MUDr. Milan NAGY knihy :) books
 | ||
|
"Sojúz ňerušímyj respúblik svabódnych..." Priateľstvo. Aj takýmto slovom sa donedávna označovalo boľševickou totalitou nanútené spolužitie s niekým, kto naším priateľom nebol ani náhodou! Ten náš niekdajší „priateľ“ bol vlastne novodobý otrokár, vykorisťovateľ, parazit, ktorý nás (náš súhlas!) zneužil na svoje vlastné parazitické žitie! Tak ako všetkých svojich satelitov! Litva. Lotyšsko. Estónsko. Bielorusko. Ukrajina. Moldavsko. Uzbecko. Kazašsko. Gruzínsko. Azerbajdžan. Arménsko. Kirgizsko. Tadžicko. Turkménsko. Toto boli a mnohí z nich dodnes sú obeťami „súhlasu“! Nesúhlas bol pod hrozbou straty zamestnania, psychickým fyzickým mučením, dlhoročným väzením v spojitosti s nútenou prácou v tých najhorších možných podmienkach (napr. v rádium-ťažiacich baniach), doživotným uväznením, ba nezriedka i trestom smrti! Vie si dnes niekto predstaviť preukaz Slovensko-Amerického priateľstva? Alebo taký odznak? Prípadne, aby po štátnej hymne (slovenskej) automaticky odznela tá americká? Alebo povinnú výučbu angličtiny? Či prísne strážený plot s ostnatým drôtom medzi bratskými štátmi? Či víza na pohreb mojej babky (8 dni - po pohrebe!), ktorá žila hneď (2km!) za takýmto po ruskej anexii postaveným umelým plotom v osade Šalamúnová (https://sk.wikipedia.org/wiki/Šalamúnová)? A kopu iných podobných nezmyselných bizarnosti?! Dnes to pripadá neskutočné, ale pred polstoročím, ako aj v dobách môjho dospievania pred 70 rokmi, bol nielen medzi nami a „Západom“, ale aj medzi ČSR (Československá Socialistická Republika) a ZSSR (Zväz Sovietskych Socialistických Republík) prísny hraničný režim s povolením/príkazom strieľať, za každú cenu zadržať každého „narušiteľa“! (Rozumej: nášho občana utekajúceho na Západ, keďže z toho „zahnívajúceho Západu“ sem na „rozkvitajúci Východ“ akosi neutekal nik, ba ani od nás tam, ešte východnejšie, teda do krajiny, kde údajne podľa bolševickej propagandy „dnes znamená již zítra!“) Lojalita k nášmu „záchrancovi pred imperializmom“ nám bola tvrdo nanútená. Napríklad aj tak, že vždy po našej hymne odznela aj tá sovietska. Vždy! Môj mozog táto debilina tak vymyla, že ešte aj dnes, keď začujem našu štátnu hymnu, tak po jej odznení automaticky začne znieť v mojej hlave tá sovietska! A áno, aj ja som odkiaľsi dostal členskú knižku SČSP (Svaz Československo-Sovětského Přátelství), a tuším som zaplatil jednu, čiže tú prvú známku čo tam už bola nalepená. Nikdy som neplnil svoju mesačnú povinnosť kupovať ďalšie, lepiť ich do preukazu a ukazovať tým, aký veľký priateľ toho „Sajúzu“ som! Dnes sa môžem už len zamýšľať, na čo tie peniaze z predaja známok čiže toho nanúteného priateľstva vlastne išli. Hádam že asi na vývoz ďalšej ruskej biedy do sveta. Dávali k tomu aj odznak s ikonou vlajok a nejakého ruského satelitu - to len aby posilnili názor, aký je ten náš „záchranca a ochranca“ úspešný aj v technológiách. A pripojili k tomu aj zemeguľu, ktorú raz zaleje ten jeho blahodarný boľševický humus!
No a ruský jazyk? Ten bol na všetkých našich školách povinný. Mali sme ho ako povinný predmet ešte aj na vysokej - tri semestre aj so záverečnou štátnicou! Ruštinár nás na základke jemne usmerňoval a nabádal mimo iného aj k písomnej konverzácii s rybjátami (deťmi) nášho vtedajšieho veľkého brata. Rozdal nám asi jemu ponúknuté/nanútene adresy (asi aby si vyleštil svoj súdružský kádrový profil úslužného sajúzo-milovníka). Pamätám sa, že som si vymenil až jeden list. Nejaký Sergej mi napísal o jeho koníčkoch. Na otázku akú mám rád hudbu som odpísal že rock'n’roll. Tým naša písomná komunikácia skončila, viac mi neodpísal. Nuž veru, za socializmu bolo toto všetko bežné. Takmer nikto sa nahlas nepýtal prečo. Pri akejkoľvek zmienke o nenormálnosti týchto krutostí našinec radšej ani brvou nepohol. Naopak, náš boľševik nariadil, aby sme sa klaňali smerom ku krajine, kde vraj zajtrajšok je už dnes, a aby sme nenávideli všetko smerom na západ. Tresty za neuposlúchnutie? Zničujúce!: Od toho najmiernejšieho, teda normálneho niekoľkoročného väznenia, až po pracovný tábor, doživotie, či dokonca až trest smrti! Preto to mlčanie! Dnes už pomaly takmer každý na takéto „kúzelnosti“ akosi zabúda. Naša dnešná mládež o nich vôbec ani nevie, a vlastne ani vedieť nechce, keďže má vďaka slobode a slobodnému prístupu k informáciám iné záujmové priority, a preto si tú niekdajšiu totalitu ani nevie predstaviť - veľká chyba! Lebo ak niekto zabudne na svoju históriu, ... A roky šli. Priemerný, teda bežný slovenský občan, by aj bol možno zvedavý na to, ako sa to naše veľké priateľstvo s CCCP dovyvinulo. Predsa krajinu, ktorú tak kvetnato opísal náš do ruského análu lezúci boľševik vynaložiac nemalú snahu a investície na to aby sme to Rusko milovali a Západ nenávideli, sme nemohli len tak zavrhnúť! Či?! Len pre ilustráciu: generálny tajomníl ÚV KSČ (Ústredného Výboru Komunistickej Strany Československa, v tej dobe najvyšší štátnik, ešte vyšší ako prezident republiky!) súdruh Gustáv Husák navrhoval, aby sa Slovensko stalo jednou z tých prešťastných republík CCCP (CCCP = SSSR = Sajúz Savétskych Sacijaľisťíčeskych Respúblik)! - našťastie sa tento jeho návrh nerealizoval, inak by sme dnes boli na mieste úbohej Ukrajiny! - aj tak sme prišli o naše najvýchodnejšie územie, o Rusmi anektované Karpatsko!! Vieme, ako to dopadlo. Vieme, ako nás to „priateľstvo“ ekonomicky, ale najmä morálne, položilo na kolená! Najlepšie bude pozrieť sa na „voľbu nohami", teda kam sa v nedávnej totalitnej minulosti utekalo zo Slovenska. Utekali ľudia k priateľovi najväčšiemu, najlepšiemu, najvernejšiemu? Alebo radšej ďalej od neho? Určite po takej usilovnej kortešačke nášho boľševika a navyše v tandeme s naším proximistom (proximista = priamy sused = CCCP) by to malo byť jasné: ani noha na ten prehnitý Západ, všetci smer Východ! Nuž, keď sme tu ešte boli za tým dvojitým ostnatým plotom, strážení zabijáckymi vlčiakmi a všetkého schopnými vycvičenými a ideologicky najsprávnejšie vyučenými pohraničnými ozbrojencami, taktiež profesionálnymi zabijakmi, toto všetko bolo akože normál! Dnes sa to môže pre mnohých z nás javiť ako nejaký nereálny, blbý, neskutočný horor od Stephena Kinga. Žiaľ, zažili sme to! A prežili sme to! (Mnohí veru nie!). Niektorí sme to prežili vďaka včasnému úteku, iní, tí zostavší, vďaka mlčaniu - radšej sme držali hubu a krok! Avšak kto mlčí, ten svedčí. Démon súhlasu! Autor: Dominik Tatarka. Nech nám tento útekový (emigrantský) efekt ukáže štatistika:
A veru, podľa množstva utečencov by sa tá „nenávidená“ Amerika mohla kľudne nazvať druhou vlasťou Slovákov. Veď tam žije štvrtina nášho národa! A čo CCCP? Iba 2167 Slovákov?! (To je asi toľko ako žije na lazoch medzi Malými a Veľkými Levármi!). Avšak mnohí z týchto „sovietskych emigrantov“ tam uviazli ako obyvatelia-občania ČSR bývajúci/zostavší na území československého Karpatska (Západná Ukrajina - dnes už tam v prevažnej väčšine žijúci len ako ich domestikovaní potomkovia, Ruskom v r. 1945 anektovanom), a podaktorí tam do zajtrajška po boľševických „čistkách“ násilne odvlečení do tamojších útulných hotelov-gulagov (Alexander Solžeňicyn: Súostrovie Gulag). Na záver môjho vstupu ešte trochu grafiky: Z celkovej populácie 5,4 milióna obyvateľov (2011) žije na Slovensku približne 4,5 miliónov Slovákov. Ďalší Slováci žijú v nasledujúcich krajinách (zoznam udáva odhady vyslanectiev a spolkov Slovákov v zahraničí na prvom mieste, a oficiálne údaje krajín v rokoch 2000/2001 na druhom mieste):
PS: Fero Richard Hrabal-Kronďák: Ruský národ je osudovo poznačený sovietskym dedičstvom Publikované 5. 5. 2021 Spisovateľ, nakladateľ a cestovateľ Fero R. Hrabal-Kronďák vykonal v rokoch 2011-2019 množstvo ázijských ciest. Je autorom knihy Cesta na Tajmyr alebo „Po Jeniseji k Severnému ľadovému oceánu − krajom šamanov, starovercov, komunistických lágrov a morbídnej postsovietskej nostalgie“. Pretože precestoval Rusko mnohokrát a videl tak túto krajinu a ľudí zblízka, položili sme mu pre FORUM 24 otázky, ktoré by sa dali zhrnúť do jedinej: Čo sú tí Rusi vlastne zač? Ako ľudia v Rusku svoju krajinu vlastne vnímajú? Je to pre nich jedna krajina, alebo prežívajú viac nejakú svoju vlastnú identitu? Ťažko nejako generalizovať, záleží od etnika a konkrétnej sociálnej skupiny. V skratke môžem povedať, že napríklad mnohí Kaukazci, ktorí sa vyznačujú silným národným cítením, definujú svoj postoj nasledovne: „Príklad Čečenska nás varuje pred akoukoľvek snahou o skutočnú emancipáciu alebo dokonca oslobodenie z ruskej nadvlády. Sme v prvom rade Balkarci, Kabardinci, Čerkesovci, Inguši atď. ….. ALE! Máme na vybranú len dve možnosti – buď budeme aspoň navonok lojálni, alebo nás jednoducho Rusi zmasakrujú.“. Tak, ako sa Sever stavia stále nepriateľskejšie k Juhu, teda ako narastá nevraživosť ruského etnika voči Kaukazcom, tak sa aj Kaukazci stále viac obracajú na juh. Mnohí tunajší podnikatelia presúvajú svoje aktivity napríklad do Turecka či na Stredný východ (tiež sa týka Tatarstanu, Burjatska a Tuvy) a svoj kapitál, v neposlednom rade aj z obavy pred ruským korupčným prostredím a vplyvmi ruskej zahraničnej politiky na vývoj kurzu rubľa aj vďaka bezvízovému styku pre obyvateľov severokaukazských republík, do Gruzínska. Rovnako stále viac Kaukazcov odchádza za prácou alebo študovať na juh, namiesto do Moskvy a centrálneho Ruska, kde sa stretávajú prakticky na každom kroku s prejavmi xenofóbie a rasizmu. Dá sa povedať, že iba v inej forme pokračuje exodus, trvajúci od okamihu, keď vstúpila noha ruského vojaka na severný Kaukaz. U obyvateľov Ďalekého východu som sa opakovane stretol s postojom, ktorý je možné zhrnúť takto: „Vzhľadom na riedkosť osídlenia a veľkosti tunajších domorodých etník, Ďaleký východ bude vždy pod nadvládou Ruska alebo Číny… a ak si máme vybrať, budeme radšej pod nadvládou primitívnych Rusov než mazaných Číňanov.“ To by skoro vyzeralo, že by ďaleko na východe možno ľudia privítali, keby mohli byť rovno samostatní. To je najskôr občas napadne, nie? Zatiaľ čo napríklad väčšina starovercov vidí budúcnosť Ruska v jeho jednote, mnoho mladých sa začína pohrávať s myšlienkou autonómie Sibíri, prípadne aj jej odtrhnutia od Moskovie, ktorá však na Sibíri celkom výrazne rezonovala už od 90. rokov (z kedy sa tradujú napríklad aj pokusy vytvoriť Uralskú republiku, ktoré sa vtedy objavili v Jekaterinburskej oblasti, alebo suverénny Tatarstan). V roku 2011 vzniklo na Sibíri dokonca Hnutie za odtrhnutie Sibíri a pripojenie k USA, na čele ktorého stál istý Vladimír Kyseljov. Je zrejmé, že dnes sa sibírski aktivisti vracajú k tomu, čo začali v roku 2012, keď tu vznikla Sibírska národná kultúrna autonómia a čo vygradovalo v rokoch 2014 – 16 v súvislosti s udalosťami okolo Krymu, Donbasu a Sýrie. Popri odvekom probléme vykorisťovania Sibíri centrálnym regiónom bolo vtedajšie hnutie za autonómiu Sibíri do istej miery i reakcií na halasné vytrubovanie Kremľa o práve Krymčanov na sebaurčenie a ruskú podporu doneckým separatistom (za peniaze Sibírčanov), ale následne paradoxne. z verejného priestoru. Moskve sa to nepáčilo? Okrem cenzúry a klasického zastrašovania a ostrakizovania aktivistov (z ktorých niektorí zvolili aj emigráciu) zafungoval overený psychologický model využitia existencie (napríklad aj fiktívneho) vonkajšieho nepriateľa na stmelenie vlastného národa a upevnenie moci establishmentu (naratív obkľúčenej ríše a vonkajšieho faktora) , ktorý kedysi výborne popísal Jean Hougron vo svojej knihe Znamenie psa, v ktorej odpor voči vládnucej kaste roburov ustupuje do pozadia vďaka mobilizácii národa na záchranu ríše pred vonkajším nepriateľom, ktorým sú elektronickí draci riadenia priamo zo samotného galaktického „Kremlu“. Okrem toho v tejto zistenej dobe celonárodnej šovinisticko-izolacionistickej hystérie a ostrakizácie každého režimu nepríjemného aktivistu si málokto riskol vyrukovať s „protinárodnými“ požiadavkami, aby nebol označený za vlastizradcu a neriskoval stratu zamestnania či existenčné ohrozenie celej rodiny. Výrečným príkladom môže byť štvanica usporiadaná ruskými úradmi na skupinu aktivistov okolo performera Arťoma Loskutova, autora filmu Nefť v obmen na ničovo čiže Ropa výmenou za nič, pojednávajúceho o vykorisťovaní Sibíri Moskviči. Potom, čo v marci 2014 zverejnil manifest vyzývajúci na vytvorenie autonómnej Sibírskej republiky (v rámci Ruskej federácie) a pokúsil sa 17. augusta 2014 v Novosibirsku zorganizovať demonštráciu nazvanú Monstracija pod heslom „Prestaňme kŕmiť Moskvu“, úrady nielen, že pochod zakázal sa cenzurovať akúkoľvek zmienku o udalosti v médiách s odvolaním sa na nedávno prijatý zákon proti vyvolávaniu masových nepokojov, extrémistických aktivít a ilegálnych verejných prejavov. Avšak, ako opadá nadšenie nad „oslobodením Krymu“ a odvetné západné sankcie i náklady na zbrojenie a imperiálne ťaženie Kremľa sa stále viac podpisujú na klesajúcej životnej úrovni obyvateľov potenciálne najbohatšieho ruského regiónu, Sibíri, volania po jej autonómii (aspoň v súlade s princípmi federácie) sa stáva hlasnejším. Hoci jeho najmarkantnejším prejavom je enormný nárast počtu občanov, ktorí sa oficiálne – pri sčítaní obyvateľov – hlásia k národnosti Sibirjak. Slovami Borisa Nemcova: „Bumerang sa vždy vracia.“ Ako je to s ich pohľadom na svet, my si tu žijeme tak kozmopolitne, ale čo oni tam vedia o „svete vonku“? Zásadný rozdiel spočíva v tom, k akej sociálnej vrstve dotyčný patrí a tiež hlavne KDE žije! Ono ťažko očakávať nejaký rozhľad u človeka (bez ohľadu na vzdelanie), ktorý žije v oblasti, kde internet cez modem funguje rýchlosťou 90. rokov (ak vôbec funguje) a kde jediné dostupné spravodajstvo poskytuje vládny TV Rossija, respektíve dva tri prorežimné kanály (Zvezda , NTV), a takých regiónov je na východ od Uralu veľmi veľa. Hlavná však je panujúca atmosféra, vytváraná uvedenými médiami, veľmi pripomínajúca aspoň návštevníkovi zo Západu atmosféru počas nástupu nacizmu v Nemecku. Stále dookola tu znie onen refrén − Prečo nás nemáte radi? Prečo si myslia, že ich nemáme radi? V prípade väčšiny Rusov, presnejšie obyvateľov Ruska, ani nemá zmysel diskutovať na tému Balšoj pabedy, poťažmo Rusko versus Západ. Rovnako ako Rusi nechápu napríklad pojem „verejnoprávne médiá“, tak jednoducho nikdy nepochopia, že ich Balšaja pabeda nie je naším víťazstvom a 150 000 rudoarmejcov nepoložilo životy „za slobodu nevďačných Čechoslovákov“, ale bolo obetované Stalinovým mocenským chúťkam, rozšírené. Lenže diskutovať je možné iba s človekom schopným nezaujato analyzovať fakty v snahe dobrať sa objektívnej pravdy, a nie len za každú cenu rozdrviť či zosmiešniť oponenta. Pri každej diskusii s Rusmi sa mi vždy znova a znova vybaví článok Rusi a Rusáci profesora Jozefa Veselku, ktorého zážitky a pocity pri cestách Ruskom opakovane zdieľam. Ak pán profesor delí obyvateľov Ruska na Rusov a Rusákov (akúsi psychosociálnu podskupinu Rusov), ja by som to definoval skôr tak, že takmer v každom Rusovi je zároveň skrytý aj viac či menej latentný Rusák, teda bytosť zosobňujúca všetky negatívne rysy, ktoré si s týmto pojmom našinec spája… a chtiac nechtiac premieta do akéhokoľvek etnického Rusa či obyvateľa Ruska. Ak si tu človek nechce znepriateliť aj dobrých kamarátov, prípadne nedostať rovno päsťou od agresívnejšieho spolubesedníka, musí si nechať zájsť chuť na akékoľvek polemiky o histórii a politike, respektíve úplne sa zdržať akýchkoľvek komentárov aj k sarkastickým a jedovatým poznámkam o blízkom rozpade EÚ a krachu libier , dramatickom dopade protiruských sankcií na životnú úroveň v ČR, mravnom marazme dekadentnej Európy ovládaných Židmi, slobodomurármi, homosexuálmi a vrahmi z Wall Streetu, o pokrvnom bratstve a niekdajšej družbe našich národov pod krídlami Varšavskej zmluvy a RVHP či všeobecne k pomeru. Bohužiaľ, mýtus, že Amíci sa až do roku 1944 len tak poflakovali kdesi v Pacifiku a Briti na druhej strane Kanálu, zatiaľ čo ruský bohatier cedil krv za spásu nevďačného sveta, a potom Spojenci robili Červenej armáde pri oslobodzovaní Európy iba akúsi trápnu stafáž. Rusku (aj medzi našimi ruďáskami) všeobecne rozšírená. Rovnako ako som bol obvinený z klamstva v prípade tvrdenia, že Prahu zachránila pred zničením Ruská oslobodenecká armáda (vlasovci) a západné Čechy oslobodila americká 3. armáda George Pattona... „Ruská pravda“ je oddávna v príkrom rozpore s chápaním zvyšku o udalosti roku 1812, 1853, 1918, 1939, 1941, 1945, 1968 alebo 2014), nie je teda divu, že sa Rusko nie je schopné so Západom na ničom dohovoriť. Názornou ukážkou rozdielu medzi pravdou objektívnou a tou ruskou je potrebné práve vykresľovanie príčin a okolností II. svetovej vojny oficiálnou sovietskou i postsovietskou (ruskou) historiografiou ako stretu nevinnej a mierumilovnej krajiny Sovietov, zákerne napadnutej krvilačnými nacistickými hordami, alebo sibírskej anabázy čs. légií ako „riadenie lúpežných Bieločechov“. Vzhľadom k tomu, ako tak poznám repertoár ruských televíznych staníc, už ma ani neprekvapí, keď dvadsaťsedemročný Banas vyhlási, že nikdy nepočul o sovietskej okupácii Československa alebo potlačení Maďarskej revolúcie, nieto ešte o antisovietskych partizánskych hnutiach v Bielorusku, v Pobaltí a na Kavka Molotov-Ribbentrop. Takisto by áno, keď podstatná časť ruských obyvateľov je odkázaná výlučne na vládne a prorežimné médiá, konkrétne na televíziu, ktorá ako tak funguje aj v oblastiach bez internetového pokrytia. Na čo sa tak bežný Rus môže v televízii pozerať? V princípe nie je medzi jednotlivými stanicami zásadný rozdiel. Ak na TV Zvezda, ktorá je fakticky hlásnou rúrou kremeľských jastrabov a stalinistov, fedrujú od rána do večera do éteru filmy „pre pamätníkov“ (vojnové a budovateľské, respektíve komsomolské romance) a tendenčné historické dokumenty á la „zo sveta násilia a bezprávia“ na Kanále 1 dávajú takmer denne niekoľkohodinové „diskuzie“ medzi putlerovcami, žirinovcami a komunistami a kanál Rossija 24 masíruje ego patriotov chválospevy o grandióznom medzinárodnom ohlase šampionátu a radostných zajtrajškov. matkou pred boľševikmi. Mráz mi vždy prebehne po chrbte, keď sledujem v ruskej televízii trebárs rozhovor s dvadsaťročnou komsomolkou, ktorá v roku 2018 pokojne a s prekvapujúcim úsmevom vyhlási, že všetky informácie o obrovskom rozsahu stalinských represií a masových popravách sú iba mystifikáciou. keďže podmienky v lágroch a väzniciach boli rovnako humánne ako v európskych krajinách; väčšina väzňov si uväznenie zaslúžila, a ak bol už niekto uväznený neprávom, potom sa jednalo o obyčajné nedopatrenie. Na človeka padne hrôza, keď si uvedomí, že toto jelito neprezentuje iba vlastnú hlúposť, ale mienku nemalej časti dnešnej ruskej spoločnosti, onoho „Nového Ruska“. Koľko ľudí môže byť touto novou propagandou spracovaných? Podľa nedávneho prieskumu renomovanej ruskej sociologickej agentúry Levada sa za posledných 5 rokov znížil počet Rusov, ktorí represie považujú za politický zločin, z 51 na 39 percent. Rovnako sa podstatne zmenili názory ľudí na to, či by sa o udalostiach 30. rokov 20. storočia malo hovoriť. Takmer polovica respondentov uviedla, že „netreba sa vŕtať v minulosti“. Práve tak takmer polovica Rusov nepovažuje Josifa Stalina za zločincov (ešte v roku 2010 to bolo 40 percent). Počet ľudí, ktorí sú presvedčení o opaku, sa znížil z 32 na 26 percent. Takmer 45 percent Rusov potom vôbec nevie, že 17. septembra 1939 Červená armáda zaútočila z východu na Poľsko, a 38 percent opýtaných nevie zhola nič ani o pakte Molotov-Ribbentrop. O existencii jeho tajného dodatku je presvedčených len 40 percent Rusov, 15 percent ho považuje za výmysel a 45 percent ľudí o ňom nikdy nepočulo. Čo sa týka okupácie ČSSR v roku 1968 alebo Maďarskej revolúcie, je situácia zhruba podobná. Ako ukazuje prieskum ruského nezávislého sociologického centra Levada či agentúry FOMnibus, z Rusov vo veku 18-24 rokov vie o vpáde vojsk Varšavskej zmluvy do Československa len 10 percent, v generácii tridsiatnikov je to 13 percent. Z dospelých Rusov všeobecne potom len zhruba tretina (32 percent) má aspoň nejakú predstavu o tom, čo sa v roku 1968 v Československu stalo, a 26 percent z nich okupáciu ČSSR schvaľuje, pričom pod vplyvom revanšistickej propagandy v médiách počet Rusov schvaľujúcich okupáciu stúpol od roku 2008 dvojnásobne. Čo sa týka Maďarskej revolúcie, 57 percent Rusov o sovietskom zásahu proti maďarským povstalcom v roku 1956 nič nevie a polovica toho zvyšku potom považuje vtedajšiu sovietsku intervenciu za oprávnenú. Rovnako ako v prípade Zimnej vojny proti Fínsku alebo okupácie Pobaltia. Pokiaľ ide o Ukrajinu a „banderovcov z Majdanu“, ako tak počúvam ľudí po celom Rusku, asi nebudem ďaleko od pravdy, keď poviem, že v tomto prípade zdieľajú oficiálne protiukrajinské postoje, v menej či viac radikálnej forme, snáď 75 percent Rusov. A to napriek skutočnosti, že takmer vo všetkých regiónoch RF tvoria Ukrajinci významnú časť populácie. Zo všetkých vyššie uvedených faktov vyplýva, že príčinou problémov pri komunikácii s Rusmi je nielen ruský „newspeak“, ale aj fenomén takzvanej „ruskej pravdy“. Rusi si toľko zakladajú na svojej histórii a nakoniec ju vlastne nepoznajú. Takže tu platí, že kto ovláda minulosť, teda jej výklad, ovláda prítomnosť... S nevzdelanou masou sa dobre manipuluje. Pokiaľ ide napríklad o naše légie, ani neprekvapuje, že toľko Rusov a kremlobotov označuje čs. legionárov za okupantov a votrelcov. Veď málokto z nich vie, že Čechoslováci až do boľševickej revolúcie bojovali ako regulárne vojenské jednotky po boku ruskej armády proti silám Centrálnych mocností. Svojím levím podielom na víťazstve nad Nemcami v bitke pri Zborovom (1. – 2. júla 1917), ktorá predstavovala prvé významné vystúpenie československých jednotiek na východnom fronte, si Čechoslováci vyslúžili nielen uznanie spojencov, ale hlavne rozhodnutie ruskej dočasnej vlády vytvárať všetky obmedzenia pri samostatných československých vojenských jednotiek. Máloktorý Rus vie, že Čechoslováci bránili Rusko proti vpádu nemeckých a rakúsko-uhorských vojsk dokonca aj po faktickej ruskej kapitulácii (uzavretí Brestlitevského mieru), keď ruskí vojaci zahadzovali zbrane a dávali sa na útek. Argumentovať tým, že po boľševickom puči nebojovali Čechoslováci po boku ruskej Bielej armády proti ruskému národu, ale proti krvilačným a barbarským boľševickým hordám, v dnešnom postkomunistickom Rusku klaňajúcim sa boľševickým hrdlorezom a ideológom triednej nenávisi javí ako číra naivnosť. Takže ide o dedičstvo doby sto rokov od boľševickej revolúcie? Áno, všeobecne sa dá povedať, že ruský národ je osudovo poznačený sovietskym dedičstvom. Víťazstvo lúzy v Rusku bolo tak drvivé (a to aj v doslovnom zmysle toho slova), že po 70 rokoch devastácie duchovného/intelektuálneho potenciálu národa – systematickým vraždením, zastrašovaním a vyháňaním inteligencie a duchovných autorít, ničením kultúrneho dedičstva a masívnou ideologickou indoktrináciou – stratil národ schopnosť obrody alebo spolužitia so Západom. Nebolo odkiaľ čerpať, k čomu sa vrátiť, na čo nadviazať – okrem bizarnej zmesi morbídnej stalinistickej nostalgie, veľkoruského šovinizmu a bigotného pravoslávia. Vykorenené generácie bez pamäti a morálneho/etického ukotvenia sú jednoducho mankurty (nemysliaci otroci) postindustriálnej epochy, pre ktoré je Západ jednoducho iným, nezrozumiteľným, prípadne nepriateľským vesmírom.
"Vlasť socializmus alebo smrť!" Ešte aj dnes častý nápis na kubánskych plotoch a budovách!
Litva, ktorá kedysi bola súčasťou Sovietskeho zväzu, zakázala používanie symbolov, ktoré súvisia s nacistickou a sovietskou okupáciou. Vystavovanie kosáka a kladiva alebo svastiky je od včerajška porušením zákona.
Neblahé skúsenosti s ruskou i nacistickou nadvládou majú všetky tri pobaltské štáty. Britská BBC však upozorňuje, že litovský zákon je doposiaľ najprísnejší. Priestupkom bude napríklad aj vystavovanie obrazov sovietskych či nacistických vodcov. Samozrejme, mimo zákona sú postavené aj emblémy, symboly, vlajky či odznaky so symbolom kosáka a kladiva alebo hákového kríža. Nezákonné je aj hranie hymny Sovietskeho zväzu a Tretej ríše. Zákon však neupresňuje, či sa zákaz vzťahuje aj na súčasnú ruskú hymnu. Jej hudobná časť je rovnaká ako za sovietskej éry, text je však iný. Moskva dodnes tvrdí, že Sovietsky zväz pobaltské krajiny oslobodil od nacistov a tie sa k nemu dobrovoľne pripojili. Väčšina Európy vrátane pobaltských štátov však trvajú na tom, že ZSSR krajiny násilne obsadil a okupoval až do roku 1991. Zdroj: https://www1.pluska.sk/spravy/zo-zahranicia/zakazali-hviezdu-aj-hakovy-kriz
|
