MUDr. Milan NAGY knihy :)  books

Vojenská príprava

        Ako študent Lekárskej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave som musel, tak ako každý zdravý a schopný chlap, absolvovať počas nášho 6-ročného štúdia medicíny aj vojenskú prípravu. V praxi to znamenalo, že od tretieho ročníka môjho vysokoškolského štúdia som sa každý štvrtok ráno musel navliecť do nechutnej zelenej uniformy z hrubej pichľavej tkaniny, ktorá vyzerala akoby bola určená pre vojakov ktorí sú vo výkone trestu. K tej poondenej uniforme sme nosili takzvané ´kanady´, bagandže, čo bola taká typická kožená vojenská obuv, siahajúca až do polovice predkolenia. Odjakživa a neustále som mal s kanadami problém, pretože pri chôdzi mi spôsobovali ukrutné bolesti achillových šliach.

        V týchto uniformách a kanadách sme sa každý štvrtok ráno schádzali na Šafárikovom námestí, odkiaľ sme sa autobusmi presúvali po starom moste do kasární v Petržalskom Ovsišti. Cítil  som sa namôjdušu presne tak ako tí v tom filme Černí baroni.

        Počas našej vysokoškolskej vojenskej prípravy sme museli najprv zvládnuť ako základ pochodový výcvik. Popri tom nás učili sa plaziť, hádzať granátom, strieľať z pištole, a napokon sme nekonečné hodiny trávili v učebniach,  kde sme preberali rôzne strategické aj taktické otázky vedenia vojny. Celá táto vojenská šaškáreň bola ... ako to slušne povedať ...  nevkusná! Lenže z takejto vojenskej predprípravy bol pre každého vysokoškoláka síce len jeden jediný, ale zato obrovský bonus: po skončení vysokej školy absolvoval potom takýto absolvent vojenskej katedry nie dva, ale  iba  jeden rok takzvanej povinnej základnej vojenskej prezenčnej služby.

        Raz k nám mal prísť na kontrolu nejaký vysoký vojenský hodnostár, akýsi generál priamo z ministerstva obrany. Veľmi dlho sme sa chystali na túto návštevu, trénovali, do detailov cizelovali pochodovú prípravu, memorovali vojenské predpisy, skrátka parádny dril, a následne bola samozrejme aj atmosféra pred touto revíziou zhora veľmi veľmi hustá.

        Naši vojenskí vysokoškolskí učitelia mali z nastávajúcej kontroly obrovský strach, ako keby im šlo o krk. Možno to na nás iba hrali, ale tá zodpovednosť za to aby sa prehliadka dobodky vydarila na nás jednoznačne prešla, boli sme v strehu ako struny, ako pred štátnicami, ako na nejakom love!

        Nakoniec prišiel ten ´vytúžený deň D´. V jedno chladné novembrové ráno sme v hlúčikoch postávali, rozlezení po celom ´buzerplaci´. Vôkol nás sa prevaľovali husté chuchvalce hmly. Niektorí zamyslene pofajčievali, občas sme prehodili slovko-dve, čakali sme ako na popravu. Bolo nás tam vtedy dohromady asi tak dvesto. Bola zlá viditeľnosť, a všetci sme napäto čakali na tú poondenú avizovanú kontrolu. Pomaly sa rozvidnievalo. A generál akosi neprichádzal.

        Napätie sa z minúty na minútu stupňovalo. A zrazu sa z hmly nečakane vynoril. Generál! Chlap nižšej postavy, na hrudi plno metálov, vek okolo šesťdesiatky, cez jedno oko čierna páska, ... no hotový postrach!

        Naši vojenskí vysokoškolskí učitelia prepadli akejsi vnútornej panike! Zmrzli jak cencúle! Nikto z nich v tej chvíli nedokázal zaveliť a pripraviť tak nás, čakajúcich medikov-absolventov, k tej dôležitej záverečnej previerke.

        Chvíľu panovalo absolútne ticho, ktoré nakoniec prerušil sám veľký súdruh generál. Obrátil sa na najbližšie stojaceho medika a poveril ho: “Vy! Necháte nastúpiť všetkých študentov!“.

        Nič sa však nedialo. Len my sme v tom momente vedeli, že generál tak trošku aleže poriadne šliapol vedľa! Lebo oslovil a poveril Štefana „Pištu“ Ráca, ktorého sme prezývali Balty, a ktorý trpel zvláštnou, zadúšavou koktavosť.

        Štefan najprv začal jachtať, akoby sa dusil. Sčervenel, následne zbrunátnel, začal akosi divne chrčať a nedokázal zo seba dostať ani slovo. Generál k nemu pristúpil, priateľsky ho potľapkal po ramene a povedal: „To je v poriadku, mladý muž. Netrápte sa, chápem vás. To nevadí, aj tak môžete byť dobrým lekárom. Nastúpenie necháme na niekoho iného“.

        Nato urobil pár krokov, postavil sa pred takmer dvojmetrového Mira Trojana a oslovil ho: „Kolega, vy to všetko necháte nastúpiť. Nech sa páči!“. Lenže aj Miro sa, tak ako pred chvíľkou Balty, začal akosi divne krútiť, vydávať rôzne pazvuky, koktať, ... snaha obrovská, ale k súvislej vete sa akosi nedostal.

        Samozrejme generál nemohol v tej chvíli ani len tušiť, že nevysvetliteľnou náhodou oslovil ako druhého práve Mira „Trotra“ Trojana, ktorý spolu s Baltym ako jediní v celom ročníku trpeli koktavosťou, čiže balbuties.

        Celkom zjavne sa generálovi Miro "Trotro" náhle znepáčil! Dospel, ktohovie prečo, k jednoznačnému záveru, že si z neho robíme srandu! Predpokladal, a zase ktohovie prečo, že Miro, tak ako aj Balty, a vlastne celá táto medická cháska namyslených intelektuálov, naňho hrá nejakú výsmešnú alegóriu, akési posmešné divadlo. A ako mu začala táto zlovestná myšlienka dozrievať, začal taktiež pomaly ale isto mohutne brunátnieť! Ako vravím, úplne ako ten jenerál v tých „Čiernych barónoch“! Už len toho majora Terazkyho ...

        Skôr však, než sa dostal k slovu jeho generálsky hnev, prebrali sa konečne z ohromenia naši vojenskí učitelia, a jeden z nich stroho zavelil: “Rota, na môj povel, ...!“. A zrazu sa všetko dalo do pohybu. Nastalo chaotické pobehovanie po celom buzeráku, tí stále ešte pofajčievajúci okamžite zahodili cigarety, hľadajúc rýchlo svoje miesto v dvojstupe, a napokon sa všetci, narážajúc v panike do seba ako tie známe molekuly počas Brownovho pohybu, zoradili do kýženého útvaru.

        Kontrola našej vojenskej prípravy však napriek bravúrnemu výkonu nedopadla dobre. Generál si myslel, že tí skurvení medici naňho ušili búdu a zahrali to úvodné diabolské divadlo, a nikto z veliteľov ho nedokázal presvedčiť o tom, že to prisámvačku nebolo nič iné iba neuveriteľná náhoda, že pri tej nástupnej previerke oslovil ako prvých práve týchto jediných dvoch koktavých z nášho ročníka.

        Verte mi, ešte aj dnes sa pri spomienke na toto už veľmi dávne sychravé novembrové ráno musím schuti a slastne usmievať.

Krátky epilóg:

        Medzičasom sa zo Štefana Pištu „Baltyho“ Ráca stal úspešný chirurg, ktorý zozačiatku svojej lekárskej kariéry istý čas pracoval aj v našej skalickej nemocnici. Ale rád spomínam aj na naše spoločné študentské roky, a najmä na chvíle, keď som s ním v Bratislave chodil do V-klubu na džezové koncerty Petra Lipu. (O osude Mira „Trotra“ Trojana žiaľ neviem nič.)

        V pamäti mi utkvel tiež major Paška, ktorý nám na prednáškach v rámci vojenskej prípravy raz povedal:

        „Študenti! Keď už budete lekármi, nezabúdajte na obyčajných ľudí. Keď k vám na ambulanciu príde vyčerpaný, unavený, vystresovaný pacient, ktorý vám povie, že jednoducho je na dne a už nevládze ďalej, nevyhoďte ho, aj keď na ňom nenájdete žiadnu chorobu. Nechajte ho dva týždne v pracovnej neschopnosti, aby sa mohol zotaviť. Bude vám za to veľmi vďačný.“

        Túto radu, tento postreh som si veľmi dobre zapamätal, a až moja vlastná lekárska prax ma naučila, že ten major Paška nebol len major, ale najmä lekár! Lebo v tomto smere mal absolútnu pravdu. Takých „pacientov“ som mal veľmi veľa, a naozaj išlo len o totálnu vyčerpanosť, nevyžadujúcu nič iné, len poriadny oddych.

PS:

Mám taký pocit, že najmä v poslednej dobe u nás počet takto „chorých“ stále rastie.

Či?

JR