MUDr. Milan NAGY knihy :)  books

Jozef Vaněk: Príbehy jedného emigranta

        Bolo to už veľmi veľmi dávno, takmer pred 70-timi rokmi. Krátko po druhej svetovej vojne mnoho našich spoluobčanov žijúcich tu v Európe opustilo svoju pôvodnú vlasť a vycestovalo do neznáma. Jedným z takýchto nešťastných emigrantov bol aj mladý právnik Jozef Vaněk. Tu sú príbehy, ktoré nám kedysi dnes už nebohý Jožko vyrozprával a zanechal ako úsmevnú spomienku na dávnu, a vlastne ani nie tak dávnu dobu. Jeden z týchto zážitkov, ten prvý, poslal do súťaže imigrantských príbehov do rádia Slobodná Európa a ... vyhral! Dostal hlavnú cenu - 40 libier!

1.Mátoha

        Po namáhavom a nebezpečnom ilegálnom prekročení ostro strážených hraníc sa ako mladý čerstvo spromovaný právnik dostal do Nemecka, kde sa prihlásil v utečeneckom tábore. Počas dlhých osamelých studených jesenných večerov v lágri mal pochopiteľne veľké pochybnosti a obavy o svoju budúcnosť. Zaháňal ich snom o krajine, kde nebude trpieť zimou, nebude hladovať, a bude tak ďaleko ako je len možné od  násilia a zverstiev, ktoré vo svojej dovtedajšej domovine Európe práve prežil.

        Mal na výber z viacerých krajín, ktoré ponúkali takýmto nešťastníkom svoju pomoc. Jednou takou, ktorá sa mu pozdávala najviac, bola aj Austrália. Austrália?! No a prečo by nie? Zapáčilo sa mu jej teplé podnebie ako aj tá vzdialenosť na opačnom konci zemegule, veď im nie nadarmo my Európania odjakživa hovoríme protinožci. Bol zdravý, vzdelaný, a preto ani nemal problém dostať sa tam, kam si len želal. Zdravotná prehliadka a pohovory s patričným úradom prebehli úspešne, na znalosť reči sa vtedy akosi ani nepýtali, a tak ho Austrália prijala.

        Nasledovala veľmi dlhá úmorná plavba sprevádzaná nielen krásou exotickej a dobrodružnej plavby na americkej Liberty Ship, ale aj menej príjemnou vysiľujúcou morskou chorobou. Cesta viedla cez Stredozemné more, Suezský prieplav, Indický oceán, až konečne koncom novembra stúpil na pevnú zem v teplom austrálskom Sydney.

        V tej dobe sa imigranti museli zaviazať, že budú pracovať a to možno aj pár rokov na miestach, kam ich austrálske imigračné úrady pošlú. Jožko bol slobodný, ale bez znalosti angličtiny, a teda aj bez šance byť zamestnaný vo svojom právnickom fachu. A tak si nemohol príliš vyberať, mohol robiť zatiaľ iba jednoduchú manuálnu prácu.

        Po pár týždňoch aklimatizácie a rozhliadnutí sa po okolí v tejto svojej novej domovine začal byť akýsi nedočkavý, neposedný. Rozhodol sa, že teda pôjde stoj čo stoj robiť. Myslel si, že ak bude pracovať medzi domácimi, tak sa jeho dovtedajšie i keď zatiaľ takmer nulové jazykové schopnosti prinajmenšom vylepšia. Do fabriky, na pole, manuálne, ... hocikde, hocičo, len už nesedieť tu v tomto prijímacom lágri! Anglicky vedel veľmi málo, snáď iba to, čo cestou pochytil od posádky lode a spolucestujúcich, ale úradníkovi v lágri bol predsalen schopný aj keď iba rukami-nohami vysvetliť, že by rád šiel niečo, čokoľvek! robiť.

        Bolo krátko pred Vianocami, celá krajina sa chystala na dovolenky, ťažko bolo nájsť robotu. Ale on chcel. Veľmi chcel! Úradník hľadal, úradník našiel! Tam, kde sa robí bez prestávky, aj na Vianoce. Totiž - na cintoríne. Vraj ak mu nevadí, môže kopať hroby. Ak úradník čakal, že ho takouto ponukou odradí, nedočkal sa. Nuž čo, robota ako robota, povedal si Jožko. Sú to iba diery do zeme, robota na čerstvom vzduchu, pochovávať predsa nebude - prijal to.

        Hneď na druhý deň poobede prišiel do lágra pickup-sedan s kabínou pre dvoch, za ktorou bol už len priestor pre náklad - austrálska špecialita, ktorú neskôr prebral svet. Hodil na korbu svoje skromné osobné veci stlačené v ošúchanom kufríku a prisadol si k šoférovi Jimovi, austrálskemu ujkovi s ohorkom cigarety v kútiku úst zarastenej tváre. Jim bol veľmi priateľský, neustále čosi hovoril, ale Jozef mu bohužiaľ nerozumel ani hov ... slovo. Austrálskej angličtine s tým ich typickým ležérnym prízvukom je ťažšie rozumieť ako tej britskej aj onakvejšiemu znalcovi-lingvistovi! Jim vedel aj bez odpovedí kam má ísť, kam má nášho milého Jožka zaviezť. Vyrazili bez zdržiavania, lebo cintorín bol od lágra poriadne ďaleko. Trmácali sa tam cez celé mesto až do samého súmraku.

        Bol horúci letný decembrový deň. Do Vianoc chýbal ešte týždeň. Už bola skoro tma, keď dorazili k bielemu oblúku murovanej brány cintorína. Osvetľovali ju silné reflektory, okolo ktorých krúžil hmyz. Na vyleštenej medenej tabuli nápisu cintorína si Jožko celý zhrozený všimol obrovského, ako päsť veľkého pavúka ... no zbohom!

        Starý Jim ho viezol ešte pár stovák metrov do hlbín cintorína pomedzi hrobmi. Po chvíli dorazili k nejakej nízkej budove, akejsi novostavbe, ktorá nemala ešte ani vsadené okenice, a okolo ktorej boli po zemi nedbalo pohádzané vedrá so zaschnutou maltou, prázdne cementové vrecia, rozbité tehly, ... Jim vyklopil kunčofta, rukou ukázal na budovu a zapaľujúc si ďalšiu cigaretu s úsmevom povedal čosi, čo bolo pre Jozefa nerozumiaceho ani mäkké fň úplne zbytočné. Potľapkal nášho novopečeného austrálskeho kopáča hrobov po pleci a z pikapu mu ešte vyhrabal a podal deku. Nasadol, zamával, žmurkol, a za chvíľu sa stratil v tme na cestičke smerom k východu.

        Jožko ostal v strede obrovského cintorína úplne sám. Doľahol naňho strach. Tápajúc v polotme, našiel vchod do budovy. Vnútri si ustlal deku hneď pod oknom. Ani sa nemusel veľmi prikrývať, keďže bola horúca noc plná exotických zvukov hmyzu a bohviečoho. Pomyslenie, že je obklopený stovkami ba tisíckami mŕtvych ho dosť znepokojovalo, ale snažil sa na to nemyslieť. Bol na smrť unavený. Ľahol si na deku a takmer okamžite zaspal.

        Prebral sa na to, že ho ovieva príšerný smrad a niečo teplé sa blíži k jeho tvári. Trvalo mu pár sekúnd, kým sa mu vedomie stabilizovalo a naplno si uvedomil, kde sa vlastne nachádza - na cintoríne! V noci!! Srdce sa mu rozbúšilo a skoro vyskočilo z hrude. Zalial ho studený pot! Aby tej príšere nad sebou neprezradil, že je prebudený, nepohol radšej ani brvou. Mátoha sa opäť priblížila s tým hrozným smrteľne smradľavým dychom. Na pokožke tváre definitívne zacítil niečo jemné, v tej chvíli len ťažko definovateľné. Že by to bola iba kombinácia strachu s predstavivosťou? A hrala s ním jeho bujná fantázia aj so všetkými jeho zmyslami takúto nepeknú, priam pekelnú hru?!

        Ležal stále úplne stuhnutý. Ten hrozný smrad bol už k nevydržaniu. Toto veru nebola fantázia, toto musí byť skutočnosť! Jožkove prekrvené mozgové závity pracovali na plné obrátky: je toto vôbec možné?! Som v dvadsiatom storočí, a neverím v žiadne príšery, tak to snáď naozaj musí byť len sen!?

        Po chvíľach totálneho zmeravenia nabral akú-takú odvahu a v zúfalstve sa pripravil na niečo, v tom danom momente vlastne ešte ani presne nevedel na čo! Zrazu sa len nadýchol a s obrovským zarevaním vystrelil obe ruky hore smerom k tej príšere! Narazil na čosi mäkké - príšera sa odtiahla kamsi hore, kamsi preč, a potom definitívne ušla von oknom! A v pološere sa objavila nočná obloha ... Jožkove oči sa už prispôsobili tme a vonku už bolo predsalen trošičku svetla. Síce bezmesačná noc, ale obloha bola nahusto posiata hviezdami. V tichu cintorína počul akýsi podivný šuchot a vzďaľujúce sa  kroky.

        Po tomto vzrušení už samozrejme nemohol zažmúriť oka. Strach ho ešte dlho a veľmi tuho držal v napätí. Ako na oblohe postupne hasli hviezdy a sa začalo rozvidnievať, tak sa pomaličky zmenšovala aj jeho stuhnutosť. Napokon sa opatrne nadvihol a začal skenovať priestor za oknom pred budovou. A tam, neďaleko medzi hrobmi, uvidel tú hroznú nočnú príšeru - cintorínskeho koníka, ktorému v noci chýbala spoločnosť, a tak toho novoprišelca prišiel cez okno preskúmať, a vlastne možno aj takto svojsky ... privítať?! Až teraz si náš milý nešťastník spomenul, ako sa ho snažil na tohoto parťáka upozorniť starý Jim predtým, než odfrčal do tmy, lenže mu z tej pre neho stále ešte iba akejsi nezrozumineľnej žvatlanine nerozumel ani slovko! A tak sa stalo, že sa jeho prvý pracovný deň v novej austrálskej domovine zapísal do análov ako ten najhorší nočný horor!

2.Zaborený

        Obvykle vykonávali túto dôležitú prácu hrobárčinu vo dvojici. Raz ho však poslali kopať samého. Vtedy ešte nebola na takéto práce žiadna mechanizácia, a že vraj to je súrne, lebo hneď v to poobedie má byť pohreb.

        V ten deň bola po dlhom nočnom tropickom lejaku dosť rozmočená pôda, takže ani veľmi nemusel používať krompáč. Lenže! ... keď sa dostal do predpísanej dvojmetrovej hĺbky, tam už bola aj spodná voda, a v spojení s tou hornou dažďovou aj poriadne husté blato. Zapadol tam chudák do toho blata takmer až po kolená, ale tak, že sa v tom lepivom bahne nemohol ani len pohnúť! Bál sa aj čo len pomrviť aby ho tá cintorínska zem v tom čerstvo vykopanom hrobe úplne nepohltila!

        Jožko len tak stál a stál, čakal a čakal. Čakal, že ho snáď nejaký náhodný okoloidúci vytiahne a zachráni. Na jeho smolu tadiaľ celý ten deň nikto nešiel. Ten kto napokon došiel bol až ten očakávaný pohrebný sprievod s farárom, smútiacou rodinou, nosičmi, rakvou a ... nebožtíkom. Keď všetci pristúpili až k tomu nešťastnému, čerstvo vykopanému hrobu, uvideli na jeho dne chudáka Jožka, totálne zaboreného a "prilepeného" v tom marase ako muchu na mucholapke. Neovládajúc angličtinu, úpenlivo zadeklamoval: "Mí ... nou gou aut!" - teda niečo ako „Ja ... nie ísť von!“ A v ten moment bol smútok celého toho navýsosť smútočného sprievodu v keli ... sprievod sa rozveselil, namiesto srdcervúceho plaču sa všetci smiali ako najatí, a než ho odtiaľ vytiahli, jedno milé dievčatko mu ako útechu v jeho strasti podalo - kytičku.

3.Jablčník

        Istý mladík, ktorý len nedávno dorazil k brehom novej zeme menom Austrália, a ktorý rovnako ako mnohí iní imigranti z východnej Európy nevedel anglicky, postával pred mliečnym barom a útrpne pregĺgal. Už niekoľko dní nič nejedol, takže jeho hlad kulminoval. Vtom zbadal krajana! Prosím ťa, nauč ma vypýtať si nejaké jedlo, ja to prosto neviem! OK, takže takto: vojdeš dnu, a tej slečne povieš „Epl páj end kap of kofi!“. Mladík začal rapotať eplpáj-end-kap-of-kofi, eplpájendkapofkofi, a keď už si bol istý že to vie, smelo vošiel do milkbaru a vyhrkol na čašníčku práve naučenú repliku. Slečna mu so širokým úsmevom podala tanier s jablčným koláčom zaliatym veľkou vrstvou načechranej šľahačky, a doniesla mu  k voľnému stolíku aj hrnček kávy. Hladoš to expresne zbaštil a ešte poprosil aj o nášup, ktorého bleskovo čakal ten istý osud.

        O niekoľko dní sa tí dvaja stretli znova, a akoby náhodou, pred tým istým mliečnym barom. Tentokrát však mladý neangličan vyzeral vyslovene nešťastne. Zamračene prikročil k svojmu minulému záchrancovi a hovorí: Prosím ťa, nauč ma už hocičo inšie čo sa dá jesť, ja už ten eplpáj nemôžem ani vidieť! OK, ok. Takže teraz znova choď sem do tohto baru a tej slečne povedz: „Sendvidžís end kap of tí!“. Sendvidžís-end-kap-of-tí, sendvidžísendkapoftí, sendvidžísendkapoftí, fajn, už to viem, vďaka, ... a vletel do baru. Čašníčka ho už ako strého známeho čakala s jablčníkom a kávou, keď zrazu zaznelo z mladíkových úst niečo úplne iné, čo ju síce po týždni eplpáju ohromne prekvapilo, ale nezaskočilo, a so širokým úsmevom, kvitujúc túto zmenu, sa ho milo pýta: Óóó ... ól rájt, ... end uat of sendvidžís? uit hem? ór uit číz? ... Náš negramotný hladoš začal najprv v rozpakoch červenieť, potom zbrunátnel ako keby sa dusil, a naraz z neho vyhŕklo: „Eplpájendkapofkofi!“

4.Blázinec

        Istý čas bol zamestnaný aj ako lapiduch v istom hospici, v ústave pre duševne chorých a starých, dementných, dožívajúcich úbožiakov. Tento svoj nový, oveľa kľudnejší a pohodlnejší pracovný post hojne využíval na intenzívne učenie sa tamojšieho jazyka, bez znalosti ktorého sa stále cítil ako bezruký!

        Jedno kľudné popoludnie sa v sesterskej izbe tak ako obvykle drvil anglické slovíčka a písal krátke texty. Vtom začul jednu z tamojších pacientiek úpenlivo kričať: „Órdely kvikly pen! Quick ... quick ... pen!“. Jeho dovtedajšie znalosti jazyka mu jednoznačne hovorili, že tá starká asi chce pero, a preto ho rýchlo schmatol a utekal ... lenže ho zastavilo pomyslenie, že tá babka si asi zmyslela nadiktovať poslednú vôľu. Zastavil sa, vrátil do inšpekčky, a chvíľu hľadal vhodný papier, ktorý bude na takýto významný zápis určite potrebný.

        Medzitým, ako sa tak horúčkovito zapodieval hľadaním oných prepotrebných byrokratických potrieb, zaznieval z izby neprestávajúci zúfalý krik. Napokon mal všetko potrebné konečne v rukách a vyrútil sa zo sesterne za chuderkou volajúcou. Tá však medzitým akosi podozrivo a hrozivo zmĺkla. V predtuche toho najhoršieho ho premkla úzkosť a hrôza! Keď prišiel celý vyľakaný k jej lôžku, starká s karhavým povýšeneckým pohľadom prehovorila - prekladám: „Tak! A teraz si to môžeš upratať!“ a odkryla paplón.

        Vyjavene pozeral na hnedú páchnucu kaluž medzi jej chudučkými bielymi nohami. No zbohom! Čo sa stalo? Nerozumel tomu ani trochu. Až dovtedy, dokým mu to službukonajúca kolegyňa nevysvetlila. Pozri, kamoš! Táto babka sa dožadovala šerbľa, a ty si ju nechal takto sa dosrať! Skoprnetý úbožiak sa bránil: Ale veď kričala pen, pen, ... No veď áno, pen! A to je šerbeľ, ty pako! Čože? Pokiaľ viem, a viem to na sto percent, práve sa to učím, tak pen je pero! A pensil je ceruza! No áno, odpovedala, znie to rovnako. Ale to, čo pýtala babka, sa píše pan a kričí pen, rozumieš, kuriatko?! A pero sa píše pen, a kričí ... tiež pen! Už to chápeš?! UPRAC TO!!!

Takže - aj takto to niekedy so „záludnosťou“ angličtiny môže dopadnúť!

IN MEMORIAM JOZEF VANĚK!

R. I. P.

(R. I. P. = Rest In Peace  =  Odpočívaj V Pokoji = O. V. P.)

*********************************************

Steven, Gold Coast.

---

G: Mirísek

        Nedá mi, aby som do tohto jazykového okienka nevložil aj jednu vlastnú skúsenosť.

        Mám jedného priateľa, ktorý sa ako vehementný a novopečený obchodník dušoval, že on veru nepotrebuje ku svojmu obchodovaniu žiaden cudzí jazyk, že on si vystačí s tou svojou záhoráčtinou. Darmo som ho nabádal, aby sa naučil aspoň to terajšie naozajsky celosvetovo používané esperanto čiže angličtinu, chlapec si nedal povedať, a dodnes si hudie ten utkvelý nezmysel o svojej jazykovej dostatočnosti.

        Raz sme boli na spoločnej rodinnej dovolenke na najväčšom gréckom ostrove Kréta. Žartovali sme spolu cestou v lietadle, že tam žijú „kreténi“, a že je tam aj jeden typický endemický druh živočícha, totiž koza krí-krí ... Na mieste sme sa potom pustili do konzumácie miestneho bieleho, ktoré sme kvôli jeho kovovej pachuti nazvali „amalgámové“ – chutilo asi tak, ako keď olizuješ oba konce takmer vybitej batérie , čo po pár vypitých fľaškách už ani moc nevadilo .

        Jedného dňa sme nasadli do auta s úmyslom pozrieť na opačný, teda južný koniec tej vyprahlej štrúdle zvanej Crítí, kde sa vraj nachádza niekoľko sto metrov dlhá a vysočajzná, a preto aj strach a úzkosť spôsobujúca roklina, do ktorej sme sa hodlali čo najďalej vpratať.

        Tú roklinu sme hľadali celé doobedie, ale bez úspechu. Napokon sme to vzdali a vydali sa na spiatočnú cestu. No a keďže sme už medzitým aj poriadne vyhladli, zabočili sme v jednej zo serpentín hadiacej sa na kreténsku náhornú plošinu k bilbordom avizovanej reštaurácii.

        Všetci cestujúci v počte 4 sa rozbehli do kamennej budovy pripomínajúcej hrad Devín pred jeho zrútením, len ja som sa najprv zoštverhal serpentínovitým schodiskom na kamennú plážičku a s rozkošou ponoril svoje upotené telo do teplučkého mediteránu, len tak zasyčalo! Po tomto malom osviežení som vyliezol na bralo a pridal sa k hodujúcim.

        Preberal som očami ponuku jedálneho lístka a rozmýšľal, čo si tak asi dám. Mirísek veselo prežúval len to tak mľaskalo, a tak som vyzvedal, čo že si to objednal on, keď mu to tak navidomoči napočujuši chutná. Ukázal prstom na jednu z dobrôt: „Toto. A je to s tú rížú moc moc chutné. Daj si to, uvidíš!“.

        Pozerám, čo že mi to odporúča, a vidím, že je to vo všetkých štyroch jazykoch označené rovnako: LAMB. A tak sa ho pýtam: „A vieš vôbec, čo to vlastne ješ?“  „Ná, šak maso.“ „No dobre, ale jaké maso.“ „Nó ... to sice nevim, ale je to fakt supr!“ „No dobre, ale mohol by si zistiť, že čo to je?“ Mirísek sa podíval na prichádzajúceho čašníka a bodro ukazujúc do svojho taniera mu hovorí: „Co to je!“

        Čašník sa zarazil, pozrel pozornejšie na flákotu, a stuhnutý prešiel očami na tázajúceho sa gurmána. A Mirísek zopakoval „Co to je!“. Chudák obsluha, mimochodom Albánec, teraz už značne vyvedený z rovnováhy nevedel, čo je vlastne od neho chcené. Mirísek zase nevedel, ako by mu to ešte zreteľnejšie vyjavil, a tak odrezal kúsok z toho mäsa, napichol ho na vidličku, otrčil ho zmätenému šuhajovi pred oči, strčil si ho do huby a žváchajúc s viditeľne veľkou chuťou toto sústo, prehovoril: „Fakt je to výborné! Ale ... CO TO JE?!“

        Lenže, darmo sa snažil, darmo skúšal všelijaké pantomimické kúsky, nepochodil. A tak to rezignovane vzdal a smutne na mňa pozrúc vypustil: „No tak dobre! Optaj sa ho teda ty!“

        Pozrel som sa pobavene na nešťastníka skláňajúceho sa úctivo nad naším „lingvistom“. Ukázal som prstom na corpus delicti nášho sporu a vravím: „Mééé?“ Albáncovi zaiskrilo v očiach a okamžite vystrelil: „E-e! - Bééé!" A ja že „A to bééé je pif-paf tam?“ a ukázal som na najbližší kopčisko čo sa čnel nad nami. „E-e! Pif-paf tam!“ zrúkol obsluha a ukazoval s víťazoslávnym úsmevom od ucha k uchu na náprotivnú strminu.

        „No vidíš, Mirísku, že sa dá aj bez znalosti miestneho jazyka dohovoriť. Len musíš vedieť, že ako. Tomu sa moderne hovorí nóuháu, víme? Aj keď tam u nás je to zatiaľ skôr iba hóunóu!“.

        Tomuto môjmu priateľovi je odvtedy jasné, že si pochutnával na šťavnatej jahňacinke, ale ešte jasnejšie mu je to, že „bes penes do hospody lenes, a bes reči ňigde neobchodzíš! protože vlastňímu ňěmému ďíťaťi aňi vlastná chluchá mater nerozumí!“

Gustik, Holíč.