MUDr. Milan NAGY knihy :)  books

Keď BOLÍVIA, tak - basa v La Paz !

        Počas môjho travelingu Južnou Amerikou som dorazil do La Paz. Vedeli sme, že tam väznia nejakých európanov, a rozhodli sme sa ich navštíviť. Keďže návštevným dňom je tu nedeľa, náš pokus pomôcť rodákom bol práve v tento deň.

        Väznicu v La Paz nájdete ľahko. Je iba asi kilometer od centra, a určite nemá obdobu nikde na svete. Je ako pevnosť obohnaná 10 metrovým múrom z nepálených tehál. Žiadne okná alebo mreže. Jediný vchod je cez veľkú dvojitú mrežovanú bránu, stráženú po zuby ozbrojenými vojakmi.

        Povedľa posedávajúce staršie indiánky v typických bolívijských Bowler klobúkoch ponúkajú na predaj cukríky, suveníry, cigarety, koka listy,...

        Za bránou sa hemžili trestanci, pred bránou návštevníci. Keď sme sa my štyria - dvaja Australčania a dvaja Švajčiari - priblížili, domorodci sa mlčky rozostúpili a uvoľnili prechod ku kancelárii veliteľa stráže. Smelo sme mu predložili našu túžbu vidieť zabasnutých cudzincov. Asi predpokladal, že sme nejaká ich rodina, lebo nám vzal pasy, zdvihol slúchadlo, kamsi zavolal a keď skončil, súhlasne prikývol.

        Na jeho pokyn sme vstúpili do malej miestnosti, kde sme museli vyložiť všetky veci z vreciek, kamery, letenky, cestovné šeky, hotovosť, opasky, a ešte nás aj dôkladne prešacovali. Dali nám tlačivo, na ktoré sme mali vypísať všetky veci a hotovosť. Vojak, ktorý nás pri tom sledoval, vzrušene volal svojich kolegov pozrieť, koľko bohatstva majú títo gringovia.

        Švajčiari v tomto bode zaváhali a rozhodli sa nepokračovať. Nám dvom Austrálčanom to už akosi bolo jedno, tak sme radšej miesto nechania strážam dali veci do úschovy Švajčiarom a pokračovali. Teraz už stačilo, aby niečo v našich veciach "našli", a poznajúc korupciu v Bolívii, už sme sa z tej basy ani nemuseli dostať von!

        Vošli sme do špinavej chodby s kobkami po stranách. Spod dverí sa nám väzni pokúšali podstrčiť kúsky popísaných papierikov, asi s prosbami o almužnu alebo inú pomoc. Na konci chodby mrežová bránka, vojak s kľúčom, a zakrátko nato sme sa ocitli v bizarnom svete najväčšej koncentrácie zberby krajiny.

        Zrazu nám začalo byť nesmierne úzko. Životom zvetrané zarastené bezzubé tváre sú zrejme univerzálne po celom svete a trochu aj prezrádzajú dušu človeka. Tváre poznačené kiahňami, drogami, jazvami, zárezmi a inými "suvenírmi" bitiek a nedávneho života na okraji spoločnosti.

        Oblečení v otrhaných háboch nás obkolesila asi stovka zvedavých tvári, síce iba pár metrov od brány, ale absolútne mimo dosahu ochrany vojakov, ktorí so samopalmi stáli a zvedavo sa dívali na nás ako v zoologickej záhrade, ako na nejaký experiment, keď sa kŕmi zver. Na naše zúfalé pohľady iba pokrčili plecami, akoby hovorili - chceli ste to, tak vám treba, gringovia!

        Čo nám šiblo? Načo toto?! Nie je dosť nebezpečia vonku?! Okrem cigariet a sladkostí pre zavretých Európanov sme nemali nič. Animované výkriky a dopyty okolo nás ustali, keď k nám pristúpil slušne oblečený muž okolo tridsiatky. Bolo hneď vidieť, že má autoritu, lebo ostatní stíchli.

        Bol to Európan, Francúz, a ako väčšina Francúzov, žiarlivých na anglický svet, nehovoril anglicky. My sme zase nevedeli francúzsky, ale napokon sme sa celkom dobre dohovorili po španielsky. Hneď vedel, čo chceme. Ostatní väzni postupne poodchádzali, nechajúc nás na pokoji.

        O Európanoch uväznených v tejto base vedel - on bol jedným z nich. Cestou sme mali konečne šancu vidieť aj niečo nevídané a pre nás nepochopiteľné, - ženy, ba aj deti! Prišli navštíviť zavreté hlavy svojich rodín.

        Nasledovali sme Francúza a cestou videli malinké obchody a uličky, také miniatúrne mestečko. Boli tam aj isté nepísané pravidlá, zločin a korupcia, presne ako vonku. Neviem, či tam nemali náhodou aj basu. Basa v base?! A ako vonku, aj tu boli bohatí a chudobní. Celu sa dalo kúpiť. Tie chudobné boli iba akési kobky v stenách so slamou miesto postele, bez dverí. Veľmi nepríjemné vo výške 3800 metrov nad morom, noci studené. Na druhom konci škály boli luxusné cely, dámske návštevy za pár stovák, aj výlety do mesta. Za 10 000 US dolárov sa dala kúpiť aj sloboda.

        Francúzi mali ubytovanie na úrovni. Cela ich stála 3000 US dollars. Mali v nej TV, rádio, varič, rôzne zásoby jedál, cigarety, steny aj plafón oblepený krabicami cigariet Marlboro. Peniaze si zarábali biznisom ako napríklad menežéri malej firmy na šitie kožených kabátov priamo v base.

        Už tam boli dva roky a nepokúšali o podplatenie, lebo očakávali priaznivý výsledok svojho apelu. Prečo, za čo vlastne sedeli? Vraj nejaká Francúzka, ktorá bola predtým vydatá za Bolívijca a mali spolu syna, sa s ním rozviedla a chcela syna vziať do Francie, ale bývalý s tým nesúhlasil. Legálne to nešlo, tak najala týchto dvoch, aby s ním išli vyjednávať. Keďže s ním nejednali v rukavičkách, udal ich polícii ako únoscov.

        Počas rozhovoru nám povedali, že nie sú jediní Európania, vraj sú tam aj Nemci. Vzali nás za nimi cez akýsi labyrint. Do cely k nim sa liezlo rebríkom ako na povalu. A tam, strašne nafajčené, bez okna alebo vetrania, dvaja zúbožení Robinzoni s bradou po pás, špinaví, otrhaní, s vredmi na nohách a rukách, vek som sa im ani nepokúšal odhadnúť. Jeden ležal ako na smrteľnej posteli, vraj so žalúdočnými vredmi. Jedinú zábavu mali počítačový šach. Už tam sedeli dlho, a ešte mali pred sebou desať rokov. Veľmi sa sťažovali na nemecké vyslanectvo, ktoré ich úplne zanedbalo. Bolo nám ich ľúto.

        Pod ochranou Francúzov sme sa dostali späť k bráne. Po dlhom čakaní nás zaviedli do veliteľovej kancelárie pre naše pasy, a s veľkou úľavou sme sa napokon ocitli pred väznicou.

        Keď sme si však uvedomili, že väzenská stráž s políciou vedia našu adresu a môžu urobiť raziu, podstrčiť nám kokaín a máme zaistený hotel na roky a policajti prachatých gringov na dojenie, čo najrýchlejšie sme radšej odtiaľ vypadli.

30. novembra 2005