrejme s odpoveďou. Rozbalil som to a čítam: "Volá sa Shelby, a patrí  do rodiny štyroch veľmi nezbedných, nás ostatných veľmi preveľmi unavujúcich chlapcov, najstarší má 4 roky, ... môžem si k vám prísť pospať aj ja?".

PS:

https://stevennagy.blog.sme.sk/c/127000/Stvornohy-liecitel.html