N.I.T-T.^®sro Nano Implant Terminal-Technique^® N.I.T-T.^®Ltd

"PRÍRODA JE VŠETKO, VŠETKO JE PRÍRODA. AJ BOH!" Dr.MilanNAGY "NATURE IS EVERYTHING, EVERYTHING IS NATURE. EVEN GOD!"

KONEČNE MÁME V RUKÁCH TEN NAJLEPŠÍ

R E C E P T

NA DLHÝ dobrý zdravý bohatý a šťastný ŽIVOT

Stručný životopis:

Narodený 24. júna 1952 v Košiciach, ranú mladosť som prežil v Kráľovskom Chlmci. Po otcovej (Július †53) tragickej smrti som sa ako 7-ročný presťahoval s mamou a najstaršou sestrou do nového domčeka na Trnávke v Bratislave. Mal som 12 keď predčasne zomrela i mama (Margita †55), a tak som zostal v opatere o 22 rokov staršej sestry Valiky, ktorá bola spolu s manželom Ondrejom až do dospelosti mojou poručníčkou, a do svojej smrti vlastne aj druhou mamou. V roku 1975 som spromoval a začal pracovať v mestečku Holíč na severe Záhoria. Prácu zubného lekára som ukončil odchodom do dôchodku v roku 2020, pričom zubárske žezlo úspešne prevzala dcérka Dagmara. Spolu s manželkou Darinkou, so synom Jozefom, jeho ženou Silviou, vnukom Jožkom a jeho dedom Silviiným otcom Karolom žijeme už vyše dve desaťročia vo viacgeneračnom dome v centre Holíča.

Obľúbenosti:

Hudba: Liverpoolská štvorka Beatles John Paul George Ringo; / Birminghamská sedma Electric Light Orchestra ELO Jeff Lynne; / Austrálska trojka BeeGees Barry Robin Maurice Gibb; / Queen Freddy Brian John Roger; / Paul McCartney; / Gilbert O´Sullivan; / John Denver; / Kenny Rogers; ...

Filmy: Hviezdna brána Kurt Russell, R.D.Anderson; / Mackennovo zlato Gregory Peck, Omar Shariff; / Hlava-22 Alan Arkin, Jon Voight; / Galaxy Quest Tim Allen; / Zelňačka Louis de Funés; / rozprávky Pojďte pane budeme si hrát; Mimoni; / koncerty; ...

Knihy: Joseph Heller Hlava-22; / René Fallet Kapustnica; / Zdeněk Galuška Slovácko sa súdí/nesúdí; / rozprávky; encyklopédie o hudbe a hudobníkoch; ...

Kréda:

Pomáhaj sebe a druhým byť dobrý, zdravý, bohatý a šťastný.

Rob každému to čo chceš aby každý robil každému.

MUDr. Milan Nagy

AKO A PREČO SA MÁŠ CHCIEŤ

DOŽIŤ ROKOV

N.I.T-T.^☺, sro.

Predhovor

Takmer celý svoj profesný život som túžil dožiť sa penzie. Vo svojich snoch, vo svojich krásnych predstavách som mal ten deň ako to povestné svetielko na konci tunela. Keď ten deň konečne nastal, zrazu som si uvedomil, že nemám žiadnu ďalšiu životnú métu. Ocitol som sa v akomsi vákuu, bez zjavnej konkrétnej perspektívy, či cieľa. Asi takto nejako sa cítia tí, ktorí sú nepripravení na čas po prekonaní toho dlhého, takmer nekonečného životného tunela. Lenže ja som pripravený bol! Pripravoval som sa na to obdobie „ničnerobenia“ veľmi intenzívne, a to takmer 50 pracovných rokov. Najintenzívnejšie v období, keď som sa k nemu priblížil. Tých pár posledných rokov pred penziou bolo tuším najdlhších v mojom doterajšom živote. Nechýbalo veru veľa, aby som sa toho nedožil: úrazy, z toho jeden po niekoľkometrovom páde strmhlav zo stromu takmer smrteľný, ale hlavne tri srdcové infarkty v priebehu piatich rokov, tiež smrteľné – nuž veru, tá pani s kosou na mňa útočila bez varovania! Našťastie ma moji anjeli, či kto, odsotiac ma od jej hroznej kosy, ochránili. No a tak sa stalo, že aj po uplynutí šiestich dekád som stále ešte tu. Tá spomínaná príprava na zaslúžený dôchodok spočívala hlavne v mojich predstavách: predstavoval som si čo budem asi tak robiť, keď už nebudem musieť pracovať a ani sa starať o nikoho okrem seba, keď už budem môcť žiť pohodlne z renty a každý môj deň bude nedeľa. Moja predstava bola samozrejme iba a len relaxačná, oddychová, takpovediac dovolenková, na prácu v nej nebolo ani kúsoček miesta. Sníval som o neobmedzenom a ničím nehatenom pozeraní filmov, počúvaní hudby, hraní na gitare, spaní, ležaní, maľovaní, cestovaní, čítaní, písaní, futbale ... veľa toho bolo, veľmi veľa. Napodiv aktivity, ktorým som kedysi zamlada aktívne holdoval, ale som ich musel odložiť nabok, zmraziť, zhibernovať, „uspať“ kvôli učeniu a práci, partnerstvu, stavaniu a zveľaďovaniu hniezdočka, neustávajúcej starosti o zabezpečenie rodiny, o chlieb náš každodenný ... aj takýchto existenčných povinností bolo veru veľmi veľmi veľa. Tých uspatých voľakedajších aktivít, ako aj zopár nových by bolo, o tom potom. Nuž dožil som sa toho vytúženého dňa a zrazu som sa ocitol v akomsi vzduchoprázdne.

Chýbala mi totiž jedna veledôležitá vec: Životný cieľ. MÉTA! Chvíľku som v ten „deň po“, čiže v momente oficiálneho nadobudnutia štatútu starobného dôchodcu toho 25. júna 2014 hútal, hútal, až som to vyhútal! Stanovil som si nie jednu, ale hneď dve životné méty: chcem sa dožiť stovky a chcem sa dožiť stodvadsiatky! Pokiaľ to bude možné, tak v uvedenom poradí. Pripadá vám to hádam aj trochu úsmevné, ale ja to beriem s plnou vážnosťou. A radím to aj vám: až sa aj vám pošťastí dožiť sa penzie, chcite žiť aktívne aj ďalej. Najmenej do stovky! Alebo dokonca až tak, ako to chcem ja, čiže do stodvadsiatky a viac. Nie je to nemožné. Chce to iba dve veci: VERIŤ a CHCIEŤ. Dá sa to. Ja si to napríklad viem o sebe veľmi živo predstaviť, že budem storočný alebo aj stodesaťročný, plný života a optimizmu, vráskavý, zhrbený, scvrknutý síce, ale stále dobrý, zdravý, bohatý a šťastný, ako o tom hovorím a píšem aj v tejto knihe. Zaujímavý poznatok: takmer každý, koho som sa spýtal, či by chcel žiť tak dlho mi odpovedal, že veru nie. Vraj nevie o tom, že by sa to vôbec dalo, a aj keby áno, tak by tu nechcel tak dlho „zavadzať“, či byť ako bezvládny starý človek niekomu na ťarchu. Nuž teda vedzte: nielenže sa to dá, ale sa to aj má! Prinajmenšom sa to má chcieť. Každý z nás, zdravo narodených Homo Sapiensov, to totiž takto má dané už od nepamäti vo svojich génoch. Každý z nás má chcieť žiť najmenej stodvadsať rokov! Samozrejme je potrebné sa ich chcieť dožiť zdravý a plne komponovaný, schopný sa o seba aj v takom vysokom veku postarať bez cudzej pomoci. No a ak tú pomoc v terminálnej fáze života aj potrebovať budeme, no a? Vari sa nás niekto pýtal, či nám to je alebo nie je na ťarchu, keď sme naším ratolestiam umývali zasrané rite, kŕmili ich, obliekali, obúvali?! Zavadzali nám vari, keď sme ich vychovávali a vychovaných ich potom uviedli do života, umožnili im, aby sa postavili na vlastné nohy?! A že to trvalo rokov! No vidíte. A trvá to dodnes. A bude to trvať až do našej smrti – rodičovská starosť o vlastné deti nekončí nikdy! Nie, nebojte sa, nebudeme tu zavadzať. Budeme tu POMÁHAŤ! To je totiž zmyslom žitia každého z nás. Zamyslite sa nad tým a pristúpte bližšie. Niečo o tom už viem, a tak vám to tu môžem aj vyrozprávať.

Bol by som šťastný, ak by už nikto nikdy nepotreboval lekára.

S úctou a láskou! AUTOR.

ZMYSEL ŽITIA:

„POMÁHAŤ SEBE A DRUHÝM BYŤ DOBRÝ, ZDRAVÝ, BOHATÝ A ŠŤASTNÝ.“

O B S A H:

Predhovor / SVET A MY ... 7 / TAJOMSTVÁ ... 51 / POROVNAJME SA ... 75 / LIMITY ... 85 / POTRAVA ... 91 /

MINERÁLY ... 105 / ČLOVEK ... 137 / ŽIVOT ... 145 / DÔVOD A SPÔSOB ... 159 / ZÁVER ... 181 / Poďakovania

ZAMÝŠĽAM SA

Zamýšľam sa nad bytím.

Nie nad tým, či byť, či nie,

Ale že keď teda som, tak nech niečo zostane.

Mal by som byť načistom, ak mám trochu platným byť.

Prinajmenšom v zásadnom: tajomné PREČO odkryť!

Neľahká to odpoveď. Ba priam najťažšia! No veď

Zmysel bytia nájsť? Ó-ha?! Úloha skôr pre Boha!

Ale keďže Boha má každý v sebe, mám i ja.

I ty. Pomôž zažiť slasť. Skúsiť hľadať.

Skúsiť nájsť!

SVET A MY

Život. Čas medzi narodením a smrťou človeka. Individuálne je dlhý rôzne, ale v priemere trvá asi 70 rokov. Dlhovekosť, presnejšie povedané schopnosť dožívania sa toho, čo by sme mali, stanovili naši vedci na 120 rokov. Takmer každý z nás teda vlastným pričinením prichádza o 50 rokov drahocenného času, odseknutého vlastnohlavne z vlastného života. Takmer každý z nás stráca pol storočia. Takmer polovicu geneticky nám daného času všetci trestuhodne zahadzujeme. Je to ďalších päťdesiat rokov možnosti pomáhať sebe a druhým! Každý z nás, kto sme sa narodili bez genetických deviácií, a to je takmer každý zdravý novorodenec, by sa mal dožiť svojich stodvadsiatych narodenín. Prečo sa ich teda aj všetci nedožívame?! Domnievam sa, že z troch hlavných dôvodov:

1.Nevieme o tom, 2.Neveríme tomu, 3.Nechceme to.

1.Väčšina ľudí o tom nevie, že by sa mal tak, ako každý zdravo narodený jedinec, zdravý a silný dožívať najmenej stodvadsať rokov. Väčšina z nás má iné, vskutku oveľa dôležitejšie starosti, ako sa zamýšľať nad dĺžkou svojho žitia.

2.Keď o tom niekto aj vie, neverí tomu. Neverí, že sa to týka aj jeho. Domnieva sa, že je to iba akási rarita, výnimočnosť daná len niekomu, vývojová anomália spôsobená omylom, či mutáciou génov, označovaná ako dedičné aberácie, podobne ako sú tri oči, dve hlavy, chvost ...

3.A keď aj uverí tomu, že sa to týka aj jeho, z obavy pred stareckou nevládnosťou to ani nechce. Svoju starobu si totiž predstavuje ako nevládny sedemdesiatročný dement neschopný pohybu, odkázaný na totálnu opateru niekoho iného, visiac komusi na krku, vydaný mu takpovediac na milosť a nemilosť.

Kdesi v tomto labyrinte vášní sa stala chyba. Veď dožiť sa toho, čo má každý z nás v zárodku pridelené, je predsa prirodzené. Nechcieť sa toho dožiť je ... choré! Zavrhli sme princíp žitia z troch grošov. Veľká chyba!

Človek bol vraj stvorený. Jeho údajný stvoriteľ ho vložil do prostredia, ktoré nazval Raj. Krajina Eden. Bol mu daný nekonečný život a nebyť údajnej neposlušnosti, bol by mohol žiť v tomto ideálnom priestore navždy. Párik však neposlúchol to jediné prikázané a okamžite bol vyhnaný do úplne iného, časovo a aj všeličím iným obmedzeného prostredia, bez možnosti nesmrteľnosti, čiže dočasne a ešte k tomu napospas všetkým možným aj nemožným živlom. A bola mu daná možnosť nápravy: „Ak budeš žiť tak a tak, odmením ťa návratom do Raja. Avšak ten Raj už nebude tu na Zemi, ale tam na Nebesiach.“ Toto hovoria nie veľmi dôveryhodné i keď písomné pramene. Jediné, čo im dáva akú-takú dôveryhodnosť, je viera. Je potrebné uveriť, že to písmo je od stvoriteľa a že ho ktosi v behu stáročí nesfalšoval, neprispôsobil k obrazu svojmu. Hm! Lenže každý súdny a svojprávny človek uzná, že pokiaľ sa k týmto písomnostiam niekto dostane až ako dospelý, teda bez predchádzajúcej adekvátnej viero-výchovy, bezvýhradná viera v takýto historický priebeh nášho vzniku a života, aká sa od bigotného veriaceho právom očakáva a vyžaduje, je bez zázraku takmer nemožná. Pokiaľ tomu má niekto bezvýhradne veriť, musí byť v tomto duchu vychovaný. Musí mať takúto vieru vštepenú a opatrovanú odmalička, musí k nej byť neustále vedený. Pre nás, ktorí veríme v niečo iné, je tým hlavným a vari aj jediným dôvodom dobrého žitia viera vo vybudovanie Raja tu na Zemi. Veríme, že je to možné, pokiaľ budeme žiť tak-a-tak: Dobrí. Zdraví. Bohatí. A šťastní. Iba takí dokážeme vybudovať tu na Zemi Raj. Súčasne tým splníme to, čo nám ten prípadný stvoriteľ údajne dal ako podmienku nášho všeľudového, všeobecného návratu do Raja na Nebesiach.

Svet sa spája. Nielen virtuálne vďaka netu. Aj spoločensky. Politicky. Vieme o sebe navzájom stále viac. Navštevujeme sa. Zjednocujeme sa. Berieme si príklad. Odkukávame. Učíme sa. Od múdrejších, ľudskejších, funkčnejších, spokojnejších, prosperujúcejších. Lebo sú lepší. Zdravší. Bohatší. Šťastnejší. Boli by sme blázni, ak by sme chceli byť iní. Škoda len, že neodkukávame dosť rýchlo, a ani dosť kvalitne. Kde by sme dnes mohli byť, ak by sme namiesto prerábania nefunkčnej bolševickej ústavy mali hneď tú fungujúcu?! Ešte aj dnes, 25 rokov po zmene, máme v tej našej, prerábanej, takéto utopistické nezmysly: Článok 40 Ústavy SR: „Každý má právo na ochranu zdravia. Na základe zdravotného poistenia majú občania právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke pomôcky za podmienok, ktoré ustanoví zákon.“ Nikdy to nebola pravda: zdravotná starostlivosť nebola nikdy bezplatná, a už vôbec nie zadarmo. Vždy sme za ňu platili. Ale bolševici sa nerozpakovali dať tento potemkinovský výtvor do Ústavy SR. A stále to tam je! Lenže je tu dnešok. Ubehlo štvrť storočia a výsledok? Zadlžované nemocnice. Miliardová sekera! Rok čo rok ich bohorovne „oddlžujeme“. Odkiaľ? No predsa z daní, z pôžičiek. Zadlžujeme naše deti. Ba aj deti našich detí. A dnes nás naši štátni úradníci nehanebne varujú, že zajtra nebudeme mať z tých našich daní na dôchodky! Niet tej sily ani rozumu obrátiť tento nenormálny stav konečne z hlavy na nohy? Smutné. Veľmi smutné je najmä to, že už vieme, ako to je tam, kde to funguje, a napriek tomu sa bránime vytvoriť také zákonné podmienky, ktoré by nás posunuli vpred a rýchlejšie priblížili k nim. A tak stále krívame. Prečo? Vy už viete veľmi dobre, že prečo. Ryba predsa vždy smrdí od hlavy. Bez múdrej legislatívy niet múdrej spoločnosti.

Nuž, kam sa Slovač pobrať? K úpadku? Alebo k prosperite? To je otázka! Odpovieme správne? Je len a len na nás, že kam, ako a kedy sa poberieme, že kam, ako a kedy dôjdeme. Len už preboha poďme, rád by som sa toho ešte dožil!

Vy nie?

LIMITY

Existuje limit dĺžky ľudského života?

Ešte v roku 1921 si vedci mysleli, že maximálna dĺžka života je 105 rokov. Podľa najnovšej vedeckej štúdie 2016 je limitom dĺžky ľudského života 125 rokov. Podľa britského denníka The Independent bolo v roku 1921 dožitie sa vyššieho veku ako 105 rokov označené za nemožné. Odvtedy bolo akékoľvek stanovovanie hornej hranice dožitia človeka kritizované, pretože všetky doteraz navrhnuté limity už boli prekonané.

Niektorým ľuďom by v tejto súvislosti mohlo napadnúť, že hranica neexistuje. Autori novej štúdie, ktorá vyšla v časopise Nature, analyzovali globálne demografické dáta a skúmali vek ľudí, ktorí zomreli viac ako 110-roční. Vedci zistili, že medzi rokmi 1970 – 1995 bol zaznamenaný nárast maximálneho veku o 45–55 dní za rok, k podobnému zvýšeniu po tomto časovom období nedošlo. Výskum zahŕňal takmer 600 osôb a model používaný v štúdii predpovedá, že pravdepodobnosť toho, že niekto sa dožije viac ako 125 rokov v akomkoľvek čase, je menšia ako 1:10 000.

Autori tvrdia, že sme pravdepodobne „dosiahli strop životnosti“ a na jeho prekonanie by sme potrebovali cielený a plánovaný pokus. Počet ľudí, ktorí sa dožijú viac ako 100 rokov, je v porovnaní s tými nad 65 rokov zanedbateľný.

Je horný limit pre vek človeka 115 rokov?

Môže sa dlhovekosť ľudí naďalej predlžovať? Vedci si myslia, že áno, ale že limitom je 115 rokov. Lenže aj to je hudba budúcnosti a hudba, ktorú bude počuť len niekoľko jedincov. Limit pre ľudský život môže byť 115 rokov.

To je zistenie, ktoré publikovali experti v stredu na webe rešpektovaného vedeckého časopisu Nature. Odborníci vychádzajú z podrobných analýz dát o ľudskej dlhovekosti. Priemerná dĺžka ľudského života pritom skutočne vytrvalo rastie už od 19. storočia. Je to kvôli objavu najrôznejších vakcín, bezpečnejším pôrodom a úpornej snahe poraziť rozšírené choroby, akými sú rakovina či ochorenie srdca.

Dáta vedcov ale ukazujú, že zvyšovanie limitov pre dlhovekosť nie je nijako jednoduché. "U ľudí 105 rokov už ani medicína nedokáže zázraky, ale bude sa naďalej zvyšovať počet ľudí, ktorý majú cez sto rokov. Maximálny strop ľudského dožitia je ale okolo 115 rokov," vysvetľoval profesor Jan Vijg z Albert Einstein College of Medicine z New Yorku, ktorý sa na štúdii pre časopis Nature podieľal. Existujú ale prípady, že pár ľudí sa preukázateľne dožilo ešte vyššieho veku.

Niektorí iní vedci ale novú štúdiu o dlhovekosti spochybňujú, pretože podľa nich to sú len odhady, ktoré sa nemusia naplniť. Upozorňujú napríklad na stále viac obéznych ľudí žijúcich na svete, ktorí podľa nich nebudú mať šancu na extrémnu dlhovekosť. Pripomínajú tiež známy fakt, že kedysi iní vedci stanovili najvyšší možný vek dožitia na 85 rokov, potom na 105 rokov.

A podľa niektorých vedcov neberie príliš štúdia v úvahu génové výskumy, ktoré môžu hranicu ľudského života ďalej zmeniť. Úplne inou otázkou ale je, či ľudia vôbec tak dlho žiť chcú, pretože za viac ako sto rokov sa opotrebuje telo, ale aj psychika.

Narazili sme na hranicu? Ľudia sa nikdy nedožijú viac ako 125 rokov?

Nový výskum naznačuje, že maximálny ľudský vek je daný. Priemerná dĺžka života sa posúva smerom nahor, ale nejde to takto donekonečna. Prirodzená hranica pre ľudský život nie je dnes viac ako 125 rokov. A tá zostáva tvrdošijne na tom istom čísle už roky.

Najdlhší život mala za sebou Francúzka Jeanne Calmentová, ktorá v roku 1997 dosiahla vek 122 rokov. Výskumníci tvrdia, že tam niekde je veková hranica, za ktorú ľudia jednoducho nemôžu prejsť prirodzene.

Výskumníci na čele s Janom Vijgom z Albert Einstein College of Medicine v Bronxe skúmali, či by nárast ľudskej dĺžky života znamenal, že 122 rokov bolo maximum. Svoje závery zverejnili v Daily Mail. Najviac presvedčivým argumentom je, že maximálna dĺžka života človeka nie je pevná, ale je pokračujúca voči nárastu strednej dĺžky života vo väčšine krajín počas posledného storočia. Avšak, veľká časť nárastu strednej dĺžky života pochádza z obrovského zníženia počtu úmrtí pri pôrode a dojčenskom veku. Ak by nebol žiadny limit, videli by sme stále viac starších ľudí.

Túto teóriu otestovali tak, že študovali medzinárodnú databázu v otázke dlhovekosti. Táto databáza zaznamenáva vek úmrtia ľudí v 41 krajinách, údaje boli z rokov 1968 až 2006. Vedci zistili, že ľudia žijú dlhšie, ale len do určitej miery. Povedali, že miera zlepšenia vrcholov prežitia a pokles v starých vekových kategóriách, ukazuje obmedzenia ľudského života. Kto je najstarší? Na rozdiel od predchádzajúcich návrhov, ktoré tvrdili, že ľudská dlhovekosť môže byť ešte ďalej, dáta silne naznačujú, že dĺžka života je obmedzená.

Vedci uviedli, že aj napriek obrovskému zlepšeniu v priemernej dĺžke života, ktoré sme mohli pozorovať posledných 150 rokov, sa vek v čase smrti najstaršieho človeka na svete nezvýšil od roku 1990. Ich zistenia podporujú aj maximálne zaznamenané veky úmrtí v inej databáze, ktorá zaznamenáva úmrtia od roku 1972 do roku 2015.

Táto databáza ukazuje, že každý rok je maximálny zaznamenaný vek úmrtia pre krajiny v databáze. V roku 1994 bol priemer vo veku 114 rokov, odvtedy sa to mierne znížilo. Odhad je, že 125 rokov je horná hranica, ale jej dosiahnutie by bolo vzácne. Pravdepodobnosť narodenia osoby, ktorý by sa dožila tohto veku, je raz za 10 000 rokov.

Jeanne Calmentová, najstarší zdokumentovaný ľudský život, mala na svojom konte pripísaný pozoruhodný veku 122 rokov a 164 dní, čo bolo v roku 1997. Prežila svojho manžela, ktorý zomrel, keď mala 73 rokov a na bicykli sa prestala voziť, keď mala sto rokov. Fajčila dve cigarety denne a zlozvyku sa vzdala päť rokov pred svojou smrťou. V roku 1877 ako 13-ročné dievča vo svojom rodnom meste Arles predávala ceruzky Vincentovi Van Goghovi.

Veľká Británia, Francúzsko, Japonsko a USA majú najviac ľudí vo veku 110 a viac rokov.

Priemerná dĺžka života vo Veľkej Británii je 81,5 rokov. Žije tu až 134 overených ľudí v tomto úctyhodnom veku. Najstaršia žijúca osoba v Spojenom kráľovstve je Bessie Cammová z Rotherhamu. Narodila sa 20. júna 1904, teraz má 112 rokov.

ČLOVEK

ZÁKLADNÉ VLASTNOSTI A SCHOPNOSTI

1. PRISPÔSOBIVOSŤ A TOLERANCIA

Organizmus je neuveriteľne prispôsobivý. Odolá všetkým telo a dušu zasahujúcim vplyvom z jeho okolia: je adaptabilný vonkajšiemu prostrediu a všetkým jeho zásahom. Príklad: dávka smrteľného jedu, dajme tomu arzénu alebo kyanidu, človeku dlhodobo podávaná v mikrogramových, postupne sa zvyšujúcich denných dávkach je po návyku, čiže adaptácii, tolerancii organizmom daného „otravovaného“ jedinca v istom momente natoľko vysoká, že iný, „neotravovaný“ čiže nenavyknutý človek je po požití takej dávky okamžite mŕtvy.

Ako to, že jeden človek vypije smrteľnú dávku jedu bez zjavného následku, a pritom každý iný by po vypití toho istého nápoja okamžite zomrel? Odpoveď je logická a jasná: adaptabilita organizmu. Áno, každý živý organizmus je schopný adaptovať sa na čokoľvek, pokiaľ mu je na dané prispôsobenie sa dopriaty čas. To znamená, že je životaschopný aj v zmenených, životu nie veľmi priaznivých podmienkach, ak sa týmto podmienkam dokáže prispôsobiť. Potrebuje na to len dve veci: prispôsobivosť, a čas.

Prispôsobivosť je vlastná každému zdravému jedincovi z jeho genofondu, a času, aj keď je individuálne rozdielny ale v podstate rovnako dlhý, je v priebehu života tiež dostatok. Ani strava, a ani ostatné vplyvy okolitého prostredia na organizmus človeka nie sú určujúce a rozhodujúce v procese života v kontexte s jeho dĺžkou. Sú len okrajovo vplývajúce na jeho kvalitu. Samozrejme, že živočích žijúci v k jeho životu priateľskom prostredí bez škodlivín to má uľahčené, keďže sa nemusí počas života nijako zvlášť prispôsobovať. Tým je mu dopriate aj ľahšie sa dožívať vysokého veku. To ale neznamená, že sa toho istého ba i dlhšieho veku nemôže dožívať aj ten, kto to má vo svojom živote kvalitou okolitého životného prostredia sťažené. Adaptabilní jedinci sa skrátka dožijú stovky a viac aj v exhalátmi a žiarením zamorenom ovzduší.

Pre dĺžku a kvalitu života je rozhodujúca jeho adaptabilita, jeho schopnosť permanentného zachovávania kalokagatie, čiže ideálu harmonického súladu a vyváženosti fyzickej a duševnej stránky človeka v súvzťažnosti so životným prostredím.

2. VEDOMIE A SVEDOMIE

MOZOG

je orgán, v ktorom sa tvoria a prebiehajú procesy, súhrnne nazývané MYSLENIE. Súčasne je aj rezervoárom produktu myslenia, myšlienok, ktorý voláme PAMÄŤ. Myšlienky spojené s pamäťou vedú k poznaniu. Súhrn myšlienok vedúcich k poznaniu je VEDOMIE. Súhrn poznania geneticky zakódovaného do automatizmu označujeme ako PODVEDOMIE. Myslenie, pamäť, vedomie a podvedomie tvoria psychickú výbavu zvanú ROZUM.

MYSLENIE

je dej stále ešte málo známy. Preto je aj veľké množstvo rôznorodých definícií, ako: prejav vôle; proces spracúvania informácií; vnútorné rozprávanie sa; ... Myslenie vykonáva tieto myšlienkové operácie: Analýza - rozčlenenie myšlienkového celku na časti, ak predmet, vlastnosť alebo jav chceme myšlienkovo rozobrať na časti; Syntéza - zjednocovanie, spájanie častí, vlastností alebo javov do jedného logického a zmysluplného celku; Porovnávanie - ním sa zisťuje podobnosť alebo odlišnosť medzi viacerými predmetmi, vlastnosťami alebo javmi; Abstrakcia - vyčleňuje podstatné charakteristiky predmetov, vlastností a javov; Generalizácia - spájanie spoločných charakteristík predmetov, ich vlastností a javov prebiehajúcich v istej skupine, triede; Konkretizácia - odhliadanie od všeobecných znakov a sústredenie sa na to, čo je na nich názorné; Špecifikácia - operácia, pri ktorej sa utvárajú myšlienky alebo hodnotenia týkajúce sa nejakého javu, ktoré myšlienky či hodnotenia sú odlišné od myšlienok či hodnotení iných javov tomuto javu podobných. Myslenie ako také má aj svoje individuálne zvláštnosti, špecifické len pre neho: Samostatnosť - je umenie hľadať a nachádzať nové otázky, nové problémy bez toho, aby sa hľadalo riešenie, ktoré už použité bolo. Problémy rieši tvorivo; Kritickosť - schopnosť nepodliehať vplyvu cudzích myšlienok a názorov, ale vidieť a hodnotiť ich kladné i záporné stránky. Neprejavuje sa len vo vzťahu k cudzím myšlienkam, ale i k svojim; Pružnosť - je to schopnosť prispôsobiť svoje myšlienky vo vzťahu k okolnostiam; Bystrosť - predstavuje schopnosť rozhodovať sa správne za krátky čas; Hĺbka - schopnosť vnikať do podstaty otázky či úlohy, do jadra veci, chápať jav zo všetkých jeho súvislostí a aspektov; Dôslednosť - popisuje schopnosť človeka zachovať si logický poriadok pri skúmaní problému. Dôsledné myslenie je prísne logické.

PAMÄŤ

je schopnosť mozgu uchovávať a opakovane si vybavovať a použiť informácie. Okrem kvality mozgu je pamäť závislá od intenzity sústredenia, pozornosti a myslenia. Všetky uvedené vlastnosti pamäte sa získavajú cvičením, ktoré voláme učenie. Tak ako správny telocvik zdokonaľuje telo, tak správny mysľocvik (učenie) zdokonaľuje myseľ.

VEDOMIE

je komplexný súbor predstáv o sebe. Je to bdelostný stav, počas ktorého prebiehajú rôzne vedomé psychické funkcie. Vlastnosti vedomia sú: Bdelosť (vigilita); Jasnosť (lucidita); Rozsah (kapacita); Idiognózia - autoidentifikácia, schopnosť priradiť obsah vedomia k vlastnému "ja"; Sebauvedomovanie – heteroidentifikácia, schopnosť hodnotiť vlastné chovanie, zaujať k nemu postoj, uvedomenie si hodnotenia vlastnej osoby na základe posúdenia iných ľudí. Vedomie funguje počas svojej viachodinovej aktivity v rôznej intenzite a kvalite. Intenzita a kvalita aktivity vedomia určuje hĺbku záznamu získavaných informácií. Záznam sa opakovaním zvýrazňuje, zápis sa ukladá do pamäte. Vedomie sa vypína spravidla automaticky po prejave únavy myslenia do módu, ktorý voláme SPÁNOK. Počas tohto stavu vedomie regeneruje. Po dostatočnom odpočinku sa opäť zapne. Vypínanie a zapínanie vedomia je riadené podvedomím podľa potreby, tak ako ostatné telesno-duševné funkcie.

SVEDOMIE

(podvedomie, rozšírené vedomie, nadvedomie, „nevedomie“, okolovedomie, aura, bioobal)

je automatizovaná činnosť mozgu. Vzniká v momente zrodu a rozvíja sa spolu s telom. Je to naše duchovno. Podvedomie riadi všetko, čo súvisí so životom svojho majiteľa. Každý životný a život zaisťujúci prejav je riadený podvedomím. Aj vedomie! Podvedomie má, podobne ako myslenie, tiež veľké množstvo rôznorodých definícií, pretože je ešte stále nedostatočne preskúmané, a teda slabo, nejasne definované. Vieme však o ňom už veľa. Napríklad aj to, že nikdy nespí, ako aj to, že slúži vedomiu ako krátko-, stredne-, a dlhodobý servis.

Základný rozdiel medzi vedomím a svedomím (podvedomím) najmä z hľadiska našej témy: Vedomie rozozná čo je to žart, podvedomie nie. Podvedomie zoberie každú myšlienku či už vyslovenú alebo nevyslovenú vážne. Akákoľvek myšlienka, každé oznámenie, vyslovené alebo len myslené vedomím hoci aj žartom či polo žartom berie podvedomie ako úlohu, ako rozkaz, ako príkaz ktorý má vykonať! Čokoľvek čo si vedomie pomyslí alebo vysloví má následne podvedomie snahu splniť, vyhovieť, zabezpečiť. A tak sa stáva, že ak si neuvážene myslím či vyslovím napríklad: „Ách jáj, ja sa tuším ani tej penzie nedožijem!“, tak tento môj postoj voči svojmu životu, aj keby nebol myslený vážne, sa mi splní: moje podvedomie sa postará o to, aby som sa tej vytúženej penzie nedožil! Tento vzájomný vzťah, táto servisná symbióza medzi vedomím a podvedomím funguje aj naopak: Ak si želáš žiť v plnom zdraví do stovky, stane sa!: tvoje podvedomie bude robiť všetko pre to, aby zaistilo pevné zdravie každej bunky, každého orgánu tak, aby sa želanie vedomia splnilo. Prekvapený? Nuž, ani sa nečudujem. O týchto nuansách ľudskej psychiky sa veľmi nereferuje, dlhovekosť obyvateľstva nie je v krátkodobom ani v dlhodobom programe žiadnej politickej strany a tobôž potom parlamentu. Veď kam by sme došli, keby sa nám tu stále viac a viac množili neproduktívni dôchodcovia, že?!

3. REINKARNÁCIA A ZNOVUZRODENIE

„opätovné vmäsenie“: re-in-carn-ácia: re = opäť; in = do; carnis = mäso;

Moja vnučka Klaudia študuje prírodné vedy. Chcela by byť genetičkou. Dal som jej úlohu: „Staň sa a buď dobrou genetičkou a odhaľ ďalšie tajomstvo nášho genómu.“ „Ale aké tajomstvo máš starký na mysli?“ „Nuž, takéto: Nie je to tak dávno, iba 100 rokov, čo sa prišlo na to, že existujú krvné skupiny - tento objav zachránil milióny životov! Odvtedy sa prichádzalo na ďalšie a ďalšie tajomstvá, ktoré nám hnáš život skvalitňujú a predlžujú. Som si istý, že jedného dňa nájdeme v našich génoch naše individuálne predurčenia, naše genetické predispozície. Budeme potom vedieť o novom človiečikovi nielen to akú má krvnú skupinu, ale aj to akú má génovú skupinu. Budeme môcť stanoviť na čo je citlivý a mal by sa tomu vo svojom živote vyhýbať, a na čo citlivý nie je. Príklady: Jednému poradíme vyhýbať sa fajčeniu lebo má veľmi silný nábeh na získanie rakoviny pľúc, pričom inému toto nehrozí. Jednému doporučíme chrániť sa pred kalóriami lebo má nábeh na obezitu, inému nie. Alebo jednému poradíme venovať sa hudbe, kresleniu, maľovaniu, inému skôr pohybu, cvičeniu, tancu ... Ak odhalíme tieto naše genetické danosti, čiže predispozície, budeme sa môcť nielen dôslednejšie a najmä oveľa účinnejšie chrániť pred nebezpečenstvami fatálnych poškodení nášho organizmu, ale aj od začiatku svojho života zameriame svoje aktivity na také aktivity, v ktorých môžeme vyniknúť a tým byť šťastní a prospešní pre seba a pre ostatných okolo seba. Budeme môcť teda každý z nás žiť odpočiatku zdravšie dlhšie, nápomocnejšie, a teda zmysluplnšie!“

Veľa sa hovorí o fenoméne označovanom ako reinkarnácia. Mnohí ľudia sa domnievajú, že „duša“ človeka, ktorá je podľa nich nesmrteľná, sa po smrti tela „recykluje“ do iného, novovznikajúceho tela, do tela/mäsa novorodenca. Ja som však presvedčený o reinkarnácii iného druhu: dve „duše“, presnejšie genetický zápis/záznam, ich instantná podoba, teda „duša“ matky a „duša“ otca sa spoja, čím vznikne nová, „duša“, duša ich potomka. Táto nová „duša“ je genetickou „zmesou“ nielen oboch rodičov, čiže bezprostredných predchodcov, ale i celého ich predchádzajúceho pokolenia. Novovzniknutá „duša“ môže mať viac či menej prevládajúce, viac alebo menej sa propagujúce vlastnosti všetkých svojich predkov, čiže svojich rodičov, prarodičov, skrátka všetkých ostatných, v spätnom slede geometrickým radom zaznamenaných predchodcov, pričom najsilnejšie genetické záznamy sú, pochopiteľne, tie najnovšie, čiže tie práve „prepísané“ od rodičov. Genetická zákonitosť postupného odovzdávania si získaných informácií spojením dvoch buniek dvoch rozdielnych jedincov ako rezervoárov / uchovávateľov dedičných informácií je každému dobre známa. Ide i vznik novej entity vzájomným „premiešaním“ a odovzdávaním si získaných, v génoch uschovaných a dlhodobo uskladnených skúseností. Väčšina automatických zápisov je súborom základného dedenia, potrebného k žitiu ako takému. Bez tohto základného záznamu by nemohol potomok vôbec žiť; S poškodeným či neúplným záznamom nemôže jedinec žiť normálne, ale iba ako menejcenný, pretože geneticky neúplný, deformovaný, neschopný plnohodnotného života, a preto aj predčasne odumierajúci.

Záznamu každej novej informácie predchádza myšlienka. Myšlienka je výsledok procesov v mozgu, ktoré voláme myslenie. Myslenie je činnosť reagujúca na detekciu zmyslov. Zmysly detekujú isté javy, mozog ich zhmotní do myšlienok a tie „uskladní“ vo vhodnej forme do pamäte, z ktorej sa potom po opakovaných skúsenostiach s rovnakým javom zapíše do génu ako genetický záznam, genetický kód. Myšlienka uskladnená v pamäti časom vybledne, zoslabne, zapadne prachom, pokiaľ sa nevracia, neopakuje – opakovanie je matkou múdrosti. Neopakovaná myšlienka zanikne, ako aj jej zápis v génoch. Ak sa ešte pred svojím zánikom zo zápisu v pamäti, čiže pokiaľ sa pred svojím definitívnym „vymazaním“ opakovaním obnoví, zostáva takýto druhotný, zvýraznený záznam myšlienky v pamäti zapísaný dlhšie a trvácnejšie ako ten prvotný. To isté platí aj o genetickom zázname: Ak sa myšlienka zapíše „nezmazateľne“ do pamäte, zapíše sa po čase aj do génu, vďaka čomu sa odovzdá potomkom.

ZHRNUTIE:

Životnými skúsenosťami nás a našich predkov získané záznamy máme zapísané v našich génoch. Odovzdávame si ich z generácie na generáciu formou premiešavania (spojenia) s inými záznamami, pochádzajúcimi od druhého rodiča a jeho predkov.

Takto prebieha už po tisícročia skutočná reinkarnácia.

ŽIVOT

ZMYSEL KVALITA DĹŽKA

Tu sú niektoré hlavné a závažné informácie o dvoch dôležitých a podstatných veciach: o spôsobe a o dôvode dožívania sa limitného veku živočíšneho druhu odborne nazvaného HOMO Sapiens Sapiens, ČLOVEK Rozumne Rozumný.

Základné info:

1. Dnes je genetikmi stanovený dosiahnuteľný vek rodu Homo Sapiens 120 až 130 rokov; 2. Dôvod i spôsob akým sa človek dožije tohoto maxima je univerzálny: platí a je daný pre každého živého zdravého novorodenca.

AKO?

O tom, že ako sa dožiť čo najvyššieho veku, máme veľmi veľa informácií, z ktorých prevláda tá akási najjasnejšia a najznámejšia: "zdravým spôsobom života", pod čím rozumieme všeličo možné i nemožné, ale vo svojej podstate sú to najmä dve veci: 1./ Kvalitné životné prostredie a 2./ Bezstresový, pohodový život.

PREČO?

Prečo, respektíve NAČO sa vlastne dožívať toho kvantifikovaného maxima, zakotveného a teda daného nám do vienka priamo v našich génoch? Odpoveď na túto otázku vychádza z iných, nemenej dôležitých, a pravdepodobne oveľa ťažších - ale, ako sa ukáže, iba zdanlivo ťažších - otázok a odpovedí.

Tou prvou je uspokojivo zodpovedať otázku: „Aký je vlastne zmysel života?“ Odpoveď, ktorú som, napokon tak ako každý človek, hľadal takmer celý svoj doterajší život, a ktorá môže byť univerzálne prijateľná pre každého, znie takto:

Zmyslom žitia človeka je POMÁHAŤ!

Toto je pre každého - môjho, ako i tvojho, jeho, jej, ich - prijateľným zmyslom, ba poslaním.

Pomáhať SEBE A DRUHÝM!

To predradené SEBE, toto "sebectvo", je nutné predradiť pred DRUHÝCH: Nemôžem predsa nikomu ničím a nijako pomôcť, ak najprv sám to "niečo" nemám!. Pomáhať sebe a druhým, ... ale k čomu? Nuž, k dosiahnutiu tých najvyšších morálno-vôľových osobnostných vlastností, maximálne superlatívnych atribútov:

Stať sa a byť DOBRÝ, ZDRAVÝ, BOHATÝ A ŠŤASTNÝ do konca svojho bytia.

Zhrnuté a podčiarknuté:

ZMYSLOM ŽITIA JE POMÁHAŤ SEBE A DRUHÝM BYŤ DOBRÝ, ZDRAVÝ, BOHATÝ A ŠŤASTNÝ!

Toto je - to by mal byť! - cieľ nášho snaženia v priebehu "dospievania", čiže do 60-ky. Méta, ktorá by mala byť dosiahnutá / naplnená v prvej polovici geneticky nadeleného času, čiže do 60-teho roku veku, a mala by zostať trvalou súčasťou tej druhej polovice.

ZÁKLADNÁ ČASOVÁ OS ŽITIA

VZNIK – DOZRIEVANIE – ZRELOSŤ – ODZRIEVANIE – ZÁNIK

-1 – 0 0 – 60 60 – 80 80 – 120 120 - < (∞)

Prvých 60 rokov života človeka je čas vymedzený na učenie a na prácu. Dovtedy človek rastie, je stále výkonnejší, vytvára a odovzdáva sebe a druhým najväčšie penzum svojich psychických a fyzických daností a schopností. Po tomto kulminačnom bode ešte niekoľko rokov na vrchole zotrváva. Skúsim tento vrchol kvantifikovať na dobu od 60 do 80 rokov života. Potom začínajú fyzické sily aj intelekt pozvoľna slabnúť, výkonnosť organizmu ako harmonickému celku tela a ducha klesá. Napokon sily a schopnosti človeka upadnú do invalidity a imobility kým život posledným vydýchnutím neskončí.

DETSTVO MLADOSŤ DOSPELOSŤ

Svoje detstvo, mladosť, dospievanie aj samotnú dospelosť veľmi dôverne pozná takmer každý kto tieto etapy života už prežil, a spozná takmer každý kto ich zatiaľ ešte neprežil, pretože dnes ich už takmer každý zdravo narodený aj prežije. Vieme veľmi dobre, aké obrovské množstvo faktorov tieto dôležité etapy nášho života viac či menej ovplyvňujú. Výrazne nimi formujú jeho cestu. O väčšine z nich, napríklad o mieste, čase, rodine či spoločenstve nerozhodneme my sami, sú dané okolnosťami ktoré tí vzdelanejší nazývajú vis maior = „vyššia moc“ alebo aj „neovplyvniteľná udalosť“. Ovplyvňovať svoj život môžeme až neskôr, kedy už môžeme o svojom konaní a o svojom ďalšom životnom osude rozhodovať a napokon aj rozhodnúť my sami. Toto rozhodovanie je zložené z dvoch uhlov: porovnateľnými a neprestajne aj porovnávanými životnými podmienkami, a ich vnútorným videním, vnímaním, hodnotením, posudzovaním. Pokiaľ sú životné podmienky prijímané pozitívne, obvykle nevzniká potreba ich radikálnej zmeny a teda ani snaha o takú zmenu. Ak sú však tieto podmienky pre jedinca neprijateľné, bude sa o ich zmenu snažiť, prinajmenšom prejavmi nespokojnosti, ale často tým, že zmení miesto, odíde do prostredia predpokladane prijatelnejšieho. Takáto zmena nie je ľahká, obvykle vyžaduje veľkú odvahu a silu, veď zmeniť miesto žitia za iné je spojené nielen s popretrhanými vzťahmi ktoré za sebou zanechá, ale aj so značným rizikom a obavami z neznámeho. Ak nejestvujú neprekonateľné dôvody, tak to obvykle človek ani nespraví a radšej zostane tam kde žil aj doteraz. Druhým aspektom hodnotenia, posudzovania a rozhodovania o zmene či zotrvaní na pôvodnom mieste je vnútorné videnie, cítenie, vnímanie životného prostredia a jeho podmienok. Toto „videnie“ je u jednotlivých členov spoločenstva podobné, veď vyrastajú v takmer totožných a prinajmenšom porovnateľných podmienkach. Avšak predsalen môžu byť individuálne osobné životné potreby či nároky natoľko výrazné rozdielne, že u niekoho napokon rozhodnú o takej radikálnej zmene, akým je odsťahovanie sa. Oba tieto aspekty vytvárajú celkové individuálne hodnotenie životných podmienok. Na základe tohoto hodnotenia a prehodnocovania, človek je alebo nie je so svojím životom spokojný. Spokojnosť so svojím životom je veľmi dôležitá: vytvára totiž hlavný a sásadný predpoklad nielen pre kvalitu, ale aj pre dĺžku života jednotlivca a tým i spoločenstva v ktorom bezprostredne žije, v ktorom sa realizuje, v ktorom pôsobí. Detstvo, mladosť a dospelosť sú životné etapy, na ktorých ako na základoch stavby je následne možné stavať a vystavať svoju zrelosť, odzretosť, starosť. Pokiaľ sa podarí týmito etapami prejsť bez väčšej psycho-fyzickej újmy, je to úspech. Pokiaľ sa podarí prežiť ich šťastne a radostne, je to triumf! Byť objektívne spokojný s prežitým obdobím, s doteraz vykonanou prácou, so svojím životom, s tým čo som odovzdal najbližšiemu i vzdialenejšiemu spoločenstvu ľudí ktorí zdieľajú môj častokrát neľahký osud životom ťažko skúšaného pracujúceho človeka, to je napokon aj alfou a omegou budúcej možnej dlhovekosti. Objektívne spokojný môže byť ten, koho majú jeho spoluobčania radi, ktorého názory si vážia, koho osobnosť rešpektujú. Pokiaľ môže byť niekto spokojný objektívne, je obvykle spokojný aj subjektívne. Každý by sa mal o takúto spokojnosť usilovať, každý by sa mal snažiť prežiť celý svoj život v radosti a šťastí, v dobrote a zdraví. Potom už je toriž jeho život automaticky aj bohatý a obohacujúci každého a všetkých.

ZÁVER:

SVOJ AKTÍVNE PREŽITÝ PRODUKTÍVNY ŽIVOT

BY MAL KAŽDÝ PREŽIŤ TAK, ABY S NÍM MOHOL BYŤ V TOM SVOJOM PO-PRODUKTÍVNOM ŽIVOTE SPOKOJNÝ

ZRELOSŤ

Prevláda názor, že hlavným dôsledkom predlžovania života je fakt, že starší ľudia žijú dlhšie. Lenže tak to nie je. Tým hlavným dôsledkom, doslova obrovským a pred našimi očami meniacim celé ľudstvo nie je to, že staroba trvá dlhšie, ale fakt, že oveľa neskôr začína. Pre dnešných štyridsiatnikov, päťdesiatnikov, ešte aj päťdesiatpäť ročných, pre tých začne staroba niekedy v sedemdesiatpäťke až osemdesiatke. Teda o dvadsaťpäť rokov neskôr, ako to bolo a je u generácie ich rodičov. Ešte celkom nedávno boli v ľudskom živote tri hlavné obdobia: mladosť, dospelosť a staroba. Teraz je tu "zrelosť":

1.Zrelosť nastupuje okolo päťdesiatky a znamená začiatok absolútne novej, predtým neexistujúcej etapy ľudského života.

2.Trvá tridsať rokov (50 - 80);

3.Na rozdiel od predchádzajúcich predstáv, fyzické a intelektuálne možnosti človeka sa v tomto období pri správnom prístupe k svojmu životu nielen neznižujú, ale sú minimálne rovnaké, v niektorých prípadoch dokonca lepšie, než boli v jeho mladosti.

4.Je to potenciálne najlepšie a najhodnotnejšie obdobie ľudského života, lebo v sebe spája zdravie, silu a životné skúsenosti. Podľa štatistických údajov z posledných rokov, najšťastnejšie obdobie a teda jeho vrchol prichádza dnes približne v šesťdesiatich piatich rokoch života človeka.

5.Dnes 55-65 roční prežívajú takéto obdobie ako vôbec prví v ľudskej histórii. Predtým skrátka neexistovalo, pretože ľudia starli a umierali omnoho skôr.

Čím sa život po päťdesiatke líši od celého predchádzajúceho životného obdobia? Predsa tým, že životu po päťdesiatke nás nikto nikdy neučil. Dojčatá pripravujú na detstvo, deti na dospievanie, dospievajúcich na mladosť a v mladosti trávime desiatky hodín prípravou na nadchádzajúce skúšky zrelosti. Ale hranicu päťdesiatich rokov prekonávame bez akejkoľvek predstavy o tom, ako žiť ďalej. Na tom nie je nič divné. Kde by sme chceli tieto vedomosti získať, keď ešte pre generáciu našich rodičov päťdesiatkou akosi oficiálne začínala staroba, a o ďalšom živote sa akosi nepremýšľalo? Málokedy si uvedomujeme, že životný program, ktorý bez odchýlky nasledujeme, založili predchádzajúce generácie. Práve predchádzajúce pokolenia vytvorili všetky knihy, filmy a vzdelávacie systémy, ktoré v detstve a v mladosti formovali naše vedomie. Predchádzajúce pokolenia však nemali žiadne predstavy o živote po päťdesiatke. Z prostého dôvodu: v ich skúsenosti po päťdesiatke v zásade už o žiadny život nešlo. Preto tiež nie je súčasťou životného programu, ktorý sme zdedili. Podľa všetkých dostupných štatistík, ľuďom ktorí majú dnes okolo 50-55 rokov nezačne staroba pred dosiahnutím svojich osemdesiatych narodenín. To je samozrejme veľmi príjemné: Jednoducho sme dostali do daru (darovali sme si!) dvadsaťpäť rokov aktívneho, plnohodnotného života, života v zrelosti. Problém je v tom, že zaobchádzať s týmto darom nás nikto nenaučil. Takže ak svoje 50-te narodeniny akceptujeme ako začiatok staroby, riskujeme stratu obdobia zrelosti. Tieto roky by pritom pre nás mali byť bez preháňania tými najkrajšími v našom živote! Po päťdesiatke totiž nastupuje obdobie, kedy už máme viacej času, máme zdravie aj silu, máme obrovské životné skúsenosti, nemáme už žiadne veľké sociálne záväzky a do začiatku staroby nám zostáva ešte štvrť storočia! Nesmieme tento darovaný čas stratiť, neskôr to môžeme ľutovať. Keď je nám cez päťdesiat, môžeme v dnešnej dobe doslova všetko: môžeme mať nové i staronové záujmy, novú zábavu, nové radosti, dojmy, kariéru, novú lásku, nové cesty vlastným životom. A pritom kvalita týchto nových zážitkov v mnohom ďaleko prevyšuje všetko, čo nám bolo dostupné v obdobiach nezrelej, neskúsenej mladosti, životnými okolnosťami sťaženého dospievania, a pracovno-rodinnými povinnosťami a inými viazanosťami obťažkaného dozrievania.

PONAUČENIE / SUMÁR / ZÁVER:

AK CHCEME ŽIŤ LEPŠÍ ŽIVOT, MALI BY NÁS NÍM VIESŤ TÍ NAJLEPŠÍ Z NÁS;

AKO NAJLEPŠIE SA OSVEDČILO DEMOKRATICKÉ SPOLOČENSTVO;

O NAŠEJ BUDÚCNOSTI ROZHODUJE VOLIČ VOĽBOU SVOJICH ZÁSTUPCOV;

PRIAMO ALEBO PRENESENE VOLENÝ ZÁSTUPCA - PREZIDENT, POSLANEC, MINISTER, SUDCA - BY MAL BYŤ ZRELÝ,

ČIŽE 40-80 ROČNÝ: TAKÝCH TREBA VOLIŤ ZA SVOJICH ZÁSTUPCOV;

ANI VEK NIE JE ZÁRUKOU ZRELOSTI: TEN KTO ZLYHÁ MÁ BYŤ ĽAHKO NAHRADITEĽNÝ;

STAROSŤ (staroba)

Starnutie je špecifický, nenávratný a neopakovateľný biologický proces, univerzálny pre celú prírodu, ktorého priebehu hovoríme život. Dĺžka života je geneticky determinovaná a pre každý živočíšny druh špecifická – od niekoľkých hodín až po desiatky rokov. Tak je tomu aj u človeka, u ktorého sa predpokladá multifaktoriálny typ dedičnosti. Odhaduje sa, že maximálna, potencionálna dĺžka života človeka je asi 120 – 130 rokov. Sú dva hlavné dôvody, pre ktoré v dnešných časoch stále ešte nedosahujeme tieto maximálne dĺžky našich životov. Jediné a hlavné faktory zodpovedné za zakódovaný genetický program každého z nás, za realizáciu celej jeho dĺžky, za vplyvy určujúce nástup, rýchlosť a sprievodné prejavy starnutia a nakoniec aj samotnú smrť, GÉNY, nefungujú samostatne. Diagnostikujeme sastále viac či menej geneticky podmienených ochorení, ktoré vedú k prejavom predčasného a urýchleného starnutia, a nakoniec aj k predčasnej smrti ich nositeľov. Maximálna dĺžka života môže byť ľahšie dosiahnutá v ideálnom prostredí. Také podmienky, ktoré by spĺňali nároky pre každú individuálnu a jedinečnú génovú kombináciu je takmer nemožné vytvoriť. Naopak bolo dokázané, že faktory fyzikálne (napr. ionizujúce žiarenie) alebo chemické (napr. látky kontaminujúce pôdu) môžu nepriaznivo zasahovať do genetického programu jednotlivých vývojových období vrátane starnutia a staroby. Z ďalších vonkajších faktorov môžu na výskyt niektorých chorôb a dĺžku života nepriaznivo pôsobiť aj sociálno-psychologické vplyvy. V spojitosti s dĺžkou života sa používa termín stredná dĺžka života. Stredná dĺžka života sa dnes považuje za údaj, ktorý najlepšie vystihuje zdravotný stav príslušnej populácie. V našom štáte sa za posledných 30 rokov prakticky nezmenila, v mnohých vyspelých štátoch sa predĺžila. V súčasnej dobe u nás je to 67,7 rokov u mužov, a 75,4 u žien. Konečnou etapou procesu starnutia alebo inými slovami konečnou etapou geneticky vymeraného trvania života je obdobie, ktorému hovoríme staroba. Dnes sa vo väčšine štátov prijíma pätnásťročná periodizácia ľudského veku, ako ju navrhla aj Svetová zdravotnícka organizácia. Podľa nej sa staroba člení na tieto obdobia: 60-74 rokov ranná staroba; 75-89 rokov vlastná staroba; 90 a viac dlhovekosť. Podľa ekonomického hľadiska sa vek delí tiež na produktívny a postproduktívny. V súčasnej dobe je populárne označenie staroby ako tretí vek, pričom prvým vekom je detstvo a dospievanie a druhým vekom dospelosť. Kalendárny vek je síce dôležitou charakteristikou človeka, ale nevypovedá nič o jeho skutočnom funkčnom potenciáli, o jeho funkčnom veku. Funkčný vek je dôležitým hodnotiacim kritériom geriatrickej medicíny. Gerontológia je veda skúmajúca všetky stránky procesu starnutia vrátane biologických, psychologických a sociologických faktorov. Gerontologické ošetrovateľstvo je náuka o ošetrovateľskej starostlivosti zameranej na starých ľudí. Geriatria je názov lekárskej špecializácie, ktorá sa zaoberá diagnostikovaním a liečbou zdravotných problémov starých ľudí. Starý človek sa nazýva geron alebo geront. Nevieme prečo človek starne. Problematikou starnutia sa zaoberali už starovekí myslitelia. Seneca pokladal starobu za nevyliečiteľnú chorobu, Galén zastával názor, že starnutie je dej fyziologický. Teórie starnutia môžeme rozdeliť do dvoch skupín: 1. Starnutie je geneticky naprogramovaný proces, riadený zvláštnymi génmi (biologické hodiny); 2. Starnutie je podmienené poruchami genetického aparátu spôsobeného notami, ktoré sa uplatňovali v priebehu života. Najskôr môžeme predpokladať, že starnutie je komplexný dej, na ktorom sa zúčastňujú tak geneticky naprogramované mechanizmy, ako aj niektoré metabolické produkty a vplyvy vonkajšieho prostredia: Pre starého človeka je príznačný úbytok funkčného parenchýmu jednotlivých orgánov, ktorý je nahradzovaný väzivovým tkanivom, prípadne tukom. Tieto zmeny označujeme ako involúcia. Morfologické zmeny majú za následok poruchy funkcií. Predovšetkým dochádza ku zmene výkonnosti, ku zhoršeniu regenerácie síl po záťaži a zníženie tolerancie záťaže akéhokoľvek druhu, teda námahy, choroby, psychického stresu, ale aj liekov. Prirodzený beh starnutia je veľmi často zmenený práve prebiehajúcou chorobou či viacerými chorobami. Odlíšiť prirodzené prejavy starnutia od vplyvu chorobných je ťažké, nezriedka prakticky nemožné. Starnutie jednotlivých funkcií je dezintegrované, t.j. nie vždy starnú systémy a funkcie rovnako rýchlo a starnutie jednotlivých orgánov tak nastupuje v rôznom čase. Naviac sú veľké individuálne rozdiely, každý jedinec starne rozdielne. Starý človek si vytvára svoje vlastne homeostatické mechanizmy. Adaptabilita starého človeka je síce všeobecne nižšia, ale napriek tomu si geront na postupnú involúciu orgánov a ich funkciu vytvára nový rovnovážny stav.

DÔVOD A SPÔSOB

Prichádza moment kedy máme hľadať a najmä nájsť odpoveď na otázku NAČO žiť do 120 či 150 rokov? Otázka daná v zmysle: načo až tak dlho?! Veď v takom vysokom veku sa už stáva človek viac či menej nevládny, častokrát odkázaný na aktívnu pomoc iných. Vo vyššom veku stráca schopnosť pohybu aj myslenia, nie však schopnosť pomáhať. Stavu telesno-psychickej nevládnosti sa nechce dožiť nikto, lebo sa údajne bojí najmä toho, že bude starostlivosťou o nevládneho "zaťažovať". Málokto si uvedomuje, že takúto "záťaž" venoval ratolesti od jej narodenia po dospelosť a dosť často aj dlhšie! Načo máme teda žiť až do svojej nevládnosti a umierať prirodzene 120 či 150 roční? NATO, ABY SME MOHLI POMÁHAŤ! Ale ako, čím a komu môže dajme tomu "absolútne nevládny" človek pomáhať? Nuž, môže, ba musí! Aj keď je starý a absolútne nevládny, stále aktívne pomáha: ČLOVEK POMÁHA TÝM, ŽE JE! Svojou prítomnosťou! Pomáha sebe, rodine, priateľom, známym, ale aj úplne neznámym ľuďom, ktorí však poznajú jeho a vedia o ňom. Podstatou tejto filozofie je nasledovná téza:

Dokým dobrý, zdravý, bohatý a šťastný žijem, som pre seba a iných pomocou!

Počas svojho žitia som pre každého kotvou, prístavom, povzbudením, zátiším, duchovnou silou, životnou spruhou, prínosom = pomáham. Pokiaľ oni cítia a vnímajú moju prítomnosť, pomáha im to. Sú spokojnejší a šťastnejší, lebo vedia že žijem, že ešte stále som tu medzi nimi, s nimi, môžu kedykoľvek prísť, majú za kým prísť. A nemusí to byť telesne, úplne postačí krátka „návšteva“ v mysli: takéto uvedomenie si, pomyslenie si na dobrého zdravého bohatého a šťastného človeka každému pomáha dobiť oslabenú batériu, načerpať silu, ľahšie a rýchlejšie odolať tlakom a smršťiam, ktoré každého z času na čas zákonite v tomto slzavom údolí kvária. A pritom ani nemusia byť so mnou v žiadnom priamom kontakte!: Nemusia ma fyzicky navštíviť či navštevovať, volať a ani nijako inak so mnou komunikovať a predsa k nim pomoc vo forme psychickej a fyzickej vzpruhy prichádza! No nie je toto úžasné?! Akonáhle však zomriem, akonáhle sa takýto jedinec "pominie", táto jeho/moja aktívna pomoc zoslabne na minimum až celkom pominie.

PRETO JE TAKÉ POTREBNÉ A DÔLEŽITÉ CHCIEŤ ŽIŤ A POMÁHAŤ DO MAXIMA, ČIŽE NAJMENEJ DO 120 ROKOV!

Návod:

Ak chcem v plnom zdraví prežiť 120 rokov a viac, mal by som včas, ešte pred starobným dôchodkom, urobiť tieto opatrenia:

Opatrenie č.1:

Pravidelne sa podrobovať preventívnym lekárskym vyšetreniam. Nuž áno, každý by mal mať dokonalú a presnú kontrolu nad svojím zdravotným stavom a byť permanentne zdravý. Najmä siatnik-senior! Preto sa má pravidelne a v potrebných intervaloch nechať ´pomerať´. To je to najmenej, čo by mal každý komu záleží na vlastnej zdravej dlhovekosti absolvovať. Tak ako majiteľ auta s ním chodí každé 2 roky na STK a podrobí ho dôkladnej technickej kontrole, aby jeho prípadný zhoršený technický stav nespôsobil fatálnu katastrofu. Iste uznáte, že kontrola človeka, najmä po päťdesiatke, by mala byť častejšia ako to je u auta! Ak totiž naozaj chce niekto zabehnúť tento relatívne dlhý životný maratón, nemal by zabúdať na to, že by mal byť v čo najlepšej forme, v čo najlepšej kondícii, a aby túto dôležitú stránku programu - svoje zdravie - mal stále pod kontrolou. Kontrola krvi (krvný obraz) polročne, cukru v krvi/moči štvrťročne, hrubého čreva (kolonoskopia), očného pozadia, srdcovej činnosti (ergometria) najmenej každých 5 rokov. Sebakontrola telesnej hmotnosti má byť samozrejmá, norma je výška mínus sto: 170cm – 100 = 70kg. Tlak krvi (TK) v kľude dlhodobo 120 až 130 na 80 až 90. Často polo-žartom polo-vážne hovorievam toto: "Vyhýbaj sa doktorom, lebo tí ti nájdu aj to čo nemáš!" Ale v skutočnosti to má znamenať toto: "Ži tak, aby si nikdy žiadneho doktora nepotreboval!" A to doslova. Teda ani lekára, ani právnika, ani žiadneho iného doktora. Doktorov medicíny navštevuj len na pravidelné kontroly a potvrdenie dobrého zdravia.

Opatrenie č.2:

Naprogramovanie. Najlepším obdobím kedy môžem úspešne dokázať nainštalovať do svojej mysle tento životný projekt je v čase dosiahnutia zrelosti, čiže po 50-ke. Podopatrenia k začatiu úspešného naprogramovania projektu vo svojom svedomí/podvedomí sú dve: VERIŤ a CHCIEŤ. Najprv tomu musím veriť, potom to musím chcieť. Ako vidíš, je to v hlave!

Postup:

Denne aspoň raz, hocikedy, ale najlepšie ráno, bezprostredne po zobudení, ešte než spustíš nohy z postele, venuj niekoľko sekúnd predstave dvoch období: tomu, ktoré máš už za sebou, a následne tomu, ktoré máš ešte pred sebou: to obdobie, tie roky, ktoré si už doteraz prežil si premietni do budúcnosti a želaj si ho celé ako dobrý, zdravý, bohatý a šťastný prežiť. Ak teda máš práve teraz päťdesiat, šesťdesiat, sedemdesiat, premietni si tých svojich doterajších sedemdesiat, šesťdesiat, päťdesiat rokov vo svojej mysli. Následne si predstav, zhmotni si tých svojich budúcich sedemdesiat, šesťdesiat, či päťdesiat rokov života, teda toľko rokov, koľko ti ešte zostáva do stodvadsiatky. Po istom čase trvajúcom niekoľko týždňov až mesiacov (záleží od častosti a intenzity predstavovania celkovej dĺžky svojho života) budeš pozorovať zmeny na svojom zovňajšku, na ktoré ťa začne upozorňovať aj tvoje okolie: „Ty si nejako omladol! Ako to robíš?“. Omladnutie tela prebieha na jasný vedomý „príkaz“ duši (svedomiu): „Ak chcem žiť ešte najmenej ďalších šesťdesiat rokov tak, ako si to denne predstavujem, mal by som byť predovšetkým zdravý, mocný!“. A duša začne „omladzovať“. Každú bunku, každý orgán. Toto omladzovanie, toto ozdravovanie má svoje následky: pocity zdravia, iskra v očiach, radosť v tvári, krajší výzor. A je to aj logické: veď ak chcem ešte toľko žiť, mal by som ... No nie?!

Ak sa tvoja predstava tvojho vlastného predchádzajúceho a nadchádzajúceho života stane stálou, prirodzenou, stabilnou automatickou súčasťou toho terajšieho, potom to už ide samo. Zo spánku do bdenia vstupuj s jasnou predstavou o celom svojom živote, čiže plne integrovaný. Občas si tento moment pripomeň aj počas dňa. BÁJEČNÉ! Veľmi dobrou, žiaducou súčasťou úspešného naprogramovania je momentálny stav mysle. Oveľa jednoduchšie sa ti podarí tento tvoj plán, ak máš na to vytvorené optimálne podmienky: keď nemáš strach, nemáš povinnosti, naopak máš odvahu, máš voľnosť: tomuto najviac zodpovedá obdobie takzvaného starobného dôchodku, čiže PENZIA! Čas nadobudnutia takzvaného starobného dôchodku, čiže renty, je tým najlepším obdobím. Môžeš si už konečne povedať: „Ja už nemusím nič!“ A keď ti niekto povie, že veď platiť dane a zomrieť musíš, tak mu odpovedz: „NIE!!! Ja nemusím dokonca ani jedno z týchto dvoch „musov“: Ak nezaplatím daň, tak ma maximálne tak zavrú, ale to nie je dôvod na „musím“! A ani zomrieť nemusím, pretože to ani nechcem, a ak niekto zariadi, že zomriem, tak to je čisto a len jeho problém, nie môj!“ TO JE KRÁSA, ŽE? Takto som to urobil ja a takto to urob aj ty! Ešte jedna rada: Ak nechceš byť vo vyššom veku dementný, Alzheimerik, „hosipák“, najlepším prevenčným prostriedkom je, ešte pred zdementnením, pravidelný mysľocvik. A najlepšie si precvičíš svoju myseľ takto: večer, keď si ľahneš spať, premietni si práve prežitý deň, ako keby si si ho nahrával na video. Podrobne, od momentu, keď si zložil nohy z postele a išiel sa vymočiť až doteraz, presnejšie dovtedy, dokým nezaspíš. Niekedy sa „stratíš“ už doobeda o desiatej, niekedy prejdeš celý deň, ale či tak alebo tak, pre cvičenie pamäte je to jedno, podstatné je zrekapitulovať si práve prežité hodiny, podrobne, minútu po minúte. Výsledok sa dostaví čo nevidieť: budeš si pamätať všetko a dopodrobna. Ešte aj storočný!

Príručka na dobrý zdravý život:

Žitie: 1. Pi veľa vody, po jedle očisti ústa (vnútro! - ústna sprcha), po „kake“ konečník (vnútro! - ritná sprcha). 2. Raňajky zjedz celé, obed deľ s priateľom, večeru daj nepriateľovi. 3. Jedz viac jedla ktoré rastie na stromoch a kríkoch, menej to spracovávané. 4. Ži s tromi E - Energia, Entuziazmus, Empatia. 5. Modli sa/Medituj a venuj tomu čas. 6. Hraj viac hier. 7. Čítaj viac kníh ako vlani. 8. Seď v kľude a tichu aspoň 10 minút. 9. Spi 7 hodín. 10. Prechádzaj sa 20-30 minút a usmievaj sa pri tom.

Osobnosť: 11. Neporovnávaj svoj život s druhými: nemáš tušenie, o čom je ich cesta životom. 12. Neprechovávaj negatívne myšlienky alebo veci, ktoré nemôžeš kontrolovať: namiesto toho venuj svoju energiu prítomným pozitívnym momentom. 13. Neprepracúvaj sa, udržuj si svoju hranicu. 14. Neber sa tak vážne: nikto iný ťa tak vážne neberie. 15. Nemíňaj svoju vzácnu energiu na ohováranie. 16. Snívaj viac, kým nespíš. 17. Závisť je strata času: máš všetko čo potrebuješ. 18. Zabudni na to čo sa stalo, nepripomínaj svojim blízkym chyby z minulosti: ničí to tvoju prítomnú radosť. 19. Život je príliš krátky na to, aby sme nenávideli druhých: prestaň nenávidieť. 20. Vyrovnaj sa so svojou minulosťou, aby neovplyvňovala tvoju prítomnosť. 21. Nikto nemá moc nad tvojou radosťou okrem teba. 22. Život je škola a si tu, aby si sa učil, problémy sú jednoducho súčasťou životopisu, objavujú sa a miznú ako skúšky: lekcia, ktorú sa z toho naučíš, bude na celý život. 23. Usmievaj sa a smej sa viac. 24. Nemusíš vyhrať každý spor.

Spoločnosť: 25. Volaj často svojej rodine. 26. Každý deň daj niečo dobré druhým. 27. Odpusť všetkým všetko. 28. Tráv čas s ľuďmi nad 70 a pod 6 rokov. 29. Pokús sa každý deň vyčariť úsmev na tvárach aspoň 3 ľudí. 30. To čo si o tebe myslia druhí nech ťa vôbec nezaujíma. 31. Tvoja práca sa o teba nepostará keď si chorý, tvoji priatelia áno: buď s nimi v kontakte.

Život: 32. Rob správne veci! 33. Vyhoď všetko, čo nie je nápomocné, krásne alebo potešujúce. 34. Boh/Príroda lieči všetko. 35. Akokoľvek dobrá alebo zlá je situácia, zmení sa. 36. Nezáleží na tom ako sa cítiš: vstaň, obleč sa, ukáž sa. 37. To najlepšie ešte len príde. 38. Keď sa ráno zobudíš živý, ďakuj za to Bohu/Prírode. 39. Tvoje najhlbšie JA je vždy radostné:

Buď radostný!

RADOSŤ JE NAJLEPŠÍM A ZARUČENÝM LIEKOM NA DLHOVEKOSŤ

René Descartes: Cogito, ergo sum! = Myslím, teda som! Milan Nagy: Auxilio, ergo sumus! = Pomáham, teda sme!

Zmysel žitia podľa Nagya:

POMÁHAJ! SEBE A DRUHÝM BYŤ DOBRÝ

(ctiť svojho rodiča, nezabiť, nezosmilniť, neukradnúť, nezaklamať, nezatúžiť po iného žene/po inej mužovi = necudzoložiť, nezatúžiť po majetku iného/inej = nelakomiť, a neublížiť)

ZDRAVÝ

(byť v stave fyzickej, duševnej a sociálnej pohody)

BOHATÝ

(byť múdry, citlivý, zdravý, dobrý a šťastný milionár, milovaný a milujúci syn/dcéra, manžel/ka a rodič s vysokým IQ, uspokojaci sa aj s málom)

a ŠŤASTNÝ

(byť vďačný, optimistický, nápomocný, láskavý, sústredený a duchovne aktívny, dlho nepremýšľajúci a neporovnávajúci, udržiavajúci dobré medziľudské vzťahy, snažiaci sa poradiť si so všetkým, odpúšťajúci, vychutnávajúci si potešenia, dosahujúci svoje ciele, starajúci sa o telo)

DOBRÝ

Byť dobrý je opakom byť zlý.

Vychádzajúc z biblického „Desatora“, ... Cti otca svojho i matku svoju. Nezabiješ. Nezosmilníš. Nepokradneš. Nebudeš krivo svedčiť proti svojmu blížnemu. Nebudeš žiadostivo túžiť po manželke svojho blížneho. Nebudeš túžiť po majetku svojho blížneho. ... môžeme jasne definovať čo znamená byť dobrý. Niektoré prikázania sú stručné a jasné: CTI RODIČOV! NESMILNI! NEKRADNI!. Niektoré však možno potrebujú zostručniť a objasniť: NEKLAM! = Nebudeš krivo svedčiť proti svojmu blížnemu; NECUDZOLOŽ! = Nebudeš žiadostivo túžiť po manželke svojho blížneho; NELAKOM! = Nebudeš túžiť po majetku svojho blížneho. K úplnosti mi tu chýba ešte jeden dôležitý atribút: NEUBLÍŽ! Poznámka autora úvahy: Na rozdiel od biblických kritérií, kde muž bol prvoradý a žena na úrovni jeho domestikovaného majetku, dnes sú muž a žena (takmer!) rovnocenní, preto sú v nasledujúcich riadkoch zrovnoprávnení.

Z aktuálneho slovníka slovenského jazyka: Nectiť znamená nemať úctu, neuctievať; nevážiť si, neobdivovať, v tomto prípade svojho rodiča; Zabiť znamená zbaviť života, vziať život, zapríčiniť smrť, nešťastne či úmyselne usmrtiť, zavraždiť; Smilniť znamená nezriadene, nenormálne, úporne, čudne, podivne, zvláštne sa oddávať prirodzenému obcovaniu, to znamená súloženiu s druhým pohlavím spravidla mimomanželskému, alebo obcovaniu neprirodzenému, napr. homofilnému (s tým istým pohlavím), zoofilnému (so zvieraťom), pedofilnému (s dieťaťom), nekrofilnému (s mŕtvolou); Kradnúť znamená neoprávnene si prisvojovať cudziu vec; Klamať znamená vedome hovoriť nepravdu, viesť k nesprávnej predstave, zavádzať, mýliť, luhať, podvádzať; Cudzoložiť znamená mimomanželsky súložiť, ale aj oddávať sa snivým, melancholickým, tiesnivým, náruživým, vášnivým predstavám, dychtivo si želať mať pohlavný styk (obcovať, súložiť); Túžiť po majetku iného/inej znamená lakomiť sa na cudzie, chcieť si privlastniť cudzí majetok; Ublížiť znamená spôsobiť fyzickú alebo morálnu, duševnú, citovú ujmu.

Z uvedeného vyplýva zjednodušená charakteristika zlých myšlienok, zlého konania: Nečesť, zabitie, smilstvo, krádež, klamstvo, cudzoložstvo, túžba po majetku iného/inej, ublíženie. Z takéhoto ujasnenia rezultuje opak, čiže dobré myslenie, dobré konanie, DOBRO: Cti. Nezabi. Nezosmilni. Neukradni. Neklam. Necudzolož. Nelakom. Neublíž.

Z H R N U T I E P R E „DOBRÝ“

BYŤ DOBRÝ ZNAMENÁ CTIŤ SVOJHO RODIČA, NEZABIŤ, NEZOSMILNIŤ, NEUKRADNÚŤ, NEZAKLAMAŤ, NESCUDZOLOŽIŤ, NEULAKOMIŤ SA, a NEUBLÍŽIŤ.

ZDRAVÝ

Byť zdravý je opakom byť chorý.

„Zdravie - blaho telesné, duševné a sociálne; opak choroby, nielen jej neprítomnosť. Zdravie je forma existencie organizmu, ktorá sa buď vylučuje s chorobou, alebo prechádza do choroby. Zdravie je optimálny funkčný stav živého systému v totalite jeho aktívnych a reaktívnych životných prejavov. Toto optimum ako konkrétna totalita možných životných prejavov je rozdielne u jednotlivých druhov a v rámci druhov u populácií, pohlaví, indivíduí, resp. v jednotlivých štádiách individuálneho vývinu. Pojem zdravia je základným pojmom všeobecnej biológie a medicíny. Zdravie sa zvyčajne považovalo a považuje za dobro, ktoré sa človek usiluje zachovať a o ktoré sa snaží.

Svetová zdravotnícka organizácia definuje zdravie ako „stav kompletnej fyzickej, duševnej a sociálnej pohody a nielen ako stav neprítomnosti choroby a slabosti”. Napriek tomu, že to je užitočná a presná definícia, niekto to môže považovať za idealistické a nereálne. Podľa tejto definície SZO, 70 – 95 % populácie je nezdravých.

Choroba (lat. morbus; gr. nosos, pathos) - alebo ochorenie (výraz väčšinou používaný vo význame ľahká choroba) je porucha zdravia, presnejšie porucha telesných, kognitívnych, sociálnych a /alebo psychických funkcií, ktoré zreteľne negatívne ovplyvňujú výkonnosť a zdravie organizmu, prípadne sa môžu takéto ovplyvnenia očakávať. Je to súhrn reakcií organizmu na vplyv činiteľov, ktoré môžu vyvolať poškodenie organizmu.

Choroba je každá odchýlka od normálneho priebehu životných procesov živočícha a človeka. Choroba je spojená s oslabením napadnutého organizmu alebo jeho časti. Vzniká porušením rovnováhy medzi organizmom a prostredím. Každá choroba má svoje prejavy a príznaky (lek. symptómy). Za istých okolností môže skončiť smrťou organizmu. Toľko „múdre knihy“. A čo „zdravý sedliacky rozum“? Tomu sa najviac približuje definícia WHO:

Zdravie je stav kompletnej fyzickej, duševnej a sociálnej pohody.

Pokúsme sa teraz zadefinovať štatút vyjadrený pojmom zdravý človek: Zdravý je ten, kto a cíti byť v stave kompletnej fyzickej, duševnej a sociálnej pohody. Je to ale naozaj tak? Môžeme takúto definíciu považovať za vyčerpávajúcu? Myslím že nie. Myslím že musíme dospieť k objektívnejšej definícii, ktorá zohľadní aj skutkový stav človeka, a nie iba jeho individuálny pocit:

Zdravie je stav fyzickej, duševnej a sociálnej pohody živého organizmu ktorého integrita nie je narušená, alebo ktorého kedysi narušená integrita sa opätovne plne zacelila a naďalej zotrváva v stave kompletnej fyzickej, duševnej a sociálnej pohody.

Z H R N U T I E P R E „ZDRAVÝ“

BYŤ ZDRAVÝ ZNAMENÁ BYŤ V STAVE KOMPLETNEJ FYZICKEJ DUŠEVNEJ A SOCIÁLNEJ POHODY BEZ NARUŠENIA INTEGRITY ALEBO PO PLNE ZACELENOM NARUŠENÍ INTEGRITY NAĎALEJ ZOTRVÁVAŤ V STAVE KOMPLETNEJ FYZICKEJ DUŠEVNEJ A SOCIÁLNEJ POHODY.

BOHATÝ

Byť bohatý je opakom byť chudobný.

Predstava pojmu „byť bohatý“ je častokrát vnímaná iba v materiálnej rovine. Reálne však je prítomná vo dvoch rovinách:

1. Byť bohatý materiálne, a

2. Byť bohatý duchovne.

Obe tieto roviny spoločne tvoria celkovú hodnotu základného pojmu. Myslím, že prvú časť nemusíme príliš rozoberať: byť bohatý materiálne je dostatočne jasný pojem, zrozumiteľný aj malému dieťaťu, a vyjadrime ho zjednodušene všeobecne zaužívaným termínom „milionár“. Sústreďme sa teraz viac na objasňovanie toho druhého, podľa môjho názoru pre život oveľa dôležitejšieho, a predsa tak hmlistého, nejasného rozmeru daného pojmu. Pokúsim sa definovať duchovne bohatého človeka:

Duchovne bohatý je ten, kto je múdry: veľa vediaci a veľa si pamätajúci, zbierajúci, analyzujúci a triediaci všetky získané informácie a vďaka tomu dospievajúci k množstvu použiteľných, overených a odovzdávaných poznatkov; stále a neustále sa vzdelávajúci; zároveň však „silnému nedvíha, múdremu neradí“ (= nie je „vlezlý“, premúdrelý); Duchovne bohatý je ten, kto je citlivý: empatický, milujúci a taktný; obetavý a šľachetný; Duchovne bohatý je ten, kto je zdravý: v maximálnej pohode komplexne telesno-duševne integrovaný; Duchovne bohatý je ten, kto je dobrý: láskavý a nápomocný; prajný, radodajný a dobrosrdečný; Duchovne bohatý je ten, kto je šťastný: úsmevy, blahoželania a štedrosť; Duchovne bohatý je i ten, kto je materiálne bohatý: nechudobný, nenúdzny, nehladujúci, nestrádajúci;

A sme takmer pred cieľom. Úlohou bolo vyčerpávajúco ale celistvo a výstižne zadefinovať pojem BOHATÝ.

Ak si pomôžeme výrokom Miku Waltariho „Bohatý je ten, kto sa uspokojí s málom.“, čo je dozaista pravdivé, ale príliš subjektívne, skúsme túto filozoficko-spoločensko-duchovnú kategóriu zovšeobecniť:

Materiálne bohatý je ten, kto má veľa peňazí/majetku, všeobecne označovaný ako „milionár“.

Duchovne bohatý je ten, kto je 1.MÚDRY = veľa vediaci, veľa si pamätajúci; zbierajúci, analyzujúci a triediaci všetky získané informácie; dospievajúci k množstvu použiteľných, overených a odovzdávaných poznatkov; stále a neustále sa vzdelávajúci; intuitívny; „silnému nedvíha, múdremu neradí“ (nie je "premúdrelý"); 2.CITLIVÝ = empatický; milujúci; taktný; obetavý; šľachetný; 3.ZDRAVÝ = v maximálnej pohode komplexne telesno-duševne integrovaný; 4.DOBRÝ = láskavý; nápomocný; prajný; nezištný; rozdávajúci; srdečný; 5.ŠŤASTNÝ = usmievavý; blahoželajúci; štedrý; spokojný; BOHATÝ je múdry, citlivý, zdravý, dobrý, šťastný milionár, milovaný a milujúci potomok, životný partner, rodič, s IQ nad 120, uspokojaci sa aj s málom.

Z H R N U T I E P R E „BOHATÝ“

BYŤ BOHATÝ ZNAMENÁ BYŤ MÚDRY CITLIVÝ ZDRAVÝ DOBRÝ ŠŤASTNÝ MILIONÁR, MILOVANÝ MILUJÚCI POTOMOK ŽIVOTNÝ PARTNER, RODIČ, S NADPRIEMERNÝM IQ USPOKOJACI SA S MÁLOM

ŠŤASTNÝ

Byť šťastný je opakom byť nešťastný.

Prejavujte vďačnosť: Keď ste vďační za to čo máte, má to čo máte hneď väčšiu hodnotu. Dobré, že? Takže to že ste vďační za všetko dobré čo je práve teraz vo vašom živote spôsobuje, že sa cítite šťastne. A nemusíte ani chodiť von a nakupovať. Dáva to zmysel. Bude pre nás veľmi ťažké nájsť šťastie, ak sa nikdy neuspokojíme s tým, čo už máme.

Prechovávajte optimizmus: Víťazi majú skvelú schopnosť vyrobiť si vlastný optimizmus. Nezáleží na situácii: úspešný športovec je ten, ktorý aj napriek neúspechom chodí pravidelne na tréningy a trénuje s optimizmom a víziou že to raz vyjde. Vidí zlyhanie iba ako príležitosť rásť a naučiť sa niečo nové. Ľudia ktorí myslia optimisticky vidia svet ako miesto preplnené príležitosťami, hlavne keď sa snažia.

Vyhýbajte sa až priveľmi dlhému premýšľaniu a porovnávaniu: Porovnávanie sa s niekým iným môže byť pre vaše šťastie nákazou. Ak sme nejakým spôsobom „lepší” ako osoba, ku ktorej sa porovnávame, dáva nám to nezdravý pocit nadradenosti. Naše ego sa zväčšuje a ... bác!: najmúdrejší človek je na svete! Ak sme zase horší ako osoba, ku ktorej sa porovnávame, zvyčajne to prináša iba pochybnosti o tom čo robíme, a rozptyľuje to všetok pokrok ktorý sme spravili. Všimol som si, že väčšina tohto porovnávania nemá zdravé základy. Ak skutočne cítite potrebu sa s niekým porovnávať, porovnajte sa so svojou mladšou verziou.

Buďte nápomocní a láskaví: Vylučuje to totiž vo vašom mozgu serotonín (serotonín je látka, ktorá má priaznivé účinky na naše zdravie a prináša nám to blažený pocit spokojnosti). Pomôcť niekomu druhému bez toho, aby sme za to niečo očakávali je skvelý spôsob, ako sa cítiť dobre. Ešte lepšia vec je však to, že nielenže sa budete cítiť dobre vy ak ste niekomu pomohli, ale takisto vás budú inak vnímať ľudia, ktorí sú svedkami vašej pomoci. Aké skvelé, však? Malá poznámka: Úlohou väčšiny antidepresív je vypustiť vo vašom mozgu viac serotonínu. Takže odložte lieky a spravte niečo pre druhých.

Starajte sa o medziľudské vzťahy: Najšťastnejší ľudia na svete sú tí, ktorí majú pevné a zmysluplné vzťahy. Vedeli ste o tom, že percento úmrtnosti ľudí sa zdvojnásobí, keď sú ľudia opustení a sami? Je úžasný pocit mať okolo seba blízkych priateľov, s ktorými môžete zdieľať svoje zážitky a skúsenosti. Cítime sa ako súčasť niečoho, čo má svoj zmysel.

Vytvorte si stratégiu, ako si poradiť so všetkým: Ako sa zachováte v tých najhorších situáciách je to, čo tvorí váš charakter. Niekedy sa jednoducho stane niečo zlé. Nedá sa tomu zabrániť. Forrest Gump by o tom vedel rozprávať. Môže byť ťažké vymyslieť nejaké kreatívne riešenie, keď sa niečo zlé stane, ale pomáha mať pripravenú nejakú stratégiu, ktorú môžete hneď použiť.

Naučte sa odpúšťať: Pretrvávajúce pocity nenávisti sú hrozné pre vaše šťastie a pohodlie. Vaša myseľ nepozná rozdiel medzi emóciami z minulosti a súčasnosti. Keď niekoho nenávidíte a stále na to myslíte, negatívne myšlienky vás pripravujú o šťastie a pokoj. Vstúpite do stavu nenávisti a zostane to s vami po celý deň. To nie je práve ten najsprávnejší spôsob, ako byť šťastný.

Dostaňte sa do stavu „flow“: Flow je stav, keď sa vám zdá, akoby sa čas zastavil. Keď ste tak sústredení na to čo robíte, že sa stávate tým čo robíte a nevnímate veci okolo seba. Nie ste hladní, ospalí ani emotívni. Ste absolútne „zažratí“ do aktivity ktorú robíte. Nič vás nerozptyľuje alebo neprerušuje vašu sústredenosť.

Vychutnávajte si potešenia: Skutočné šťastie nemôže existovať bez užívania si života. V dnešnom rýchlom a unáhlenom svete je veľmi ľahké zabudnúť na to, že si treba život vychutnávať. Keď na to zabúdame, doslova sami seba okrádame o tie čarovné chvíle. Vychutnávanie je veľmi jednoduchá vec, ktorá je však jedna z najdôležitejších, ak chcete viesť šťastný život.

Oddajte sa vašim cieľom: Buďte odhodlaní dosiahnuť vaše ciele nech to stojí čo to stojí. Vložte do toho celé svoje srdce a uvidíte, akou silou vás to obdarí. Čarovné veci sa začnú diať, keď sa rozhodneme, že spravíme všetko preto, aby sme sa niekam dostali. Keď ste naplno odhodlaní že niečo spravíte, nemáte inú možnosť než to spraviť. Je to paradox, že keď nemáte na výber, keď si to nemôžete rozmyslieť, podvedome vás to spraví šťastnejšími, pretože sa to stalo vaším poslaním.

Praktikujte duchovno: Keď praktikujeme duchovno alebo náboženstvo, poznávame, že život je bohatší ako si myslíme. Zavrhneme myšlienky, že my sme stredom vesmíru. Umožňuje nám to spojiť sa so zdrojom, ktorý všetko stvoril, (Boh, Príroda) a pomáha nám to spojiť sa so všetkým čo existuje. Niekoľkí z najúspešnejších ľudí ktorých poznám sú presvedčení že robia to, na čo boli predurčení.

Starajte sa o svoje telo: Kritická vec, pokiaľ chcete byť najšťastnejšou osobu, je starať sa o svoje telo. Ak vaša fyzická energia nie je vo forme, potom bude negatívne ovplyvnená aj vaša mentálna energia (sústredenie), vaša emočná energia (pocity) a vaša duchovná energia (poslanie). Vedeli ste, že klinické testy na ľuďoch ktorí trpeli depresiami ukázali, že pravidelné cvičenie zvyšuje ich level šťastia viac ako akékoľvek lieky? A to nie je všetko: o šesť mesiacov neskôr ľudia, ktorí boli súčasťou experimentu a cvičili, mali menšiu pravdepodobnosť že sa opäť dostanú do depresie, pretože mali skvelý pocit že niečo dosiahli a že za niečo stoja.

Z H R N U T I E P R E „ŠŤASTNÝ“

BYŤ ŠŤASTNÝ ZNAMENÁ BYŤ VĎAČNÝ OPTIMISTICKÝ NÁPOMOCNÝ LÁSKAVÝ SÚSTREDENÝ A DUCHOVNE AKTÍVNY, DLHO NEPREMÝŠĽAJÚCI A NEPOROVNÁVAJÚCI, UDRŽIAVAJÚCI DOBRÉ MEDZIĽUDSKÉ VZŤAHY, SNAŽIACI SA PORADIŤ SI SO VŠETKÝM, ODPÚŠŤAJÚCI, VYCHUTNÁVAJÚCI SI POTEŠENIA, DOSAHUJÚCI SVOJE CIELE A STARAJÚCI SA O SVOJE TELO

G E N E R Á L N Y S Ú H R N

BYŤ DOBRÝ ZNAMENÁ CTIŤ SVOJHO RODIČA, NEZABIŤ, NEZOSMILNIŤ, NEUKRADNÚŤ, NEZAKLAMAŤ, NESCUDZOLOŽIŤ, NEZALAKOMIŤ, NEUBLÍŽIŤ.

BYŤ ZDRAVÝ ZNAMENÁ BYŤ V STAVE KOMPLETNEJ FYZICKEJ DUŠEVNEJ A SOCIÁLNEJ POHODY BEZ NARUŠENIA INTEGRITY, ALEBO PO PLNE ZACELENOM NARUŠENÍ INTEGRITY NAĎALEJ ZOTRVÁVAŤ V STAVE KOMPLETNEJ FYZICKEJ DUŠEVNEJ A SOCIÁLNEJ POHODY.

BYŤ BOHATÝ ZNAMENÁ BYŤ MÚDRY CITLIVÝ ZDRAVÝ DOBRÝ ŠŤASTNÝ MILIONÁR, MILOVANÝ MILUJÚCI POTOMOK, RODIČ, ŽIVOTNÝ PARTNER S NADPRIEMERNÝM IQ USPOKOJACI SA S MÁLOM.

BYŤ ŠŤASTNÝ ZNAMENÁ BYŤ VĎAČNÝ OPTIMISTICKÝ NÁPOMOCNÝ LÁSKAVÝ SÚSTREDENÝ A DUCHOVNE AKTÍVNY, DLHO NEPREMÝŠĽAJÚCI A NEPOROVNÁVAJÚCI, UDRŽIAVAJÚCI DOBRÉ MEDZIĽUDSKÉ VZŤAHY, SNAŽIACI SA PORADIŤ SI SO VŠETKÝM, ODPÚŠŤAJÚCI, VYCHUTNÁVAJÚCI SI POTEŠENIA, DOSAHUJÚCI SVOJE CIELE A STARAJÚCI SA O SVOJE TELO.

ZÁVER

ROZHOVOR ÚVAHA KOMENTÁR POKEC

MUDr. Ján Rak: „Ahoj Milanko! Pomaly ale iste sa dostávaš do výbornej filozofickej kondície a v Tvojej geniálnej hlave sa rodia skvelé myšlienky. 120 rokov nám geneticky darovaných je fajn vec, ale iste tomu bráni viac vecí. Niekto môže mať genetický daný gén pre určitú chorobu. Veľmi veľký vplyv má strava, životospráva, ale aj medziľudské vzťahy a celková klíma v spoločnosti. A je tu aj naša predstavivosť a motivácia, ak je niekto "presvedčený", že život končí v sedemdesiatke, tak je vysoko pravdepodobné, že ho táto predstava môže zničiť. To máš absolútnu pravdu. Druhá otázka je o tom, prečo žiť tak dlho - aj to riešiš altruisticky a s nadhľadom; treba žiť pre druhých, angažovať sa v mene tých ostatných, ale nezabúdať pritom aj sám na seba. Máš obrovskú pravdu v tom, že ľudí treba motivovať k správnemu, a teda aj dlhému životu, v tomto máš pravdu, a treba Ťa pochváliť za snahu sa podeliť aj s ostatnými o Tvojich názoroch, želám Ti, aby si pri tvorbe tohoto diela zažil veľa radosti a aby si svoju prácu úspešne zavŕšil. Želám dlhé, šťastné, a radostné žitie.“

Ja: „Janko, vďaka za balzam na moju dušu vo forme horeuvedeného! Takéto povzbudenie je viac ako čokoľvek iné, ukazuje mi že idem správnou cestou a že mám na tejto našej literárnej i ľudskej ceste neoceniteľnú pomoc od priateľa vo forme rád a usmernení a najmä morálnej ľudskej podpory.“

Ing. Miloslav Štujber, bývalý osobný asistent profesora Jána Ležoviča v reakcii na vznikajúci rukopis: „Fantastické, zase si ma veľmi prekvapil a potešil. Robíš na takej super knihe? Budem veľmi rád, ak budem môcť byť jej čitateľom! A keď uznáš, tak s veľkou radosťou aj jej recenzentom - myšlienky ktoré si napísal ako keby som vyslovil ja sám!“

Ja: „Bude mi cťou!“

Komentár k časti Jankových pripomienok:

1./ Dr.Rak: „120 rokov nám geneticky darovaných je fajn vec, ale iste tomu bráni viac vecí. Niekto môže mať genetický daný gén pre určitú chorobu. ...“

Ja: „Som si istý, a hneď to aj logicky dokážem, že naše danosti, žiadúce i tie druhé, zapísané do našich génov sú aj počas nášho života modifikovateľné, a teda aktívne a dynamicky aj modifikované – prispôsobujú sa pod vplyvom našich skúseností, prežitkov, i našej vôle! Vôľa je obrovská sila. I nevôľa! Na základe a vďaka vlastnej vôle si, alebo nie si! Ak sa rozhodneš umrieť, umrieš. A ak sa rozhodneš žiť, žiješ. Takto to funguje! Mnohé úradne zdokumentované a vedecky potvrdené prípady vysporiadania sa s neliečiteľnou smrteľnou chorobou silou vlastnej vôle sú dôkazom jej obrovskej sily. Ak je nejaký gén „pokazený“ a táto vada privodí chorobu, je v moci postihnutého na základe vlastnej vôle vznikajúcu chorobu ohraničiť, odstrániť, a súčasne / následne danú chybu génu opraviť, aby sa takéto dačo nezopakovalo. O tom som absolútne presvedčený. Napokon, máme veľa historických dokumentov dokazujúcich silu vlastnej vôle, pretransformovanej do fenoménu zvaného VIERA: Keď istý Ježiš Nazaretský pomäglil zablatenými palcami od narodenia slepému takmer starcovi jeho očné buľvy cez viečka a dotyčný prehliadol, zadeklamoval múdro kazateľ:

„TVOJA VIERA ŤA UZDRAVILA!“

Ergo:

Treba vedieť chcieť, a treba vedieť veriť!

2./ Dr.Rak: Veľmi veľký vplyv má strava, životospráva, ale aj medziľudské vzťahy a celková klíma v spoločnosti. ...

Ja: Dôležitý, výstižný a cenný názor praktického lekára s takmer polstoročnou liečiteľskou praxou. Môj plný súhlas s veľmi veľkým vplyvom životosprávy, vzťahov, i spoločenským milieu. Dovolím si nesmelo nesúhlasiť s veľmi veľkým vplyvom stravy: Potrava je dôležitým a nespochybniteľným zdrojom istého druhu energie. Táto energia umožňuje živému organizmu žiť. Potrava môže pomáhať a ozdravovať, ale môže i škodiť, otráviť, zahubiť. Istý druh potravy môže byť pre toho istého jedinca v istom momente jeho života otravou a zabiť ho, v inom momente mu spôsobí iba nevoľnosť prípadne i chorobu s následkami, ale ho nezabije.

Doplním názorom z istej diskusie:

„… a tiež je fajn pri všetkých týchto úzkostlivých témach o tom, čo a ako strašne nám škodí v rámci jedenia, nezabúdať, čo povedal Ježiš: “Nie to poškvrňuje človeka, čo doňho vchádza, ale to, čo z neho vychádza.“.”…

Inak povedané, sú ľudia ktorí jedia všetko a sú zdraví, a naopak mnohí striktne sa stravujúci majú všelijaké nie práve zdravé alebo harmonické príznaky. Ako to skutočne vyslovil istý múdry rabín menom Ježiš:

“Počujte a rozumejte! Nie čo vchádza do úst, poškvrňuje človeka, ale čo z úst vychádza, to poškvrňuje človeka.“

Môj záver: Strava môže, ale aj nemusí mať veľký vplyv na absolútnu dĺžku života. Jej kvalita a kvantita je len doplnkom, nie je podstatná ani podmienečná: strava iba napomáha, ale nie je bezpodmienečnou nutnosťou kvality samotného života a jeho dĺžky.“

NEŽIJEME ABY SME JEDLI = JEME ABY SME ŽILI

STRIEDMA STRAVA = ZDRAVÝ A DLHÝ ŽIVOT

RADOSŤ = DLHOVEKOSŤ

Pedro | 24.12.2016 13:06:15 | : k tvojmu clanku hlavolam 120 si dovolim oponovat, nie k obsahu clanku, to nech si kazdy vysvetli ako chce, ale by som zatial ti vytkol nieco k tvojmu heslu dobry, zdravy, bohaty, stastny, co si davas ako dominantu svojej filozofie, je trochu protivazne k tvojmu presvedceniu vseobecne ako chces prezentovat, pretoze dobry isto ze zavisi od sameho jedinca, zdravy - to je mimo nas, o tom mozme polemizovat, bohaty - to je pridavne meno, co sem vobec nepatri, ak chces zachovat filozoficke ponatie, to je nieco, co odradza kopec citatelov a len ich irituje, stastny je relativny pojem. Doporucujem vsunut do tvojho hesla slovicko pokora, co by vystihlo a posunulo tuto teoriu v pred, to je len moj nazor, pokracuj. Pedro.

Ja | 26.12.2016 10:57:24 | : Milý „Pedro“! Nič nie je mimo nás. Každý atribút tohto motta je relatívny pojem, každý z nich je iba prídavné meno, imaginácia, predstava. Len si predstav, ako by bolo tu a teraz na zemi krásne, ak by bol každý človek taký! - nádherná predstava, nie? Ak sa Ti zdá, že také dačo je nedosažiteľná ilúzia, chiméra, fatamorgána, ak myslíš, že sa človek nemôže stať dobrým, zdravým, bohatým a šťastným a takým vo svojom pozemskom živote aj zotrvať až do svojho prirodzeného skonu, tak mi Ťa je ľúto, lebo sa na svoju škodu osudovo mýliš: každý normálny človek sa takým stať môže, smie, a mal by to prinajmenšom chcieť. Predovšetkým však by mal tomu uveriť a neochvejne, neotrasiteľne, bezbreho, úprimne veriť. Pokora? = poníženosť, poddajnosť, poddanosť, otroctvo ... vyber si. Možno by bolo, aspoň pre mňa, prijateľnejším slovom skromnosť. Záverom k tej poznámke o bohatstve: ak dakoho irituje výzva stať sa a byť bohatý, tak je duševne pokrivený až chorý: je to prinajmenšom lakomec, neprajník, a mal by sa preto liečiť. Ako pravdivo povedal Mika Waltari: „Nie ten čo má zlato, striebro je bohatý, ale ten, čo sa uspokojí s málom.“ Za pripomienky skromne, ba až pokorne ďakujem, každá z nich mala svoj zmysel.

MVDr. Sylvia Ďurovková, 28.2.2017: Dobrý deň pán doktor, ďakujem Vám za možnosť oboznámiť sa s podnetnými myšlienkami vo Vašej novej knihe. Predovšetkým ďakujem za kapitolu venovanú taiji quanu, za prehľadne a kvalitne spracovanú históriu taiji quanu a predovšetkým za zhrnutie jeho pozitívneho pôsobenia na zdravie a spokojný, harmonický život. My, čo taiji quan pravidelne cvičíme, môžeme potvrdiť, že to, čo píšete skvele funguje aj v praxi. Stačí sa naučiť princíp a techniku a pravidelne cvičiť. Telo a myseľ sa prečistia, zharmonizujú, dostaví sa pocit vnútorného šťastia a radosti, ochorenia odchádzajú, naštartuje sa systém samoliečenia. Je to energiu dodávajúce cvičenie, ktoré je vhodné pre všetky vekové kategórie. Ďakujem ešte raz za príjemné čítanie a prajem Vašej knihe veľa spokojných čitateľov, ktorých inšpiruje k zlepšeniu života, prežitého v plnom zdraví a šťastí. Všetko dobré aj Vám, veľa tvorivých nápadov, pretavených do ďalších kníh, na ktoré sa už teraz teším. So srdečným pozdravom, Sylvia Ďurovková.

Ja: Vážená pani doktorka, ďakujem za povzbudivé slová, veľmi si ich vážim. Trošku ma mrzí, že práve dnes doobeda prebehla v tlačiarni uzávierka a zasiahnuť do textu knihy už nemôžem - celkom pekne by sa v závere knižky vynímala táto Vaša recenzia. Ale to, čo môžem, to aj urobím, a síce, že Vaše hodnotenie prepastujem do jej existujúceho internetového vydania na mojom web-page. Srdečná vďaka.

VĎAKA! Ďakujem všetkým, ktorí ma inšpirovali:

rodine; priateľom; známym; kolegom; pacientom; neznámym; každému; všetkým;

Tiráž:

HLAVOLAM 120

Vydalo nakladateľstvo N.I.T-T.^® sro ako svoju prvú publikáciu 2017

Jazyková úprava: Ing. Eva Siváková Solčianska, Ing. Miloslav Štujber

Vydanie prvé

Tlač: Tlačiareň Durlák, Slovenská Republika, EU

ISBN 978-80-972620-1-3 EAN 9788097262013

V edícii N.I.T-T.^® vyšlo:

1. "HLAVA-32 / CATCH-32"

2. "HLAVNÁ BRÁNA / MAIN GATE"

3. "HLAVOLAM 120"

DPH (dar pridanej hodnoty): * Ak sa problém dá riešiť peniazmi, nie je to problém, sú to výdavky * Adam je prvý šťastlivec, lebo nemal svokru * Boh dal človeku dve uši aj jedny ústa, aby viac počúval a menej hovoril * Nech ťa boh ochraňuje pred hlúpymi ženami, od dobrých sa ochraňuj sám * Vošlo víno – vyšlo tajomstvo * Boh nemôže byť všade súčasne – preto vytvoril matky * Nebuď sladký – lebo ťa zjedia. Nebuď horký – lebo ťa vypľujú * Všetci sa žalujú na nedostatok peňazí a na nedostatok rozumu – nikto * Boj sa capa spredu, koňa zozadu a hlupáka zo všetkých strán * Vedomosti nezaberajú veľa miesta * Hosť a ryba po troch dňoch začínajú smrdieť * Človek má žiť, hoci aj kvôli zvedavosti * Vyberajúc si z dvoch ziel, pesimista si vyberie obe * Hluchý počul ako nemý rozprával, že slepý videl ako chromý rýchlo, rýchlo bežal * Boh ochraňuje chudákov, aspoň od nákladných hriechov * Keby dobročinnosť nič nestála – všetci by boli filantropmi * Keď sa stará dievka vydáva, hneď sa premieňa na mladú ženu * Rodičia učia deti rozprávať, deti učia rodičov mlčať * Z ďaleka žiaden človek nie je zlý * S peniazmi nie je tak dobre, ako je zle bez nich * Možno, že sú vajcia oveľa múdrejšie ako sliepky, ale rýchlo zosmradnú * Ešte sa nenarodil taký kôň, na ktorom možno dohoniť svoju mladosť * Muži by viac urobili, keby ženy menej rozprávali * Šediny – to je príznak staroby, nie múdrosti * Dobre mlčať je ťažšie ako dobre hovoriť * Zlá žena je horšia ako dážď: dážď zaháňa do domu a zlá žena z neho vyháňa * Svet nezanikne preto, že je veľa ľudí, ale preto, že je veľa neľudí * Hospodin, pomôž mi vstať na nohy – spadnúť dokážem aj sám * Ak sa život nemení k lepšiemu, počkaj – zmení sa k horšiemu * Nech by láska bola akokoľvek sladká, kompót z nej neuvaríš * Ak nie je čo robiť, žiadajú sa veľké činy * Ten, kto nemá deti, ich vie dobre vychovávať * Lepšie je umrieť od smiechu ako od strachu * Skúsenosť je slovo, ktorým ľudia nazývajú svoje chyby * Starnúc človek vidí horšie, ale viac *

KRST 25.3.2017, reštaurácia Jozef II Holíč:

ROZHOVOR PRE ČASOPIS „ZÁHORÁK“ – zhovárala sa Mirka Kovaríková

1. Narodili ste sa v Košiciach a detstvo ste prežili v Kráľovskom Chlmci a Bratislave. Aký vzťah máte k Záhoriu? Prezraďte, kedy a prečo ste sa tu ocitli a ako Záhorie vnímate.

V poslednom semestri štúdia zubariny, asi 3 mesiace pred promóciou, ma oslovil počas náhodnej návštevy vzdialenej rodiny v Bratislave istý holíčsky pán učiteľ Teodor Gróf otázkou a prosbou, či by som nechcel prísť pracovať do Holíča do školskej zubnej ambulancie. Nebol som zatiaľ pracovne nikde nasmerovaný, a tak som mu sľúbil, že sa prídem pozrieť. Musím sa priznať, že dovtedy som ani nevedel, že tu za bratislavskými humnami máme nejaké Záhorie! A tak som v jeden krásny deň docestoval vlakom na holíčsku železničnú stanicu. Ale už cestou som bol dosť dôrazne varovaný osudom! Z toho vlaku som totiž vystupoval s takými krutými bolesťami pod viečkami pravého oka, že moja prvá cesta nutne viedla hore kopcom na zdravotné stredisko, kde mi miestny „felčiar“ doktor Milan Červenák so sestričkou oko vypláchli, namastili a zalepili, čím ma konečne uchránili od krutej, rezavej bolesti! Toto boli prví dvaja Holíčania, s ktorými som mal česť sa tu stretnúť a tak trošku aj zoznámiť. Potom som už v pokoji vyhľadal na sídlisku Mirka Nešpora pána učiteľa Grófa. Ten mi ukázal moje budúce pracovisko, a následne ma zoznámil s pánom Martinom Seršenom a ostatnými technikmi zo zubného laboratória, s doktorom Oldrichom Gregorom a pánom dentistom Richardom Vyskočilom, a ako náruživý poľovník aj s pánom inžinierom Milanom Kandom. Nasledovala cesta do Skalice za primárom zubného oddelenia doktorom Leopoldom Švorcom, odtiaľ ma poslali za riaditeľom NsP Skalica doktorom Vladimírom Tükörom, odtiaľ za riaditeľom OÚNZ v Senici doktorom Miroslavom Majdákom, a odtiaľ späť domov, s tým, že aby som dal vedieť, ak už budem spromovaný. Tak sa stalo, že som 1. septembra 1975 nastúpil ako novopečený zubár do spomínanej školskej zubnej ambulancie v I. ZDŠ v Holíči. Odvtedy, a je to už pekných pár rokov, som sa tu udomácnil, naturalizoval. Som Holíčan, telom aj dušou. Súčasne som aj hrdý Záhorák. Milujem Záhorie, milujem Záhorákov. Milujem ľudí zo Slovenska, z tohto malého, ale výkonného srdca Európy. Som si istý, že raz bude Slovensko dobrým, zdravým, bohatým a šťastným rajom, rajom dlhovekých a spokojných obyvateľov, a že sa toho chcem dožiť!

John & Yoko: THE WAR IS OVER (IF YOU WANT IT) – VOJNA SKONČILA (AK TO CHCETE!)

2. Dlhé roky ste pôsobili ako zubný lekár. Ako ste prišli na myšlienku napísať knihu?

Moja túžba niečo napísať začala vstupom internetu do našej domácnosti. Už aj predtým som písaval osvetové články do miestneho vtedy ešte dvojmesačníka „Holíčan“. Bolo to obdobie, keď som sa intenzívne pripravoval na svoju druhú atestáciu, ktorej téma vedeckej práce bola „PREVENCIA ZUBNÉHO KAZU A PARODONTÓZY“ so školiteľom pánom profesorom Ležovičom, lenže mi z dodnes neobjasnených dôvodov túto skúšku nedovolili vykonať, zoberúc mi atestačný index. Neskôr, po zvrhnutí berlínskeho múra a jeho následkov, som sa k tejto mojej prvotnej spisovateľskej dráhe vrátil. Ako prvé som nadviazal kontakt so svojím starším bratom Štefanom, žijúcim od toho pre všetkých nás tak nešťastného roku 1968 v Austrálii. Ten ma „naviedol“ na naozajstné písanie. Najprv iba blogovanie, ale nezostal som stáť a pokračoval som ďalej. Písal som krátke články podávané ľudskou rečou, s tematikou prevencie zubného kazu a parodontózy. Neskôr prišla chuť aj na napísanie rôznych prežitých príbehov z môjho života, a tak sa to akosi množilo. Moja prvá knižka bola jedným z mojich splnených snov. Nazval som ju „HLAVA-32“, odvodiac tento názov od svetoznámeho románu Josepha Hellera „Hlava-22“, s podtitulom „Ako neprísť o zuby predčasne.“. Bola určená týmito dvoma ústnymi chorobami najohrozenejším, teda dospievajúcej mládeži a dospelým. Krátko po nej nasledovala moja druhotina „HLAVNÁ BRÁNA“ s podtitulom „Čo sa deje v našich ústach“, s tou istou témou, tentokrát však podanou formou rozprávok a určenou tak hlavne deťom prvého stupňa základných škôl. Ako šiel čas, ocitol som sa zrazu ako duchom stále ešte pomerne mladý v takzvanom starobnom dôchodku. Tento moment som vnímal po mnoho desaťročí ako to povestné svetielko na konci tunela. Keď som ho napokon predsalen dosiahol, rýchlo som si stanovil ďalšie dve životné méty: 1. „Chcem sa dožiť stovky!“ a 2. „Chcem sa dožiť stodvadsiatky!“. Vážení, nie je to nič nemožné. Len si to v tej mojej treťotine prečítajte, pochopte a uverte! Mimochodom, volá sa „HLAVOLAM 120“ a má podtitul „Ako a prečo sa máš chcieť dožiť 120 rokov“.

3. Vaša kniha je naozaj netradičná. Myslíte si, že človek má v dnešnej náročnej dobe plnej stresu a znečisteného životného prostredia šancu dožiť sa vysokého veku?

No veď toto! Dnes je táto naša vyspelá severoatlantická civilizácia natoľko zabraná sama do seba, že v návale práce a stresu, z dôvodov čo najväčšieho nahonobenia si čo najväčšieho majetku nemáme čas ani chuť chvíľku postáť, tak ako to je v tom známom verši „Postoj chvíľa, si taká krásna!“. A ani sa nenazdáme a sme v ... penáli! V lepšom prípade v nemocnici! Keď som si práve tam, v tom takzvanom NÚSCH - Národný Ústav Srdcovo-cievnych Chorôb - po treťom a tentokrát už asi aj poslednom prežitom infarkte myokardu a následnom operačnom zákroku uvedomil, k čomu som sa taký, vekom a najmä duchom mladý vlastne dopracoval, zamrmlal som po prebratí polohlasom toto: „Tak, a dosť! Odteraz už nemusím nič!“. Lebo práve toto, ten „mus!“ ma sem dotlačil! A môžem byť rád, že sem, a nie kúsoček odtiaľto, do krematória! V skutočnosti ma tam dostala moja nevedomosť, neschopnosť postáť a zamyslieť sa nad tým, kamže sa to vlastne ženiem! A ešte ku všetkému potenciovaná neschopnosťou ozdraviť svoj dovtedajší fajčiarsky a stagnačný spôsob života. S tým všetkým som spravil rázny koniec a najmä vďaka tomu som stále ešte tu. Ja, bývalý fajčiar, upadnuvší v tom pracovnom zhone a pod tlakom života do takmer absolútnej fyzickej nečinnosti, z ktorej rezultát bol úplne jasný: predčasná smrť! Neviem, kto alebo čo ma od tej povestnej a zlovestnej rieky Styx vrátil až trikrát späť, ale som tomu čomusi za toto nesmierne vďačný. Uvedomujem si, že málokto dostal v živote takúto šancu. Nedávno napríklad odišiel môj priateľ Vladko Durlák, ale aj mnohí ďalší jemu podobní mladí ľudia, tak nečakane a náhle odídení na onen svet - nech sú dôrazným mementom pre všetkých neveriacich! Lebo Vladko minulé leto žiadnu šancu nedostal - zrazu si len sadol, ľahol, a ... koniec! Ani tej penzie sa chudáčisko Durláčisko nedožil! A že takých okolo nás je! Ľudia, poučme sa!

4. Mohla by Vaša kniha byť určitým návodom? Čo všetko v nej čitatelia nájdu?

Presne tým je: Je návodom na to, ako sa máš chcieť, ale aj následne skutočne, reálne dožiť veku geneticky nám danému do vienka v dĺžke práve tých spomínaných 120 rokov. Čitatelia nájdu v tejto knižke nielen informácie z histórie dlhovekosti, porovnanie našej krajiny s krajinou dlhovekých, ale i vysvetlenia tohto zaujímavého fenoménu. Vyvrcholením a uzavretím tejto dôležitej témy je samotný návod na to, ako tento svoj osobný cieľ aj skutočne zrealizovať. Keď si tento návod prečítate, keď sa s ním oboznámite a pochopíte mechanizmus jeho pôsobenia, zrazu si uvedomíte, aké je to úžasne ľahké. Nechce to nič viac, ale ani nič menej, ako uveriť a chcieť. Základnou tézou je pripustiť, že každý človek sa vo svojom vývoji počas obdobia detstva, mladosti, dospelosti a zrelosti môže stať dobrý, zdravý, bohatý a šťastný, a že môže pokračovať a naďalej v takomto stave stabilne aj zotrvávať. Pokiaľ sa totiž podarí stať sa v období dospievania dobrý, zdravý, bohatý a šťastný, a pokiaľ chcem k tomu dopomáhať aj ostatným, tak má aj zmysel chcieť práve taký aj čo najdlhšie žiť. Základnou tézou knihy je zmysel žitia. Zmyslom žitia každého by malo byť vychádzajúc zo základnej axiómy „AUXILIO, ERGO SUMUS! = POMÁHAM, TEDA SME!“:

POMÁHAJ SEBE A DRUHÝM BYŤ DOBRÝ, ZDRAVÝ, BOHATÝ A ŠŤASTNÝ!

LEN TAKÝMI SA MÁME STAŤ, LEN TAKÍ MÁME BYŤ, LEN TAKÍ BUĎME!:

DOBRÍ, ZDRAVÍ, BOHATÍ A ŠŤASTNÍ.

VŠETCI!

Ku tomu sebectvu na prvom mieste predradenému pred „druhých“ ma inšpirovali letušky, keď sme začali s manželkou poznávať svet. Pred každým štartom lietadla nám predvádzajú nasadenie záchrannej vesty a iné život v ohrození zachraňujúce prvky. Zarazilo ma, že keď v kritickej situácii hrozby pádu lietadla vyskočia pred naše tváre kyslíkové masky, nasaď ju NAJRV SEBE!, až potom svojmu decku, či inému! No ale veď to je logické, nie? Ak chcem niekoho zachraňovať, musím najprv zabezpečiť, aby som mohol, že?! Teda v tomto prípade aby som žil a konal! No ale veď toto predsa platí aj všade inde: Ak chceš niečím komukoľvek akokoľvek naozaj pomôcť, musíš to niečo vlastniť, musíš to „niečo“ mať! Nemôžeš predsa nikomu inému ničím pomáhať, ak to, čím by si mohol pomôcť, nemáš! Ak chceš napríklad rozumne poradiť, musíš tú rozumnú radu mať! Preto je potrebné pomáhať najprv sebe a vzápätí aj ostatným. K tomu vás vyzývam, k tomu vám želám silu a úspech. A tu je moja rada: Staňte sa čo najskôr a buďte čo najdlhšie dobrí, zdraví, bohatí a šťastní!

S úctou, MUDr. Milan Nagy.

N.I.T-T.^®sro Nano Implant Terminal-Technique^® N.I.T-T.^®Ltd

"PRÍRODA JE VŠETKO, VŠETKO JE PRÍRODA. AJ BOH!" Dr.MilanNAGY "NATURE IS EVERYTHING, EVERYTHING IS NATURE. EVEN GOD!"

MUDr. Milan NAGY knihy :) books

Návody na háčkované hračk

JEEP WILLYS MB FORD GPW

Rychlá půjčka

Narazili sme na hranicu? Ľudia sa nikdy nedožijú viac ako 125 rokov?

Nový výskum naznačuje, že maximálny ľudský vek je daný. Priemerná dĺžka života sa posúva smerom nahor, ale nejde to takto donekonečna. Prirodzená hranica pre ľudský život nie je dnes viac ako 125 rokov. A tá zostáva tvrdošijne na tom istom čísle už roky.

Najdlhší život mala za sebou Francúzka Jeanne Calmentová, ktorá v roku 1997 dosiahla vek 122 rokov. Výskumníci tvrdia, že tam niekde je veková hranica, za ktorú ľudia jednoducho nemôžu prejsť prirodzene.

Veľká Británia, Francúzsko, Japonsko a USA majú najviac ľudí vo veku 110 a viac rokov.

Priemerná dĺžka života vo Veľkej Británii je 81,5 rokov. Žije tu až 134 overených ľudí v tomto úctyhodnom veku. Najstaršia žijúca osoba v Spojenom kráľovstve je Bessie Cammová z Rotherhamu. Narodila sa 20. júna 1904, teraz má 112 rokov.