MUDr. Milan NAGY knihy :) books
|
POZOR, KLOKAN! Nikdy sa nesnaž pomôcť klokanovi. Sú to nevďačné tvory. Nevedia sa odvďačiť za tvoju láskavosť. A ak áno, tak iba násilím. Ja to viem, lebo sa mi to stalo, keď som sa pred pár rokmi snažil pomôcť jednému takému úbožiakovi vo Flinders Ranges v Južnej Austrálii. Prechádzal som tými Ranges, keď náhle veľký klokan skočil na cestu pred moje auto. A bol to riadny kus, aspoň dva metre vysoký, a neúnavne skákal vľavo popri aute. Som zvyknutý na klokanov skackajúcich po okraji cesty vedľa auta. Preto som veľmi dobre vedel, čo tento o chvíľu urobí: bude pokračovať po ľavej strane, ale keď zrýchlim a budem ho chcieť predbehnúť, spácha samovraždu, skočiac doprava rovno pod auto, ktoré ho nekompromisne zrazí! Neviem, prečo to tie klokany robia, ale vždy to urobia.
Ja som však mazanejší ako priemerný klokan! Zrýchlil som, predstierajúc, že ho chcem predbehnúť, ale potom som v istom momente náhle zabrzdil. On, mylne sa domnievajúc, že ho idem nabrať, skočil krížom cez cestu rovno pred môj pravý nárazník. Pomaly som za ním pokračoval v jazde, ale klokan, pravdepodobne frustrovaný lebo obratý o to svoje nezmyselné harakiri odskákal vpravo, kde sa pokúsil preskočiť drôtený plot. A preskakovať drôtené ploty je niečo, v čom klokany vždy zlyhajú! Priskackajú odvážne a rezolútne k plotu, pôvabne vzlietnu do vzduchu, ale potom obyčajne zakopnú do horných drôtov a na druhej strane plota padnú dole hlavou. Následne sa bolestne zdvihnú zo zeme a veľmi hlúpo sa tváriac odkrivkajú. Tento robil presne to isté. S tým nádherným pôvabom, charakterizujúcim skáčuceho klokana dohopsal k plotu, veľkým odrazom sa ladne vzniesol do výšky, čo ho malo preniesť cez jednoposchodovú budovu. Lenže, neprenieslo! Jeho zadné nohy sa zachytili na drôtoch a spadol na druhej strane plota, presne tak ako už mnohí pred ním, na svoju ctenú klokaniu tvár. Stalo sa to presne ako obvykle. Tentokrát však šlo asi o mimoriadneho babráka. Zadnými nohami zakopol o horný drôt, a keď padal, tak ten spodnejší drôt jeho nožiská zozadu pritlačil, takže keď sa prekacoval, tak tie dva drôty tým svojím pádom stočil a váha padajúceho tela už len pascu utiahla. Takže keď potom ten jeho ksycht dopadol na zem, klokanko bol zadnými nohami totálne zacviknutý. Z tohto by sa mohol dostať iba tak, ak by ho nejaký chmuľo z mocného drôteného zovretia uvoľnil. Tým chmuľom som bol ja!
Zastal som, vystúpil z auta a priblížil som sa k visiacemu nešťastníkovi. Vyzeral smiešne: hore nohami, visiac na plote, nehybne žmurkajúca hlava na červenej tvrdej zemi stočená nabok, ... no sranda! Pekný exemplár to bol. A smrdel ako mixtúra zdochnutej mačky, zmoknutého psa a poriadne smradľavej hnilej ryby. Poškrabkal som sa na hlave a uvažoval nad problémom. Jeden spôsob, akým by som ho mohol vyslobodiť, bolo uvoľnenie tej drôtenej pasce zodvihnutím jeho tela. Lenže tento tu vážil aspoň tonu, takže takéto uvoľnenie zo slučky bolo určite nemožné. Po chvíli uvažovania mi bolo jasné, že ak ho mám oslobodiť, ak mu chcem tie zakliesnené hnáty uvoľniť, musia sa tie drôty preseknúť. A ja som v aute nástroje na sekanie drôtov nemal. Klokan sa na mňa celý ten čas bezvýrazne díval. Občas zo seba vydal hlboké, akoby výhražné zakrochkanie. Ale visiac tam, ležiac na tvári, obrovský zadok vo vzduchu, s voľne vlajúcim chvostom na boku, s veľkými pazúrmi, ale nehybne zachytený v drôtoch plota, nuž v takejto bezmocnej situácii nemohol byť pre nikoho žiadnou hrozbou. Teda ani pre tak bojácneho a opatrného človeka, ako som ja. Uvažoval som. Visiaci klokan len občas zakrochkal. A smrdel! Napadlo ma, že by som mohol zájsť do najbližšieho mestečka pre pomoc. Lenže to by trvalo pekných pár hodín. Bol horúci deň. Ten nešťastník by behom dvoch hodín zdochol. Mal som v aute pušku. Pomyslel som si, že strela by mohla tie drôty preťať. Tak som teda tú pušku vytiahol a nabil. Vedzte, že toto bolo prvé blízke stretnutie, aké som kedy s klokanom mal. Ak by som bol v podobnej situácii dnes, tak by som jednoducho šliapol na plyn a pokračoval v jazde. Vtedy som však nemal ani tušenia o tom, čo ma čaká! Pristúpil som opatrne k plotu, priložil hlaveň pušky k stočeným drôtom a potiahol kohútik. Strela usekla drôt. Nohy, zadok a chvost klokana padli na zem. Očakával som, že vyskočí a celý natešený odskacká. Lenže, nie. Iba tam ležal a krochkal. A smrdel! Nevedel som, čo robiť. Dávať prvú pomoc nepatrí medzi moje zručnosti. Tobôž klokanovi! Uvažoval som, čo mám robiť. Položil som pušku na zem a preliezol plot s úmyslom nejak povzbudiť klokana, aby sa pozbieral a odskákal. Klokan tam iba ležal a krochkal. A mohutne smrdel! Zdalo sa mi, že má nohy vporiadku. Zohol som sa a poštuchal ho do rebier. Zlovestne zakrochkal, vyskočil na zadné nohy a zhrabol ma prednými labkami okolo krku. Nezasvätenému pozorovateľovi by sa to videlo ako láskyplné gesto objatia vďačného zachráneného tvora. To však nebol ten prípad! Tento ich kúsok som už párkrát urobiť videl. So psami! Keď je klokan obkľúčený loveckými psami, postaví sa chrbtom k stromu, a keď sa niektorý pes k nemu priblíži, schmatne ho prednými labami a pritisnutého k hrudi si ho mocne pridrží. Potom zdvihne jednu z nôh pod brucho psa a obrovskými pazúrmi ho rozpára. Videl som raz jedného veľkého, takýmto spôsobom rozpoleného vlčiaka. A toto bol očividne aj plán, akým chcel v tej chvíli naložiť s mojím úbohým telom aj tento nevďačný štramák! Vydal som zo seba protestný výkrik, ale môj súper si toho nevšímal. Snažil som sa vyslobodiť silou, jeho laby však boli pevne zovreté okolo môjho krku. Asi bol ešte trochu omráčený, lebo s páraním môjho brucha sa akosi príliš neponáhľal. V týchto predsmrtných sekundách som si spomenul na obrannú metódu koaly: Keď je koala napadnutá, zachytí sa pevne podbrušia útočníka. Takto útočník - obyčajne to je divý pes dingo - sa nemôže dostať k nijakej zraniteľnej časti tela koaly ani zubami, ani pazúrmi. Ak to je nevyhnutné, bude tam koalka pevne visieť dovtedy, kým ten dingo nezahynie. Ozbrojený týmto poznatkom, prehodil som svoje ramená okolo klokanovho krku a omotal som si nohy okolo jeho tela. Klokan krochkal a ja som na ňom visel ako nejaký obrovský kliešť. Klokan sa pokúšal dostať svoju nohu pod moje brucho, ale neuspel, akurát mi otĺkol svojím kolenom zadok. Celá situácia nebola až tak dramatická ako skôr smiešna. Bol som tam, ja, zavalitý muž stredného veku, s mojimi rukami a nohami v mohutnom, skoro ako keby milostnom objatí s hádam najväčším a najsmradľavejším klokanom Flinders Ranges. Keby mohol tento výjav niekto pozorovať, jednoducho by žasol! Ale keďže tade zriedkakedy dakto chodí, nikoho tam nebolo ani teraz. Takže ... nikto to ani vidieť nemohol. Lenže mne víril v hlave zásadný problém: Ako toto vyriešiť a neprísť o život?!
Uvažoval som: Ak ho pustím, klokan dostane šancu na aspoň jeden smrteľný zásah - pri pomyslení na to sa moje črevá vo svojom chabom krehkom obale mierne zachveli. Na druhej strane, nemohol som túto príšeru objímať donekonečna! Koaly sa môžu kľudne držať dinga až dokým ho nevysilia, ale ja som si bol istý, že klokan má oveľa väčšiu fyzickú kapacitu a tým aj väčšiu šancu na prežitie v takomto objatí ako ja. Moja puška bola neďaleko, len pár metrov za plotom, ale dostať sa k nej som nemohol. Díval som sa do bezvýrazného oka klokana, a ten sa díval späť do toho môjho, v tých chvíľach asi tiež bezvýrazného. A potom - skočil! Pravdepodobne som jediný Austrálčan, ktorý sa vôbec kedy nalepil na brucho veľkého skákajúceho klokana. A bol to mimoriadne zvláštny zážitok. Cítil som napnutie každého svalu zvieraťa, každé šklbnutie, keď mu zadné nohy zabrali. Ako keď sa stlačená pružina prudko vystre. Klokan sa vzniesol do dvojmetrovej výšky a bral ma so sebou! A ďalší skok. A potom znova! A znova! Ten mizerný tvor skákal a unášal ma preč! Uvažovať jasne sa asi príliš nedá, keď sa držíte brucha klokana skákajúceho cez kamenistý povrch Flinders Ranges. Ja som jednoducho nevedel, čo mám robiť. Iba som tam visel a plný strachu reval. Ten sviniar len skákal a skákal, stále kamsi ďalej do divočiny, nesúc mojich vystrašených deväťdesiat kíl bez zjavnej námahy. Napodiv, tá „jazda“ bola celkom znesiteľná. Nebolo tam žiadne buchnutie keď klokan pristával. Cítil som iba rytmické sťahy jeho svalov. Odrazil sa, letel vzduchom niekoľko metrov, dotkol sa zeme, znova sa odrazil, a znova, ... Zdalo sa mi, že ideme poriadne rýchlo. Dívajúc sa cez jeho plece, videl som, ako sa moje auto stráca v diaľke! Myslel som si, že budem musieť toho lotra predsalen pustiť, ale potom ma na mieste vypitvá! Jediné, čo som mohol robiť, bolo držať sa ho a dúfať, že sa niečo pozitívneho stane. Náš trap medzitým veselo pokračoval už asi desať minút. Z húpavého pohybu som začal dostávať morskú nemoc. So žalúdočnou nevoľnosťou, s plnými pľúcami klokanovho smradu, v absurdnej desivej situácii bez zrejmého rozriešenia ... nebol som v tých chvíľach najšťastnejším človekom! Vtom sa klokan zastavil. Vytreštil som oči a zhrozene zaúpel. Ocital som sa na okraji aspoň desaťmetrovej rokliny, stále visiac v pazúroch klokana. Ten sa tu náhle zastavil, keďže ďalej nemohol pokračovať. Jedine, ak by sa rozhodol vrhnúť sa so mnou do istej záhuby. Bezpochyby to bolo presne to, nad čím ten darebák uvažoval, keď tam stál na okraji rokliny so mnou v náručí, visiacim v priestore, s tým svojím hlúpym výrazom v tom jeho prekliatom klokaňom ksychte! To bola naozaj hrozivá, nezaslúžená odmena pre človeka, ktorý nemal inú ambíciu ako pomôcť nešťastnému zvieraťu. Pozrel som sa dole. Ten zráz nemal viac ako desať metrov, ale to bolo veru dosť pre človeka v mojej fyzickej kondícii. Všimol som si, že pár metrov doprava bol hustý porast lantany. Som pravdepodobne jediný človek na svete, ktorý vie, ako rýchlo je mozog schopný sa skoncentrovať, keď visí v labách samovražedného klokana desať metrov nad bodom dopadu! Musel som nejako donútiť toho bastarda posunúť sa po okraji previsu tak, aby sme boli nad lantanou. I keď desaťmetrový pád do hustého porastu nebol práve tým najželatelnejším úkonom, bol však neporovnateľne prijateľnejší než situácia, v akej som sa práve nachádzal. Na druhej strane, klokan bol rozhodnutý stáť na okraji toho zrázu a možno uvažuje, či nemá skočiť priamo dole na tie skaly. Potreboval som, aby sa pohol pár metrov doprava. Lebo keď sa potom od neho odtrhnem, spadnem do aspoň relatívne pohodlných kríkov lantany. Lenže ako donútiš klokana pohnúť sa, keď sa mu držíš na bruchu a visíš nad roklinou? Nemal som s takýmto dačím žiadne predchádzajúce skúsenosti, a tak som zaimprovizoval. Jedinú časť jeho anatómie, na ktorú som mohol zaútočiť, bolo jeho ľavé ucho. Bolo blízko mojej tváre a napadlo ma, že ak mu tam spôsobím bolesť, klokan sa pohne doprava. A jediný spôsob, ako mu tam tú bolesť spôsobiť, bolo kusnúť ho. Kusol som ho! Chlpaté ucho špinavého smradľavého klokana je odporná vec na zahryznutie, to mi teda môžete veriť, ale dokázal som sa premôcť. Okamžite to malo veľmi dramatický účinok. Môj „priateľ v zbrani“ zareval ako tur a vyskočil do vzduchu, vďakabohu po hrane previsu doprava, presne tam, kde som ho chcel mať. Môj rozmazaný zrak registroval priamo dole lantanu, bleskovo som si odmotal ruky z klokanovho krku a nohy od jeho tela, tvrdo a popravde aj poriadne zlomyseľne som kopol do brucha, odraziac sa do priestoru. Prirodzene som si myslel, že zahyniem, ale hocičo bolo lepšie ako muky a neistota v pazúroch samovražedného klokana. Vnoril som sa do lantany, zatiaľ ešte celkom živý, bez nejakých zjavnejších škodlivých následkov, pokiaľ ovšem odhliadneme od toho, že mi to strhlo z tela väčšinu šiat a mal som doškriabaný snáď každý štvorcový centimeter tela tými malilinkými ostňami, ktoré ochraňujú rastlinu od chlapov, čo sa do nich vykotia. Asi po desiatich minútach zápasenia s pichľavou lantanou som sa z nej vyčerpaný, doškrabaný a už aj riadne nasrdený vynoril. Klokan, ktorého som pred chvíľkou zachránil od jeho mizernej smrti, stál na okraji zrázu, dívajúc sa, ako inak než bezvýrazne, dole. Kríval som doráňaný spodkom rokliny, až pokým som nenašiel výstup hore. Moje auto bolo neďaleko a dostal som sa k nemu ešte predtým, než som takmer skonal od smädu, únavy a úpalu. Našiel som pušku a podíval sa späť na klokana, vážne uvažujúc o jej ešte jednom použití. Ešte stále tam nehybne stál na tom pahorku, dívajúc sa, samozrejme že bezvýrazne, mojím smerom. Vzdal som sa myšlienok na pomstu, sadol som do auta a hundrajúc nadávky odfrčal preč. Po tejto skúsenosti som sa zaprisahal: Nech by bol v akejkoľvek núdzi, už nikdy žiadnemu klokanovi pomáhať nebudem ! ( Uverejnené v „SME blog“, 21.3.2007| Prečítané: 4245x - https://stevennagy.blog.sme.sk/c/87569/Nikdy-sa-nesnaz-pomoct-klokanovi.html ) PS: Na turistov útočia austrálske kengury! Poslanci aj odborníci vo východnej časti Austrálie upozorňujú turistov, aby nekŕmili tamojšie kengury. Tieto divoké zvieratá sa totiž stali závislými na mrkve a iných nevhodných potravinách a začali útočiť na ľudí. Informovala o tom v stredu agentúra DPA s odvolaním sa na miestne médiá. Tisíce turistov pravidelne cestujú vlakom zo Sydney do nemocnice Morisset Psychiatric Hospital v Novom Južnom Walese, v ktorého areáli majú možnosť vidieť voľne sa pohybujúce kengury. Mnohí pritom ignorujú varovania, aby tamojšie kengury nekŕmili. Zvieratá sa však po konzumácii potravín, ktoré nie sú pre ne vhodné, správajú agresívne. „Keď ich turisti 100-krát za deň kŕmia mrkvou, potom keď zbadajú mrkvu, prídu a vezmú si ju!“ povedal ošetrovateľ zvierat zo zoologickej záhrady v Sydney pre televíznu stanicu ABC. https://cestovanie.pravda.sk/exotika/clanok/468585-na-turistov-utocia-australske-kengury-zavisle-od-mrkvy/
|
