MUDr. Milan NAGY knihy :) books
|
Príbeh "zabijáka" Toma Za kráľa zvierat sa považuje lev. Svoju kráľovskú korunu dostal v dávnej minulosti, keď sa vedelo veľmi málo o väčšom, silnejšom, inteligentnejšom kráľovi, ktorý sa vyskytuje v oveľa hojnejšom počte a v omnoho väčšom priestore nášho sveta. Keď som sám, často si v duchu premietam rôzne spomienky, ako napríklad tá na jedno skoré ráno v peknom kempingu, ku ktorému sa dostanete po Princess Highway medzi Melbourne a Sydney popri zálive, asi kilometer pred mestečkom Eden, kde som strávil príjemnú dovolenku, medzi iným čítajúc knihu Killers of Eden (Zabijáci z Edenu). Ešte bola tma, keď som sa vydal na blízku, ťažko prístupnú stráň, pokrytú eukalyptami a iným porastom. Mysliac na udalosti z tej knihy, určite aj pod vplyvom toho čo som tam čítal, ma čosi ako magnet ťahalo ísť určitým smerom, na určité miesto hore po stráni, vrhajúc občasný pohľad na východ, na hladké vody Tichého oceánu. A tam je kráľom kosatka, v angličtine orca, alebo aj killer whale. Je to jeden z menej chápaných ale o to inteligentnejších zvierat tejto planéty. V roku 1993 Hollywood natočil celkom pekný príbeh-fikciu ´Zachráňte Willyho´. Môj príbeh je popisom skutočných udalostí v spojení s týmto nádherným tvorom. Zachoval sa nielen z ústneho podania, ale je dokumentovaný aj fotkami, knihou, TV dokumentom, ako aj inými takpovediac „rukolapnými“ dôkazmi. Skôr než rozviniem tento príbeh, poviem niečo o kosatkách, aby ste tomuto úžasnému tvorovi lepšie porozumeli. V angličtine má nelichotivé meno killer whale (veľrybí zabijak). Totiž títo "zabijaci" sú v ríši zvierat jediní, ktorí sú schopní uloviť aj veľryby, najväčšie tvory planéty! Kráľ zvierat lev síce "vládne" skoro nad všetkými zvieratami zemského povrchu, ale trebárs hroch, slon a mnohé iné zvieratá jeho “nadvláde“ nepodliehajú. Navyše, vládne iba v častiach Afriky a v Indii , takže tento pán kráľ by mohol byť v oficiálnom názvosloví skôr len takým provinčným vládcom, teda kniežaťom, grófom či rytierom. Kosatka je najväčší člen z rodu delfínov. Samce sú dlhé 7,5 metra, ťažké 7-10 ton (samička 4 až 6 ton), a žije vo všetkých oceánoch sveta. Vládne nad všetkými obyvateľmi mora, a v Patagónii bolo dokonca zdokumentované, že sa vyhupne za korisťou aj na pláž. Leva prevýši aj v dĺžke života: lev žije asi 15-20 rokov, kosatka 40-60. Mozog má 5 krát väčší ako človek a je schopná vyvinúť úctyhodnú rýchlosť 55 km/h. Kosatky navzájom komunikujú na veľké vzdialenosti a podobne ako delfíny majú vyvinutý sonar, echolokátor, takže “vidia” zvukom až dovnútra tiel iných organizmov. Vo Vancouverskom akváriu si odborníci všimli, že kosatky sa cez sklo akvária radi pozerajú na obrázky v knihách, hlavne obrazy iných kosatiek, a ak si želajú prehodiť list na ďalší obrázok, vydajú zvláštny zvuk (zapískajú). Mladé sa neučia len svojimi inštinktmi, ale sú naviac učené dospelými, podobne ako to je u ľudí. V Argentíne pozorovali, ako dospelé jedince učia svoje mláďatá chytať tulene: Dospelí chytili tuleňa tak, aby ho nezranili, potom ho pustili aby mohol unikať, a tak dávali šancu mladým naučiť sa ich uloviť. Hrali sa s tuleňmi ako mačka s myšou. Nacvičovali "výbeh" z vody na pláž, aby postrašili a zahnali tulene do mora. O kosatkách sa stále vie pomerne málo. Ešte v roku 1970 v manuáli pre Austrálskych námorníkov bolo varovanie o nebezpečnosti týchto dravcov aj napriek tomu, že dodnes sa ešte nezaregistroval ani jeden prípad napadnutia človeka kosatkou. Ba práve naopak, bolo popísaných mnoho prípadov, kedy kosatky zachránili ľudí pred žralokmi. Moje sympatie pre kosatky vzrástli, keď som videl s nimi šou v morskom parku v Hong Kongu. Na juhovýchode Austrálie je prímorská usadlosť Eden, kde sa odohrala nezvyčajná udalosť. Krátko po mojej návšteve Edenu sa mi dostala do rúk spomínaná kniha “Killers of Eden”, ktorá túto raritnú symbiózu popisuje. Príbeh sa stal asi pred sto rokmi. Bol to kuriózny prípad, keď človek a zviera vytvorili pakt, prospešný pre obe strany. V Edene žila rodina Davidsonovcov, dodnes tam žijú ich potomkovia, a dokonca aj pamätníci tohto prípadu. Ich živobytím bolo loviť veľryby na člnoch. Na pobreží mali pozorovateľňu, z ktorej pozorovali veľryby plaviť sa okolo pobrežia počas ich pravidelnej migrácie z Antarktídy na sever pozdĺž východného pobrežia Austrálie. Veslovali im v ústrety, a potom sa snažili týchto obrov uloviť. Ľudský lov veľrýb však pozorovala aj svorka kosatiek. Osamelá kosatka veľrybu neuloví, ale podobne ako vlk spolupracuje v taktike svorky až tohto morského obra uštvú. Neznie to veľmi sympaticky, ja osobne mám veľryby rád a trhá mi srdce, keď vidím Japoncov, ako kvôli suši tieto nádherné tvory mordujú. Ale príroda, to je niečo iné. Tá je krutá, a musíme ju prijať takú aká je, a čo najmenej do nej zasahovať. Kosatky sú dosť vyberavé. Keď ulovia veľrybu, skonzumujú iba jazyk a pery. Toto si všimli Davidsonovci, ktorí boli jedným z niekoľkých veľrybárskych tímov v osadlosti Eden. Po ulovení veľryby teda kosatkám vyhoveli, a tie dostali od rybárov svoj obľúbený diel úlovku. Rýchle pochopili, že majú v človeku spojenca, a vyvinula sa bizarná spolupráca medzi Davidsonovcami a kosatkami. Kosatky síce sú schopné uloviť veľrybu, ale je to pre nich veľmi namáhavé. Preto keď videli, že spoluprácou s človekom získajú potravu s oveľa menšou námahou, začali Davidsonovcov na príchod veľrýb upozorňovať. Priplávali k brehu, a pri ich dome divoko plieskali chvostmi. Každá kosatka má isté znaky na tele a hlavne na chrbtovej plutve. Podľa toho ich ľudia boli schopní nielen rozlíšiť, ale samozrejme aj každého člena svorky pomenovať. Vodca svorky bol samec, ktorého starý Davidson pomenoval Tom, ktorý najviac prirástol veľrybárom k srdcu. Akonáhle veľrybári nasadli na člny, kosatky ich sprevádzali, a súrili v ich očiach neohrabaných veslárov v pohybe. Dokonca kohosi napadlo hodiť im lano, kosatky na ich prekvapenie lano uchopili a ťahali čln veľkou rýchlosťou k miestu lovu. Najusilovnejší a najochotnejší bol Tom, ktorému tie laná vydreli zárezy do zubov!
1.Kniha "Zabijaci z Edenu"; 2.Orca Tom; 3.Tomov vydratý zub z edenského múzea; Je zaujímavé, že spolupracovali iba s rodinou Davidsonových. Ako ich rozoznali, to zostalo záhadou, ale iným veľrybárskym tímom nepomáhali. Kosatky majú dobrý zrak a je známe, že sa dívajú na svoje okolie nielen vo vode, ale aj mimo vody. Stalo sa niekoľkokrát, že počas lovu rybári vypadli z člnov, alebo keď sa čln prevrátil tak celá posádka skončila v mori. Mnohí z nich boli neplavci a na veľké prekvapenie, Tom a jeho druhovia ich tlačili k hladine a k člnu. Boli ich ochranou aj pred žralokmi, ktorých hravo zahnali. Kosatky si mohli ľudí pomýliť s tuleňmi a zožrať, ale nikdy sa to nestalo! Fáma o priateľských kosatkách Edenu sa napriek tomu že to Davidsonovci ututlávali predsalen rozletela po širokom okolí. Spolupráca fungovala mnoho mnoho rokov, a stali sa rôzne skoro až neuveriteľné príbehy, ktoré moje skromné riadky nestačia popísať. Spolupráca kosatiek a človeka dospela k smutnému koncu v roku 1930, keď v jedno ráno našli na plytčine pri dome Davidsona Tomovo bezvládne telo. Zrejme cítiac svoj koniec prišiel Tom poslednýkrát za svojím priateľom rybárom. Davidsona to veľmi zronilo, veď stratil dobrého dlhoročného priateľa, a tak krátko nato sám s lovom veľrýb prestal. Ostatné kosatky stratili v Tomovi svojho vodcu a zo zálivu sa vytratili. V roku 1966 Austrália vydala zákon na ochranu veľrýb, a dnes turizmus - lodné vyhliadky na veľryby - vynášajú omnoho viac, ako keby sa lovili. Kostru starého Toma, ktorého vek odhadli na 70 rokov zakonzervovali a neskôr umiestnili vo veľrybárskom múzeu v Edene. Tesne pred východom slnka som dorazil na hrebeň. Ďaleko dole v kempingu sa už začali prebúdzať ranostaji a na druhom konci zálivu ešte spal Eden. Ako som si tak hľadal miestečko na odpočinok, zrazu som si všimol v kroví čosi zvláštne, čosi príliš pravidelné na to aby to mohol byť výtvor prírody. Už bolo svetlo, tak nebol problém uvedomiť si, že sa dívam na porastom schované zvyšky asi dva krát dva metre zrúcanín. Z tohto bodu bol absolútny výhľad na celý záliv a na vzdialené mestečko Eden. Usúdil som, že toto mohla byť pozorovateľňa veľrybárov. Možno z tohto miesta niekto z rodu Davidsonov pozoroval Toma s jeho svorku kosatiek aj veľryby, a potom dával signál na lov. Sadol som si zadumaný vedľa zrúcanín, mysliac na veľryby, kosatky, na starého Toma a veľrybára Davidsona, až som vo svojich predstavách skoro zažíval to priateľstvo človeka s kosatkou až do ich smrti, a aj tú drámu dole v zálive. Ďaleko na horizonte Tichého oceána pomaličky vykuklo slnko..... Steven, Welby, Gold Coast. Nedá mi nevstúpiť do tohto príbehu "svojou troškou do mlyna": Dostal som jednu skutočne ťažko uveriteľnú lekciu o inteligencii vo zvieracej ríši: Istý "Ferko", divoko a voľne žijúci vták, tuším to bol butcherbird alebo megpie - vyzerali ako naša straka - chodieval s celou svojou rodinkou sa prikrmovať na murovaný plot k dobrákovi bratovi, ktorý ich občas láskyplne hostil mletým mäskom. Raz, keď brat nebol doma, doletela na múr táto viacčlenná rodinka, a tak som vzal z chladničky dózu s mäskom a išiel som im túto pre nich vítanú dobrôtku dať. Tentokrát som však videl len meravé nehybné vtáky. Nikto z nich sa nepohol k mojej nastavenej ruke. Čo sa deje? Inokedy veselo papkajú a dnes? Nič! ... A vtom otec tejto vtáčej rodinky vykročil smerom k mláďatám a jedného zo svojich potomkov potrestal na tom tehlovom plote, pol metra od mojich vyvalených očí, ... ale ako! Bil ho hádam aj pol minúty zobákom po hlave, ... no skrátka zbil ho jak hada! Ten nešťastník sa počas toho výprasku iba pričupil a clivo skučal, jeho súrodenci so sklopenou hlavou stáli opodiaľ ani sa nepohnúc, matka "Cupi-lupi" to isté (tie mená im dal istý samaritán z Welby, totiž môj brat) ... Po tomto incidente odstúpil tak na pol metra od zbitého nehodného syna/dcéry a od ostatných stuhnutých členov rodiny, a až asi po minúte od "výchovnej" si navidomoči ešte stále za niečo poriadne nasrdený otec z mojej už tiež zmeravenej natrčenej ruky zobral guľôčku ... pomaly ukradomky ustráchane podišli aj ostatní členovia rodiny si zobrať, okrem toho chudáka zbitého ktorý na jedlo nemal ani pomyslenie ... no úžas! ... a že "zviera"?! - častokrát som si potom neskôr myslel, že sa mi to hádam muselo mariť! Veď toto nie je snáď ani možné, takéto "ľudské" chovanie, to sa mi snáď len snívalo, ... či? Je to už pekných pár rokov, ale dodnes tomu akosi sám neviem uveriť! Keby sa mi toto nestalo, neuverím! Veľmi si vážim inteligenciu zvierat, ale od tohoto momentu som presvedčený o ich príkladnej múdrosti. Milan, Sv.Anny, Holíč. |
